Obsahuje diela:

1. Nápady a výpady
2. Aforistické diárium I.
3. Aforistické diárium II.
4. Písanie bez konca
5. Myšlienkový odpad

Úsmevnosti Pavla Straussa

V Zápiskoch diletanta Pavol Strauss definoval aforizmus ako „zdravý úsmev múdrosti“. Nebola to jeho jediná defi nícia, sformuloval ich viacero, pretože pre neho bol aforizmus viacznačný literárny útvar, často priam – neúsmevný. Podľa toho, na čo ním reagoval, čo ním komentoval. Aj takto by sa dal Strauss charakterizovať: ako aforistický komentátor. Žiaľ, bolo okolo neho viac negatívnych než pozitívnych javov. Často zmenili jeho úsmev – na úškrn. Neraz svoje „nápady“ musel použiť na „výpady“ proti negatívnostiam moderného sveta, spoločnosti, človeka. Pretože ako kresťanský konvertita bral veci vážne a zodpovedne. Nech si zvolil akúkoľvek tému, jeho aforizmy mali predovšetkým spoločenské ostrie. Napríklad: „Angažovaný umelec? Vždy hlásna trúba“; „Nepriznaný ideál každej vlády? Vládnuť“; „Najdemokratickejší parlament na svete: cintorín“; „Mal klapky na očiach. Ale robil perspektívne plány.“ No nešlo mu o duchaplnosť za každú cenu, hoci Straussov bystrý intelekt priam iskril a hýril brilantnými postrehmi, mnohorakou úsmevnosťou. Išlo mu o to najpodstatnejšie v ľudskom živote: o pravdu; o poznanie a priznanie pravdy. Nech podobu či poslanie aforizmu akokoľvek obmieňal, moment pravdivosti zostával jeho základným a trvalým jadrom. Napríklad: „Aforizmus je korením duchovnej potravy. Je vlastne len pre zdravých. Je ľahký ako pravda – netreba sa ho učiť. Veď nechce byť iný – ako iskierka pravdy.“ Aby bol účinný, musí byť stručný: „Krátky aforizmus – dlhý rozum. Krátky rozum – dlhý aforizmus.“ Myslel to ironicky aj sebaironicky: „Kto nestačí na poéziu, napíše občas aforizmus. Kto nestačí na aforizmus, napíše občas román.“ Dôraz je na kondenzovanosti myšlienky, na extrakte. „Aforizmus je centrum každého diela. Odlož všetko akcesórne, čo zvýši – je aforizmus, kryštalizačné jadro.“ Totiž: „I v malom aforizme sa môže Úsmevnosti Pavla Straussa zrkadliť svet ako nebo v kvapke rosy.“ Ak kedysi povedal, že aforizmus je „zdravý úsmev múdrosti“, vedel svoj výrok komentovať aj istým šibalstvom: „Aforizmus – trocha úlisne prižmúrené oko pochybnej múdrosti.“ To je tá ironická sebakorektúra. Ak aj vystupoval ako „aforistický komentátor“ problémov človeka či spoločnosti, života či smrti, nemohlo sa o ňom povedať – ako o iných komentátoroch – že len „halí dielo ako chmáry slnko“. Naopak, on „dielo“ spisovateľa, lekárových rúk, spoločenských ustanovizní prevažne kriticky demaskoval, no obnažoval s pozitívnym zámerom. Nekompromisný vedel byť aj ako predstaviteľ medicíny: „Dobrý zametač stojí eticky vyššie ako povrchný lekár“; „Lekár je vždy a predovšetkým služobníkom zdravia. Viac nemôže byť, len menej.“ Ba môže byť, sám ho priam sakrálne povýšil: „Lekár je kňaz pred oltárom regenerácie.“ Nie každý, len eticky fundovaný, eticky motivovaný: „Pri ťažkých pacientoch sa ukáže, kto je pravým lekárom. Pravý lekár tŕpne o svojho chorého, nepravý – o svoje renomé.“ Výrok napísaný za totality má stále aktuálnu platnosť aj v posttotalitnej medicíne, v posttotalitnom zdravotníctve. Obzvlášť ak lekár, najmä chirurg, nachádza sa v tzv. hraničnej situácii. ,,Chirurg nie je často nositeľom zdravia, ale asistentom smrti. Ale i túto úlohu musí zahrať úprimne a čestne.