„Ľudský život je cesta. K akému cieľu? Ako k nemu nájdeme prístup? Život je ako cesta na búrlivom a neraz tmavom mori dejín. Cesta, pri ktorej sledujeme hviezdy, ktoré nám ukazujú smer. Pravými hviezdami nášho života sú ľudia, ktorí dokázali správne žiť. Oni sú svetlami nádeje. Ježiš Kristus je skutočným svetlom, žiariacim nad všetkými temnotami dejín. Aby sme však dospeli až k nemu, potrebujeme bližšie svetlá, ľudí, ktorí nám dávajú svetlo tým, že berú z jeho svetla a tak ponúkajú orientáciu aj nášmu putovaniu…“ (Benedikt XVI.: Spe salvi)

Prekladal som esej Alexandra Bloka, napísanú skoro pred storočím: „Rytier a mních“ (1910). Túto esej, venovanú odkazu Vladimíra Solovjova, končí A. Blok slovami, ktoré mi v momente pripomenuli, čo sme už na stránkach Listov PS písali o Straussovom blahorečení3:
„Dnes mnohých z nás zachvátila ustatosť a samovražedná zúfalosť. A nový svet už stojí za dverami; zajtra si spomenieme na to zlatisté svetlo, ktoré sa blyslo na prelome dvoch takých veľmi odlišných storočí. Devätnáste storočie nás donútilo zabudnúť na samotné mená svätcov – dvadsiate storočie ich možno uvidí na vlastné oči (podč. J.R.). Toto znamenie nám, Rusom, zanechal stále ešte záhadný a rozdvojujúci sa pred nami Vladimír Solovjov.“

Najprv sa dotknime toho rozporu medzi všeobecnou ustatosťou a zúfalosťou – a medzi tým, že Nový vek už čaká za dverami. Dúfam, že sa nepomýlime, ak prorockú víziu A. Bloka, vzťahujúcu sa k 20. storočiu, presunieme o storočie neskôr, k nášmu prítomnému veku. (Sto-ročný predstih je u prorockých duchov nie nič mimoriadne.)
Tento rozpor nebol ešte nikdy taký tragický ako dnes. V inej eseji, napísanej o desať rokov neskoršie (k 20. výročiu smrti Solovjova): „Vladimír Solovjov a naše dni“ – ho A. Blok ešte vyhrocuje, keď píše, že „čím radikálnejšie a hrozivejšie sa mení okolitý svet, tým viac sa (skostnatelý človek našej doby – J.R.) snaží nevšímať si toho všetkého, zapchať si uši, utlmiť vedomie a tváriť sa, že sa nič zvláštneho nedeje. (…) To je, myslím, dôvod, prečo v období, keď celý svet bol v ohni a keď už celé jeho telo fyzické aj sociálne bolo pokryté trhlinami a ranami – ľudia spali tvrdším spánkom ako kedykoľvek predtým.“

Pri Blokovej USTATOSTI dnešného človeka si nemôžeme nespomenúť na Straussovu esej „Ustaté kresťanstvo či ustatí kresťania“ (v knihe Život je len jeden, s. 38-45), ktorá bola napísaná o polstoročie neskôr. Súzvuk oboch geniálnych duchov – Bloka a Straussa – je obdivuhodný.
Ustatosť človeka dnešnej doby, ktorý sa snaží „ničoho si nevšímať, zapchať si uši, tváriť sa, že sa nič nedeje“, si Strauss vysvetľuje strachom: „Strach je mohutným faktorom formovania života. Všetky životy sú akoby v zmenenej perspektíve, za závojom strachu. Podľa zemepisnej situácie je vždy iné objektom strachu: odhliadnuc od priamej vitálnej ohrozenosti chorobou alebo vojnovou katastrofou, ide o strach o kariéru a postup, strach o hmotné zabezpečenie v starobe alebo v chorobe, strach o miesto, strach, že sa niekomu nebudeme páčiť, a strach zo žiarlivosti, strach z koristníctva hmotného alebo politického, strach pred ľuďmi zhora, strach pred ľuďmi zdola. A každý má strach z budúcnosti (podč. J.R.). Rakovina strachu rozožiera srdcia ľudí: rakovina podlosti, neúprimnosti, neľútostivosti, bezcitnosti, vypočítavosti, sebeckosti, udavačstva, pokrytectva, sebalásky, kritickosti a všetkých atakďalej-hnusností, ktorých sú ľudia schopní, ale i rakovina všetkých pomysliteľných raketových, nukleárnych, chemických a bakteriologických možných budúcností.“
Tú Blokovu „samovražednú zúfalosť“, ktorá môže byť signálom skorého obratu, nájdeme v Straussovom zápise z 28. 2. 1950: „Zúfalstvo je viac než bankrot nádejí, je to priznaná prehra vlastných síl. Zdanlivo bezvýchodisková situácia. Nejde to ďalej. Nádej vyhasla, viera zlyhala, láska vyschla. – Ale navonok zúfalá situácia vyzerá z vnútornej perspektívy inkašie. Veď niet konca! – A tak môže byť to najťažšie zúfalstvo Olivovej hory, nepoznaný a nepochopený začiatok novej cesty…“

