Už na úsvite ľudských dejín sa stretáme so strachom. Po prvom hriechu sa Adam a Eva skryli pred Bohom (porov. Gn 3,8). Báli sa ho (porov. Gn 3,10). Premohol ich strach. Začali sa báť Boha, diabla, seba, svojej minulosti i budúcnosti, atď. Tu je počiatok ľudského strachu, ktorý preniká dejiny. Medzi dôsledky hriechu patrí strata priateľstva s Bohom, smrť, zahalená tajomstvom, utrpenie, zatemneniu rozumu a oslabenie vôle, atď. Narušený vzťah k Bohu sa prejavil aj v tom, že človek v tomto stave nadobúdal rôzne falošné predstavy o Bohu. Šíri falošné náboženstvá a mýty, ktoré vzbudzujú strach. Narušený vzťah medzi ľuďmi sa prejavoval rôznymi formami útlaku. Aj vzťah k prírode, ku všetkému stvorenstvu bol poznačený strachom. Najväčší strach však vzbudzoval diabol, otec lži, šíriteľ zla.

Kardinál Ratzinger napísal, že diabol je záhadnou, ale reálnou osobnou, nielen symbolickou skutočnosťou, a to veľmi mocnou (je «kniežaťom tohto sveta», ako ho nazýva Nový zákon, ktorý stále pripomína jeho existenciu). Je nositeľom neblahej, nadľudskej slobody, namierenej proti slobode Boha, ako môžeme poznať z realistického pozorovania dejín a ich vždy nových hrozných činov, ktoré sa nedajú vysvetliť samotnou činnosťou človeka. Človek sám nemá silu vzdorovať diablovi, avšak diabol nie je Druhým Bohom a v spojení s Kristom máme istotu, že ho premôžeme. Kristus je «blízkym Bohom», ktorý má silu a vôľu nás oslobodiť. A preto ho musíme aj naďalej zvestovať v tých ríšach strachu a neslobody, akými sú často nekresťanské náboženstvá. A nielen tam. Ateistická kultúra moderného západného sveta doteraz prežíva vďaka tomu, že bola kresťanstvom oslobodená od strachu z démonov. Ak by malo toto spásne svetlo Krista zhasnúť, potom by tento svet so všetkým svojím poznaním a dokonalými technológiami znova upadol naspäť do bezvýchodiskového strachu pred hrozivosťou a nepoznateľnosťou bytia. Už dnes existujú príznaky opätovného návratu temných mocností a satanské kulty sa v sekularizovanom svete stále viac šíria.1
S postupným odkresťančovaním národov sa znova navracia strach, pretože je spojený s rozmáhaním sa zla. Nebola preto náhoda, že pontifikátJánaPavlaII.sa začal zvolaním, ktoré vyvolalo a stále vyvoláva hlbokú ozvenu: „Nebojte sa!“ Bolo to povzbudenie určené všetkým ľuďom, aby premáhali strach vo vtedajšej situácii na Východe i na Západe, na Severe i na Juhu. Prečo sa nemáme báť? Pretože človeka vykúpil Boh. Keď vyslovoval tieto slová na Námestí svätého Petra, už vedel, že prvá encyklika a celý jeho pontifikátbudúmusieťbyťspätés pravdou vykúpenia. V nej sa nachádza najhlbšie potvrdenie slov „Nebojte sa!“ Moc Kristovho kríža a jeho vzkriesenia je väčšia než akékoľvek zlo, pred ktorým by sa človek mohol báť.2 Pápež vyzýval, aby sa človek nebál Boha. Aby mu otvoril svoje srdce, aby mu otvoril hranice štátov, aby mu dal priestor v politike, v ekonomike, atď. Pápež vyzýval človeka, aby uznal svojho Boha Stvoriteľa a aby mu dal miesto v tomto svete, ktoré mu právom patrí.
Strauss, ktorý zakúsil aj krutosť totalitných režimov šíriacich strach, hodnotí situáciu svojej doby: „Preto je svet taký strašný, že je toľko strachu v ľuďoch.“3 Boja sa Boha, diabla, seba. Boja sa toho, čo sami vytvorili a čo sa deň čo deň pre nich stáva nebezpečnejším. O strachu ďalej hovorí: „Iste je najpríznačnejšou známkou terajšieho pokolenia útek a strach; útek a strach predovšetkým pred sebou. Bojí sa svojej spoločnosti a samoty, nevie si s ňou poradiť, na účtovanie chýba sila.“4 Poukazuje na to, ako tento problém chce moderný človek riešiť: „Uteká raz sem, raz ta a prehlušuje vnútornú prázdnotu a neporiadok svojím vlastným krikom, alebo krikom cudzím, športovým, politickým, alebo ideologickým – alkoholizmom, sexualitou a nenávisťou, prípadne i voči všetkým, okrem seba, ba niekedy i tou.“5 Strach je úzko spätý s nenávisťou, ktorú človek dokáže obrátiť i voči sebe. Takto sa však stále hlbšie prepadá do strachu, z ktorého ho nezachráni útek do slepých uličiek. Ako lekár sa Strauss na tento stav pozerá ako na chorobu, na ktorú existuje aj liek. Hovorí: „Veľká choroba sveta je strach. Bez Boha sa nedá zvládnuť. Vieš, že nie si nikdy sám. To stačí.“6 To dáva nádej.

