Cesty Prozreteľnosti sú nevyspytateľné: Po dlhej pauze 52 rokov sa vraciam v spomienkach k môjmu prvému učiteľovi chirurgie primárovi MUDr. Pavlovi Straussovi.

Na začiatku môjho príspevku k odkazu veľkého človeka primára MUDr. Pavla Straussa uvádzam niekoľko skutočností, ktoré ma viedli k napísaniu týchto riadkov. Je to predovšetkým zásluhou pani MUDr. Viery Rybákovej, s ktorou som sa stretol pri príležitosti osláv 50-teho výročia skončenia vysokoškolského štúdia na LFUK v Bratislave, na ktorom sa zišli lekári pediatri, aby si pripomenuli svoje zážitky počas svojej lekárskej praxe. Na tomto stretnutí som doprevádzal svoju manželku. Medzi iným som sa dozvedel, že už 5 rokov jestvuje občianske združenie Spolok priateľov MUDr. Pavla Straussa so sídlom v Liptovskom Mikuláši s cieľom propagovať jeho myšlienky a tvorbu v časopise „Listy Pavla Straussa“. Redaktorom je jej manžel prof. Rybák a ona mu pri tom pomáha. Táto informácia ma zaujala a pani doktorka Rybáková ma požiadala, keďže som pred 52 rokmi pracoval ako začínajúci lekár na chirurgickom oddelení v nemocnici v Skalici u primára MUDr. Straussa, aby som svojimi osobnými spomienkami prispel k celkovému obrazu tohto vzácneho človeka.

Písal sa rok 1956, kedy som ukončil štúdium všeobecného lekárstva na LF UK v Bratislave. Bolo to obdobie tvrdého presadzovania sa novej ideológie marxizmu-leninizmu v každodennom živote jednotlivca i celej spoločnosti. Na vývoj mojej generácie vplývalo toľko skutočností, že sa tomu dá ťažko uveriť. Začínal som v roku 1942 študovať na 8-ročnom rehoľnom jezuitskom gymnáziu v Bratislave a končil som v roku 1950 na tej istej škole s názvom Gymnázium V. I. Lenina. Na vysokej škole sa zavádzala reforma štúdia, študovali sme v krúžkoch spolu s tzv. „prípravkármi“, čo boli absolventi 1-ročnej prípravy pracujúcich na štúdium na vysokej škole. Veľa času sme venovali štúdiu marxizmu-leninizmu miesto toho, aby sme sa učili cudzie jazyky. Jeden deň v týždni sme mali tzv. vojenskú prípravu a nakoniec sme promovali ako „promovaní lekári“ bez titulu MUDr. V tom čase východné Slovensko nemalo dostatok lekárov, preto všetkých absolventov LF posielali na tzv. „umiestnenky“ na východné Slovensko. Keďže som sa začiatkom roka 1956 oženil a manželka ešte 2 roky študovala na LF, dostal som umiestnenku do bratislavského kraja, konkrétne do Skalice. Už počas štúdia som pracoval ako demonštrátor na anatomickom ústave, preto ma po skončení školy najviac priťahovala chirurgia. Od príbuzného mojej manželky, ktorý pracoval v skalickej nemocnici, som sa dozvedel, že v Skalici na chirurgickom oddelení je primárom MUDr. Strauss – vynikajúci lekár, odborník široko ďaleko známy, a vďaka nemu má skalická nemocnica dobrú povesť. Preto som bol rád, že som sa dostal pracovať na chirurgické oddelenie tejto nemocnice.

