V týchto časoch – skoro by som povedal osprostených – ráta sa za činnosť len chvat, pohyb, svalová námaha, rečnenie, vyjednávanie, cestovanie, práca, zhon, úspech, skrátka všetky atribúty kapitalistickej výrobnej a konzumnej spoločnosti a v istej psychologickej transpozícii jej socialistickej dedičky.

V úsilí spravodlivo ohodnotiť i pozitíva oboch spoločenských zriadení a v túžbe vidieť v budúcnostnej zlepšenej forme života fixované len klady, chcel by som si zachytiť, čo stará forma stratila a nová si ešte nevybudovala.
Neboli veru starí hlúpi. Teda ľudstvo minulosti. Videli a vedeli toho veľa a mali oči otvorené pre veci, pre ktoré sme oslepli. Napriek závratnému technickému pokroku. Ba sčasti preň. Lebo nepoužitý orgán, ktorý sme nahradili technickým zariadením, čo ho predstihuje technickou dokonalosťou, atrofuje, ba novoutvorená ekológia ho môže časom vylúčiť.
Ale pretože na pleciach svojho ducha nesie človek zodpovednosť za vývoj vlastný i sveta, musí si sám sprístupňovať tie oblasti, z ktorých môže postupovať. Tušenie je hnací motor nádeje.
Vždy, keď sa niektorý myšlienkový smer, niektoré hnutie monomaniakálne ženie do ostatných konzekvencií, ktoré nepripustia iný prístup, iné riešenie, iné pohľady a náznaky, dochádza v istej chvíli k zlomu. Systém hlásania, náhľadov a koncepcie začína znieť duto, vyprázdnene ako guľa v inej guli, ešte nespoznanej, ale tušenej a mykajúcej sa, systém v systéme, ktorý sa razom ohlasuje.
Každý stav sa prežíva v plynutí bytia a poznávania. Starnúcou vnútornou neistotou a neuspokojenosťou sa začína pád a rozpad, čo ako zahaľovaný lomoznou nepodvratnosťou, vnútorne sa chvejúcou sebaistotou a kôrnatejúcou spokojnosťou nad zvečňujúcim sa prítomným stavom.
A pritom – čo týmto časom najväčšmi chýba, je ticho, možnosť vnútorného a vonkajšieho ticha.
Bez svetiel sa nedá žiť. A ticho slov i myšlienok je vnútorný priestor človeka, ktorý je schopný zažíhať staré svetlá vnútorného jaskyn-ného systému človeka novou a novoobjavenou pestrou krásou. Veľa z týchto priestorov sa už objavilo. Väčšina je neznáma.
Vraj človek ticha a kontemplácie nepatrí do týchto čias. Ale túžba po tichu a kontemplácii, priznaná i nepriznaná, pracuje v každom mysliacom tvorovi. Západ, pretože sa sám sebe stratil, hľadá ich na východe, v joge, zen-budhizme. Ale i zem ľudského vnútra je guľatá. A cieľom každého vnútorného maratónu je – pokoj.

(Pavol Strauss, Život je len jeden,
str. 132-133.)