“ Strauss totiž videl lekársku činnosť priam ako reťaz metafyzických súvislostí: „Zmysel choroby je zdravie. Zmysel zdravia tvorivá práca. Zmysel práce je život. Zmysel života môže byť iba niečo, čo ho presahuje – trvanie, večnosť.“ Patril k „idealistickým“ lekárom, ktorým smrť bola bránou do večného trvania, nie pádom do pustej, prázdnej ničoty – ako vyznávačom tzv. lekárskeho materializmu. Napríklad: „Ak by bola smrť len smrťou, nebolo by hodno žiť“; „Každé umieranie je formou zrodenia. Kto chce ozaj žiť, musí vedieť zomrieť.“ Poznal, že „zdravie je len rovnováha medzi životom a smrťou“, ale ten negatívny pól ľudského bytia nijako nezľahčoval: „Žiť znamená byť odsúdený na smrť. Žije sa na úver smrti.“ Alebo: „Život je pohyb. Pohyb smeruje k dovŕšeniu. Život je teda priznané či nepriznané očakávanie zániku.“ Nechcel takým konštatovaním desiť, pretože pre Straussa nebol život rovnicou s neznámou. Naopak: „Začiatok a koniec sú to isté. Sú to len dve slová a dva rôzne pohľady z dvoch rôznych hľadísk“ – pre neho, veriaceho lekára, z hľadiska večného bytia, nie z perspektívy zániku vo večnom nebytí. A navyše, on ako kvalifikovaný predstaviteľ medicíny mohol kompetentne vyhlásiť: „Smrť nie je lekárovým nepriateľom, ale jeho učiteľom.“ Učí ho pripravovať človeka na zodpovedný odchod do večnosti. Život so smrťou je spojený, podľa jeho názoru, priamou metafyzickou väzbou. Aforistické diárium z roku 1959 obsahuje azda najsugestívnejší aforizmus, fascinujúci práve tak metaforickou poetickosťou, ako významovou záhadnosťou: „Život je svetlo, smrť je plameň, čo zostane, je popol večnosti.“ Je to priam vizionársky výrok, vyjadrený jazykom mystikov. V sedemdesiatych rokoch, zachytených v Písaní bez konca, Strauss neraz používal aforizmy ako ostré šípy, ktorých terčom sa stávali nenormálne javy tzv. normalizácie. V roku 1973 konštatoval: „Násilníci neznášajú a nepoznajú špás. Preto nahrádzajú vtip násilím. A preto sú neaktuálne aforizmy v diktatúrach, lebo aforizmus je vtipný pokus o korektúry života.“ Alebo na adresu vtedajších falošných autorít: „I sprostosť podpísaná slávnym menom sa považuje za zjavenie.“ Frázy oficiálnych predstaviteľov režimu sa museli rešpektovať ako smerodajné pravdy, pravidlá, príkazy. Rovnako konštatovanie: „O veľkých veciach často rozhodujú malí ľudia.“ Dôležitosť im dávali politické, stranícke, štátne funkcie či posty. Ako „nenormálne“ museli sa mu javiť v čase tzv. normalizácie rovnako sféra ministerská i národná. Po prvé: „U nás zatiaľ platia pracovníkov ministerstva kultúry za to, že zabraňujú, aby diela kultúry a kultivované diela vznikli, respektíve uzreli svetlo sveta“ – obžaloba štátnej byrokracie. Po druhé: „Slovenský národ sa z ľudí statočných, pracovitých a úprimných stal spolkom zlodejov, ulievačov, úplatkárov a udavačov“ – obžaloba zdemoralizovaných pseudonárodovcov. V roku 1976 býval zavše taký roztrpčený, že mu takmer nezáležalo na pregnantnosti vyjadrenia, čo bolo znakom jeho trefných aforizmov. Jeho „písačky“ nadobudli formu denníkových zápiskov. Hoci to býval jeho preferovaný žáner: „Ak bol medzi sto aforizmami jeden skutočne vydarený, vyplatilo sa mi písať.“ To zopakuje aj v roku 1977: „Ak je z tisícich aforizmov jeden naozaj vtipný a nápaditý, vyplatilo sa mi písať.“ Aj keď si uvedomoval, že nejde len o „vtipnosť“, lež i o istú „zlomyseľnosť“, vyzdvihoval túto kritickú formu: „Zdravá porcia zlomyseľnosti priviedla už nejedného do literatúry, najmä ku kritike a aforistike. Bez nej vystačí človek tak na modernú lyriku.