Obsahuje:

1. Preklady
2. Korešpondencia
3. Personálna bibliografia

Rozlúčenie s Pavlom Straussom

Tento záverečný zväzok má inú náplň než predchádzajúce, obsahuje Straussove preklady, korešpondenciu a bibliografiu. I preklady boli súčasťou literárneho apoštolátu tohto konvertitu. Mali podobný zmysel ako jeho esejistika: šíriť najvyššie pravdy kresťanskej viery, duchovne prehlbovať život jednotlivcov i národa, budovať svet všeľudského bratstva a lásky; nepochybne i vyššej kultúrnosti. Už i preto, že človek 20. storočia zmenil sa na moderného Jóba, trpiaceho i búriaceho, obracajúceho sa na Stvoriteľa s hojnejšími a nástojčivejšími ponosami než starozákonný Jób. Prekvapuje, že takú trúfalú a obžalobnú knihu ako Človek Jób hovorí s Bohom napísal – jezuita. Lenže Peter Lippert (1879 – 1936) naozaj poznal bolesti, sklamania, úzkosti, utrpenia, biedy, zúfalstvá ľudí 20. storočia, nalomených a rozvrátených duchovne, morálne, sociálne. Odsúdil preidealizovaných kresťanov, ktorých modlitby nemali praktický dosah na reálny život národov, lebo neodstraňovali príčiny a nemenili pomery nespravodlivo usporiadaného sveta. Akoby sa Boh odvrátil od ľudstva, nechal ho bez pomoci, bez záujmu o jeho dejinné osudy, v stálom ohrození katastrofami, revolúciami, vojnami, ničotou. Lippert väčšinu vyčítavých kapitol svojej „nebezpečnej knihy“ adresoval priamo Stvoriteľovi s takmer nemilosrdnou opovážlivosťou. Napríklad preto, že pripustil prítomnosť zla vo svete, dovolil ovládnuť ho diabolskými silami zloby, pustošenia, ničenia. Lippert dokonca stupňoval svoju obžalobu: „Nechápem, prečo si stvoril bolesť, prečo si stvoril toľko bolesti, … skláňam sa hlboko pred tvojou vznešenosťou. Ale teraz sa k tebe neodvažujem pozdvihnúť svoje oči. Je v nich priveľa smútku a sĺz.“ Viaceré kapitoly provokovali už svojimi názvami – Ty si stvoril bolesť, Ty mlčíš, Nikdy nie si tu, Či nepočúvaš naše modlitby?, Kto sú tvoji priatelia?, tobôž ich vzdorovité Rozlúčenie s Pavlom Straussom argumenty. Napríklad keď nechal svojho milovaného Syna dokonať v úplnej opustenosti: „…nič si mu neposlal, žiadne svetlo, žiaden hlas, žiadneho anjela, žiadne slovo, čo by ho bolo ospravedlnilo pred tými, čo ho nenávideli a osočovali…“ Nebolo možné pokračovať v týchto obžalobných obvineniach, znamenalo by to pád do priepasti zúfania. Aj tento moderný Jób, s dramatickejšie rozbúreným vnútrom a so skeptickejším intelektom, prekonal – podobne ako Jób starozákonný – svoj ťaživý, temný negativizmus a privinul sa k Stvoriteľovi s oddanou, chápajúcou vďakou, ako to potvrdzujú kapitoly Ty si láska, Ty si moje ty, Si pri nás, ó, Pane! K tebe nesiem svoje srdce. Toto preporodené srdce rozospieva sa ďakovným chválospevom: „Až keď sa moja loďka zúfalo vrhla na tvoje pobrežia, uvedomil som si, ako neochvejne tu stojíš, ty pevný breh nad všetkými zúriacimi moriami. Až v svojej prázdnote som precítil tvoju plnosť, ty zásobná komora všetkého bytia. Až v svojej mdlobe som videl, aká si všemocná, silná ruka, ktorá všetko nesie. Až v beznádejnosti mi svitá, ako napĺňaš všetku budúcnosť a ako všetko, čo ešte príde, už je v tebe. A že si vo všetkých prichádzajúcich veciach, bol by si i v ničote, keby prišla. Ty, cesta všetkých ciest, sprievodca všetkých premien, darca všetkého, čo prichádza. Ty, večnosť všetkých večností.“ Napokon dodá: „Svoju tvár si mi zahalil, ale náručie si mi naširoko roztvoril, naveky.