Medicína, literatúra a hudba determinovali
život P. Straussa, ale predovšetkým
katolícka viera mu dávala zmysel. Narodil
sa síce v židovskej rodine, ale 29. augusta
ako 30 ročný konvertoval. Stalo sa to v
predvečer narodenín, keď už viac ako rok
zúrila vojna na východnom fronte. Áno,
dátumy v jeho živote zohrávajú významnú
úlohu – sú symbolom výnimočnosti človeka,
ktorý sa stal outsiderom aj podľa
kritérií veľkonemeckej ideológie, aj podľa
protináboženskej demagógie marxistov. Eo
ipso, takmer celý život bol domácim
disidentom – raz prenasledovaným, inokedy
odvrhnutým a poníženým, lebo vyčnieval
z radu.
Narodil sa 30. augusta 1912 v Liptovskom
svätom MikuláŠi a zomrel 3. júna
1994 v Nitre. Obidva dni pripadajú na
piatok v kalendári – ten prvý bol posledný
v mesiaci, ten druhý zase bol prvým
piatkom. Zomrel teda na prvý piatok, ale
tento dátum je aj inak symbolický – v ten
istý deň zomrel aj Franz Kafka, lenže presne
o 70 rokov skôr.
Bol telom i dušou Stredoeurópanom,
viazal sa k stredu nielen priestorovo, ale aj
časovo. Stred týždňa čiže streda mu bola
osudným dňom. Streda sa stala aj dňom
svadby (4. apríla 1945), ale aj dňom pohrebu
(8. júna 1994). Nebol to pohreb
ubolený, ani hysterický, ale predovšetkým
dôstojný s mnohými významnými osobnosťami
slovenskej kultúry, básnikmi a spisovateľmi,
za prítomnosti honorácie mesta,
ale prišli sa rozlúčiť s ním bývalí pacienti,
ľudia, ktorým pomohol prinavrátiť zdravie.
Väčšina z nás preciťovala túto chvíľu tak,
že náš priateľ nás síce navždy opúšťa v
zmysle pozemského života, ale odchádza
do večnosti, kde sa s ním raz znovu
stretneme. Jeho unavené telo dokonalo,
ale duch zostal medzi nami – nám, ktorí
sme ho dôverne poznali, sa často vynárajú
v pamäti jeho vtipné a múdre sentencie,
vlievajú nám silu a povzbudzujú nás. Nie
náhodou odzneli tieto slová v onen júnový
deň: „Náš zosnulý brat vo viere Pavol
Strauss bol dobrým hospodárom s Božími
darmi. Dostal mnoho talentov a on ich
rozmnožil. Dary milosti i dary prirodzené.
Sám bohatý, obohacoval iných – rozhovormi
a najmä knihami.“ (Ján Chryzostom
kardinál Korec: Pohrebná rozlúčka s MUDr.
Pavlom Straussom. In: Strauss, P.: Život
je len jeden. Bratislava, Nové mesto 1996,
s. 148).
Zostali teda knihy, ale aj z nich sa ozýva
jeho láskavý hlas, prihovára sa nám a vedie
nás kľukatými cestami. Nehovorí nikde
o „zbabranom živote“ ako komunistický
básnik L. Novomeský („Prosím vás, teta,
pozdravujte ich tam, /až všetkým postískate
hmlistú pravicu,/ a povedzte im… Ale nehovorte
o tom, /jak podaktorým bol život
zbabraný.“) v básni „Pohreb Hany Gregorovej“.
Napriek tomu P. Strauss nereprezentuje
lacný, efemérny optimizmus –
denno-denne musel zápasiť o prežitie v
zmysle duchovnej samostatnosti a nezávislosti
tvorcu a mysliteľa, spisovateľa a
lekára. Koľko bezvýznamných niktošov sa
pohybovalo okolo neho a kádrovalo ho,
alebo sa usilovalo degradovaťjeho nevšedný
talent! Talent, ktorý sa rozvíjal v troch rovinách
a bol podfarbený, vycibrený s transcendentálnymi
rozmermi a výšinami.