Čo však s ľuďmi, ktorí sa boja Boha, ktorí sa s ním nechcú stretnúť ani vo svojom svedomí? Strauss o nich píše: „Ale boja sa nielen o seba, ale aj Boha, aj o Boha. Boja sa i hlasu svojho svedomia, i hlasu svedomia tých druhých. Lebo môžu prekypieť, ale môžu i nadobro zlyhať. Zabudli, že nájsť Boha vyžaduje najprv cestu k sebe.“7 Človek sa stretá sám so sebou vo svojom svedomí, v ktorom sa mu zároveň tajuplným spôsobom prihovára aj Boh. On pozná človeka skrz-naskrz. Strauss píše: „Každý ľudský čin stojí pred tvárou nepochopiteľné-ho Boha. […] Jedine individuálny hlas svedomia môže a musí preklenúť túto zodpovednú zónu.“8 Človek, ktorý citlivo vníma hlas svedomia, ktorý si svoje svedomie formuje podľa pravdy a podľa nej aj žije, dokáže preklenúť spomínanú „zodpovednú zónu“ a s pokojom sa postaviť pred tvár spravodlivého Boha. Aj svätí si však pred Bohom uvedomovali svoju hriešnosť. Apoštol Peter preto povedal Ježišovi: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8). Kristus mu odpovedal: „Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí“ (Lk 5,10). Kristus zjavuje pravú tvár Boha, ktorého sa kajúci človek nemusí báť. Kto odmieta pravdu o svojej hriešnosti, nezakúsi pravdu o Božej od-púšťajúcej láske. Ak sa však človek bojí hlasu svojho svedomia, ak sa bojí poznať pravdu o sebe, ak naschvál žije v hriechu, nedokáže sa zbaviť strachu. To mu bráni poznať pravdu o Bohu. Potom má o ňom falošné predstavy, ktoré vyvolávajú strach z Boha. Strauss píše: „Kým človek má pocit viny, nie je stratený. Horšie je to v oblasti, v ktorej sú dobro a zlo rovnakej hodnoty. Ináč vedie cesta mimo dobro a zlo priamo do blázinca. (Nietzsche: «Jenseits von Gut und Böse»). Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameň. A tak sa z potenciálneho popraviska strácajú všetci zdanlivo slušní ľudia. A preto asi budú toľkí slušní ľudia, ktorí sa držali za nevinných a bezchybných, v pekle. Lebo neverili v potrebu lásky.“9 Nepripúšťali si svoju hriešnosť a potrebu Božej milosrdnej odpúšťajúcej lásky.
Tí, čo prijali Krista do svojho života, čerpajú od neho silu aj v najväčších skúškach svojho života. On je s nimi, aj keď prežívajú pocit opustenosti samotným Bohom. Strauss píše: „Ani jediný deň neujde Božej pozornosti. A cez každučký zaznieva Ježišov kalvársky výkrik «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil». Najhroznejšie miesto v božom profile. A to je vklinené do každého ľudského bytia. To je večné duchovné dedičstvo človeka, nakoľko je zapojený na Boha. To je večná rezonancia v duši človeka. Strach o Boha. Ale žije sa ďalej v miliónoch exemplárov úbohých duší na zemi.“10
Je potrebné ešte objasniť vzťah medzi strachom a láskou k Bohu. Kardinál Ratzinger hovorí, že Nový zákon vôbec neodníma strach. Ale ani sa neuskutočňuje ich neustála prítomnosť, vedľa lásky strach, ako taký autonómny akt, ktorý by napríklad prevrátil proporcie: strach by bol minimalizovaný, láska maximalizovaná. Neexistuje jednoduchá blízkosť. Akt strachu naopak ostáva ako taký v láske a dáva láske jej zvláštny význam. Ak sa máme lepšie vyjadriť, povedali by sme, že akt lásky vstupuje do propedeutického aktu strachu, ktorý ho predchádza a transformuje ho bez toho, aby ho odstránil, ale uchová ho reálne v sebe ako „matériu“, ktorá ho uľahčuje. V skutočnosti Boh ostáva stále majestátom, ktorý sám v sebe vzbudzuje strach u hriešneho človeka, ale práve tomuto faktu, že On sám v sebe vzbudzuje strach, ako ten, ktorému patrí ako prvá vec zo strany človeka strach, dáva význam iný fakt, povzbudenie tohto Boha, samého v sebe vzbudzujúceho strach, aby sme sa nebáli. Tieto slová nadobúdajú pravý význam iba ak Boh je sám v sebe vzbudzujúci strach. Naopak, sú vyprázdnené, ak sa popiera strach vzbudzujúca majestátnosť Boha, ako to robia, z ich pohľadu, idealizmus a falošne idealizované kresťanstvo. Strach ostáva ako kontrapunkt lásky, ktorá iba od neho získava svoju pravú dôležitosť a svoju možnosť. Navzájom sa podmieňujú.11 Takže platí spomínaný Straussov výrok: „Iba s Bohom sa teda dá zvládnuť všetok strach.“
1. Porov. RATZINGER, J.: O viere dnes. Praha: Zvon, 1994, s. 115.
2. Porov. JÁN PAVOL II.: Prekročiť prah nádeje. Bratislava: Nové mesto, 1994, s. 193-194.
3. STRAUSS, P.: Kolíska dôvery. Trnava: Dobrá kniha, 1994, s. 81.
4. STRAUSS, P.: Tesná brána. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1992, s. 15.
5. Tamže, s. 15.
6. STRAUSS, P.: Za mostom času. Košice: Verbum, 1993, s. 47.
7. STRAUSS, P.: Kolíska dôvery. Trnava: Dobrá kniha, 1994, s. 81.
8. Tamže, s. 79.