“ Boh zostal neviditeľný, ale ukázal sa nadovšetko milujúci. Lippertova kniha musela v mnohom vyhovovať Straussovmu zmýšľaniu i chápaniu sveta, vrátane finálnej katastrofy celého univerza. Prenasledovali ho dlho „apokalyptické tiene“, očakávanie Božích trestov na „hriešne ľudstvo“, v čom ho utvrdzovalo i fatimské proroctvo. Ale uvedomoval si opak: že najväčším škodcom a ničiteľom sveta môže sa stať ľudstvo samo, svojou deštrukciou prírody i svojou deštruktívnou vedou a technikou, bez trestajúcich zásahov zhora. Na Slovensku prekladali Petra Lipperta viacerí – Ferko Skyčák (Podstata katolíckeho človeka), Ladislav Hanus (Z Engadinu. Listy na potešenie), Mikuláš Šprinc (O láske a bolesti), po nich Pavol Strauss. Lippert ochotne dával súhlas na preklad svojich diel. „Iba jediný raz nedal súhlas preložiť do slovenčiny, keď jeden spišský bohoslovec prosil, aby smel preložiť jeho knihu Der Mensch Job redet mit Gott,“ spomína Ladislav Hanus; meno mladého prekladateľa neuviedol. Údajne Lippert ju považoval za „nepreložiteľnú“, možno i za nebezpečnú pre konzervatívnych čitateľov (Apoštol katolíckeho realizmu, in: Umenie a náboženstvo. Bratislava 2001, s. 61). Veľké prekvapenie spôsobil doteraz neuverejnený list Pavla Straussa (nedatovaný, možno z r. 1947) Jankovi Silanovi, spoluprekladateľovi Lippertovho Jóba. Posielal mu preklad na štylistické vycibrenie. Pritom uviedol meno neznámeho „spišského bohoslovca“, ktorého spomínal Hanus: „Budeš celé môcť použiť ako základnú štruktúru. Štyri kapitoly som použil zo Šprincovho prekladu. Daktoré partie, hlavne vzadu, sú obstojnejšie…“ Teda Šprinc po Lippertovom nesúhlase svoju prácu prerušil, no rukopis nechal na Slovensku, keď sa zachraňoval útekom do zahraničia. V roku 1948 vyšiel i druhý Straussov preklad – Schneiderovej Kňazstvo ženy. Čas už neprial náboženským dielam tohto druhu. Nedalo sa informovať o pozoruhodnej autorke ani o poslaní jej knihy, vyšla bez úvodu či doslovu, dokonca bez informačných záložiek. Kto dnes dostane do rúk Kňazstvo ženy, mal by vedieť, že Oda Schneiderová (1892 – 1987) bola karmelitánka. Študovala vo Viedni, roku 1917 sa vydala a o tridsať rokov ovdovela, onedlho odišla do karmelitánskeho kláštora, v roku 1952 zložila večné sľuby, od roku 1969 žila v Grazi, kde aj zomrela v karmelitánskom kláštore. Napísala veľa kníh o sväticiach, svätcoch, mystikoch. Straussa zrejme zaujala svojou spiritualitou. On sám chápal spiritualitu ako vzájomnú duchovnú väzbu i v manželstve. Schneiderová sa pokúsila vymedziť postavenie i poslanie ženy v modernej dobe, v rámci rodiny, spoločnosti, cirkvi, zdôrazniť jej dôstojnosť i osobitosť, jej tvorivú služobnosť i obetavú starostlivosť v spoločenstve 20. storočia. I keď tvrdí, že „slúžiť, trpieť, úfať“ je súčasťou jej životného údelu, nijako tým ženu neponižuje ani nepodceňuje; naopak: dvíha ju na úroveň kňazstva, dodáva žene dôstojnosť i vznešenosť zároveň. Posväcuje ľudský život nielen nezištnou láskou; i nezištnou obetavosťou v jej vlastnom „posvätnom priestore“ – v rodine. Cez rodinu slúži vyšším spoločenským celkom. Je to preťažká, no i povznášajúca úloha, keď Schneiderová tvrdí: „Žena si musí nadmiernou svojou láskou prekliesniť cestu až za hranice tohto sveta,“ je to láska obetavá i hrdinská. Schneiderovej názory neformovala iba teológia, rovnako i životná skúsenosť, vyvažovala psychológiu s metafyzikou. Na začiatku knihy píše o tzv. biologickom omyle a zamieta tvrdenie o biogenetickej „menejcennosti“ ženy. Jej názor by sa dal podporiť pozoruhodnou myšlienkou konvertitky Raisy Maritainovej. Tá tvrdí, že „fyzický pôvod