1. Hudba patrila k životnej náplni P.
Straussa, Čo je sčasti pochopiteľné po
zvážení rodinného zázemia, v ktorom
vyrastal. „V matkinej rodine bolo veľa
muzikantov, dve speváčky, čelista,
rodák z Detvy, sama matka bola dobrá
klaviristka.“ (Strauss, P.: Odmocnina
ticha. Literárny týždenník, 3, 1990, č.
15, s. 6). Jeho eseje siahali na zážitky
získané počúvaním alebo hraním hudobných
majstrov; aj hodnotí niektorých
umelcov – J. Brahmsa, T.
Billrotha, R. Wagnera, F. Liszta. Ešte
podnetnejšie sú jeho úvahy o spojení
hudby a medicíny, hoci – ako sám tvrdí
– ide o dotyky a vzájomnom ovplyvňovaní
(sa) zdanlivo divergetných
svetov. Hudba môže udržiavať homeostázu
„nášho najvnútornejšieho
prostredia“, poznamenáva akoby na
okraj. Vyzdvihuje psychologickú stránku
vplyvu hudby na človeka: „Mágia
hudby je pre dnešného človeka v jej
etose a v jej účinku psychologickou.“
(s. 103); „Hudba je niečo a priori ľudského“
(s. 102). Hudba a medicína sa
stretávajú v priesečníku vnútra človeka,
no má osobitnú funkciu pre lekára,
keď je umorený prácou, otvára mu
hudba svet nádherný, svet vnútornej
krásy a nových výhľadov. Tento proces
nazýva hominizáciou a najmä sapientizáciou
človeka, ktoré sa ešte vôbec
nezdajú ukončené.
P. Strauss budoval svoj vnútorný
život na princípoch náboženskej viery,
ale hudba vôbec tomu neprotirečila.
Skôr naopak. Mystický stav umelca,
poetické vzrušenie sa stali východiskovou
tézou symbolistov a po nich
aj ďalších literárnych (umeleckých)
smerov – impresionizmu, expresionizmu,
dokonca aj surrealizmu. Ako tvrdí
P. Valéry: chceli posilniť nejedno srdce
tak, ako to robí viera. „Vi m, o čem
mluvím: v té dobé jsme méli pocit, že
mohlo vzniknout jakési náboženství,
jehož podstatou by bylo poetické
vzrušení.“ (Valéry, P: Literárni rozmanitosti.
Praha, Odeon 1990, s. 211).
A táto sila spočívala predovšetkým
v hudbe, preto sa symbolisti opájali
hudbou Wagnera. Hudba robí ľudí
blížnymi, vytvára citovú jednotu, stmeľuje
ich do priateľského zväzku. Spája
sa s tým aj vedomé odmietnutie
konzumného davu, ale aj prijatie
utrpenia a bolesti, lebo aj to je dané a
súdené iba nadpriemerným a vyvoleným.
A práve hudba je teritóriom,
kam je dovolené vojsť iba zopár
jednotlivcom, ktorí sa inak môžu stať
terčom výsmechu.
Hádam pri interpretácii hudby sa
najmenej používajú pojmy z oblasti
náboženstva; akoby hudba bola vskutku
v akomsi intímnom vzťahu s transcendentálnou
oblasťou života i smrti. Hudba
sa vypína v tvorbe P, Straussa k samým
vrcholom jestvovania a nadobúda ontologickú
podobu. Aj hudba je prejavom
božských cností, najmä lásky v človeku
– aspoň tak to vyznieva z vyznania
autora: „Hudba je všetkým prístupná
reč, ktorá má veľkú silu zbližovania.
A láska je hudba sŕdc.“ (Strauss,
P.: Odvrátený hlas. Bratislava, Slovenský
spisovateľ 1994, s. 15).

2. Cez medicínu sa otvárali autorovi priestory
pre zmapovanie filozofie života a
smrti, prechodu z jedného stavu do
iného stavu. Ale najzaujímavejšie sú tie
pasáže, ktoré pojednávajú o lekárochumelcoch.
