Svätci majú účasť na Kristovej svätosti. Jeho príchodom prišla na svet neslýchaná svätosť. Nijaké iné náboženstvo nevnieslo do sveta toľko svetla, aké prinieslo kresťanstvo. Cirkev mala v každom storočí svätcov. To neslýchané, čo sa inde ťažko zrodí, zrodí sa v Cirkvi zo svätosti Krista, ktorý v nej pôsobí, oživuje ju Duchom.1 Svätci sú soľou zeme a svetlom sveta (porov. Mt 5,13-14) vo všetkých oblastiach, kde pôsobia. Sú potrební aj pre národy, aj pre Cirkev. Strauss hovorí: „Národ nie je stratený, kým je v ňom jediná svetlá duša. Ani Cirkev nie je na pokraji, kým je na svete jediný svätý.“2 V tomto pohľade sa prejavuje veľká nádej, ak si uvedomíme, že kresťania dnes žijú v sekularizovaných národoch. Ako sa spoločenská štruktúra diferencuje do posledných fines rozvetvených povolaní, odborností, služieb, aj zduchovnelému kresťanovi ide o to, začleniť sa do tohto organického väziva práce, byť jeho platným členom. Kresťanovi ide o to, aby obstál ako člen kolektívu na každom mieste, kam ho život položí, aby tam obstál ako kresťan. Svätosti ide o to, aby realizovala, tam, kde stojí, plný život z Boha.3 V úpadkových časoch Cirkvi bol jedinou záchranou svätec. Náboženská postať sa tak rozriedila, orientácia k Bohu sa celkom strácala, čiže myseľ sa tak zosvetštila, že rozklad bol nevyhnutný a ľudsky povedané, nebolo východiska. Musel povstať svätec, prichádzajúci ako posol priamo od Boha, ktorý začal reformovať život na doslovnom podklade Kristových slov: „Nasledujete ma. Hľadajte najprv Božie kráľovstvo. Milovať Boha z celého srdca… a aj blížneho z tejto samej Božej lásky.“ Cirkev sa zreformovala len týmto totálnym maximalizmom.4

Strauss svätých charakterizuje takto: „Prosto povedané: svätci sú obyčajní ľudia, ktorí však brali lásku k Bohu a k ľuďom doslova.“5 Svätci sú tí, ktorí chápali, čo je to pravá láska, ktorí ju brali, ako hovorí Strauss, doslova.

Inde používa spojenie „totalita lásky“, ktoré je synonymom „totality kresťanského života“, opísaného v nasledujúcej úvahe: „Ale Kristus prišiel, aby ľuďom doniesol lásku a každý ho večne zrádza, ak z totality lásky odmrví čo len kúsok. Pred nami stojí ideál katolíckeho človeka, ktorým je kňaz katexochén. Je to ideál, dosiahnuteľný ideál totality v človeku. Nejde o rozmery jeho osobnosti, ale o jeho sformovanosť. Kruh je kruhom, či je veľký alebo malý. A túto jeho totalitu nesmie naštrbiť žiadny kompromis so sebou samým, nijaký ústup pred agresivitou vlastného pohodlia alebo zmyselnosti. Kto len rád berie, nemá právo žiadať od iných. Kto nevie byť tvrdý k sebe, nevie byť dobrý k iným. Kto sa nevie ničoho zriecť, nevie byť obetavým; kto sebe všetko dožičí, nedožičí iným. S každým hriechom, s kto-rým sa nedáme do neľútostného boja, odpudzujeme jednu dušu od Krista. Kto seba nevie biť, nevie iných hladkať. Kto nemá nenávisť voči všetkému nízkemu a chybnému v sebe, nemôže dôjsť k úprimnej láske k blížnemu. Lebo niet veľkosti bez obety. A každá obeta je kus bolesti. Áno. Totalita kresťanského života sa neobíde bez nej. A svet sa neuzdraví bez kríža. Kríž na Golgote nebol pozláteným skvostom, ale krvavým drevom hanby. A svet nemôže veriť kresťanom, kým sa pod ním nezmôžu na iné, než na gestá určitej tradičnej slušnosti.”6

