(Nitra, september 1989)

Som šťastný, že po dvadsiatich rokoch všeobecnej anihilácie môžem byť v spoločnosti dvoch básnikov – Milana Rúfusa a Maše Haľamovej, ktorí patria k najvyšším vrcholom našej slovenskej poézie, s ľuďmi, ku ktorým som mal vždy nedefinovateľný, intímny vzťah.Sme totiž akoby z jednej duchovnej rodiny, ktorí vieme, že poézia, vrcholiaca poézia, sa začína i končí v silenciu. Lebo hlavným zdrojom tvorivosti ľudí vôbec je ticho a samota. Prečo je tomu tak? Nie je na to jednoduchá odpoveď. To súvisí s celkovým ideovým vý­vojom tohto sveta, sveta, ktorý najmä dnes akoby pozostával zo samých úzkostí, strachov, vypustených na verejnosť, i tých ešte nevypredaných, rezervovaných. A to hlavné, okolo čoho sa krúti nepokojné srdce človeka, to sú odveké problémy ľudstva – problém vzťahov ducha a hmoty, hmoty a ducha. (…)

Keď si uvedomíme, že aj ten najinertnejší kamienok či najväčšie bralo Ďumbiera alebo Tatier má v sebe imanenciu ducha, opanúva  nás nevdojak dvojnásobná úcta k všetkému stvorenému. Nielen že je to stvorené, ale aj preto, že je to duchovné. Dnes máme vedľa seba takýchto nie protagonistov, ale konkretizátorov sféry ducha. Lebo všetko, čo vzniká v nepochybne tajomných predsa však skutočných zákutiach vnútra človeka, vydolúva sa potom ako jedinečná poetická kúra pre dušu. – Kúra lyrična. Pre mňa sú tri takéto méty lyrična – tri osobnosti: Rilke, Holan a Rúfus. Vo všetkých mojich neuverejnených prácach sa na všetky tieto skutočnosti odvolávam. Veľkí naši ľudia, skutočne veľkí – ako napríklad Hviezdoslav a Krasko, to sú ľudia, ktorí keby patrili k iným národom, boli by známi ako svetové veličiny. Jednako pre nás týmito svetovými veličinami musia ostať. Nielen pre nás samých, ale aj pre našich potomkov, pre všetkých ľudí s duchovnou hierarchiou hodnôt.

A tak srdečne vítam týchto dvoch našich vzácnych reprezentantov našej skutočnej poézie, nášho slovenského duchovného parnasu. Možno povedať, že Slovensko je ako ce­lok skutočná lyrická veľmoc, a vy ste dve neodmysliteľné veličiny, ktoré k tomu napomá­hajú.

(Porov. Verbum 1992, č. 1, str. 27.)