Ako vysvitá z tohto sprievodného listu z 5. mája 1987, Pavol Strauss mi s ním poslal preklepaný rukopis (18 strán) Kroky ducha. Básne v próze ako definície,obsahujúci 35 útvarov obľúbeného Straussovho žánru: básne v próze. Ako som už písal na inom mieste („Pokus o dialóg“, Listy PS–5, s. 21-24), Kroky ducha sa zaraďujú k tým dielam (ako Kvety z popola, Kolíska dôvery, Neodoslané listy…), ktoré Strauss napísal po prieniku jeho vedo­mia do nadzemských svetov počas choroby na prelome rokov 1985/86 – a nesú stopy tohto prieniku či prielomu. Nie je to teda pre nás, ktorí sme neboli TAM, ľahké čítanie…

O tom svedčia aj moje denníkové záznamy z tohto obdobia, sprevádzajúce dotyky (či skôr zápas) s onými Straussovými „básňami v próze“. K nim pripojím aj pár ukážok z rukopisu, ktorému sa práve zavŕšil 20-ty rok čakania na svojho vydavateľa – aby si čitateľ urobil názornú predstavu, čo sa skrýva za Straussovými naoko prostými slovami „pokusy penetrácie za evidentné“.

(10. máj 1987) Je nedeľa, a tá by sa nemala zaobísť bez stránočky novej Paľkovej kniž­ky.
V „Neodoslaných listoch“ je zachytený ten stav pred Veľkou Premenou, ktorou bude musieť prejsť ľudstvo:
„Žijeme v potope biedy a úbohosti. A dlho nám trvá, kým sa z toho vyhrabeme a kým sa v nás vyplaví úsmev. Veď dlho nič nechápeme z našej slepoty a hluchoty, zo stereotypu všetkých našich konov a reakcií. Veď vždy stojíme voči nekonečnému tichu, do ktorého vysielame hlas našich bolestí, nášho nepochopenia, závrate nad priepasťou našich samôt.“

Koľko sa ja nauvažujem o tom, že čitateľ musí byť na úrovni svojho autora, ak ho chce adekvátnym spôsobom pochopiť. – A tu je text, pri ktorom veľmi zreteľne cítiť, na akom stupni by som musel byť, keby som ho chcel náležite prežiť – a nie som:
„V dohľade niet vystretých rúk, skomolený je výhľad na očakávané objatie. Diví sa lem prázdna údesom neodpovedí. Nekonečné sú litánie očakávania na nedoziernej púšti opuste­nosti.“
Ach, Paľko, v akých sférach to ty lietaš!
„Koľké roky už čaká úsmev na prienik do nás, aby preskočil našu slepotu a našu hlucho­tu, zadŕhanie našej bolesti. Veď úsmev je pas do zasľúbenej zeme trvania, poza priepadlisko sebaklamu a pod dúhou pravdy.“
Nádherné: „Neviditeľné súvisy sú utajené vo všetkom. Keby sa zviditeľnili, vypáčili by sme sa zo súradníc našich daností.“

„Vypáčiť sa zo súradníc našich daností“ – Slováci, kto to ešte okrem Straussa mohol v dejinách vášho jazyka – a týmto jazykom – povedať?

(14. máj 1987)

V Paľkových Krokoch ducha som zastal na str. 6, keď sa mi po­stavil do cesty neprekonateľný text: Čakanie. Čo ako ho obchodím dookola, nemôžem nájsť skulinku, ktorou by sa dalo doň vniknúť.
Obyčajne sa mi po istom úsilí podarí nahmatať nad sebou šteblík, o ktorý sa môžem zachytiť a pritiahnuť k Paľkovi, ale tu čo ako šmátram nad sebou, ruka mi stále ostáva v prázdne; všetko sa to odohráva hodne vyššie, vo svete, s ktorým nemám spojenie.
Uvažujem, či je možné, aby ma Paľko sám do tohto textu vo­viedol, či je to vôbec aj preň „fyzicky možné“, či by na moju prosbu neroztiahol len bezradne ruky a nepovedal to znamenité (ktoré mám kdesi v tomto zošite): „No kak rasskazať?“
(Mal by som zobrať do Nitry pásku, a tento Paľkov pokus si nahrať.)
Zaujímavá náhoda: v nasledujúcom texte (Dôvera)  Paľko ako by mi vysvetľoval onú „fyzickú neschopnosť“, o ktorej hovorím vyššie: „Sú veľké veci, ktoré sa nedajú vyjadriť. Sú skryté veci, ktoré sa nedajú naznačiť. Sú, akoby pre iné bytosti. Ale sú“ (podč. J.R.).
Nečudoval by som sa, keby si Paľko na moju otázku o zmysle zápisu Čakanie sadol bez slova za klavír a hral… Potom by sa obrá­til a povedal: Toto je to…
Záver zápisu Dôvera tiež pýta Paľkovu pomoc. Je niekto zo ži­vých Slovákov, kto by videl v celej mohutnej a názornej priestran­nosti svet, skrytý za prostými piatimi slovami: „Úbehom sa mrví vynovený čas“?
Myslím, že Paľko by aj o sebe mohol povedať, čo hovorí o Kol­bem (Hrôza): „Kto zahynul hladom po pravde a trýzňou smädom po láske, už nebude mať na večnosť prevrátené srdce iným ako úsme­vom pre katov.“

Pri prvom dotyku s Paľkovými Zákrutami bez ciest som mu „vytýkal“ nedostatok obraznosti… A on nám zatiaľ navŕšil také Hi­maláje obraznosti, že ich budú dlhé veky celé pokolenia zliezať, kým sa na ich vrchol dostanú a rozhliadnu sa navôkol… (Pri čítaní Keď vyschli slzy…)