Totalita lásky, ktorá je tak náročná k sebe, dokáže milovať aj nepriateľov. Je odrazom Kristovej lásky: „Katolicizmus nie je vecou, ktorá sa dá odbaviť životom za teplou pecou. Katolicizmus musí obstáť pred každou brutalitou života a nie tak, že by sa jej čelilo rovnakou surovosťou. Nie, opľuvaní a zbití, skrvavení, ubiedení a opovrhovaní musíme vždy zachovať Ježišov postoj, ktorý sa modlil za svojich katov. Ináč nepremôžeme tajomstvo zla a ľudskej zloby. Milovať, keby sme si zmysleli, že už musíme začať nenávidieť, odpúšťať, keby sme už skoro odsudzovali. Lásku dávať i vlastnému katovi. Lebo keď nestačí naša láska na to, aby milovala človeka, akože postačí na milovanie večného Boha?“7

Zjednotenie s Kristom smeruje k tomu, že človek zjednocuje svoj rozum, vôľu, ale aj citový život s ním. Kristus pretvára človeka v seba. O tom je svätosť – dať sa pretvoriť Kristovi, byť druhým Kristom.
Svätí sú tí, ktorí využívajú talenty, ktoré dostali od Boha. Je to hlavne rozum, ktorým spoznávajú, čo je dobré a čo zlé, a vôľa, ktorá ich pohýna konať dobro. Preto Strauss poznamenáva: „Typ svätca je osobnosť, ktorá do krajnosti využije svoje rozumové danosti a vôľu a na to naštepuje úplnú otvorenosť a odovzdanosť voči Absolútnu.“8 Svätí svoje rozumové a vôľové schopnosti nikdy nezneužijú proti človeku na zlo, lebo všetko má slúžiť človeku, a nie ho ohrozovať. V dnešnom atómovom a genetickom ohrození človeka sú svätí veľmi potrební vo všetkých vedeckých odboroch. Strauss píše: „Okolo poznania sveta svätcov otvára sa možnosť návratu.“9 Ide zrejme o návrat k dôstojnému životu na tejto zemi, o návrat zo všetkých poblúdených ciest vedy a techniky, ale aj o návrat k Bohu, o obnovu Cirkvi. S tým je spojená ochota priznať si omyl, poblúdenie, ide teda o pokánie,: „Každý kresťan, ktorý nepochopil a vo svojom živote nepraktizuje ideu pokánia, je záškodníkom, ktorý hatí vývoj slobody sveta.“10

Pre prijatie, pochopenie a zamilovanie si Cirkvi je omnoho účinnejšie poukázať na nádheru života svätých a krásu liturgie ako brániť Cirkev vysvetľovaním chýb veriacich z minulosti. O tom je presvedčený aj Julo Rybák, ktorý napísal: „Tomu, kto má výhrady voči náboženstvu, voči Cirkvi, stačí povedať: Čo máš proti sv. Augustínovi, proti Pavlovi Straussovi…?“11 Považuje takmer za zbytočné dlhé argumentácie. Aj na konverziu Pavla Straussa mala rozhodujúci vplyv krása liturgie a kresťanského života, ktorá bola odrazom krásy samého Boha. Svoju konverziu odôvodnil vetou: „Tieto krásy a možnosti katolíckeho života ma k nemu priviedli, drahí bratia.“12

Svätí spravidla vzbudzujú veľký rešpekt aj u nekresťanov. Preto Straus poznamenáva: „Svet sa nebúril nikdy proti katolíkom, že boli dobrí, ale že boli zlí. Aj Chesterton to konštatuje: «Nie proti svätým rehoľníkom brojí svet, ale proti nesvätým.» Mučeníci nie sú protiargumentom. Ukrutnosť sveta voči svätým je len dôkazom, že zlo neznieslo vedľa seba svätosť. Noc nie je dôkazom proti dňu, ale je dôkazom, že všetko je pominuteľné a aj zlo je len takou nocou.“13 Svätí dokonca menia k dobrému zmýšľanie a život aj mnohých inovercov.

