Obsahuje diela:

1. Nežiť a žiť
2. Lekárske rekviem
3. Kvety z popola
4. Kolíska dôvery
5. Človek pre nikoho
6. Nádhera nečakaného

Metafyzická orientácia Pavla Straussa

Aj v tomto zväzku je Pavol Strauss prítomný predovšetkým [5] ako lekár (nielen v častiach Nežiť a žiť alebo Lekárske rekviem). Jednostaj cítil, myslel, písal ako lekár, nepovažoval sa za spisovateľa, ale za „píšuceho lekára“. Bolo to jeho bytostné „určenie“ ako „záchrancu života“; teda trvalého protivníka smrti, zničujúceho činiteľa človeka. Obdivuhodný dramatický dialóg Chirurg a Smrť ukazuje, že bol v trvalej opozícii voči tejto deštruktívnej danosti. No inak ako lekár (zosobňovala mu všetku hrozbu a hrôzu), inak ako mysliteľ: znamenala pre neho počiatok pokračujúceho, nového bytia. Prečo ten rozdiel? Pavol Strauss bol metafyzicky orientovaný: časný život človeka mu bol prechodným provizóriom, smrť jeho pokračovaním, transformovaním do večného bytia; čiže dvojfázovým trvaním. Medicínu ako osobitnú odbornú činnosť nezužoval iba na „zdravotnícky“ aspekt. Už preto nie, že – ako tvrdil v Zákrutách bez ciest – „hlavným poslaním lekára je konať dobro“ (čo je širšia aktivita než liečenie); aj preto, že lekár, najmä chirurg bol pre neho „kňazom pred oltárom regenerácie“. Vykonával svoju lekársku prax, zvlášť chirurgickú, ako istý druh kňazstva. Napriek tomu, že lekár či chirurg bývajú „asistenti smrti“; a uvedomoval si, že „žiť znamená byť odsúdený na smrť“, že „žijeme na úver smrti“. Ale zdôrazňoval aj celkom opačný, podstatný pól: medicína je „vzburou proti zániku“, proti deštrukcii života i človeka – čím nadobúda pozitívny presah i poza smrť. V prípade veriaceho jednoznačne presah metafyzický. Pre náboženského mysliteľa, akým bol lekár Strauss, je celkom prirodzená jeho metafyzická orientácia. Vyplývala z jeho teizmu, z nespochybniteľnej viery v Boha ako „Večného Bytia“, v ktorom – augustínovsky povedané – žijeme a hýbeme sa. Žijeme a hýbeme sa Metafyzická orientácia Pavla Straussa vo večnej Božej prítomnosti, veril i vyznával Strauss ako lekár aj ako spisovateľ. Pretože nazeral na medicínu z vyššieho nadhľadu, neobmedzoval sa iba na tzv. zdravotnícky aspekt, chápal ju v širších súvislostiach, aj v antropologických a kulturologických. Po Zákrutách bez ciest dokazuje to i kniha Amalgám, biologická aj vyznávačská. Koľko ľudských životných osudov tu sprítomnil! Koľko súvzťažností objasnil medzi medicínou a umením (literatúrou, hudbou), podobne v častiach Nežiť a žiť alebo Rekviem za živých! V okruhu tvorcov i milovníkov hudby, vo sfére „produkčnej“ i „patologickej“. Zomierajúci Mozart komponovaním Rekviem „plašil“ neodbytnú smrť (nie tak Verdi, Brahms, Dvořák); idealistický lekár Strauss, fascinovaný hudbou klasikov i modernistov, slúžil svoje spisovateľské „rekviem“ za živých na Slovensku i v Európe, za ich „nezomieranie“, za ich pretrvanie v živej večnosti. Právom preto tvrdil, že „medicína a umenie sú najvznešenejším počínaním človeka“. Dôvod je známy: obe tieto činnosti sa búria, bojujú proti „zániku“ ľudskej bytosti, proti jej telesnej i duchovnej deštrukcii. Opieral sa pritom o pevnú, uvedomelú metafyzickú