A to všetko sa deje v čase, keď je – ako hovorí Blok – nový vek za dverami. „Svet sa mení. Aj jeho možnosti. A najiluzórnejšie riešenia a zblíženia sú neraz na dosah ruky“ (Strauss).
Bolo by možné rad za radom citovať pasáže zo Straussa (najmä z povojnovej trilógie Mozaika nádeje, Ecce homo, Tesná brána), ktoré svedčia o tom, ako u geniálnych umov minulého storočia prudko rástol pocit blízkej kardinálnej premeny tohto veku. Vyberám náhodne:
(4.8. 47) „Žijeme v celkom novej dobe, ktorá dosiaľ nemá mena. Novovek sa iste skončil. Historici zadelili historický vek podľa určitých kritérií ideových a ich relizácie.
Koniec novoveku sme nezbadali, lebo história nesťahuje s veľkým hrmotom záclonu nad jednou vypredanou miestnosťou a otvára novú. Nečujne sa rodí nové a staré žije ešte i v novom.
Novoveku je koniec preto, lebo jeho vedúce idey sa materiálne a morálne uskutočnili, ale ich ideový základ odumrel. (…)
Novovek na jednej strane bude hraničiť s novým vekom, kým na druhej sa naň opiera prvý „stredovek“. Materialistický vek medzi dvoma vekmi spitirualistickými (podč. J.R.).“

(1.3.1950) „Zdá sa, že nik nechápe, čo chce Pán Boh touto dobou a v tejto dobe. Nechápeme ho my, laici, no nechápu ho ani kňazi. Akoby jeho pozvanie trafilopomimo, nie do stredu našich sŕdc a svedomí.
To je tá doba, po ktorej bude a má byť všetko iné, tá nová, dosiaľ nepomenovaná a nepokrstená doba. Doba, v ktorej majú nastať nové vzťahy medzi ľuďmi, doba otvoreného pohľadu a srdca, doba bez strachu a tieňov podlosti a zlosti.
Boh nás chce celých, celú našu bytosť, celú našu existenciu spoločenskú, bez výhrady. Nechce len našu modlitbu, alebo len našu ochotu a naše pochopenie v zmysle sociologickej ameliorácie pomerov…“

Ako sa mi to všetko spája so Straussovým blahorečením? Predovšetkým presvedčením, že doba, ktorá zabudla aj mená svätcov, nikoho tak nepotrebuje ako svätcov. („Či sme s odstránením krížov, božích múk, sochami svätých odstránili aj podstatu vnútra ľudí?“ – pýta sa P. Strauss.)
Prechod od sveta ustatosti a samovražednej zúfalosti ku kardinálne novému veku, k novej jari ľudstva, ako ho označil Ján Pavol II., je možný len cestou návratu k východiskám, k podstatám.“To najlepšie, čo môžeme na poctu a pamiatku Vladimíra Solovjova urobiť,“ – píše A. Blok, – „je: s potešením si uvedomiť, že podstata sveta je od vekov mimo času a mimo priestoru; že sa možno narodiť druhý raz a zhodiť zo seba okovy a prach.“
A Pavol Strauss? „Bolo by iluzórne držať sa ilúzií. Ale veď ide o fundament vnútra a podstaty človeka. A ten je fixný,i keď je z veľkej časti neznámy a nepreskúmaný, a z neho treba čerpať, a temer nevyčerpateľne. Sem sa treba vracať. A preň sa treba vracať. Základom každého pokroku, v každej oblasti, je návrat k fixným východiskám.“

Zdá sa to byť neuveriteľné, ale práve o to ide: o Blokovu „možnosť narodiť sa druhý raz a zhodiť zo seba okovy a prach“. Lebo „toto sú nové časy. A my sa máme v nich a pre ne pretvoriť na nových ľudí. Na hlbokých ľudí tohto času. Minulosť mala svojich stylitov a anachorétov, svojich martýrov a vyznávačov. Veď každé duchovné hnutie ich má, nielen kresťanstvo. Ale každý čas potrebuje svoje a potrebuje svojich ľudí (podč. J.R.). Lebo z kópií sú nakoniec karikatúry. A čo kedysi ohromilo, môže dnes ochromiť“ (P. Strauss).