“ Nielen sklon k vtipnosti a zlomyseľnosti motivoval Straussovu aforistiku, bol tu aj ďalší činiteľ. Pohoršenie nad znevažovaním a zneužívaním pravdy, práva, spravodlivosti v normalizačnom období: „Chrlím žlč a sliny. Veď iné mi nie je možné, kým je vo mne ešte kúsok svedomia a rozumu.“ Rozjatrenosť svedomia a britkosť rozumu udržovali Straussovu literárnu aktivitu v trvalej pohotovosti, v nepretržitom chode („aforizmy sú interpunkcie môjho stáleho vnútorného monológu“) a stavali ho – v neslobodnom a násilníckom období – na pozície bdelého humanizmu i nepoddajného kresťanstva. Predovšetkým vo vzťahu k národu a k Bohu, k dvom prvoradým centrám. K národu: „Nadávam v sebe, lebo tento národ slovenský milujem a nikdy som nechcel iné, len jemu byť na osoh, slúžiť mu, vidieť ho rásť a zveľaďovať sa. A preto som túžil, aby mu čím viac plodov duchovných a kultúrnych narástlo – v nás a cez nás všetkých.“ K Bohu: „Milovať Boha tak, že sa cele obetuješ ľuďom. Nejde o to, či si to ľudia zaslúžia. Boh si to zaslúži.“ Naozaj pádny argument, umlčujúca koncovka. Vo vzťahu medzi národom a jeho intelektuálnymi predstaviteľmi (myslitelia, umelci) mala by jestvovať náprotivná, spätná väzba: „Beda národu, ktorý dovolí len politikom a úradníkom, aby sa ozývali v jeho mene. Ak sa chce národ zlikvidovať, nech sa zapchajú ústa mysliteľom a umelcom.“ Ak sa umlčia spisovatelia, bude umlčaný celý národ, literárna tvorba je zrkadlom slobody a kultúrnosti národa: „Celé dejiny svetovej kultúry sú bojom za slobodu tlače a jednotlivca“ – tlače neskorumpovanej, intelektuála nezapredaného. Normalizačný režim v sedemdesiatych rokoch umŕtvoval ideologicky niekdajšiu slobodnú kultúru: „Naše umelecké zväzy sú ako umrlčie komory. Jedni sú mŕtvi a tí druhí pietne čušia.“ Straussa obzvlášť poburovalo vyčíňanie straníckych ideológov a servilných kritikov. Ernest Hemingway kedysi povedal o kritikoch, že sú to „vši, čo lezú po literatúre“, Strauss sa vyjadril o nich ešte nelichotivejšie: „hyeny literatúry, čo žijú z literárnych mŕtvol“ – z mŕtvol niekdajších slobodomyseľných autorov, ktorých predtým sami umlčali a likvidovali. Pri charakterizovaní „úradne kodifikovaných literátov“, vedome a programovo slúžiacich diktatúre, bol až sarkastický; vraj ich „vzdelanostný obzor sa kryje s kontúrami nočníka“. Vystupňoval tým svoje morálne zhnusenie nad nimi. Vniesť do umŕtvovanej literatúry „kvas myslenia“ pokúšal sa svojimi esejami, reflexiami, aforizmami. V roku 1974 sebareflexívne priznal: „Celý život nielen seba, ale všetko pozorovať a aforisticky to glosovať, musí, aspoň vo svojej tretej odmocnine, ukázať zrnko rozumnej kritickosti, i keď s pridanou kvapkou skepsy. Skepsy nie deštruktívnej a všetko nihilizujúcej, ale stimulujúcej. Nie ničivej, ale podnecujúcej k premýšľaniu a pretvoreniu. Proti samoúčelnej skepse som sám. Aforizmus ako kvások literatúry.“ No v roku 1977 ho sebaskepsa priviedla až na okraj rezignácie: „Predstavil som si, že sa mi podarí napísať knihu aforizmov o tisícich aforizmoch. Potom mi napadlo, že by sa to vyplatilo, keby len štyri z nich boli originálne a dobré. Ďalej mi napadlo, aká by to bola krásna kniha, v ktorej by boli len tie štyri aforizmy. A potom som prestal písať v očakávaní, že mi napadnú tie štyri prvotriedne aforizmy.