orientáciu. Ako a kedy ju nadobudol? Ide o tridsaťročný časový oblúk v Straussovom živote. Jeho konverzia nebola náhlym, bleskovým oslnením (ako v prípade sv. Pavla), musel prejsť dlhú „cestu do Damasku“ – čo sa dozvedáme z oboch jeho kníh základného významu: Človek pre nikoho a Kolíska dôvery. Majú spovedný ráz, otvárajú Straussovo vnútro dokorán. Len čo prizná, „narodil som sa v židovskej meštiackej rodine ako syn advokáta v Liptovskom Svätom Mikuláši“, dodáva: „V židovských kruhoch sa vytratil vzťah k metafyzickým hodnotám. Intenzívne prežitie Božej prítomnosti bolo len v ortodoxných kruhoch, najmä u poľských a ruských chasidov…“ Ďalej pridáva: „Stratili žeravú vieru praotcov, ktorí pripravili duchovnú pôdu pre Mesiáša. Stratili zmysel pre nadprirodzeno.“ Svoj postoj formuloval takto: „O mojej minulosti sa rozhodlo, keď som si uvedomil, že židia čakajú ako za Kristových čias stále ešte Mesiáša, ale svetského, ba možno i politického. Pre mňa bol život pre Krista a v Kristovi sprítomnený večný život.“ (Kolíska dôvery) On uveril v Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý prišiel ešte pred dvoma tisícročiami, a nasledoval ho svojím životom, prácou, tvorbou, apoštolovaním. Musel sa najprv „vyzliecť“ zo židovstva a „obliecť“ do kresťanského rúcha, [7] aby sa upriamil svojou novou vierou metafyzicky, aby sa orientoval na transcendentno. Veľkou výchylkou na Straussovej „ceste do Damasku“ bol jeho mladícky príklon ku komunizmu, priznáva to otvorene v oboch autobiografi ách. Ešte počas vysokoškolského štúdia v Prahe podľahol marxizmu, „ópiu intelektuálov“, ako to nazval sociológ Raymond Aron. Stýkal sa so slovenskými a českými komunistami (V. Clementis, L. Novomeský, V. Kopecký, O. Šling), čítal knihy materialistov (Büchner, Feuerbach), marxistov (Marx, Engels, Plechanov, Lenin, Bucharin), veril, že komunizmus vyrieši „židovskú otázku“, hlavne „sociálnu otázku“, ktorá dramaticky hýbala celou Európou. Jeho rozchod s komunizmom bol nečakaný a náhly: „Dozvedel som sa, že Stalinovi sa nepáčilo predstavenie Šostakovičovej opery. Hneď zakázal jeho verejnú činnosť… Vtedy som razom prerušil všetky kontakty s komunistickým hnutím, rozhorčený a zhrozený nad takým štýlom kultúrnej politiky“ (Človek pre nikoho). Neskôr hovoril, že „koketoval s komunizmom“, sýtený pritom nielen marxistickou literatúrou (napr. Komunistický manifest, Lenin: Materializmus a empiriokriticizmus), aj nemeckými expresionistami a francúzskymi surrealistami. Ako ľavičiarsky intelektuál pridal sa k hnutiu aj osobnou agitáciou: „Manifestoval som, demonštroval som, po schôdzkach chodil, aj rečnil na Slovanskom ostrove i s neskorším ministrom Vaškom Kopeckým, aj nás oboch potom zmlátili pod bránou. Ale túžil som po zmene života na zemi a podľa receptov Weltbühne som zveleboval Zväz sovietskych socialistických republík a videl v nich recept na uzdravenie sveta.