Je len jedna cesta, ako prejsť od človeka poznačeného „ustatosťou a duchovnou dýchavičnosťou, ktorý už nezdolá ani výstupy, ani zostupy, ba ani si ich nevie predstaviť – ako starec výlet a vypätie“; od človeka, ktorému sa „prívodné cesty do hlbších etáží jeho bytosti scvrkli, až nadobro zatrofizovali,bezmožnostínávratu“; od tohto „zmumifikovanéhoproduktu duševného izolacionizmu, vegetujúceho len na záchvevoch animálneho spoločenského života“, ktorý je už iba „karikatúrou kresťana“ (parafrázujem Straussa) – k tomu „hlbokému človeku tohto času“ – a tou je každodenná konverzia, hlboký príklad ktorej nám Pavol Strauss svojím životom i dielom zanechal. Lebo „len kresťanstvo v zmysle Pascalovho: „C´est l´homme qui se passe infinément,“povznášajúc človeka do vedomia vežiaceho sa do transcendentna a budujúceho na prahĺbkach ľudskej bytosti, môže byť pilierom budúcnosti“ (P. Strauss).

Túto cestu nám môžu ukázať a môžu nás po nej spoľahlivo viesť len tí, ktorých „Kristus pojal za ruku a vedie sám“ (Strauss) – ako sv. Pavla na ceste do Damašku, a ako jeho nasledovateľa Pavla Straussa v ružomberskom chráme, keď pri litániách zaznelo Tantum ergo…
„Svet chce byť iný. A my sa vzpierame. To je nesúlad sveta. Dajme sa cele Bohu a svet nás bude mať na nepoznanie nových“ (Strauss).
Nenadarmo si Pavol Strauss 4.1.47 cituje Léona Bloya: „Potrebujeme zas kresťanstvo z čias, keď horúca krv Pána Ježiša Krista kolovala v žilách prvých svätcov.“
A nenadarmo sa v tom istom mesiaci prihlasuje k trom príkazom Pavlovskej konverzie:
Prvý príkaz: Buď vždy horúci!
Druhý príkaz: Buď vždy verný!
Tretí príkaz: Buď vždy celý!

„Svätý Pavol“– aj nádejný blahorečený Pavol Strauss – „nás bude podporovať vo všetkých divočinách lásky, aby naša znehodnotená krv raz vzkypela šumom najdrahšej krvi Ježišovej“ (Strauss).

Nečakaná bodka na záver. Od skoncipovania tohto príspevku neubehlo veľa času, keď ma náhle prepadla myšlienka: Nemal Alexander Blok – nenadarmo prorocký duch – vlastne pravdu?! Nebolo 20. storočie skutočne storočím svätcov (bez ohľadu na to, či kanonizovaných alebo nie), ktorých sme mohli vidieť na vlastné oči – vrátane nášho Pavla Straussa? Ak od tej privrátenej hroznej, tragickej tváre 20. storočia, ktorá nám tak bije do očí, prenesieme svoj pohľad na jeho odvrátenú, posvätnú tvár, ako na odvrátenú stranu mesiaca (veď „za viditeľným a hmatateľným svetom sa rozprestiera svet duchovný, ktorému treba dať miesto vo vynovenom vedomí sveta budúcnosti“ – P. Strauss) – naozaj budeme dúpnieť nad tou neuveriteľnou galériou svätcov, ktorú 20. storočie darovalo svetu!
Akoby poslaním 20. storočia bolo – v súhlase s Alexandrom Blokom – svätých nám dať, a poslaním 21. storočia – v nich sa zhliadať.