Je veľký rozdiel v tom, ako chceli zmeniť svet revolucionári, a ako ho menili svätci. Strauss jednoducho poznamenáva: „I svätosť i revolučnosť sú späté s krvou. Lenže revolucionári prelievali cudziu krv, kým svätci vlastnú.“14 Svätí sú ochotní prinášať obete, dokonca aj obetu vlastné-ho života. No v dnešnom svete sa stretávame často aj s nepochopením svätosti. Strauss píše: „Svätosť – dnešný človek to od seba odsúva ako romantizujúcu predstavu. A predsa je to najreálnejšia predstava. Duchovný svet je veľmi tvrdá a neoblomná prítomnosť. […] Nemôže to vajatať okolo sentimentalizujúcich osobnostných predstáv, ale sú to okolo najreálnejších tvrdých postáv mučeníkov v nie barokových postavách, ale v tvrdých hrdinských krásnych skutočnostiach. Život vie byť tvrdý.“15 Prináša rôzne skúšky, ktorým sa nikto ani svätec nevyhne. Ba práve naopak, on ich má snáď najťažšie, ako hovorí Strauss, pravdepodobne na základe vlastnej skúsenosti: „Som presvedčený, že nik nemá také vnútorné výkyvy a krízy ako konvertita a nik nemá také ťažkosti a pokušenia ako svätec.“16 Svätých neodradilo od nasledovania Krista ani intrigánstvo a neprajnosť okolia, koľkokrát aj z radov veriacich a zasvätených osôb. Strauss poznamenáva: „Koľko zla sa napáchalo na sv. Metodovi i z radov biskupov, koľko úlisnosti a falše. Koľko nešvárov a hmotných a mocenských záujmov sa skrývalo za kňazským rúchom. Ale všetko to vždy odpadlo a Cirkev ostala čistá a priesvitná až do dneška.“17

Kresťan má žiť svoje kresťanstvo v každej dobe. Tak má realizovať svoje povolanie k svätosti. Nie je možné odkladať svedectvo o Kristovi na priaznivejšie časy, akoby bolo možné odložiť spásu na inokedy. Strauss to vidí takto: „Pre kresťana nejestvujú priaznivé a nepriaznivé situácie. To je pojem politický, ktorý mu je cudzí. Kresťanovi ide o duše, o kráľovstvo duší, o svet lásky, dobra, spravodlivosti a pokoja. A to nie je nikdy v priamom súvise s určitou konšteláciou historicko-politickou. I ten najmúdrejší a najvnútornejší človek neprehliadne úplne situáciu v tomto zmysle.“18 Toto písal v dobe, keď mnohí kresťania pri nástupe totalitného komunistického režimu zo strachu zrádzali Krista. Chceli si zabezpečiť istý život na tejto zemi. Strauss pokračuje: „Jedna istota je, pravdaže, kľúčom ku každej vyrovnanosti za každú cenu: Kristus bol, je a bude. Toto je žeravé posolstvo sv. Pavla. A v tomto zmysle si treba uvedomiť, že kresťanstvo toho viac premeškalo než realizovalo. Ale optimizmom je i to, čo nebolo kristianizované. Alebo: čo bolo dekristianizované, musí raz byť kristianizované. Lebo Kristus musí byť pred koncom vekov všetkým vo všetkom.“19 Úloha kristianizácie je pre kresťanov, majú si byť vedomí tejto povinnosti. Podľa Straussa to treba od nich žiadať, lebo toto presvedčenie a všetko, čo s ním súvisí, má v nich byť: „Nemožno od ľudí žiadať, čo v nich nie je. Ale od veriacich sa žiada to, čo v nich je, a či to, čo by v nich malo byť.“20

Strauss vystihol neustálu aktuálnosť kresťanstva pre svet. Autentické kresťanstvo nikdy nie je staromódne, pretože život s Kristom je to najdôležitejšie pre všetkých ľudí. Píše: „Ustavične ide o nové kresťanstvo. A kresťanstvo ostáva do tej chvíle novým, kým je kresťanstvom. Len čo odbočí a má len náter, hoc aj vykričaný, zdá sa starým a spráchniveným. Nie kresťanstvo, nie katolicizmus starne, kresťania, katolíci starnú. A tu sa prakticky javí oná svätá kliatba katolíctva: pomer ku Kristovi to večne ostáva; buď si Kristovým bratom, alebo vrahom, buď Krista vyznávaš, alebo ho zapieraš, slovom alebo životom. Áno, ustavične ide o nového človeka.“21 Kresťania sú vtedy aktuálni, keď autenticky žijú kresťanstvo. Preto o nich Strauss hovorí: „Ustavične ide o nového kresťana. Nikto z ozaj veriacich nemá právo nebyť apoštolom. Lebo raz budeme skladať účty nielen z toho, čo sme urobili zlého, ale aj z toho, čo sme nevykonali dobrého.“22