“ Cítil sa „deformovaný dobou“ (aj morálne) – a „jediný očistný faktor“ nachádzal v hudbe (Kolíska dôvery). Preto tá jeho prudká (možno i sebazáchovná) reakcia na Stalinov zákaz Šostakovičovej opery Lady Macbeth v roku 1935. Ako negatívnu paralelu k mladému komunistovi Straussovi bolo by možné uviesť slovenského židovského komunistického intelektuála Eduarda Goldstückera (1913 – 2000), s ktorým sa v Prahe akiste stýkal; ten slúžil totalitnému československému režimu na vyslanectvách v Anglicku, Francúzsku, Izraeli – až do svojho väznenia (1951 – 1956) v súvislosti so Slánskeho procesom; ešte aj v roku 1968 prijal gottwaldovské vyznamenanie. Kým Strauss dospel ku konverzii, na jeho „ceste do Damasku“ pomáhali mu aj prekážali viaceré okolnosti. [8] Pozitívnym momentom bola milovaná matka: „Matkin otec, lekár, mal starého otca kresťana… U nás, v úplne asimilovanej rodine, sa neprejavil nijaký náboženský život. Ale viem, že matka vo Viedni navštevovala katolícke kostoly.“ Do kostola ho vodievala i opatrovateľka, ktorá sa modlila za jeho obrátenie a stala sa napokon rehoľníčkou. Najväčší bol vplyv Munkovcov, celá táto židovská rodina konvertovala, žila hlbokým náboženským životom, starší syn Tomáš, jezuitský novic, zahynul spolu s otcom mučeníckou smrťou v koncentračnom tábore. U Munkovcov sa dostal k dielam veľkých nemeckých katolíckych autorov (napr. R. Guardini, P. Lippert), debatoval s nimi o ,,duchovných veciach“ (ovplyvnený ešte, podľa vlastného priznania, ,,intelektualistickým snobizmom a marxistickou frazeológiou“). Píše: „Netušil som všetko, že to boli stanice milosti, a keď ma raz večer vzali na litánie a zaznelo Tantum ergo, bolo moje vnútro rozhodnuté. Vedel som, že toto je môj vnútorný svet, že sem patrím, a padli vo mne všetky zábrany, všetky demagogické výhovorky.“ Na krst ho pripravoval v roku 1942 kanonik Kožár, krstnými rodičmi boli Munkovci. Taká bola jeho „cesta k Ježišovi“, až pri ňom našiel svoj „domov“(Kolíska dôvery). U neho nešlo o ,,darovanú vieru“, musel sa k nej prezápasiť – napriek negatívnym dobovým faktorom: vystupňovaný domáci antisemitizmus (nedôvera i opovrhovanie židovskými konvertitmi), odpor mikulášskych evanjelikov ku katolicizmu, náboženský formalizmus u katolíkov, nedostatok lásky u nich, sociálna bieda na Slovensku i v Európe („polovica sveta je vždy hladnejšia a úbohejšia“), vtedajšia zrážka imperialistických veľmocí, nacistického Nemecka s boľševickým Ruskom, vojnová povíchrica menila ľudí – na „zvery“, v Povstaní aj po Povstaní. Pretože už nazeral i na dejiny metafyzicky, videl zlo a pohromy ľudstva vo vyššej než v sociálnopolitickej perspektíve: „Celými dejinami sveta sa tiahne prenasledovanie. Neboli to vždy len Židia. Boli to cez tri storočia kresťania, boli to heretici, boli to mešťania, aristokrati po Francúzskej revolúcii, boli to demokrati, socialisti, komunisti a Židia za nacizmu, ale aj veriaci kresťania a kňazi. Ľudia mreli na tisíce a milióny. A koleso dejín sa krúti ďalej, tragicky, nezmyselne, a nezastaví ho ani krv a hrôza obetí. Až po konverzii sa mi vynorila myšlienka o Božej ekonomike dobra a zla, že desiati musia plakať, aby sa jeden mohol usmievať. I dnešný svet je krvavý kúpeľ v mnohých kútoch sveta. A všetci sme si bratia! Problém Kaina a Ábela má večnú aktuálnosť“ [9] (Kolíska dôvery). Pre metafyzicky orientovaného Straussa bolo vonkoncom problematické, že rôzne „sociálne a revolučné