Obsahuje diela:

1. Všetko je rovnako blízke i ďaleké
2. Mozaika nádeje
3. Ecce homo
4. Tesná brána
5. Postila dneška

Úvodné rozhľadenie

Hoci diela Pavla Straussa vychádzali u nás celé uplynulé polstoročie, jednako nepoznáme jeho literárnu a mysliteľskú tvorbu v úplnosti. Nielenže veľa toho napísal, aj preto, že nemohol neprerušene publikovať.
Jeho diela začali vychádzať po skončení druhej svetovej vojny, v rokoch 1947 – 1949 (Všetko je rovnako blízke i ďaleké, Stĺpy, Mozaika nádeje). V „pofebruárovom“ období stali sa knihy katolíckeho konvertitu nežiaduce. Znovu mohol publikovať, keď sa nečakane rúcala totalita, v rokoch 1968 – 1971 (Zápisky diletanta, Zákruty bez ciest). Bohužiaľ, našim čitateľom zostalo neprístupné všetko, čo vydal v Ríme v rokoch 1960 – 1972 (Krížová cesta pre chorých, Postila dneška, Odhrnutá opona).
Až po páde totalitného režimu mohol začať nehatene publikovať, počnúc rokom 1991 až do svojej smrti; potom sa o vydávanie Straussových diel postarali priatelia, ctitelia, znalci. Bol to naozaj dlhý rad väčších i menších kníh: Rekviem za živých, Nádhera nečakaného, Úsmev nad úsmevom, Kvety z popola, Ecce homo, Tesná brána, Za mostom času, Krížová cesta, posmrtne vyšli: Torzo ticha, Život je len jeden, Človek pre nikoho, Slová z noci, Odvrátený hlas, Sme mocnejší než čas (2005).
Je to obdivuhodný počet titulov, a jednako nie všetko, čo Strauss napísal. Zostala po ňom veľká pozostalosť, vrátane nemeckých diel z tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia. Bol totiž bilingválny autor, pôvodne začal písať a publikovať svoje básne po nemecky (Die Kanone auf dem Ei, 1936, Schwarze Werse, 1937).
Kompletne a definitívne chce obsiahnuť Straussovu literárnu a mysliteľskú tvorbu tento projekt súborného vydania jeho známych i neznámych, nevydaných diel. Plánovaných desať zväzkov zaplnia jeho eseje, denníky, aforizmy, reflexie, slovenské i nemecké básne, preklady. Profesiou bol lekár, avšak aj ako spisovateľ sám sa považoval za „píšuceho lekára“. Svojimi dielami chcel liečiť dušu i ducha moderného človeka, rozvráteného psychicky aj morálne. Pretože bol európsky rozhľadený vzdelanec, znalec literatúry, hudby, filozofie, prekračoval domáce kultúrne horizonty, videl problémy z vysokého európskeho nadhľadu. V našich pomeroch predstavoval výnimočný zjav európskeho formátu. Teda nielen lekár a liečiteľ, ale aj učiteľ vyššej duchovnosti a kultúrnosti, pozitívneho a povznášajúceho kresťanského humanizmu i eticky obrodenej domácej kultúrnosti. Pavol Strauss sa narodil roku 1912 a zomrel roku 1994, čiže blíži sa jeho storočnica. Bolo by ideálne, ak by do roku 2012 mohli mať naši čitatelia v rukách jeho známe i nevydané diela čo najúplnejšie a poznali ich čo najdôkladnejšie. Majú v sebe obrodnú silu a nesú inšpiratívne posolstvo.