Aktuálnosť kresťanstva pre každú dobu môžeme pozorovať na príklade svätcov. Máloktorý dejinný jav vyrastá tak zo svojej doby ako fenomén svätca. Možno povedať: každá doba si vytvorí svojho svätca, akého potrebuje, aký je jej, tejto dobe najhlbším výrazom. Vyrastá z celého jej duchovného rozpoloženia, z jej dejinnej konštelácie, z jej časového náboženského ideálu, ale najmä z jej biedy. Osobnosť svätca sa vynorí práve na najhlbšom bode duchovnej biedy a úpadku, kde je nerv života najcitlivejší. Vynorí sa práve proti bežnému vládnucemu duchu, vždy proti prúdu – preto sa jeho zjav zdá byť najnečasovejším, priam provokatívnym. Svätec je najvýraznejším predstaviteľom svojej doby. Epocha, v ktorej žil, sa volá príznačne: pavlovská, augustínska, benediktínska, františkánska, morusovská, alfonzovská, hofbauerovská,terezínska. Svätci tak zanechajú hlbokú cenzúru. Ich dielo sa stáva už stabilným imaním duchovných dejín.23 Strauss to vyjadril takto: „No vieme, že každé storočie malo, v obmene dobového rytmu, svojho sv. Augustína a svojho sv. Františka. Raz to bol sv. Ján z Kríža, raz Arský farár, raz sv. Terézia z Avily, raz sv. Terezka. Aj v roku 2000 niekto zaspieva hymnus sv. Františka v dobovej adaptácii. Nebude velebiť slnko a vodu a hviezdy a kvietky, ale možno všetky tajnosti atómu a jeho štruktúry a väzby. Krásu elektrónov a neutrónov, všetky odhalené väzby v biochémii, všetky spektrálne analýzy hviezd a nepredstaviteľnú novoobjavenú štruktúru vesmíru, ale všetko to vyznie ako velebenie diela stvorenia. Viem, že príde ten veľký apologéta nekonečna a Nekonečnosti s primerane vybrúseným mozgom i srdcom. Lebo láska je podľa Danteho sila, «ktorá hýbe slnkom i hviezdami».“24 Dôvod aktuálnosti svätcov pre každú dobu môžeme nájsť v jeho tvrdení: „Jedine mravní hrdinovia tu boli vedomejší v živote. Lebo hľadeli zo správnejšej diaľky a v lepšom osvetlení, ktoré vychádzalo z ich vnútra. Naše temné túžby nemôžu nahrádzať jas ich vedomia žitej prítomnej večnosti.“25

Svätci nestrácali zo zreteľa cieľ svojho života – dosiahnuť večnosť. Tú dosiahnu tí, ktorí plnia Božiu vôľu. Preto Strauss píše: „A to je posledné kritérium. Musí nám preniknúť do posledných záhybov presvedčenie, že sa míňame cieľa, ak sa staviame do cesty Božím zámerom.“26 Život v súlade s týmto presvedčením znamená vydávať pred svetom svedectvo, ktoré potrebuje ako soľ, hoci ho často nechápe: „Byť bláznom v Kristovi, byť v ľudskom zmysle uprostred hmotných a spoločenských záujmov nerozumným, vydať sa Bohu úplne napospas i v ére elektrónov, vydať znovu a znovu svedectvo, pokorne ako nástroj Božej milosti, to je postoj, ktorý robí z kresťana i dnes soľ sveta, zodpovedný a závažný činiteľ na ciferníku záhuby.“27 Kresťania sú soľou zeme (porov. Mt 5,13), ak sú svätí.

V roku 1930 Werfel končil svoju prednášku týmto vyznaním: „Ja, ako žid, verím, že len posilnené a obnovené kresťanstvo je schopné postaviť na nohy Európu a svet.“28 Majú sa o to pričiniť obnovení kresťania. Strauss pokračuje v tejto línii: „Len kresťanstvo […] povznášajúce človeka do vedomia vežiaceho sa do transcendentna a budujúce na prahĺbkach ľudskej bytosti, môže byť pilierom budúcnosti. Ustatá môže byť oblasť administratívno-tradicionalistická. Kde sa človeka dotkne Pneuma, zaiskrí nový život. Vždy a vždy znova.“29 Inde píše: „Kresťanstvo ostáva záchranou sveta. Netreba zažíhať iné svetlá, toto stačí pre celý svet. Boh sa nás ujal.“30