teórie“ chcú „spasiť“ svet, pretože tento svet „chce sa spasiť bez Spasiteľa“ (Kolíska dôvery). Čo neznamená, že ignoruje faktory politické, sociálne, ekonomické, ale že rovnaký dôraz kladie i na činitele a hodnoty etické, aj na princípy metahistorické. Strauss vedel, že mnohí významní fi lozofi 20. storočia (napr. Bertrand Russel, autor prenikavej analyticko-historickej knihy Sloboda a organizácia, 1934, český preklad 1948), odmietajú metafyziku, metafyzickú interpretáciu svetových dejín. No boli aj myslitelia opačného smeru (napr. N. Berďajev, J. Maritain). Podobne Strauss tvrdil: „Celý život je posplietaný aj cez prozretelnostné väzby. Konáme, akoby nebolo Boha. A Boh je mŕtvy len v mnohom z nás a v našich činoch. A čaká na svoje vzkriesenie cez nás… Ak nebude budúci svet kresťanský, nebude ho vôbec. Stála obmena privedie svet ‚ad fontes‘, do blízkosti Kristovej. Dejinné prevraty budú duchovné prevraty“ (Nádhera nečakaného). Jeho vízia sveta, vízia budúcnosti vyznievala optimisticky, hoci na druhú polovicu 20. storočia sa díval ako na predapokalyptické obdobie. Pritom svet, život, dejiny, človeka ponímal ako „otvorené systémy“ (Kvety z popola), plné nenačatých možností a nevídaných začiatkov. V rokoch vojny silokrivky životných osudov Munkovcov a Straussa celkom sa zblížili, aby sa v roku 1944, po nacistickej okupácii povstaleckého Slovenska, celkom rozpojili, oddialili. Straussov život sa hrozivo zdramatizoval, život celej rodiny Munkovcov zakľúčil tragicky. Svedectvom toho sú obe Straussove autobiografi e, posmrtným svedectvom o Munkovcoch kniha I. A. Petranského Život pod hviezdou (2008). Hrozivých situácií v Straussovom životnom príbehu bolo niekoľko, najmä v záverečnej fáze vojny. Kapitola Všetko, čo nie je modlitba, je zbytočné z knihy Človek pre nikoho hodno by bolo sfi lmovať pre jej nahustený dramatizmus, so šokujúcimi udalosťami – iba reálny život mohol napísať taký strhujúci scenár. Stačí uviesť pár sekvencií. Povstanie – Strauss si poznamenal: „Vojenská nemocnica sa má evakuovať. Do hôr. Jedni odchádzajú, pacienti schopní chôdze sa vlečú s nimi. Nemecké oddiely na niekoľko kilometrov… Priletujú lietadlá. Z jedného vypadáva malá jagavá bodka, padá pomaly. Myslíme na letáky. Odrazu tvrdý a dutý výbuch. Všetko sa bezhlavo rúti do pivníc… O chvíľu je po poplachu. Všetko vylieza na povrch… [10] Veliteľ ma posiela na stanicu. Tam padali bomby. Tam je samé sklo, samý prach. A mŕtvoly nakope a ranení. Odnášame poranené deti. V nemocnici ma hneď zapriahajú v operačnej sieni. Odtrhnuté detské nohy a ruky… A chlapček s odtrhnutou ručičkou a rozpáraným bruškom, s vytrhnutými črevami, pokojne mi pozerá do očí, bledý a anjelský: ‚Ujo, nebude to bolieť?