„Pri písaní som nikdy nemyslel na niekoho, pre koho by som písal. Preto som nikdy nebol spisovateľ, ale najviac ako píšúci lekár. Možno, že sledovanie toho písania by v niekom niečo vzbudilo alebo pohlo. Vždy šlo o hľadanie presahu na anayzovanú tému. Z toho vyplýva, i možno pozorovaná, deviácia vyjadrovania. Ale do jemnejších štruktúr treba obmena brusu nástroja – teda reči, jej komponentov, jej variability, potencovania – zdanlivo nesúrodých spojov.“

(Pavol Strauss, Odvrátený hlas)

V piatom čísle Listov PS (v článku: Pokus o dialóg, str. 21-24) sme avizovali potrebu venovať sa problému Straussovho slova – v presvedčení, že „preporodené slovo preporodeného vedomia sa stáva textologickým problémom, s ktorým sa príslušná odborná verejnosť – vo vzťahu k Straussovi – musí vyrovnať skôr, ako sa pristúpi k príprave jeho Zobraných spisov.“
O aké „more“ problematiky tu ide, si v náznaku ukážeme na jednej kvapke z toho mora – na straussovskom slove budúcnostný.

Slovo „budúcnostný“, „budúcnostnosť“ sa mi vari prvýkrát žiadalo spontánne použiť v denníkovom zázname zo dňa 16. 2. 1983, dotýkajúcom sa – nie náhodou! – práve povahy osobnosti a diela Pavla Straussa:
„Pôvodne som chcel dať rozhlasovému pásmu (zo Straussovej eseje „Nežiť a žiť“ – J. R.) lákavý názov „K svojim prišiel, a svoji ho neprijali…“ Ale čím viac si uvedomujem Straussovu budúcnostnosť, tým viac mi je prirodzené jeho dnešné nepochopenie, a tým viac mi je zrejmé, že Straussovi „svoji“ sú ďaleko-ďaleko pred nami.“ (Porov. Julo Rybák: V dotyku s Pavlom Straussom I, s. 22.)

Neskoršie som si slovo budúcnostný začal objavovať aj v textoch samotného Pavla Straussa, napr.:
„Brahmsovo dielo je nielen po emocionálnej stránke hodnotné a budúcnostné, ale aj po ideovej. Prekonáva programovú hudbu a abstrakciou sa dostáva do oblasti absolútnej hudby, ktorá je vopred otvoreným vývojovým systémom.“ (Rekviem za živých, s. 92.)
„… nevidieť vo vývoji anesteziológie iba zakrývanie a umožňovanie chirurgického draufgängerstva a vivisekcie je dnes ex post, prinajmenšom dôkazom nedostatku fantázie, ale i obyčajného budúcnostného myslenia a predvídavosti.“ (Rekviem za živých, s.150.)

„V duchu všetko začína a duchom všetko končí. To je dôkaz, že je človek čudný zjav. Čo je v človeku dobré, je výsledok vzkriesenia. Človek zdedil z Kristovho vzkriesenia, čo je v ňom zmenené, vylepšené a naznačene budúcnostné.“ (Zbytočný denník, 21. 1. 1991.)

Je logické, že v textoch človeka budúcnostného vedomia sa budeme stretať s budúcnostnými slovami (ako iste dokážu budúce výskumy). Toto Straussovo budúcnostné vedomie sa pekne vyjavuje napr. v jeho slovách:
„Sú chvíle, keď je neprítomnosť najintenzívnejšia prítomnosť, keď je vnútorný pohľad odvrátený od tohoto života a tohoto sveta, keď visíme na nepredstaviteľnej budúcnosti“ (podč. J.R.). (Kolíska dôvery)
„Či a kde sa povyzrážajú rozptyly umožnených poznaní a v akých skupenstvách, to je veľká otázka všetkých rednúcich dní. Ale všetko býva vynovené, lebo ním môže byť, nový život v novom svetle. Iskrenie večnosti v našej konečnosti a všetko je iné“ (podč. J. R.). (Kolíska dôvery)

Budúcnostný duch sa prejavoval už vo vyznaní Straussa-gymnazistu, ktorému diela veľkých autorov otvárali nové svety „ako trepotajúce sa zástavy na slávnosti nejasnej budúcnosti“: „Zdanlive sa nič nezmenilo, ale všetko začalo byť iné. Lebo sme začali žiť s požičaným pohľadom. Chceli sme byť inde a iní, než sme mohli byť, a túžba nás prerastala.“ (Človek pre nikoho)

Slovo budúcnostný, – ktoré ináč nenájdeme ani v Slovníku slovenského jazyka z r. 1959, ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1987 – sa mi aj vďaka Straussovej „podpore“ stalo trvalou a nevyhnutnou súčasťou môjho slovníka, ako ukáže pár príkladov zo Zápisníka:

V knihe Rilke – Pasternak – Cvetajevová, Pis´ma 1926 goda čítam text: «…Рильке видел в России особый, богоизбранный народ, еше только выходящий на путь широкого исторического развития.» (Mimochodom: O vnímaní Ruska Rilkem písal aj Pavol Strauss v knihe „Všetko je rovnako blízke i ďaleké“, Košice, Verbum 1947.)
Môj komentár: Toto „еще только выходящий“ ešte stále platí – aj v tom zmysle, že „iba len“, aj v tom zmysle, že sa tak rozhodne stane. – Že sa takto spolu stretli: génius, tak vášnivo hľadajúci „budúcnostné“ v tomto svete, a ruský národ – to nemohla byť náhoda!