J. P.

Uvedenie do života i diela veľkého vyznávača

Ľudské i spisovateľské osudy MUDr. Pavla Straussa (1912 – 1994) sú pomerne známe, dosť sa o nich písalo aj hovorilo v uplynulom polstoročí. Preto stačí isté veci len zrekapitulovať, aby sme vnikli do jeho osobnosti a tvorby. To podstatné o sebe povedal on sám, najmä v obdivuhodnej stati Prečo som sa stal katolíkom (z knihy Mozaika nádeje) a zo vzrušujúcej kapitoly Retorspektíva (z knihy Kolíska dôvery). Cez dve základné udalosti, o ktorých sa dočítame v týchto textoch, cez rozhodnutie konvertovať a cez takmer zázračnú záchranu pred deportáciou, treba interpretovať Straussa ako vyznávača i ako autora. Rovnako je o ňom známe, že vstupoval do slovenskej literatúry na tri razy, čo súviselo s jeho náboženskou konverziou; bola mu – v zložitých pomeroch povojnového Slovenska – povznášajúcou silou v rokoch slobody, ale brzdiacou prekážkou v rokoch totality. Keď v štyridsiatych rokoch 20. storočia po prvý raz vstúpil do našej literatúry, hneď sa prejavil ako pozoruhodný mysliteľ, spisovateľ, konvertita. Ako začal publikovať, bolo zjavné, že v ňom prichádza silná, vyzretá, originálna osobnosť. Dokazovala to tematika, názory, štýl jeho príspevkov. Čo vtedy uverejňoval v spišskom Verbume i vo svätovojtešskej Novej práci, svedčilo o vyspelom, výnimočnom autorovi. Tematika Straussových príspevkov bola náboženská, filozofická, literárna, jeho myslenie reflexívne, analytické, meditatívne, jeho štýl nekonvenčný, britký, kultivovaný. Rýchlo sa zaradil medzi elitných domácich autorov. Už vtedy mal toľko premysleného i napísaného, že mohol vydávať dielo za dielom – až kým sa nad našou kultúrou nespustila pofebruárová „železná opona“. Prichádzal s neveľkými knižkami, no s mimoriadne kondenzovaným myšlienkovým obsahom: Všetko je rovnako blízke i ďaleké (1947), Mozaika nádeje (1948), Stĺpy (1948).
Prvú knižku označil v podtitule ako „Kaleidoskop z cesty po Švajčiarsku“; nie je to cestopis, skôr úvahy nad stretnutím so slobodným západným svetom (krajina, obyvatelia, kultúra, veda – pracovalo tam viacero nositeľov Nobelovej ceny). Aj nad budúcnosťou Európy bez hraníc: „Európa nie je za nami, lež pred nami. Európa nie je zemediel, skôr idea. Európa neodohrala svoju úlohu. Ešte ju má len začať hrať. To, čo bolo doteraz, bolo prvé dejstvo. Skončilo sa fiaskom, pretože zradila svoj základ, svoju kresťanskú postať… A kým sa neuskutoční to, že všetky národy európske odložia hranice medzi sebou a spoločne začnú budovať novú európsku kultúru a mravnosť, dovtedy potrvajú konvulzie terajšej bezradnosti“ (Meditácie o hraniciach). Cítil, myslel európsky, písal, aby europeizoval Slovensko (ideou Európy sa neskôr zapodieval filozof José Ortega y Gasset). Z básnikov sa osobitne pristavil pri R. M. Rilkem, ktorý je vo Švajčiarsku pochovaný (v tridsiatych rokoch putoval k jeho tamojšiemu hrobu Ladislav Hanus), pre Straussa azda najuctievanejší poet. Autor tohto „kaleidoskopu“ všade sa cítil doma, kde jeho duša – podľa slov istého Francúza – mohla „dobre tvoriť a dobre sa modliť“ (Hymna o večnej skutočnosti, Modlitba za zvedavých ľudí sú len malou ukážkou).
Druhá knižka tvorí svojou skladbou skutočnú „mozaiku“ prevažne reflexívnych esejí. S lapidárnou evidenciou objasňoval i obhajoval svoju nespochybniteľnú vieru; vyblkotávala z neho jasným plameňom pavlovsky či pascalovsky prežitej konverzie. Doslova napísal: „…keď raz človek vie, komu uveril, nemôže robiť iné, ako horieť“. Preto bol taký horlivý a aj tak horlil vo svojich dielach. Sám zapálený zapaľuje duchovným plameňom iných, laických i kňazských čitateľov. Iracionálne, priam mystické bolo u neho v rovnováhe s racionálnym, intelektuálnym, uzemňovalo ho široké prírodovedné vzdelanie. Mozaika nádeje inšpiruje všetkými svojimi témami, duchovnými aj svetskými. Straussova cesta k viere je emocionálne pôsobivejšia než Claudelovo vyznanie o konverzii.
Z literárnych tém už nefiguruje Rilke (ktorý sa vzdialil od cirkvi), ale dvaja, čo sa k nej približovali (Franz Werfel) alebo v nej spočinuli (Alfred Fuchs); Werfel ako básnik a strhujúci autor Piesne o Bernadette, žurnalista Fuchs ako vyznávač, zomierajúci v koncentráku mučeníckou smrťou. Obaja sú jeho paralelou rasovým pôvodom i metafyzickým presahom literárnej či publicistickej aktivity.
