Na konci stredoškolského štúdia v roku 1931 stál Pavol Strauss pred zásadným rozhod-nutím svojho života. Ako študent štátneho gymnázia v Liptovskom Svätom Mikuláši nemal o svojej budúcnosti jednoznačnú predstavu. Zavrhol možnosť ísť v šľapajach svojho otca – advokáta Izidora Straussa – a študovať právo, ku ktorému nemal žiadny vzťah. Namiesto toho zvažoval štúdium filozofie vo Viedni. Do rakúskeho hlavného mesta s týmto zámerom aj pri-šiel, no ako neskôr povedal, v popredí tam bola skupina neopozitivistov vedená Rudolfom Carnapom. „To boli všetko matematici a fyzici. Mal som sklon k poézii a hudbe. A mne to nesedelo.“
Pavol Strauss nadobudol dojem, že filozofia má „primalé kontakty so životom“ a rozhodol sa napokon pre štúdium lekárstva. Bolo to logické a pochopiteľné rozhodnutie, veď ako sám povedal: „Zdedil som svet medicíny ako stále prítomnú samozrejmosť od detstva.“ Okrem rokov prežitých v prítomnosti starého otca – mikulášskeho lekára Bartolomeja Kuxa – malo na jeho rozhodnutie vplyv aj aktuálne politické dianie v Európe. „Nad Európu sa začali zbierať politické chmáry, svetu bude treba pomáhať, a tak ožili tie lekárske bunky po starom otcovi a zapísal som sa na medicínu.“ Na jeseň 1931 sa tak devätnásťročný Pavol Strauss stal študentom prestížnej Lekárskej fakulty Viedenskej univerzity.
Pavol Strauss už od detstva poznal z rozprávania svojho starého otca mená známych le-kárskych kapacít, ktoré svetovo preslávili viedenskú medicínu: Eduard Albert, Theodor Bill-roth, Ferdinand von Hebra, Josef Hyrtl či Ernst Wertheim. Avšak až atmosféra, ktorú Pavol Strauss sám zažil vo Viedni počas vlastného štúdia, mu podľa jeho slov umožnila vychutnať si „subjektívne pociťovanú posvätnú auru v lokalitách ich niekdajšieho pôsobenia. Kde dnes stáli Denk a Demel, Weibel, Eppinger a Eiselsberg, stáli kedysi tieto hviezdy viedenskej školy. Títo oduševnenci exaktného medicínskeho myslenia a súčasne myslitelia a estéti“. V zimnom se-mestri študijného roku 1931/1932 sa zapísal na anatómiu a pitevné cvičenia u Juliusa Tandlera, chémiu a chemické cvičenia u Otta Fürtha a experimentálnu fyziku u Egona Schweidlera. Ok-rem toho so záujmom navštevoval aj prednášky chirurgov Rudolfa Demela a Wolfganga Den-ka, gynekológa Wilhelma Weibela či dermatológa Leopolda Arzta.
Počas života v rakúskej metropole býval Pavol Strauss na ulici Lackierergasse v deviatom viedenskom obvode Alsergrund, ležiacom na sever od úplného centra mesta. Prí-chodom do veľkomestského prostredia Viedne s bohatou kultúrnou tradíciou i prítomnosťou dostal mladý študent možnosť dať svojej vášni pre hudbu voľný priechod. Ako o tom napísal: „Začiatok štúdií vo Viedni ma sotil do sveta koncertov, opier, štúdia klavíra a školy recitácie.“ V spomienkach zostali Straussovi natrvalo zapísané napríklad symfónie rakúskych skladateľov Gustava Mahlera či Antona Brucknera alebo dirigentské umenie Bruna Waltera. Navštevoval hodiny klavíru u Sophie Feuermannovej, sestry známeho violončelistu Emanuela Feuermanna.