V júli 1956 do skalickej nemocnice nastúpilo 17 nových lekárov, všetko absolventov LF. Väčšina z nich boli z Prahy, Brna a Olomouca. Z bratislavskej LF som bol ja ako jediný Slovák. Súčasne prišli mladé sestričky absolventky 3 tried zdravotníckej školy z Trenčína. Už táto skutočnosť dávala tušiť, že sa niečo chystá. Netrvalo dlho a v priebehu pol roka došlo k výmene takmer všetkých primárov lôžkových oddelení a z nemocnice museli odísť všetky rehoľné sestry. V tom čase sa bežne medzi ľuďmi hovorilo, že „mládež vedie skalickú nemocnicu“.
Po mojom nástupe na chirurgické oddelenie som samozrejme nevedel, že moja radosť pracovať pod odborným vedením primára MUDr. Straussa bude trvať len krátko – necelých 6-8 mesiacov, pretože primár Strauss bol medzi prvými, ktorí boli nepohodlní totalitného režimu a museli odísť z primárskych funkcií a zo Skalice.
Chcem sa však vrátiť k pôvodnému zámyslu opísať moje osobné skúsenosti a spomienky na primára MUDr. Straussa ako človeka a lekára. Ako mladého lekára túžiaceho po vedomostiach a praktických skúsenostiach z chirurgického oboru ma však najviac prekvapila atmosféra, ktorá panovala na tomto oddelení. Celý personál, lekári, sestry i pomocné sily vytvárali pod vedením primára pokojné, vľúdne a milé prostredie nielen pre pacientov ale i pre vzájomnú spoluprácu. Bol som šťastný, že som mohol začínať svoju lekársku prax v takomto prostredí a s ľuďmi na čele s primárom MUDr. Straussom, keď som zistil, že sme na „rovnakej vlnovej dĺžke“, ako sa tomu dnes hovorí. Na chirurgickom oddelení, či v ambulancii, na lôžkach alebo v operačnom trakte bolo stále veľa práce. Boli práve letné mesiace, čas dovoleniek lekárov, kedy bolo treba mladému lekárovi ošetriť neraz 80 i viac pacientov. Často sa operovalo, v niektorých dňoch 8 i viac hodín. Na operačnej sále bol primár alebo jeho zástupca s jedným sekundárom, druhý pracoval na ambulancii, a prípady, s ktorými si nevedel rady, konzultoval v prestávkach medzi jednotlivými operáciami s primárom alebo jeho zástupcom. Všetko sme však zvládali bez problémov, najradšej sme chodili asistovať primárovi k operáciám. Ten nás veľmi ochotne učil chirurgickému kumštu a keď videl, že robíme pokroky, dal nám možnosť aktívne riešiť menšie operácie. Po prvých apendektómiach a herniotómiach sme vždy okúsili „studený kúpeľ vo vani“. Primár mal porozumenie aj pre takéto „odmeny“ za dobre odvedenú prácu. Počas práce na operačnom trakte bolo o nás vždy vzorne postarané, aby sme nezomreli od hladu a smädu. Rehoľné sestričky v spolupráci s vedúcim kuchárom nachystali vždy niečo k jedeniu, káva, čaj či minerálka boli samozrejmosťou.

Paleta chirurgických výkonov, ktoré robil primár a učil i ostatných lekárov, bola veľmi široká. Zvládala sa celá problematika traumatológie, všeobecnej chirurgie, najmä brušnej, ovládal cievnu chirurgiu, neurosutúty, chirurgiu onkologických pacientov, plastiky kožných či muskulárnych lalokov a mnohé ďalšie. O vysokej odbornej úrovni primára sa vedelo široko ďaleko, dokonca i v Prahe, odkiaľ prišiel mladý absolvent Milan Procházka pracovať do Skalice, kvôli primárovi Straussovi. Na chirurgickom oddelení zástupcom primára bol MUDr. Edo Bílik, tiež vynikajúci lekár s vlastnosťami a odbornými kvalitami získanými od primára. Primár mal veľmi dobré organizačné aj pedagogické schopnosti. Nás mladých lekárov viedol k získavaniu nielen praktických ale najmä teoretických znalostí, študovali sme zo zahraničných časopisov, ktoré nám požičiaval, a potom referovali na oddielenských či celoústavných seminároch. Pozoruhodné bolo sledovať pána primára pri práci na operačnej sále. Vždy si našiel čas pred ťažšou operáciou na stíšenie sa v samote, zrejme meditoval a prosil Najvyššieho o pomoc pri liečbe pacienta. Vedeli sme, že je hlboko veriaci katolík, pôvodne židovského vyznania, ktorý konvertoval počas 2. svetovej vojny a svoje náboženské presvedčenie dával najavo v každodennom živote. A práve toto bolo hlavnou príčinou, prečo musel MUDr. Strauss z funkcie primára zo Skalice odísť do Nitry, kde robil už len v ambulantnej praxi.