Aj sám sa pokladal za
píšuceho lekára; možno ako lekár sa
stal autorom neustále pertraktujúcim
otázku smrti. Život lekára si predstavuje
ako službu a základom služby je láska
k blížnemu. I v tom je kresťanský
princíp, dokonca ten najvyšší. Ajhľa,
odcitujme aspoň jeden odsek z eseje
„Listy mladému chirurgovi“: „Nemôže
byť lekárom, dobrým lekárom ten, kto
nemá v sebe lásku. Chorému človeku
nestačí len odborný zákrok… Každý
čaká i kúsok toho nášho ja – nášho
srdca… lekár, a najmä chirurg, je kňaz
pred oltárom regenerácie.“ (Strauss,
P.: Zákruty bez ciest. Bratislava,
VERBA 1993, s. 18-19). Ale ani ďalšiu
božskú cnosť nezabudne pripomenúť,
keď analyzuje povinnosti chirurga, ktorý
má byť človekom nádeje. Áno, láska,
nádej, ale prostredníctvom viery. Aj
smrť či skôr blízkosť smrti dokáže
opísať v mnohých variáciách a obmenách.
Stačí si spomenúť na opis smrti
A. P. Cechová:
„Čechov miloval kvety a stromy
nadovšetko a posielal často manželku,
aby sa šla prejsť po parku. I 14. júla
1904, keď sa vrátila z prechádzky, bol
veselý, ba porozprával jej veselú
anekdotu. Naraz došlo u neho k ťažkej
dušnosti. Lekár poslal po kyslík. Ale
Čechov pokojne namietal. „Netreba už,
kým ho donesú, budem mŕtvy.“
Požiadal o pohár šampanského a vyprázdnil
ho na zdravie manželky. Potom
zaspal a viac sa neprebudil.“ (Strauss,
P.: Rekviem za živých. Bratislava,
Slovenský spisovateľ 1991, s. 139)
Tieto riadky sa nachádzajú v
kapitole „Umenie a patológia“ a mohol
ich napísať iba autor, ktorý je v jednej
osobe lekárom i spisovateľom. Načiera
totiž hlboko do tajov medicíny a z
hľadiska svojho subjektu analyzuje
tvorbu i život spisovateľov, pochádzajúcich
spomedzi lekárov. Bolo ich veľa,
veď medicína a jej predstavitelia sa
najviac vedia priblížiť k ľudskej duši,
najviac prenikajú do vnútra človeka. Aj
uvádza mená: Cronin, Schiller, Dôblin,
Čechov, ale aj niektorí slovenskí autori:
Zechenter-Laskomerský, Jégé, Škarvan,
Stodola, Žamov, Králik, Stacho,
ba aj v súčasnosti v kultúre osobitne
preslávený Hudec. Takmer všetci z nich
boli ovlyvnení svojou profesiou, neraz
aj lekárskou praxou. V časti „Medicína
ako objekt umeleckej činnosti dokonca
spomína aj Lászlóa Németha a jeho
knihu „Listy o hypertenzii“, zároveň
knihu hodnotí ako „umelecký návod na
použitie pre lekára i nelekára, postihnutého
touto chorobou“.
Kresťanský zmysel pre život sa
zračí aj zo Straussovho postoja k
pacientom: vždy je láskavý, ľudský. Aj
v humore. Aj keď ide o smrť, resp.
blízkosť smrti, dokáže dať návod na
prijatie tohto stavu prirodzeným pokojom,
ba aj humorom – nevtieravým,
dobromyseľným, upokojujúcim. Svedči
o tom príhoda pred smrťou starého
otca ako už vyskúšanou témou v slovenskej
literatúre. Ale P. Strauss inovuje
pohľad na smrť svojho deda, dáva
mu iné rozmery. Ťažisko opisu prenáša
na „prenikavú osobnosť MUDr. Jozefa
Bellu v Liptovskom Svätom Mikutáši,
spolužiaka … starého otca“. Keď už
nebolo pomoci, smutne sa zahľadel na
starého otca a vravel mu:
„Bercko. nože sa ty napi vínka!“
„Jožko, nuž veď ja už sotva dýcham,
kdeže ja môžem piť,“ vraví starý otec.
A Bella na to:
„len sa ty napi, nech príde veselá
dušička do neba!“