ženy podľa Svätého písma je vznešenejší než pôvod muža“; žena „nebola utvorená ‚z hliny zeme‘, bola vytvorená ‚z ľudského tela‘, z Adamovho ‚rebra‘, zo stvorenej ľudskej matérie“ (Příběh Abrahamův, in: A. a J. Maritainovi Stavy lidstva a svatosti. Praha 2011, s. 29). Nebyť „februára 1948“, Strauss by bol aspoň podnietil prekladanie ďalších náboženských autorov, ak by už sám nebol stihol – pre nadmernú lekársku aktivitu – prekladať z nemeckých či francúzskych odborníkov; mal široký európsky rozhľad. Druhú časť tejto knihy tvorí Straussova korešpondencia, jeho listy najbližšiemu okruhu, najmä mužským adresátom. Sú na úrovni jeho esejistiky, čítajú sa s umeleckým pôžitkom, tematicky aj štylisticky. Nejde v nich o bežnú korešpondenciu, sú reflexívne; sú to listy mysliteľa. Najvzácnejšie a najobsažnejšie sú listy profesorovi Júliusovi Rybákovi, najbližšiemu a najdôvernejšiemu priateľovi z Gelnice. Stačí uviesť jediný citát zo Straussa: „Som si vedomý toho, že bez Tvojej nezištnej dobroty a ochoty by si ma do dnešného dňa nik nevšimol“ (1. 2. 1991). Rybák sa staral o všetky jeho rukopisné texty, stal sa jeho editorom i zasväteným znalcom. Veľa sa z týchto listov dozvedáme o Straussovom ľudskom i spisovateľskom rozpoložení v rokoch 1983 – 1994. Strauss trpel svojou vyradenosťou z domáceho kultúrneho života, spoločenskou izoláciou, neprajnými tlakmi dobového režimu: „Mne je síce doba krkavčou matkou, ale prichodí mi stále, že som dlžníkom. Nie preto, že som vybŕdol z kadejakých ošemetných situácií, ale že mi nedá žiť bez písania. To starorímske ‚nulla dies sine linea‘ je vo mne ako slastné prekliatie…“ (16. 2. 1987). Táto najvnútornejšia potreba písať, realizovať sa písaním, literárnou tvorbou pripomína známy Rilkeho výrok. Napísal ho v liste mladému nemeckému básnikovi, ktorý sa chcel venovať poézii. Rilke mu odpovedal: „Ponorte sa do seba. Vypátrajte príčinu, ktorá Vám prikazuje písať; skúmajte, či rozprestiera svoje korene v najhlbšom mieste Vášho srdca, priznajte si, či by ste museli umrieť, keby Vám zakázali písať“ (R. M. Rilke: Několik dopisů. Praha 1940, s. 14). Strauss nepísal z ctižiadosti, písanie bolo mu bytostnou potrebou, ako konvertita – dalo by sa povedať – on bol „poverený písaním“; písanie bolo nástrojom jeho literárneho apoštolátu. Ťažko znášal, že ani Slovenské pohľady nereagovali na jeho zásielky, „netaktne a urážlivo“ neodpovedali (18. 6. 1989). Zriedka sa vyjadroval o domácej situácii, o represívnom režime, ale zakaždým trefne: „Je zvrchovaný čas na regeneráciu života občianskeho, spoločenského a kultúrneho. U našich vedúcich literátov sú ešte stále cementované tie kritériá, ktoré sa zhora komandovali, naši ľudia sa nevedia uvoľniť a jednať úprimne a spravodlivo, i keď sú náznaky bedákania nad minulosťou až módnym trendom, len ja som z toho ešte vyňatý. Všetci sú ešte nadobro pojatí do zvieracej kazajky neslobody. Zďaleka nie sú na úrovni chartistov. Ale toto jánošíkovské plemeno by malo byť ďalej. V podstate sú naše literátske kruhy na úrovni politických lokajov“ (1. 8. 1989). Neskôr sa vyjadril ešte ostrejšie: „Len čakajme na všetko a obraní o všetko. Toľko zalkoholizovanej vládnej kliky! Všade na vedúcich miestach staré komunistické figúry, ktoré prepúšťajú všetkých inej fajty. Odpočúvajú nás ako starí eštebáci. Preto od začiatku považujem nežnú revolúciu za podvod a hlúposť“ (7. 4. 