„Prosíme ťa Pane, daj nám konečne lekárov veriacich, pre ktorých nie je ľudská existencia len triviálnou náhodou s vitálnymi funkciami a animálnym vznikom a zánikom, ale ustavičným odzkadlovaním tvojej večne tvorivej vôle, tvojho nekonečne vnímavého a všestranného rozumu a tvojej neprestajnej trpiacej, vykupujúcej lásky.”

(P. Strauss)

Vedeli sme, že je veľkým milovníkom hudby, sám hrával veľmi rád na klavíri, písal básne a rôzne úvahy o zmysle života. Za to krátke obdobie spolupráce s ním nebolo možné spoznať všetko to krásne, na čo často myslel a robil. Z dnešného pohľadu pri hodnotení jeho celoživotného diela jeho priateľmi, s ktorými bol v ďalšej etape svojho života v úzkom kontakte, som sa dozvedel, s akým veľkým človekom som mal tú česť spolupracovať, i keď pomerne krátku dobu. Naučil som sa u neho veľa a mnoho dobrého som si odniesol do ďalšieho môjho pôsobenia.
Po nútenom odchode primára MUDr. Straussa prišiel nový primár, ktorý však ani zďaleka nezvládal konkrétnu problematiku a radšej po čase odišiel pracovať na ministerstvo zdravotníctva do Bratislavy.

V tom čase na ORL oddelení v Skalici pracoval ako primár MUDr. Orban sám bez sekundárov. Mladí lekári z chirurgie či iných oddelení mu chodili na 3 mesiace vypomáhať. V tom čase ma doktor Orban presvedčil, že aj ORL odbor je chirurgická disciplína. A keďže som zistil, že práca na chirurgii nemá pre mňa tú perspektívu ako za vedenia primára MUDr. Straussa, zvolil som si odbor ORL. Po 3 rokoch po získaní atestácie som prešiel pracovať do Malaciek, kde som v roku 1959 zakladal ORL ambulanciu, neskôr v roku 1975 lôžkové ORL oddelenie, ktoré som viedol 25 rokov ako primár a od roku 1979 som bol 12 rokov aj riaditeľom NsP. Mnohé z toho, čo ma naučil primár MUDr. Strauss, som si odniesol do ďalšieho života a uplatňoval v medicínskej praxi.
Som vďačný pani doktorke Rybákovej za to, že ma oslovila v súvislosti s primárom MUDr. Straussom, poslala mi aj 9. číslo „Listov Pavla Straussa“. V tomto časopise som sa dozvedel pre mňa veľa nových a zaujímavých skutočností o myšlienkach a tvorbe MUDr. Straussa. Medzi iným som v časopise objavil aj meno Jozefa Leikerta, ktorý sa v súčasnosti venuje spracovaniu diela a odkazu veľkého slovenského mysliteľa 20. storočia – Pavla Straussa. Jozef Leikert ma v roku 1977 navštívil v Malackách a napísal o mojej práci veľmi pozitívny článok v novinách „Ľud“.

Záverom chcem podotknúť, že uplynulo veľa rokov odvtedy, čo som pracoval u primára MUDr. Straussa. Mnohé z tej doby si už nepamätám, ale chcem aj týmto skromným príspevkom uctiť si jeho pamiatku.