„Subtílnu telesnú schránku“ mi pripomenul Paľko slovami: „Úbytkom pavučiny tela sa vyrojí neprestajný závan lásky. A čas a priestor sú len náznakom skutočnejších pásiem vzťahov, obrazy nevnímateľných obrazov a ich nezdielneho plynutia. Očarené múd­rosťou srdca sa v zrkadle bytia vynoria duchovné útesy zbytočnosti hrobu.“

Nádherný, neopísateľný je pocit brieždenia zmyslu pri sústre­denom čítaní Paľkovho textu (napríklad práve citovaného). Je sprevádaný ÚĽAVOU, akú zrejme pri raňajšom brieždení vydých­nu zo seba všetky deti prírody, šťastné, že hrozba tmy zavládnuť naveky sa nenaplnila…

(27. máj 1987) Ráno sa mi – ako reakcia na čítanie Paľkových veršov – začal vo vlaku skladať veršík, ktorý som mu teraz vpísal do listu – a čím viac po ňom pozerám, tým viac sa mi páči:

Paľkovi S.

To nie je typ, to je stupeň
vedomia, čo nás odlišuje.
Ach, moje žitie plytké, skúpe,
– kosa nekosí, iba žuje, –

ono, ono ma stále drží
na prízemistom šteblíku.
– No tak ho zmeň, tak sa vzpruži! –
počujem Tvoju repliku,

ku ktorej sa hneď pridáva
ochotne Prišvin s Marienkou.
Veď hej… Lež moja výbava…
S výbavou vôle stojím natenko…

Pavol Strauss: Kroky ducha

(Úryvky)

 Prípitok priateľovi

Krásne priateľstvo spočíva ako umenie – veď je samo umením – na dvoch princípoch: Na ilúzii a na intuícii. Na ilúzii nie v dákom pejoratívnom zmysle, ale na tom základe ako výtvarné umenie – ku ktorému máš tak blízko, – že iluzívnosť je výsledkom vnútornej konštelácie obdivovateľa, nastavenie jeho vnútorného radaru, kto­rý vníma a modifikuje vnem v definitívny zážitok.
Na intuícii, lebo ráta s celou realitou, do ktorej patrí aj iraci­onálno. Veď žiadne umenie nemôže byť sugestívnym bez ponoru doňho.
A tak ti žičím z tejto oblasti všetko dobro, čo do nás môže vús­tiť, potrebné charizmy, svet nádeje, sily, povzbudenia a milosti, inšpirácie a tvorivého rozruchu. Tak je všetko tu v sebe a nech je vždy tu. Nielen nebulózne, ale reálne a personálne.

Slabosť

Mal sepsu. Desať dní nepil a nejedol. Vozili ho z nemocnice do    nemocnice. Ležal. Keď sa ukázali zore zlepšenia, nemohol si ani sadnúť v posteli. Ale vitálne sily sa začali vracať.
Prvý veľký pokrok: Už vládal nohy spustiť z peľasti postele, za­prel sa rukami a veľkým švihom sa posadil. No musel sa veľmi dr­žať, aby nespadol. A veru neraz spadol naspäť na chrbát do postele a len keď ho potiahli za ruky, sa mohol najesť. Ale prišiel deň, že sa mal posadiť do leňošky vedľa postele. Tri sestry stáli vedľa neho, ale on spadol a čelom udrel do kamennej podlahy. Ostala po tom doživotná hrča.
Slabosť je začiatkom úniku zo sveta. Ale je aj začiatkom prieni­ku reálneho neviditeľného sveta. Všetko je súčasť sveta, potrebná súčasť. Aj naša slabosť je votkaná do kontextu sveta. Nevieme, aká je jeho opora. Možno našou slabosťou dozrieva svet, bez nej by bol neúplný. Ako nitka z pavučiny nutnosti spája tušené kontinenty tvoriace podstatu sveta.

Stretania

Koža ženy je z diaľky krásna. Zblízka je pre ostrý pohľad zbráz­dená. V drobnohľade je nádherná.
I ľudia sú zďaleka pôvabní. Keď sa na nich zostra pozrieš, ba­dáš defekty chovania, charakteru, intelektu. A pri duševnej analýze narazíš na fluidumzniebežnýchoblastí.Vlnenienieindukované,ale vložené.
Pohľad človeka opásaný strachom. Cit človeka zvlnený obava­mi. Oddanosť človeka pokrivená súcitom. Zvrchovanosť človeka pošpinená mocou. Múdrosť človeka prepožičaná zvrhlosti. Láska človeka poškvrnená zdravím.
Únik od seba cesta neistoty. Únik do seba cesta spásy. Únik do spoločenstva útek z ticha. Únik do absolútna zmysel bytia.

Štvorlístok túžby

Boli dvaja priatelia. Jeden bol milovníkom hudby a túžil po tom, aby mohol zahrať najľahšiu sonátu od Haydna. A druhý túžil po tom, aby niečo mohol napísať.
Ale ani jeden ani druhý nenašiel nikdy štvorlístok v tráve, ani štvorlístok v živote. Ale keď umierali, boli obaja šťastní, lebo došli k poznaniu, že ich túžba bola náplňou ich života, a všetko, s čím sa v živote stretli, či v dobrom, či v zlom, nevyvolalo v nich nevôľu, hnev alebo zatrpklosť. Vždy na všetko vedeli povedať áno, a to ich v živote i v smrti naplnilo šťastím.