1991). Straussov kritický pesimizmus súvisel s celkovou svetovou situáciou: „Žijeme v strašnej dobe. Všeobecný rozpad istôt a konsolidácií všeľudského združenia národov! Stačí jeden zlostný psychopat a krvavo sa rozbíja túžba po zjednotení sveta… Množstvo napitých tzv. spisovateľov a žiadne zbratanie, žiadna perspektívna družnosť. Čo by sme tam hľadali? Robiť štafáž mlčaním. Darmo, všetko je zatienené vojnou a zabíjaním pre olej“ (21. 1. 1991). So zadosťučinením sa zúčastnil na trnavskom stretnutí katolíckych spisovateľov: „Teraz ma boli pozvať do Trnavy na podujatie: stretnutie s členmi katolíckej moderny. Bude tam aj Turčány a recitovať budú Kristínová a Gusto Valach“ (4. 9. 1990). O tejto akcii písal Strauss v príspevku Spomienka na Trnavu (1991), o svojich stykoch s dávnejšími členmi tejto skupiny v príspevku Trosky spomienok (1992; oba v V. zväzku zobraných diel). Potreboval mať okolo seba „príbuzné duše“ z prítomnosti či minulosti, živých aj mŕtvych, blízkych i vzdialených – ako napríklad Milana Rúfusa a Mašu Haľamovú. Pripojil k nim dlhý rad ďalších autorov: „Werfel, Rilke, Holan, Březina a Halas, aj Smrek a Novomeský, aj Kostra, Beniak a Silan, aj Pasternak a Cvetajevová“ (12. 3. 1988) – prekvapia obaja slovenskí komunistickí básnici. Po rokoch zaiste by nebol taký priateľský a prajný. V poslednom roku života veľmi zatrpkol, akoby obkľúčený chmárami bezútešnosti: „Žijeme v totálne pomýlenom svete. Nielen v našom parlamente je toľko psychopatov, ale pozrime na Rusko a na Talianov a na Ameriku… Darmo hľadať normálneho a poriadneho človeka. Sú osobnosti, ktoré ako diablov magnet priťahujú toľké podradné osobnosti. My sme už stratili zmysel pre pochop ľudskej uvážlivosti a slušnosti. Všetko horí okolo nás a v nás. Antikrist je tu. Či aj v nás? Okrem hudby je všetko odporné. Diabolská je samota… ako pomôcť tomuto svetu? Ja som človek modlitby… Má to písanie voľajaký zmysel? Ako všetko je rozdelené, sú tu samé kliky, čo organizujú záujem čitateľstva. Moc tých veľdiel nemajú. A čudné sú aj postavy tých priaznivcov. Kresťanstvo vypadlo z ich evidencie. Určite nie sme jediné vzory. Ale máme v sebe Krista, len to je nádej sveta“ (14. 4. 1994). Spisovateľovi Straussovi nešlo o sebapresadenie, o sebapovyšovanie. Jeho šťastie i nešťastie spočívali v tom, že hľadal, vyžadoval, presadzoval pravdu – pravdu aj na úkor svojej občianskej slobody. Tým skôr, že sám bol vnútorne stále slobodný. Pravdu kládol nad slobodu. V jednom liste napísal: „Pravda je viac ako sloboda. Ale stav vnútornej slobody je vari predposledný šteblík pod pravdou“ (26. 1. 1988). Hľadal pravdu v živote, v ľuďoch, v literatúre, v umení, hľadal „príbuzné duše“, s ktorými by si vnútorne rozumel. Opravdivou „príbuznou dušou“ pre Straussa sa stala maliarka Mária Medvecká (1914 – 1987), národná umelkyňa. Ona sa prvá obrátila na neho v r. 1984, v pozadí ich zoznámenia bol aj zostal literát Július Rybák. Medzi Straussom a Medveckou vznikol priateľský vzťah, ktorý sa postupne prehlboval a vrúcnel, až vyústil do úplnej vzájomnej dôvery a zhody. Prekvapovalo by, že Strauss sa tak zblížil s niekdajšou oficiálnou predstaviteľkou „socialistického realizmu“ (Medvecká, Mária, heslo v Encyklopédii Slovenska. Bratislava 1979, III. zv., s. 534 – 535), keby sa medzičasom nezmenilo jej ideové a umelecké zmýšľanie. Sám na ňu nebadane duchovne vplýval svojou spisovateľskou i mysliteľskou osobnosťou, bystrým intelektom, láskavosťou i veľkodušnosťou. Medvecká našla v tomto lekárovi nielen znalca výtvarného umenia i hudby, rovnako i jemne chápavého priateľa, ktorému viac mohla dôverovať než komukoľvek inému; čoskoro ako pacientka. Otvorene sa mu mohla vyžalovať zo všetkého, neskrývať svoje utrpenie, bôle, úzkosti, obavy, beznádeje; nevynímajúc prechodné stavy zlepšenia i možného vyzdravenia. Nelichotila Straussovi, ak mu napísala: „Odpusť, že sa Ti žalujem – nemám komu. Ani deťom, ani nikomu nechcem spôsobiť zármutok. Ty, s Tvojím láskavým, veľkým srdcom, ma vieš pochopiť i nájsť tie pravé slová“ (25. 