Tretia knižočka Stĺpy obsahovala expresionistické básne v próze; celkove je to sotva zlomok zo Straussovej bohatej básnickej tvorby zrodenej z nemeckých moderných prameňov. S nástupom pofebruárovej intolerancie ho verejne umlčali, čo odsunulo vydanie jeho kníh Ecce homo (1948) a Tesná brána (1950) viac než o štyri desaťročia (1992). On sám sa neodmlčal, intenzívne písal aj bez možnosti publikovania. Len čo prišlo k nečakanému uvoľneniu (zahlušenému sovietskou inváziou), vydal hudobnícke Zápisky diletanta (1968) a lekárske Zákruty bez ciest (1971) – dôkazy jeho druhého vstupu do našej literatúry, opäť krátkodobého. Pri rekapitulácii jeho lekárskych osudov možno čerpať z autobiografickej Spovede obyčajného chirurga (z knihy Zákruty bez ciest). Pomerne dosť na seba poprezrádzal; nemožno sa čudovať, že predchádzajúci život javil sa mu ako „črepy vlastných možností“. Vonkajšiemu pozorovateľovi ako popretŕhaný film: pochádzal z lekársko-advokátskeho rodu, lákala ho hudba (vyštudovaný klavirista), poézia, filozofia, nasiakol nemeckou kultúrou, medicínu študoval vo Viedni a Prahe, s chirurgiou začal v rodnom Liptovskom Mikuláši, potom prišli rasové zákony, hrôzy vojny, deportácie, konverzia (1942), záchrana pred koncentrákom (1944), povojnové švajčiarske praxovanie, koniec chirurgickej a literárnej „idyly“ (1948), dlhodobé šikanovanie, po Bratislave a Skalici usadil sa v Nitre, kde ho pochoval kardinál J. Ch. Korec. V slovenskej literatúre sa uplatnili viacerí lekári ako prozaici, dramatici, básnici, Strauss ako majstrovský esejista, s literárnymi a mysliteľskými dimenziami. Od všetkých lekárov-spisovateľov sa odlišoval hlbokým náboženským zakotvením. Odkedy sa v ňom konverziou zapálil oheň viery, sám sa stal ohňonosičom plamennej duchovnosti (typovo blízky konvertitovi G. Papinimu, autorovi Života Krista). Písal, aby vykonával apoštolát, to je pre Straussa špecifické (aj v porovnaní s francúzskym lekárom A. Carrelom či s talianskym chirurgom A. Majocchim). Všetkými svojimi dielami apoštoloval, sú v najhlbšom zmysle apológiami kresťanskej viery, propagandou kresťanskej náuky. Odkedy sa stal zanieteným veriacim,
pochopil, aká je to zodpovednosť: byť kresťanom znamená – podľa neho – stať sa „druhým Kristom“. Hoci si uvedomoval tragický debakel vojnového i povojnového sveta, odľudšteného aj odbožšteného, vo sfére spoločenskej, kultúrnej, umeleckej viedla ho jeho viera zakaždým pozitívnym smerom, k pozitívnemu východisku, k pozitívnemu riešeniu. Nepoznal výchylky ani úchylky, nekapituloval, nekolaboroval. Nedal sa rozleptať skepsou, kresťanský svetonázor udržoval v ňom akoby spätnou väzbou optimistický postoj k svetu, dejinám, ľudstvu. „Mnohí tvrdia,“ zapísal si Strauss do denníka v auguste 1950, že je „terajší stav sveta, jeho strašná demoralizácia, záplava surovosti a nenávisti, veľkým debaklom kresťanstva“. Napísal to vo svojej svetoznámej knihe Anatómia mieru z roku 1947 aj Emery Reves (schválil ju i Thomas Mann), konštatujúci, že zlyhal kapitalizmus, zlyhal socializmus, zlyhalo kresťanstvo. Podľa Straussa je priam zázrakom, že toto usvedčované kresťanstvo vo svojich takmer dvojtisícročných dejinách vôbec sa zachovalo po toľkých útokoch jeho vnútorných i vonkajších nepriateľov. A nezlyhalo kresťanstvo, vždy zlyhávajú len jednotliví kresťania – to vyplýva zo všetkých jeho diel. Straussov metafyzicky podložený optimizmus spájal sa u neho práve tak s jeho životnou pozitívnosťou, ako s jeho ľudskou pokorou. V Mozaike nádeje čítame výrok z roku 1947: „Keby som nemohol hovoriť a písať, mohol by som operovať. Keby som nemohol operovať, mohol by som liečiť a radiť. Keby som nemohol liečiť a radiť, mohol by som potešovať. Keby som nemohol potešovať, mohol by som sa modliť. Keby som sa nemohol modliť, mohol by som ešte vždy Pána Boha milovať a v neho dúfať.