K tomu, ako spoznal význam pravého katolicizmu, sa Strauss priznáva takto: „Milosťou Božou a štúdiom prišiel som k presvedčeniu, že pravý katolicizmus je schopný urobiť z človeka tvora hodného toho mena a zo sveta nie peklo – ale ozajstný svet. Okrem toho azda najmocnejšou pohnútkou mi bol príkladný život kresťanskej rodiny, podotýkam, že konvertitskej, neskorších mojich krstných rodičov. Tu som videl, čo znamená nasledovať Ježiša Krista v každodennom živote, v neustálej práci na sebe a v láske k blížnemu, ku každému, sebazapieraním, sebakritikou a znášaním krížov, až napokon obetou vlastného života potvrdili toto nasledovanie do poslednej litery, do posledného dychu, verní svojmu božskému vzoru. […] Na katolíkoch je úžasná zodpovednosť; od nich a od ich dokonalosti závisí spása sveta. My sme brána, ktorou vždy znovu a znovu prichádza Kristus na svet.“31 Strauss uvádza aj dôvod spomínanej úžasnej zodpovednosti katolíkov: „Lebo ten, kto má bližšie k pravde, má väčšiu zodpovednosť.“32 S poznaním pravdy, so schopnosťou čoraz jasnejšie rozlišovať dobro od zla, súvisí aj dokonalosť, posväcovanie človeka, ako píše ďalej: „Všetky krízy sú azda nie preto, že zlí sú zlými, ale že tí, ktorí by mohli byť dobrými, ešte nie sú dosť dobrí. Na ceste k dokonalosti za procesu cibrenia pred stále väčším množstvom zla sa zdá, akoby duša nebola lepšia – ale horšia. To je však iba posun posväcovanej perspektívy; čím je šošovka duše ostrejšia a čistejšia, tým ostrejšie, tým zväčšenejšie vidí zlo; i keď ho je absolútne menej, vidí ho relatívne viac.“33

Podľa Straussa osud ľudstva závisí od jeho vzťahu ku kresťanstvu, ktoré svedčí o tom, čo je pre človeka dobré a čo zlé: „Ak nebude budúci svet kresťanský, nebude ho vôbec. Stála obmena privedie svet ad fontes, do blízkosti Kristovej. Dejinné prevraty budú duchovné prívraty.“34

1 J. CH. KOREC. In: J. RYBÁK, So Straussom – po Straussovi I. Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška, s. 25.
2 P. STRAUSS. Kolíska dôvery, s. 113-114.
3 Porov. L. HANUS. Princípy kresťanskej morálky, s. 265.
4 Tamže, s. 263.
5 P. STRAUSS. Tesná brána, s. 15.
6 P. STRAUSS. Mozaika nádeje, s 39.
7 P. STRAUSS. Mozaika nádeje, s. 13.
8 Tamže.
9 P. STRAUSS. Kolíska dôvery, s. 127.
10 P. STRAUSS. Tesná brána, s. 67.
11 J. RYBÁK. So Straussom – po Straussovi I. Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 1998, s. 81.
12 P. STRAUSS. Mozaika nádeje, s. 13.
13 P. STRAUSS. Ecce homo, s. 70.
14 P. STRAUSS. Tesná brána, s. 54.

15 P. STRAUSS. Listy sebe, s. 29.
16 P. STRAUSS. Tesná brána, s. 43
17 P. STRAUSS. Kolíska dôvery. Trnava, Dobrá kniha 1994, s. 117.
18 Tamže, s. 67.
19 Tamže.
20 P. STRAUSS. Život je len jeden, s. 20.
21 P. STRAUSS. Ecce homo, s. 40.
22 P. STRAUSS. Ecce homo, s. 41.
23 Porov. L. HANUS. Princípy kresťanskej morálky, s. 264.
24 P. STRAUSS. Odvrátený hlas. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1994, s. 27.
25 P. STRAUSS. Človek pre nikoho, s. 120
26 STRAUSS, P. Tesná brána. Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1992, s. 24.
27 STRAUSS, P. Tesná brána. Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1992, s. 26.
28 F. WERFEL. In: P. STRAUSS. Rekviem za živých. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1991, s. 160.
29 P. STRAUSS. Život je len jeden, s. 45.
30 P. STRAUSS. Listy sebe, s. 23.