‘ Bože, koľkých lotrov vykupuje toto dieťa! Tridsať odrezaných rúk a nôh! Dve bomby to narobili…“ Podobne v septembri 1944 v Korytnici: „Etablovaná poľná nemocnica. Odrazu vyfrkne spoza vrchov lietadlo a strieľa z guľometu. Všetko sa schováva. I ja utekám. Šialený strach, nelogický strach ma schvátil… Smrť číhala za každým kríkom. Morálka hôr sa zmenila. Za čistejšiu košeľu, za lepšie podbité čižmy sa platí smrťou. Veru, ľahšie bolo človeka zastreliť, ako dohovoriť sa s ním“ (Človek pre nikoho). Lekára Straussa ohrozovala zbesilosť vojny aj zvlčilosť ľudí, vnútorne ho však udržovala v nádeji prosebná modlitba. Razia – Strauss ju zažil kedysi vo štvrtom roku vojny, niekoľko pokojnejších dní sa mohol venovať literárnej tvorbe: „Tu zrazu pribehol priateľ a vyjachtal, že je razia, že sú ulice hermeticky uzavreté. Čo teraz? V tom došiel istý priateľ – kňaz, a hovorí pokojne: ‚Nebojme sa, dajme všetko na Boha. Poď mi miništrovať, ešte som necelebroval a obetujeme. Obetu za tvoju záchranu‘. Nikdy som neprežil slová stupňovej modlitby… tak ako vtedy. Len čo sme prišli do sakristie, naplnení novým pokojom, dôverou, objavil sa priateľ – lekár a zobral ma do vojenskej nemocnice. Bezstarostná cigaretka a rozhovor na ulici rozptýlil u nemeckých stráží akékoľvek podozrenie, takže sme bez legitimovania prešli ulicami a zakotvili v bezpečí vojenského nemocničného pachu. Také jednoduché a reálne je dielo Providencie!“ (Človek pre nikoho). Taká bola jeho vďaka aj istota, že sa mohol otvorene priznať k prozreteľnostnému zásahu. Eskorta – Strauss o svojom zajatí nemeckými vojakmi rozpráva: „Prvý raz v živote som bol zajatcom. …Viedli nás dolinou, Dúbravskou dolinou… Spolu so strážou som nocoval na zemi… Na druhé ráno nás eskortovali. Rodným mestom ma viedli pod bodákom, cudzí ľudia, cudzí vojaci. A naraz som bol vo väzení – gestapa. … Trpel som medzi dvesto inými – na holej zemi… Už sme mali tréning v príprave na smrť. Len niekoľko dní predtým ma s dvoma známymi dôstojníkmi zajala svorka banditov, ožratých, zozverštených chlapov, a chceli nás zastreliť. Asi hodinu nás väčšmi sácali ako viedli do svojho tábora. Koniec sa zdal neodvratný… I postavali [11] si nás pred brvná na päť metrov od seba a keď už chlapi s automatmi predstupovali, ozval sa hlas jedného z tej svorky, ktorý ma spoznal – ako lekára. I pustili nás“ (Človek pre nikoho). Tentoraz naozaj išlo o smrtiace zovretie bez možnosti prirodzenej záchrany. A jednako: rozpoznanie lekára zapôsobilo ako blesk z neba, v priamom i prenesenom význame. Únik – Strauss pokojným spôsobom dorozprával o najrozhodujúcejšej udalosti svojho života, keď kráčal s nemeckou eskortou: „Na piaty deň nás viedli na stanicu. Necestovali sme ďaleko. V najbližšom meste nás vyložili… Vedúci mladý feldvébel nás viedol k súdnej budove. Tam vyvolávali všetkých s podozrivými nemeckými menami. Dodatočne sa ukázalo, že ich hneď na väzenskom dvore postrieľali. Bolo mi nápadné, že mňa nevolali… A ešte niečo bolo nápadné. Vedúci eskorty ma niekoľkokrát volal po mene a pribehol a šiel vedľa mňa. Až ma to mrzelo. I povedal som mu, žeby sa nebál, že mu neutečiem, že nemám skoro nikoho, kto by za mnou smútil a že on azda má rodinu a že by som mu útekom nechcel spôsobiť nepríjemnosti. Naraz zastavil eskortu. Pribehol ku mne a pošepol: ‚Pán doktor, toto nie je pre vás. Ide sa do zajateckého tábora, a nie na výsluch do Bratislavy. Mám v eskorte stopäťdesiatjeden mužov. Mám však odovzdať len sto päťdesiatich. Pre vás je to nebezpečnejšie ako pre tých druhých. Ak tu máte známych, pustím vás, vrátim vám doklady a zavediem vás ta.