„…Požehaný duch kresťanstva sa odtrhol od života a opustil svetovú kultúru. Ľudia postupne zmenili cieľ a zmysel svojho života z vnútorného sveta na vonkajší: hmota získala prvenstvo, duchovnosť stratila všetku hodnotu: všetko zostúpilo k pozemskému na zemi: všetko nebeské v pozemskom živote i nebeské v živote na nebesiach prestalo priťahovať pohľady a srdcia. Mechanický počiatok prevládol nad organickým. Rozum vylúčil z kultúry vnímanie, vieru i modlitbu a pokúsil sa ich skompromitovať. Učenie o láske bolo vytlačné „spasiteľským“ učením o triednej nenávisti; srdcia vyprahli, hĺbka upadla; rozum zavrhol úprimnosť a zmenil sa v obratnosť. Obsah života sa stal nepodstatným, začala sa honba za prázdnou formou. (…)
Všetko vonkajšie, formálne, ukážkové, zmyselné si podmanilo a zaplavilo vari každé umenie; tajomstvo odletelo, melódia sa odsunula do diaľky, obsah umenia začal byť ľahostajný, vôľa k umeleckej dokonalosti vyprahla. (…) Súčasný človek je striedmy, triviálny a samoľúby utilitarista, prospechár, ideológ užitočnosti, pozbavený všetkého vyššieho a duchovného, nevystihujúci žiadny „tretí“ rozmer; odcudzil sa vo vyššom, náboženskom zmysle slova a sám sebe sa v tomto stave páči. Zmizol bez akéhokoľvek „podlomenia“ a pokánia a je pripravený napádať všetko nebanálne. Preto je jeho kultúra banálna a formálna ako on sám.“
(I. A. Iľjin, Základy křesťanské kultury, Velehrad 1997)

Milan Rúfus: Zbohom európskej kultúre

Bývala mocná.
Ako zvon,
ohlasujúci Boha.

Dnes na to nemá už
jej samorodný tvar,
za ktorým chýba Tvár.
Nie je veľká,
len mnohá.

Vyhnaná z helénskej
už zabudbnutej vlasti
úbytkom ducha.

Za jeho neúčasti
už sa len deje
v protuberanciách
zabehnutého stroja –
zo šumu opäť do šumu.

A v bezmocnosti rozumu.
Odchádzaš, mocná moja.

Čakanka

Ve světě založeném na chladné vypočítavosti určuje výčet následků, co je třeba považovat za morální nebo nemorální. Kategorie dobra, tak jak byla jasně osvětlena Kantem, mizí. Nic není samo o sobě dobré nebo zlé, všechno závisí na důsledcích, které se dají z určitého skutku předvídat. Jestliže na jedné straně křesťanství našlo svou nejúčinnější formu v Evropě, je třeba také říci, že se v Evropě vyvinula kultura, která je nejradikálnějším popřením nejen křesťanství, nýbrž vůbec náboženských a mravních tradic lidstva. (Podč. J.R.) Z toho vysvítá, že Evropa zakouší pravou a vlastní „zkoušku tahem“; z toho také vysvítá radikálnost napětí, jimž musí čelit náš světadíl. Avšak zde také a především vystupuje odpovědnost, kterou musíme my Evropané vzít v této historické chvíli na sebe. V diskusi kolem definiceEvropy,kolemjejí nové politické formy, není ve hře nějaká nostalgická bitva o někdejší dějiny, nýbrž spíše velká odpovědnost za dnešní lidstvo.
(Joseph Ratzinger: Evropa Benedikta z Nursie v krizi kultur, Kostelní Vydří)

…Ale predsa každé umenie má smer. V hudbe je smer jasný, zísť sa s Bohom tam, kde je človeku najbližší, v jeho vnútri. – V básnictve, ktoré je oveľa menej nehmotným umením, sú už väčšie okľuky. A tu sme na mieste, kde sa môže poukázať na najvznešenejšiu úlohu básnika:
Všetci sme podstatne rovnako vnímajúci ľudia. Ale básnik je človek, ktorému sa rozviaže jazyk, keď mu srdce hovorí tým istým tónom ako iným. Nielen ten je básnik, kto to i napíše alebo uverejní. Omnoho viac je medzi nami lepších nepíšucich než píšucich básnikov, a tí nám pomáhajú oživovať a konkretizovať naše city: hovoria za nás! A to je podobná úloha, akú má kňaz. Básnik je tak ako kňaz sprostredkovateľom medzi človekom a človekom, medzi Bohom a človekom, medzi človekom a Bohom. (…)
Údery života nás učia, že po pekných rečiach nastupujú skutky, a keď sa človek stane úplne bezmocným, ostane iba vzdych, modlitba. Trpiaci človek bez modlitby je kusom krvavého mäsa.
A práve v dnešných tragických časoch je oprávnená báseň len ako modlitba. Nie v zmysle formálnom, žeby sa mali písať len modlitby. Ale všetka poézia by sa mala tvoriť krvavo vážne, pokľačiačky, v tôni zmučeného ľudstva a umučeného Krista.
(Pavol Strauss: Mozaika nádeje)