Život Pavla Straussa vo Viedni však netrval dlho. Po absolvovaní prvého semestra sa rozhodol presťahovať do Česka a v začatom štúdiu medicíny pokračovať na Lekárskej fakulte Nemeckej univerzity v Prahe. Podľa vlastných slov sa pre ňu rozhodol po tom, ako mu na českej Univerzite Karlovej nechceli uznať štúdium absolvované vo Viedni. Imatrikulovaný bol v letnom semestri 1932.
Lekárska fakulta Nemeckej univerzity v Prahe mala dlhodobo vysokú odbornú úroveň, ktorá na túto školu lákala neraz aj medicínske osobnosti medzinárodného významu. Pavol Strauss s odstupom času spomínal na renomovaných lekárov a pedagógov, ktorých považoval za vrchol európskej medicíny: okrem iných neurológa Eduarda Gampera, patológa Antona Ghona, anatóma Otta Grossera, gynekológa Hermanna Knausa, internistu Wilhelma Nonnen-brucha či chirurga Hermanna Schloffera.
Pavol Strauss počas letného semestra roku 1932 – celkovo druhého semestra svojho štúdia medicíny a prvého semestra v Prahe – navštevoval prednášky z piatich predmetov: embryológie, organickej chémie, experimentálnej fyziky, systematickej anatómie a všeobecnej biológie. Základným predpokladom pre získanie doktorátu bolo absolvovanie troch rigoróz (prísnych skúšok). Už na konci druhého semestra čakali Pavla Straussa skúšky z prvých dvoch predmetov prvého rigoróza. Teoretické skúšky zo všeobecnej biológie a z fyziky úspešne ab-solvoval v júni 1932. Po prázdninách pokračoval od jesene 1932 v štúdiu druhým ročníkom. V rámci neho navštevoval prednášky z embryológie, fyziológie, topografickej anatómie, fyzio-logickej chémie či histológie. V štvrtom semestri (v máji 1933) úspešne zvládol aj ďalšiu z predpísaných skúšok prvého rigoróza – z chémie.
Štúdium v treťom ročníku bolo zamerané predovšetkým na vnútorné lekárstvo a chirurgiu. Medzi ďalšie predmety patrili vyšetrovanie počúvaním a poklepom v zimnom semestri či všeobecná a špeciálna patologická anatómia v letnom semestri. Pavol Strauss v tomto školskom roku podstúpil aj posledné tri skúšky potrebné pre absolvovanie prvého rigoróza. Na jeseň 1933 zvládol skúšky z anatómie a histológie a v marci 1934 v opravnom termíne aj poslednú skúšku – z fyziológie. Krátko nato – v apríli 1934 – začal Strauss z vlastnej iniciatívy fiškusovať na I. internej klinike Nemeckej univerzity. Asistoval tam – okrem oddychu počas letných prázdnin – až do decembra 1935. Podľa jeho slov sa práve vtedy u neho rozvinulo oduševnenie pre štúdium medicíny.
Aj počas siedmeho a ôsmeho semestra (1934/1935) zaberalo Straussovi najviac času praktické štúdium vnútorného lekárstva a chirurgie. Ďalšími predmetmi v siedmom semestri boli farmakológia, zubné lekárstvo, neurológia a psychiatria, súdne lekárstvo, chirurgické operácie a experimentálna patológia, v ôsmom semestri zas pôrodníctvo a gynekológia, laryngológia a oftalmoskopický kurz. Počas oboch posledných semestrov štúdia, v študijnom roku 1935/1936, študoval Strauss hygienu, očné lekárstvo a dermatológiu. Medzi predmetmi zimné-ho semestra okrem toho boli ešte pôrodníctvo a gynekológia a lekárska technika, v letnom semestri zas súdne lekárstvo a patologicko-anatomické cvičenia.