“ Nebol dôvod na toľkú skepsu, tobôž rezignáciu. Jednak dovtedy napísal celkove azda tisícku dobrých aforizmov (v slovenskom meradle bezpochyby mu patrí prvenstvo), jednak aforistika stále bola prepotrebná z osobných i nadosobných dôvodov. Dokazuje to aj Myšlienkový odpad z roku 1993. Ide o produkciu len zo štyroch mesiacov, ale Straussovi, hoci trápenému diabetickými nápormi, to stále výdatne iskrilo. Aforizmoval i sám seba ako pacienta: „Sladké reči nezaškodia diabetikovi.“ Priam provokoval ďalej príkrymi aforizmami: „Slobodná vôľa nám dovolí pochybovať aj o nej“; „Literárni priatelia sú možno naši najväčší nepriatelia“; „Veľkosť sa poznáva v malom“; „Všetko sa zmení, len zmeny nie“ – samé protiklady znepokojujúce plytkú logiku. Naopak, iné uspokojujúce vyššiu logiku nášho bytia: „Nemôžeme si objednať nové nebo. Nové peklo tu už máme“ – dôkaz prevrátenej, možno i zvrátenej pseudologiky ľudského konania v modernom svete. Ako mysliteľ stále sa opieral o vieru, je mu najpevnejšou istotou. Bol ňou priam „stigmatizovaný“: „Byť konvertitom je večná stigmatizácia“ – nielen ňou poznačený, aj posvätený. Pochybuje o filozofii, nikdy nezapochyboval o viere. Ona bola jeho svetlom, smerovkou, kompasom, kotvou – prístavom. Z neho vychádzal, doň sa jednostaj vracal: „Viera je filozofi a sveta“; „Najvyššia múdrosť je vo viere“; „Kritérium múdrosti je vo viere“. Dokonca: „Najlepšia myšlienka je modlitba“; „Mali by sme len na kolenách myslieť“ a pod. Najprotichodnejšie sa vyjadroval o filozofii, akoby si nevedel ustáliť postoj k nej. Nebolo pritom zrejmé, na ktorú myslel, na „klasickú“ či na „modernú“? Spomenul mená, ako Kant, Hegel, Schopenhauer, Nietzsche, Wittgenstein, ale neupriamil sa ani na jedného z nich. Dva razy urobil narážku na doznievajúcu vtedajšiu „úradnú fi lozofi u“, čiže na marxizmus: „Úradná filozofi a robí neraz dojem bezduchosti.“ Alebo: „Za marxizmu bola fi lozofi a ako z ľudovej školy.“ Zrejme sa mu videla poučková alebo primitívna (marxizmus bol pre Straussa istým pokušením za jeho pražskej mladosti). Ak nekresťanskí filozofi smerovali svojím myslením k vede, tak kresťanskí filozofi zase k teológii. Aj Strauss ako mysliteľ klonil sa k teologizujúcej filozofii: „Filozofia a teológia sa neprestávajú prelínať“; „Dobrá je filozofia, ak zavedie na cestu spásy“; „Načo mi je filozofia, čo ma nepriblíži k Bohu?“; „Každá filozofia mala a má všetky tie isté témy: večnosť, duša a posmrtný život“ – to je unáhlený presun špecifi ckej tematiky z jednej disciplíny do druhej. Ako samu teológiu nemožno zredukovať na teodiceu, Strauss neprávom redukoval fi lozofi u na náboženský aspekt. V európskej mysliteľskej tradícii predsa oddávna jestvovala tzv. fi lozofi a náboženstva ako samostatná disciplína. Nemožno mu to zazlievať. Postupne sa zmenil na teologizujúceho mysliteľa, na všetko sa díval z metafyzického hľadiska; realita, v ktorej žil, splývala mu s transcendentnom, všetko vo svojom nazeraní spiritualizoval a transponoval na rovinu večného bytia. Duchovno bolo pre neho pravou skutočnosťou, podstatou i zmyslom tak umenia – ako vesmíru. Stačí uviesť dva jeho aforistické výroky (vyslovené pritom apodikticky, bez vysvetlenia či zdôvodnenia). O umení: „Podstatou poézie je mystika.“ O univerze: „Vesmírny Kristus je náplň sveta.“ To bola zrejme teilhardovská inšpirácia. Zrejme Pavol Strauss aj ako aforistik, glosujúci paradoxy reálneho sveta, dostával sa po samu hranicu „tajomna a tajomného“. Bol predsa spirituálny mysliteľ. Najmä v poslednej fáze života.

Július Pašteka