5. 1985). Vtedy ešte netušila, čo jej hrozí, Strauss to vedel od kolegov, čo ju liečili. Nič neprezradil zo svojich vlastných obáv, tváril sa stále optimisticky, dýchal na ňu presvedčivý optimizmus, udržoval v adresátke radosť zo života i z tvorby, chválil jej vitalitu, pričom mu nešlo len o uzdravenie tela. Bol v tom taktický aj taktný, ako konvertita sledoval vyšší cieľ, transcendentálny. Napokon zazneli v Medveckej listoch i takéto slová: „Neplačem, len prosím Boha, aby mi dal sily všetko ťažké, čo ma ešte čaká, zniesť… Bože, daj sily, uspokojiť sa s údelom, ktorý ma čaká!“ (20. 5. 1985). Zaiste pochopila, keď ju len akoby mimochodom upozornil: „Večnosť je za dverami“ (20. 10. 1985, 8. 12. 1986). Zažartoval s onkologickou pacientkou, že obaja sú takí „špitálnici“ (Strauss ako ťažký cukrovkár), pritom veril – ako napísal Medveckej v poslednom liste: „Svet sa cez nás chce uzdraviť.“ Jej telesná schránka sa nedala zachrániť, Strauss zachraňoval jej dušu. Tieto listy by sa mohli čítať nielen ako dokument „mimoriadneho priateľstva“. Ona mu verila, aj keď už nedúfala. On jej nedal zúfať, písal jej o svojich modlitbách za jej uzdravenie, chcel ju priblížiť k nepremenným istotám. Bola pre neho veľkou umelkyňou. V posmrtnom príhovore ju porovnal s Hviezdoslavom: čo on vykonal pre Oravu slovom, to Medvecká štetcom (Prejav pri príležitosti pietneho uloženia urny národnej umelkyne Márie Medveckej, v 7. zv. zobraných diel, 2011, s. 274). Priateľské listy Straussa a Medveckej sú krajšie než akákoľvek ľúbostná korešpondencia. Mali by sa čítať ako dokument mimoriadneho zblíženia a pochopenia dvoch „príbuzných duší“. Aj ako obdivuhodný dôkaz pôsobenia „muža modlitby“ na otvorenú umeleckú dušu maliarky na jej ceste do večnosti. Pôsobia citovou náplňou, obojstrannou ústretovosťou, úprimným vzájomným pochopením, no i literárnou kultivovanosťou a poetickosťou. Zážitok z nich sa stupňuje opakovaným čítaním, ponáraním sa do duchovných hĺbok tejto vzácnej korešpondencie, jedinečnej v našej literatúre 20. storočia. Neveľkej rozsahom, klasickej hodnotou. Listy bratovi Jurajovi možno označiť ako familiárne, je to bežná korešpondencia medzi členmi rodiny – jeden býval v Prahe, druhý v Nitre. Informovali sa o všedných životných udalostiach svojich rodín, spojených mimoriadnou bratskou láskou. Listy Pavla Straussa sú takpovediac vzorom bratskej pozornosti, láskavosti, dobroprajnosti, starostlivosti, priam nehy k Jurajovi. Píše mu o nepríjemnostiach doby (zaznávanie, choroby, autohavária), zriedkavejšie o radostných udalostiach (cesta do Anglicka). Brat bol pre neho „typom húževnatého a mužného človeka“. Komentoval mu vtedajšie ťaživé pomery: „…žijeme v dobe, kde každý je frustrovaný situáciami, ktoré okliešťujú rozlet túžby každého. Všetko je tým stimulované i okolo nás, nielen v nás. Skrátka, niet na tom požehnanie“ (8. 2. 1978); „kým sa nedá verejne publikovať, má človek pocit vnútornej emigrácie“ (30. 2. 