Pavol Strauss tak absolvovaním desiatich semestrov štúdia na lekárskej fakulte splnil v roku 1936 jednu z požiadaviek na získanie doktorátu medicíny. Tými ďalšími bolo úspešné zvládnutie druhého a tretieho rigoróza. V priebehu mesiacov apríl – jún 1936 sa pokúsil absolvovať všetkých šesť skúšok druhého rigoróza. Podarilo sa mu pri štyroch z nich: patologickej anatómii a histológii, všeobecnej a experimentálnej patológii, vnútornom lekárstve a pri psychiatrii a neuropatológii. Naopak, neuspel pri skúškach z farmakológie a znalosti receptov a z detského lekárstva. Obe skúšky napokon zvládol v opravných termínoch v októbri 1936. To mu otvorilo dvere k tretiemu rigorózu. Prvými dvoma zo šiestich skúšok tretieho rigoróza (hygiena a súdne lekárstvo) prešiel ešte na konci roka 1936. Vo februári nasledujúceho roka si podobne úspešne počínal pri skúške z chirurgie, v marci 1937 zvládol očné lekárstvo a o mesiac neskôr dermatológiu a syfilis. Potom mu už k získaniu titulu doktora medicíny chýbala len posledná skúška – z pôrodníctva a gynekológie. Pri prvom termíne, 7. mája 1937, nebol úspešný. Skúšku napokon Pavol Strauss zložil v opravnom termíne o necelé dva týždne neskôr, 20. mája 1937.
V lete 1933 zasiahol rodinu Straussovcov ťažký úder. Vo veku štyridsaťdva rokov zo-mrela v Liptovskom Svätom Mikuláši 30. júla 1933 v noci na zlyhanie srdca Vilma Straussová. Pavol Strauss bol v tom čase medzi štvrtým a piatym semestrom štúdia medicíny. Počas pražského štúdia ho postretli aj ďalšie straty blízkych príbuzných. Ako dvadsaťdvaročný prišiel o svojho starého otca. Adolf Strauss zomrel 17. apríla 1935 v Liptovskom Svätom Mikuláši vo veku osemdesiatosem rokov. V posledných dňoch Straussovho vysokoškolského štúdia zažila rodina ďalšiu smutnú udalosť. Pavlov ujo, lekárnik Ernest Kux, zomrel 6. mája 1937. Odišiel necelé štyri roky po smrti svojej sestry, Pavlovej matky Vilmy Straussovej. Dožil sa sotva päť-desiatich rokov. Pavol Strauss tak prišiel o posledného blízkeho príbuzného z matkinej strany.
Počas svojho štúdia v Prahe býval Pavol Strauss na viacerých miestach v rozličných častiach tejto metropoly. Bolo to napríklad na Vinohradoch (Francouzská a Mánesova), v Nuselskom údolí (Jaromírova), v Novom Meste (Vladislavova a Vyšehradská) či na Smíchove (U Zámečnice). Od roku 1935 býval na ulici Na Zbořenci, neďaleko Karlovho námestia v pražskom Novom Meste. V tom čase sa do Prahy presťahoval jeho brat Juraj, ktorý sa po úspešnej maturite na mikulášskom gymnáziu v roku 1935 rozhodol ísť v stopách svojho brata a študovať medicínu. Na rozdiel od Pavla však nenastúpil na Nemeckú univerzitu, ale na českú Lekársku fakultu Univerzity Karlovej. Juraj Strauss spočiatku v Prahe býval na Masarykovej koleji v Dejviciach, no zakrátko sa presťahoval k bratovi. Až do konca štúdia staršieho z bratov spoločne žili v jednej relatívne veľkej izbe trojizbového bytu starej pani Dienstbierovej v obytnom dome Na Zbořenci.
V Prahe Pavol Strauss intenzívne vyhľadával kontakty s výtvarnými umelcami. Stretá-val sa okrem iných s mladými maliarmi, ktorých zo Slovenska do Prahy pritiahlo štúdium a možnosť umeleckého uplatnenia. Medzi nich patril napríklad zo Záhoria pochádzajúci Ján Mudroch, Endre Nemes (pôvodom z Maďarska a v detstve žijúci na Spiši), rodák od Bardejova Jakub Bauernfreund či Eugen Altmann (Nevan), s ktorým sa Strauss spriatelil ešte počas miku-lášskeho štúdia. Týchto talentovaných umelcov, ktorí neskôr získali široké umelecké uznanie, spájalo štúdium na pražskej Akadémii výtvarných umení u profesora Williho Nowaka, českého maliara a grafika.