A definitívnu bodku k tejto téme nech nám urobí Ján Pavol II:

„Koľko svätcov vzišlo behom storočí z rôznych cirkevných spoločenstiev Európy! Zrodili sa v prostredí ako západnej, tak i východnej tradície. Tieto dve tradície sa vzájomne dopĺňajú a sú nielen dvomi modelmi inkulturácie kresťanstva v živote kultúr a národov, ale akoby dvomi pľúcami, ktorými dýcha duchovný organizmus Kristovej Cirkvi.
Toto možno jedinečne postihnúť v našom storočí, ktoré sa stalo, ako v začiatkoch Cirkvi, obdobím mnohých mučeníkov, teda svedkov, ktorí vlastnou krvou spečaťujú svoju príslušnosť ku Kristovi. Toto je pravda o Európe!
Ak sa dvadsiate storočie v rámci dejín vyznačuje najväčším popieraním kresťanstva, stalo sa aj storočím mimoriadne veľkého zástupu vyznávačov a mučeníkov (podč. J. R.), ktorí zasiali semeno nového života v Európe a vo svete, podľa prastarého princípu: Sanguis martyrum – semen christianorum“

(Nebojme sa pravdy, Lúč 1999, s. 145-6).

Poznámky:
1. Mimochodom: s označením Rytier sme sa stretli aj u Pavla Straussa; použil ho vo vzťahu k Léonovi Bloyovi, o ktorom napísal: „Apokalyptický rytier Panny a Matky, ktorá na hore plače, dal nám nazrieť svojimi mocnými vidinami do mora príšer budúcnosti“ (Tesná brána, s. 40).
2. Je zaujímavé, že na druhý deň nato, ako som skoncipoval tento článok, doniesli Katolícke noviny (2008, č. 12, s. 31) rozhovor s Markom I. Rupnikom, v ktorom sa dotkol aj spomínanej únavy, aj príchodu nových čias: „Európa chce všetko, čokoľvek, okrem kresťanstva. Európa akoby bola z kresťanstva unavená. Nachádzame sa však na konci jednej epochy a na začiatku novej doby. Je to krásny okamih plný veľkých nádejí a možností. No zároveň si to vyžaduje veľkú odvahu, aby sme nerobili to, čo robíme.“
3. O blahorečení Pavla Straussa na stránkach Listov PS písali: Jozef Tóth („Propheta huius saeculi“, č. 5, s. 2-3; „Paulus ante portas“, č. 7, s. 3; „Depozit trvalých hodnôt“, č. 8, s. 3); Jozef Voskár („Na ceste k vrcholu…“, č. 6, s. 18); Julo Rybák („Dva listy o tom istom“, č. 6, s. 18; „K Straussovmu blahorečeniu“, č. 7, s. 7-8).
4. Stala sa mi taká náhoda. Jeden deň som pre Katolícke noviny zo Straussovej Mozaiky nádeje vypisoval jeho úvahu o konci novoveku, ktorá sa končí slovami: „Novovek na jednej strane bude hraničiť s novým vekom (s tým, do ktorého práve vstupujeme – J. R.), kým na druhej strane sa naň opiera prvý „stredovek“. Materialistický vek medzi dvoma vekmi spiritualistickými“ (podč. J. R.).
A druhý deň som si z knihy Juana Ariasa: „Paulo Coelho: Zpověď poutníka“ vypisoval do zápisníka úvahu, ktorá mi hneď pripomenula toho Straussa vyššie: „Myslím, že existují zcela zjevné příznaky, že mladí lidé si už té „příručky“ nejsou vědomi a chtějí ji měnit. Dnes právě nastala ta chvíle; někdy totiž příručka zvítězí. (…) Současná generace mi připadá jiná, už jsem vycítil určité známky, ještě přesně nevím jaké, ale věřím například, že jedním z těch příznaků je duchovní hledání a že dojde k velice zdravé revoltě (podč. J. R.). Pevně věřím v sílu ozdraveného náboženství, věřím, že jsme už dosáhli bodu, kdy vyvstane síla zdravé revolty.“
Čo sme práve počuli, je veľmi nádejné pre odkaz Pavla Straussa. Zdravá duchovná revolta mladých, ktorá nevyhnutne príde, si ho určite objaví.
5. Porov. k tomu J. Ratzingera: „Potrebujeme ľudí, ktorých rozum je osvietený Božím svetlom a ktorým Boh otvorí srdce, takže ich rozum môže hovoriť rozumu iných a ich srdce môže otvoriť srdcia iných. Len cez ľudí, ktorých sa dotkol Boh, sa môže Boh vrátiť medzi ľudí“ (podč. J. R.).