1981). To ho najväčšmi trápilo: vylúčenie z domáceho literárneho života, nesmieť časopisecky ani knižne publikovať. No z náboženského nadhľadu situácia sa mu javila inak: „Ale naše životy – hádam ako všetky životy – sú koncipované ako provizóriá na pokračovanie. Ale hádam je to tak dobre, že sa človek necíti príliš pripútaný na tie relatívne dobrá a že vie intenzívne prežívať radosť a túžby z možného získania poznania a videnia večnejších právd, než aké vedia naše predstavy a vedomosti tu, v tomto živote dať človeku vytušiť. Veď tu vlastne nič úplne nevlastníme. Samo ľudské určenie všetko relativizuje. A tak môže človek byť najšťastnejší a najvoľnejší, keď si uvedomí svoje kozmické bedárstvo, a keď si svet svojho vnútra premení na otvorený systém pre všetky životne možné dobrodružstvá“ (1. 8. 1976). Filozofujúci Strauss rád vkladal do listov také „exkurzy“. Po návrate z Anglicka pripomenul, že mali „krásne umelecké i prírodné zážitky“, no dodá: „Význam každého ľudského poznania i cestovania je v primárnej úlohe: dôjsť k sebe“ (5. 10. 1978), bez dopovedania myšlienky. Doma bolo pre neho potešujúce stretanie sa s Milanom Rúfusom: „Bol som ho párkrát navštíviť v Štátnom sanatóriu a chystám sa k nemu zas. Dúfam, že sa zotaví…“ (30. 2. 1981); „Práve som sa vrátil z Bratislavy. Stretol som sa s naším najväčším básnikom Milanom Rúfusom“ (11. 3. 1981); „Hádam sa mi podarí kde-čo napísať a mám určitú nádej, že Rúfus bude mi môcť umiestniť dáky rukopis“ (28. 2. 1982). Rúfus sa v tom čase liečil po autohavárii – ich priateľstvo pretrvalo do Straussovej smrti. V tom je význam jeho korešpondencie s bratom Jurajom, že obsahuje množstvo dôležitých biografických faktov, cenných pre literárnych vedcov i psychológov. Doplňuje jeho vlastné autobiografické texty. Básnika Janka Silana si Strauss vážil podobne ako Rúfusa, najväčšmi zo skupiny katolíckej moderny. Od mladosti mal ťažkosti so zrakom, Strauss i bratovi Jurajovi spomenul jeho „slepotu“ (20. 6. 1980). Zriedka mu teda písal, dôležitejšie boli osobné stretnutia. Radoval sa zo všetkého, z čoho „vanul Silanov dych a duch“, to „zachytávanie polydimenzionality bytia v nás“. Bol v mnohom zajedno s týmto opozičným kňazským básnikom: „treba ignorovať dnes slúžiacich komentátorov a násilných samozvaných jedincov, formovateľov vkusu, mienky a svetonázoru. Sú a boli psiskovia, čo len za peniaze brešú“ (z nedatovaného listu). Pri priateľských posedeniach v kruhu katolíckej moderny bývali kritickejší, rovnako i naplnení nádejou zhora. * Každý zväzok Straussovho súborného diela prinášal umelecký pôžitok i duchovný zážitok, nemenej tento posledný. Čitateľ má teraz pred sebou desať kníh, môže z nich duchovne čerpať potešenie i poučenie z hĺbok Straussovej viery aj oslňujúceho Straussovho myslenia. Lúčime sa s ním s vďakou, že nás svojimi dielami povznášal, prežaroval pokorou hĺbavého, zanieteného, vzdelaného konvertitu, ako klasik našej modernej náboženskej literatúry. Právom je naša rozlúčka s Pavlom Straussom vďačná i radostná. Bratovi Jurajovi spomenul úsmevnú príhodu: „Všade bolo rozchýrené, že som zomrel. Keď som bol po prvý raz po chorobe na trhu, jedna tetka sa ma rozhorčene opýtala: ‚Ako to, že tu chodíte, keď ste zomreli?‘ Odpoveď: ‚Prepáčte, že žijem‘…“ (17. 10. 1979). My sme šťastní, že i keď ako človek a lekár bol už odvolaný do večnosti, žije ďalej medzi nami ako spisovateľ a mysliteľ. V roku storočnice Straussovho narodenia práve dovydávanie jeho spisov je zárukou ďalšieho jeho prežitia; k doterajším čitateľom pribudnú v budúcnosti noví Straussovi ctitelia i obdivovatelia, vyznávači jeho kresťanského posolstva.

Július Pašteka