“ Podobné duchovné ladenie má v Tesnej bráne výrok z roku 1950: „Pane, keby si ma odvolal a ešte by som nemal dajakú prácu dokončenú, upokojil by som sa: Pane, tebe kvôli som to ešte chcel urobiť. Ak to nepotrebuješ, som spokojný. Idem!“ Spojila sa tu absolútna odovzdanosť s absolútnou pokorou. Tzv. marginálie, ktoré Strauss vložil do svojej trilógie, sú denníkové zápisky. Obnažuje v nich seba i svet, ten i obžalúva. Napríklad v Mozaike nádeje: „Každá forma konvertitstva je nástupom na hrdinskú cestu, ktorá sa vždy končí obetou, bez ktorej sa mu nikdy celkom neuverí.“ V Ecce homo častejšie hovorí o utrpení: „Aj keby okolo nás bolo všetko vyrovnané, aj keby sme všetkých okolo nás ľúbili a oni nás, nepomôže to k plnosti. Treba k nej utrpenie. Utrpenie je rebrík k Bohu.“ … ,,Keď to ide ľahko a hladko, je to vždy podozrivé, že sme sa vyšmykli spod kríža.“ … „Byť kresťanom, je láska k vlastnému krížu a ochotne niesť ho za Kristom. Niet kresťanstva bez kríža.“ Bol to kult bolesti, ktorý sa u básnikov nazýval dolorizmom? Akože tu charakterizoval svätca? „Svätec je vlastne len obrátený metafyzický zúfalec, ktorý sa vrhol strmhlav do priepasti priepastí, do náručia Božieho.“ V Tesnej bráne, inšpirovanej aj veľkým konvertitom Léonom Bloyom, ozývali sa ďalej doloristické tóny. Lež i kritické a polemické. Napríklad: „Veľký piatok pochopí ozaj len ten, kto cestou vnútorného vývoja dospel k poznaniu, že zmysel života je len utrpenie.“ … „Utrpenie je najproduktívnejšou ľudskou činnosťou.“ … „Lebo dnes už nie je problémom žiť pre svoj ideál, ale zaň trpieť alebo zomrieť,“ – to bola už reakcia na pofebruárovú realitu. Písal sa rok 1950, nadchádzalo súmračné obdobie procesov, rušenia kláštorov, internovania kléru atď. Nešlo o „metafyzické“ zásahy, ale o politické tlaky a nátlaky zo strany represívneho režimu. Hoci v mladosti Strauss prešiel, ako sám priznal v Kolíske dôvery, školou marxizmu a revolučnosti, nezbavil sa istých utopistických ilúzií: „Doba socializmu, kresťanského socializmu, sa začala. Lebo veď pravé kresťanstvo je socializmus. Pravý!“ … „Zatiaľ sa svet bude váľať v konvulziách premenlivých zúfalstiev, vojen a hrôz, kým socialisti nebudú kresťanskejší a kresťania socialistickejší“ … „Morálna náplň socializmu je prevzatá z kresťanského sveta a mravnosti, a preto s ňou musí byť znovu a nerozlučne spojená.“ Už švajčiarsky protestantský teológ Leonhard Ragaz dokázal, že zásnuby ducha kresťanstva s duchom socializmu sú nereálne, neuskutočniteľné (Od Krista k Marxovi, od Marxe ke Kristu, Praha 1935). Strauss dobre vedel aj o priepasti medzi martýrskym kresťanstvom a revolučným socializmom: „I svätosť, i revolučnosť sú späté s krvou. Lenže revolucionári prelievali cudziu krv, kým svätci vlastnú.“ Niekdajšie Bloyovo rozhorčenie nad oficiálnymi cirkevnými kruhmi Francúzska viedlo i Straussa k ostrejším tónom: „Najväčšie zlo, ktorým trpíme, sú zvyšky liberalizmu v duchovných veciach. Nedostatok intenzity kňazov. Kňazi s podpriemernou teologicko-filozofickou erudíciou a s plytkou spoločenskou úrovňou, ktorým je vlastný zariadený byt niečo veľmi a životne podstatné, za čo sú ochotní robiť ústupky v oblasti duchovnej, vlastnej i cudzej spásy… Nastávajú časy, keď kňazi budú alebo Kristovými apoštolmi, alebo vôbec nebudú.“ Prirodzene, odmietal režimových prisluhovačov, hlavne túžil po plamenných kňazských vyznávačoch: „Dnešné časy si nevyžadujú natoľko systematické a široké analýzy, skôr potrebujú plamene sálajúce z rozpálených duší a lásku a pravdu rozdávať zdiveným srdciam. Preto sú azda najdôležitejší mystici a ekstatici aj aktuálnejší než systematici…“ Sám patril medzi vyznávačov, ktorí svojimi dielami vnútorne rozplameňovali viac srdce než myseľ. Ako majster aforizmov i svoje „marginálie“ vyostroval so záľubou do protikladov a paradoxov, presiaknutých neraz iróniou či sarkazmom. Štýl býval lapidárny a vecný, ale aj zámlkový alebo metaforický.