Tamže – komentár k Rilkeho slovám: „…впервые в жизни мной овладело невыразимое чувство, что-то в роде чувства родины…“ – Tento budúci človek našiel budúcu vlasť budúceho spoločenstva ľudí!
Je zaujímavé, že približne v tom čase sa rodilo aj Prišvinovo „чувство родины“ – a kedykoľvek by som o ňom uvažoval, vždy ho treba spájať s týmto pocitom Rilkeho (v zmysle budúcnostnej vlasti).
Ozaj: má SSJ slovo budúcnostný? Nemá: ani SSJ, ani KSSJ. – O tom treba napísať poznámku! (Zápisník, 10. máj 1991.)

Straussovu budúcnostnosť si uvedomíme pri týchto slovách Jana Kameníka: „Budoucí básník musí být mystik, neboť jen za tu cenu odhalí zdroj nové, diferencovanější psychologie ve vnitřních místnostech duše, kde se ponenáhlu otvírají okna do věčnosti. Bude na něm, kam až který dohlédne a vstoupí.“ (Zápisník 27. jún 94.)

+ + +

Treba predpokladať, že editori Straussových textov budú v pokušení jeho nezvyčajné, „nenormované“ slovo budúcnostný nahrádzať iným slovom, najskôr slovom budúci. Nám sa tak stalo so slobom budúcnostnosť v citovanom zápise zo 16. 2. 1983 – pri jeho uverejnení v časopise Viera a život 1997, č. 3: „Ale čím viac som si uvedomoval Straussovu „budúcnosť“… (str. 231).
Stačí si v citovaných Straussových textoch namiesto slova budúcnostný dosadiť slovo budúci, aby sme pocítili, aký nežiadúci významový posun tu nastáva.
Mimochodom: mnohí budúci, ktorí prídu po nás aj po Straussovi, budú svojím vedomím tak minulostní,, že by bolo treba nad nimi zaplakať.

(Áno: slovo minulostný sa popri budúcnostný právom hlási k životu.)

Pri uvažovaní nad Straussovým netradičným, novátorským, budúcnostným slovom mi nedá neodcitovať jeho úvahu z eseje „Dá sa a má sa ešte písať?“

„Spisovatelia sa robia zbytočne dôežitými a kritici ešte väčšmi. Veď toľko nesmierne múdrych hláv už popísalo toľko nezmerne múdrych vecí. A svet je v takom žalostnom stave. To konštatujem ako píšuca nula. Ale od nultého bodu musí každý denne začať, nech už popísal čokoľvek a koľkokoľvek a kdekoľvek. Môže to mať dej a spád a nemusí to mať. Môže to mať akúkoľvek formu, len nie uniformu. Ale musí to mať duchovný oheň, nie dokonaosť, vycizelovanosť. Musí to mať hrany a bodliaky, musí to štípať, musí z toho kvapkať voľáka šťava zohriata na bod varu krvi. Musí to byť na stálom rozbehu po zjednodušení až poza hranicu nevysloviteľnosti. A musí to páchnuť človečinou.
Oficiálni doboví vševedovia, priehradkoví veľkí analyzátori sú zväčša banalizátormi duchovnej podstaty čias. Sformujú a či zdeformujú všetko tak, „ako to má byť“. Ale nedestilované mozgové výpary sú predsa životnej pravde bližšie. I keď v každej literárnej súčasnosti žije len to, čo oni opečiatkujú, vyžije a prežije to, čo má svoju imanentnú duchovnú vitalitu, a nie to, čo oni označili za potrebné, prípustné, nosné a budúcnostné.“

K tomu netreba nič dodávať.

+ + +

Bodka na záver. Moje obavy z toho, aký bude osud „nekanonizovaného“ slova budúcnostný v Straussových textoch, nakoniec rozptýlil nový Slovník súčasného slovenského jazyka I (Veda, Vydavateľstvo SAV, Bratislava 2006). Tam totiž heslo „budúcnostný“ nájdeme – v tejto podobe:

budúcnostný = súvisiaci s budúcnosťou, časom, ktorý príde; zameraný na budúcnosť: b. zreteľ, budúcnostné ambície (V. Mináč); budúcnostný zmysel (NP 1982); Autor patrí k spisovateľom, ktorí majú veľký budúcnostný potenciál (Sme 2001).

Július Rybák