Straussov život v Prahe, podobne ako predtým vo Viedni, bol naplnený aj mnohými hudobnými zážitkami. Hudbu nielen pasívne prijímal, ale svoju hru na klavíri aj verejne pre-zentoval. Spolupracoval s maďarskou koncertnou speváčkou Erzsi Krammerovou, ktorú spre-vádzal pri jej vystúpeniach. Strauss sa s ňou zoznámil už počas pobytu vo Viedni a ich kon-takty pokračovali, keď sa speváčka presťahovala do Prahy a vyučovala tam spev. Získal vďaka nej blízky kontakt s nemeckými a ruskými klasickými piesňami. Podľa jeho slov to bola „veriaca žena, preferovala v umení všetko hlboké, smerujúce do vnútra človeka“.
Popri hudbe a výtvarnom umení sa aj počas pobytu v Prahe Straussova túžba po ume-leckom zážitku napĺňala aj čítaním literatúry, prózy i poézie. Slovo a myšlienka naďalej zostá-vali pilierom jeho života. Udržiaval kontakty s prozaikmi, básnikmi či publicistami, ako boli Oskar Baum, Ladislav Novomeský či Jan Pilař. Bol však nielen prijímateľom literatúry, ale čoraz viac i tvorcom túžiacim podeliť sa o svoje myšlienky so širšou verejnosťou. Snahy po umeleckom vyjadrení ho viedli k vlastnej básnickej tvorbe. Na konci jeho života v Čechách napokon vyústili do vydania dvoch knižných básnických zbierok, publikovaných v nemčine: Die Kanone auf dem Ei a Schwarze Verse.
Roky, ktoré Pavol Strauss prežil v Prahe, sa neniesli len v znamení štúdia alebo napĺňa-nia jeho záľub v oblasti literatúry, hudby či výtvarného umenia, ale zanechali na ňom vplyv aj z hľadiska politického diania. Ako študent druhého ročníka nemohol nevnímať nástup Adolfa Hitlera k moci v Nemecku v roku 1933. Strauss posudzoval razantný príchod národného socia-lizmu ostro kriticky, a to nielen pre prítomnosť radikálne protižidovských myšlienok v tejto ideológii. Ako človeka bytostne spätého s bohatou nemeckou kultúrnou tradíciou ho vývoj v tejto krajine nenechával ľahostajným. Neskôr o tom napísal: „V tie časy hustli chmáry nad Európou, Nemecko pochodovalo ,im gleichen Schritt und Trittʻ.“
Zatiaľ čo voči nacizmu zaujímal Pavol Strauss vždy jednoznačne odmietavý postoj a v plnej miere pochopil jeho nebezpečenstvo, v prípade druhej totalitnej ideológie ovplyvňu-júcej dejiny dvadsiateho storočia – komunizmu – už spočiatku taký ostražitý nebol. Naopak, počas študentských rokov sa stal otvoreným sympatizantom komunistického hnutia a hoci sa nikdy nestal členom komunistickej strany, ovplyvňovali ho komunistické myšlienky až do dru-hej polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Okrem štúdia marxistickej literatúry na to mali vplyv jeho vzťahy s komunistickými intelektuálmi a politikmi. Patrili medzi nich napríklad slovenskí davisti Vladimír Clementis a Ladislav Novomeský, ale aj českí politici a novinári ako Václav Sinkule či Václav Kopecký. Strauss sa aktívne zúčastňoval na verejných podujatiach: schôdzach, zhromaždeniach či manifestáciách. Spomínal si napríklad na prvomájové oslavy: „Obrovské májové demonštrácie v Prahe, keď som oduševnene pochodoval a myslel som si, že som na strane skutočnej demokracie a mierumilovnosti, na strane jedine správneho pokroku.“