Doba, ktorá nepripúšťala otvorenú pravdu, vynútila si šifrovaný jazyk. Privádzal čitateľov k mysleniu i zamysleniu tým, že problémy života zvieral do klieští frapujúcich paradoxov, zhusťoval svoje poznatky a výpovede do provokujúcich aforizmov. Predovšetkým pri konfrontovaní so smrťou – pre jedných bránou do večnosti, pre druhých bránou do ničoty. Nazdával sa, že zmaterializovaný konzumný človek prítomnosti aspoň vtedy zareaguje na svoju vnútornú prázdnotu, rozpozná hrozivé príznaky svojej duchovnej vyprázdnenosti. Bola to krutá terapia, liečba šokom. Autor pomáhal demaskovaním i kritikou, nepochybne a rozhodne aj – modlitbou. Straussova Postila dneška, vydaná v Ríme, je vlastne modlitebná knižka, hodná liturgického schválenia (podobne ako Krížová cesta pre chorých). Jeho osobné kresťanské myslenie vyvieralo z dvoch zdrojov: z meditácií a z modlitieb. Rovnako jeho písanie: na jednej strane písanie ako meditácia, na druhej strane ako modlitba. Možno veriť, že niektoré texty písal kľačiac na kolenách.
Aj takíto spisovatelia boli medzi našimi lekármi, s vyslovene spirituálnymi sklonmi (celkom opačným typom bol prozaik Gejza Vámoš, piešťanský lekár a emigrant, s pesimisticko-materialistickým svetonázorom). Aké bolo vyznanie lekára-patológa Andreja Žarnova, autora básnických zbierok Štít alebo Mŕtvy? „Pre mňa sa život smrťou nekončí. Je mi samozrejmé, že jednotlivec umrieť musí. A smrť jednotlivca sama osebe nie je taká strašná vec. To je však krásne, že po telesnej smrti z každého tu ostane čo i len iskierka, čo i len prášok, čo i len spomienka, kto tu žil, pracoval a boril sa za večné hodnoty ľudské, v mene večných zákonov. Že lekári prinášajú do literatúry skepsu? Niektorí, čo nepochopili sám život a jeho zázračné zriadenie. Chvalabohu, u nás je to zväčša inak. Pozrite si Kukučína. To je život. A predsa bol tiež lekárom, aký zbytočný pesimizmus? Ja sa cítim v pitevni ako v kostole. Alebo ako vo vlaku, v ktorom som takým malým kontrolórom na ostatnej stanici…“ (M. Pišút Rozhovor s Andrejom Žarnovom, 1940). Pre lekára Straussa
bol priestor ľudského života – predsieňou večnosti.
V jednom rozhovore Strauss povedal, že sa nikdy nepovažoval za spisovateľa, iba za „píšuceho lekára“ (Odmocnina ticha, 1990); za liečiteľa „duše“ i „ducha“, ako sa už spomenulo, liečiteľa duše jednotlivca i ducha národa. Kam ho teda zaradiť v rámci slovenskej literatúry? Nijaká literatúra, s hocako významnými prozaikmi, dramatikmi, básnikmi, nebola by kompletná ani plnohodnotná, keby nemala aj vynikajúcich esejistov. To je práve Straussov prípad. Jeho diela patria medzi výkvet našej esejistiky, je prvoradý literárny a mysliteľský esejista v tematike náboženskej, morálnej, umeleckej. To mu zabezpečí miesto kultúrneho tvorcu aj v 21. storočí. Keďže jeho zobrané diela ešte len začínajú vychádzať, má nádej, že sa stane úspešným autorom budúcnosti. Rešpekt mu akiste zabezpečia aj jeho príležitostné rozhovory (cyklus O sebe a svojom diele). Odhaľuje sa v nich ako európsky vzdelanec, intelektuál, odborník, vedecká autorita. Obdiv k Straussovi vzbudzuje práve spojenie pozoruhodnej tvorivej osobnosti s veľkou mravnou osobnosťou.
Július Pašteka