‘ – ‚Ďakujem vám, ak chcete, tu nablízku je nemocnica, mám tam známych.‘ Zaviedol ma do nemocnice, objal ma a odobral sa. Bol som na slobode“ (Človek pre nikoho). Strauss rozriešenie tejto extrémnej situácie veľmi krátko komentoval v Kolíske dôvery: „Hľa, pomoc sv. Jozefa!“ Ako metafyzicky orientovaný človek bol by musel tento únik do slobody označiť za milosť, prozreteľnostný zásah. Aj nemecký dôstojník spoluúčastný na tomto „riešení“ akiste z nejakých vnútorných dôvodov bol presvedčený, že tento slovenský lekár má právo, má nárok na slobodu. Unikol smrti, aby mohol splniť svoje „určenie“, svoje duchovné poslanie v dehumanizovanom svete. Vlak – Strauss zažil nečakané ohrozenie, aj keď cestoval so svojou Majou a snívali o spoločnej budúcnosti. Úľak bol o to väčší: „Mal som iba veľmi neumelo zhotovenú falošnú legitimáciu, ako jediný doklad v čase, keď papiere mali väčšiu cenu ako človek… Naraz uprostred snívania a plánovania ako výkričník smrti sa pred nami vynorila politická polícia, kontrola osobných preukazov. Každý [12] ich odovzdal, i ja. A pritúlení k sebe, vzdychali nám srdcia k Matke večnosti: ‚Chráň svoje deti, nie sebe chceme žiť‘. Čas zmrzol v nás ako život odsúdenca… A ako keby sa vyhli dve nebeské telesá istej zrážke a jasom sa uvoľnila kozmická nálada, tak lahodne nám zneli slová vracajúce doklady: ‚Ďakujem, v poriadku‘. A jasný rytmus vlaku nás unášal silnou veľkou nádejou – do ďalších možností žiť“ (Človek pre nikoho). Strauss dostal viacero šancí žiť, ale sprevádzaných šokujúcimi udalosťami reálneho ohrozenia. Bolesť, utrpenie, skúšky prijímal ako prirodzenú súčasť bežného ľudského života – bez akéhokoľvek fatalizmu. Mimoriadnou okolnosťou, ktorá ho smrteľne ohrozila, bolo „čudné ochorenie“ (1985 – 1986); písal o ňom v Kolíske dôvery, doplňujúcej prvú autobiografi u novým materiálom. Veril, že „všetci sme v podstate v prostredí duchovného bytia, ktoré hraničí s neznámom na hranici absolútneho Bytia“, skúška „čudného ochorenia“ mu to aj potvrdila (dôkladne ju lekársky analyzoval ako pacient geriatrie). Píše: „Celá tá choroba bola úbohá imitácia Kristovej krížovej cesty… Nemohol som sa modliť. Z toho som sa chcel spovedať. Ale bol v tom aj veľký pokoj. Narážal som na nepochopiteľnú akoby stenu, o ktorej som vedel, že je to hranica Nekonečna. Bol to pocit úžasnej istoty a dôvery, nielen pre mňa, ale pre všetkých. Všetky rozdiely padli. Bol som v oblasti, kde nebolo strachu, kde nebolo vidieť nič ohyzdného. Bola to oblasť stáleho vírenia, ale bez agresivity, bez rizika. A vedel som, že som blízko pred Pánom, i prosil som ho, aby ma vyzliekol zo mňa, aby som ukojil svoju zvedavosť, aké to bude potom. Ale jeho vôľa sa ukázala v tom, že na nič, čo vyšlo zo mňa, nereagoval. Však riadil svety, čo po takej ničôtke! Už som spomínal, že modlitba zo mňa spadla, a tak viem, že sú väčšie veci ako modlitba: skutky lásky, city lásky a pochopenia, súcit s dušami a ich objatie… Na Pánu Ježišovi som bol zakvačený ako na výčnelku, stále som sa obracal na neho úlomkami prosieb a ľútosti. Ale nepochopiteľný múr Neznáma bol stále medzi mnou a čnel z Neviditeľna do