Podľa Straussových spomienok mali na neho v súvislosti s rozchodom s komunizmom vplyv dve veci. Ako odporcu Adolfa Hitlera sa ho dotkli slová komunistického straníckeho predstaviteľa v Liptovskom Svätom Mikuláši, ktorý Straussovi povedal: „Škoda, že Hitler nie je náš.“ Druhým zlomovým bodom boli udalosti, ktoré sa odohrali v roku 1936 v Sovietskom zväze. Na počiatku tridsiatych rokov zložil sovietsky hudobný skladateľ Dmitrij Šostakovič svoju druhú operu a pod názvom Lady Macbeth Mcenského okresu ju v januári 1934 v premiére uviedlo Malé operné divadlo v Leningrade. Dielo zaznamenávalo úspech v Leningrade i Moskve až do chvíle, kým si predstavenie nepozrel sám Josif V. Stalin. Ostro kritický redakčný článok – inšpirovaný Stalinom – pod názvom Chaos namiesto hudby, ktorý sa následne objavil v moskovskej Pravde v januári 1936, znamenal zlom v Šostakovičovom živote. Z rešpektovaného a oslavovaného umelca sa razom stal „nepriateľ ľudu“, štvanec kaž-dodenne očakávajúci zatknutie. To napokon neprišlo a nespokojnosť Josifa Stalina sa prejavila „iba“ stiahnutím opery z repertoáru. Táto udalosť Straussovi veľa prezradila o podstate ko-munistického režimu v tomto totalitnom štáte. Ako sám povedal, niečo sa vtedy v ňom zlomilo a ukončil akékoľvek kontakty s komunistickým hnutím.
Obdobie vysokoškolského štúdia znamenalo pre Pavla Straussa aj definitívny rozchod so židovským náboženstvom. Ešte počas strednej školy sporadicky navštevoval synagógu, jeho náklonnosť ku komunistickým myšlienkam a s nimi spojenému materialistickému svetonázoru na konci gymnaziálnych rokov však so sebou priniesla aj dištancovanie sa od náboženstva. Podľa jeho vyjadrenia počnúc štúdiom na univerzite opustil všetky náboženské praktiky. Napriek tomu takmer počas štúdia vo Viedni a takmer celého štúdia v Prahe uvádzal formálne pri zápise do jednotlivých semestrov pri svojej osobe židovské vyznanie. Až od deviateho semestra v roku 1935 zostávala rubrika „náboženstvo“ v jeho nacionáloch prázdna.
Poslednou bodkou za študentským životom bola pre Pavla Straussa promócia, ktorá sa uskutočnila 22. mája 1937, dva dni potom, ako absolvoval poslednú skúšku tretieho rigoróza. Bol na nej prítomný aj jeho otec. Straussovi sa dostalo pocty predniesť na žiadosť kolegov na promócii nemecký príhovor. „Pre tú nacizmom presiaknutú atmosféru urobil som taký goethe-ovský humanisticky orientovaný prejav.“ V príhovore Strauss hovoril o zlom čase, do ktorého sa narodila jeho generácia a vnútornej i vonkajšej rozorvanosti vtedajšieho človeka. Zároveň prízvukoval povinnosť konať v záujme zlepšenia situácie. „Úlohy, ktoré pred dnešného lekára predstupujú, sú mnohotvárneho druhu. Nie sú len lekárske, pretože svet krváca z mnohých rán, nielen telesných. Pred lekárom vyvstáva tiež úloha nielen mierniť fyzické utrpenia, ale i dnešný zmätok v čase krízy sociálnych bied a neistoty.“
Po absolvovaní vysokoškolského štúdia čakala Pavla Straussa povinnosť vykonať prezenčnú službu v československej armáde. Život naplnený štúdiom, no i prijímaním najrôznejších zážitkov, ktoré prinášal život v kultúrnej metropole, sa chýlil ku koncu. Prišla tak úplne nová etapa Straussovho života…