Neviditeľna. Nevedel a nevidel som, z čoho to je, ale dnes viem, že to je večná a neotrasiteľná Božia Láska. Netreba mať strach a úzkosti, to je zábezpeka života terajšieho i všetkých minulých životov. Tomu sa nemožno priblížiť nijakými modlitbovými formulkami. Len čistou láskou a oddanosťou a absolútnou dôverou… Verím, že som zažil veľmi intenzívne a nezabudnuteľne realitu Božej prítomnosti“ (Ko[ 13] líska dôvery). Pochopil teda – ako už sv. Pavol i sv. Ján – že zo všetkého najväčšia i najdôležitejšia je Láska. Nepredpojatý psychológ, schopný bez predsudkov čítať spisy sv. Terézie z Avaliy a sv. Jána z Kríža, alebo Jamesove Druhy náboženskej skúsenosti a Bergsonov Dvojaký prameň mravnosti a náboženstva, mal by pripustiť, že Straussove vízie v čase „čudného ochorenia“ boli mystické, odrážali stav mystického vytrženia. Pre neho nebolo podstatné intelektuálne poznanie Boha, ale nepretržité obcovanie prostredníctvom lásky: nie rozumom, lež srdcom. Z jeho náboženských diel, počnúc Mozaikou nádeje, presvitá mystický plameň lásky. Keď sa takmer zázračným spôsobom vyhol transportu sto päťdesiatich zajatcov do Nemecka, miešali sa v ňom pochybnosti s nádejami: „Sedel som u priateľa, nemocničného kňaza – bez zamestnania, bez živobytia, bez mena, bez občianskych možností – ako zbytočný človek. Človek pre nikoho. A bol som šťastný. Spoliehal som sa, že Boh rozhodne o mojej potrebnosti. Bol som vďačný. Veď som sa smel modliť. A bol som bez starosti. Nadovšetko som miloval večnosť. A cítil som sa slobodnejší pre toto všetko a vo vedomí jedného cieľa všetkých ciest… A tak sa človek pokojne oddá vlnobitiu narážajúceho života i jeho premien vo vedomí, že sa zachová ten, kto bude potrebný na usporiadanie budúcnosti. To bolo, je i bude jediným produktívnym postojom, to je pravá pokora slúžiacich“ (Človek pre nikoho). Od mladosti boli centrom Straussových záujmov i ambícií „poézia a hudba“, ale v tom nebolo jeho pravé „určenie“, ako zvykol hovoriť. Nasledujúci život ukázal, že sa mu „určilo“ dvojaké poslanie: byť lekárom a byť náboženským spisovateľom; bojovať medicínou proti „zániku“ a vykonávať v slovenskej literatúre duchovný apoštolát. Hoci dlhé roky bol nútený žiť a tvoriť ako „vnútorný emigrant“ (Kvety z popola), jednako pokorne niesol údel spisovateľa metafyzickej orientácie, obklopený ateistickým ovzduším. Preto knižkou Nádhera nečakaného radostne privítal „nečakanú“ i „nádhernú“ zmenu totalitného režimu, keď pohyby európskych dejín „odfúkli tiene dlhej noci“, trvajúcej štyridsať rokov. S nádejou začal vydávať svoju disidentskú tvorbu, na ktorú sa čakalo ako na diela ostatných zakázaných autorov – napríklad Janka Silana alebo Ladislava Hanusa. Straussove ciele boli vysoké i náročné: „Mojím ideálom bolo odjakživa to, aby sa Slovensko – ako malé kultúrne Švajčiarsko – dostalo ako rovnocenný partner medzi literárny svet Západu“ (Nádhera nečakaného). To sa mu aj darilo od prvej knižky Všetko je rovnako blízke i ďaleké, písanej s priamymi povojnovými švajčiarskymi skúsenosťami a poznatkami. Sám nadobudol punc autora európskeho formátu – napriek, ale i vďaka svojej metafyzickej orientácii.

Július Pašteka