Koľko zábran treba vždy preklenúť, keď sa človek stretá s nečakanými závanmi dobrotivých a hodnoverných tendencií. Vďaka za hodnoty, od slobody po slobodu tvorby, ktoré nám Prozreteľnosť dopriala prežiť. Prešiel strach, ktorý škrtil každú snahu. No, je tu hneď zastrešenie a kategorizácia. Sú tu určité samozrejmosti: Svetonázorová orientácia, praktizovaná v diele i v živote, nielen na papieri, v užšom i širšom pohľade.

Rudo Dilong bol nadmieru imaginatívny typ, v ktorom rezonoval i surealizmus. Valentín Beniak bol rečový fenomén a má nádherné duchovné básne. Milan Rúfus povedal na jeho pohrebe, že Beniak bol jeho učiteľom. Janko Silan bol personifikovanápoéziadielomizjavom.Musímebyťvďační,žemámevzahraničí ľudí svetového formátu: Karol Strmeň, Andrej Žarnov, Marián Žiar, Miki Šprinc a iní. A to naše malé Slovensko je svetová veľmoc poézie. To treba uznať. Počnúc Milanom Rúfusom, plejádou mladších až po Viliama Turčányho. Však i Mihálik i Válek mali básne i v Novej práci i vo Verbume, ale i všade inde a v rôznych tóninách. Prvá Mihálikova zbierka vyšla v SSV „Anjeli“.

No, teraz musíme vyjsť z tejto hluchej doby, najmä k mladým, ktorí nič nevedia o duchovných zjavoch našej minulosti a do toho nevidia. Nemajú v sebe kritérium hodnôt po tej mnohodesaťročnej dekristianizácii. Však žijeme ako v predkristovskej dobe.

Mnohí sa obšmietali okolo moderny, ale bez tej katolicity, ktorá sa zračí v diele Bloya, Péguyho, Claudela, Bernanosa, Mauriaca a Juliena Greena, Rilkeho, Gertrud van le Fortovej a Bergengrüna, Werfla,BřezinuaZahradníčka.

Boha netreba stále spomínať, ale Ho treba môcť vnímať medzi riadkami. C´est le ton qui fait la musique.

Každému prichodí hľadať si miesto vo svete. Človek narazí na prekážky v sebe, i okolo seba. A nik neprekročí vlastný tieň a nenarazí čelom na vlastné určenie.

Niekto vlastní rozsiahle územie vidu, do ktorého vkročí chtivým umom a okolíkuje si oblasť reálna analytickým pohľadom a paletu pozorovaní kreslí širokým štetcom. A nádych atmosféry vzniká z rozpitvaných situácií, prejavov a nálad, do ktorých sa dostal človek. Tu je kritériom opis a popis, ale do hĺbky vnímateľna. Tu mi treba spomenúť, čo mi raz povedal Milo Urban, keď sme o tom hovorili: „Mňa zajíma len človek.“
Lenže vo všetkom je tajomno, to je všade prítomné. Jeho presah je neplánovanou náplňou a je posledným kritériom každého druhu umenia, ba i vedy. Čím hlbšia analýza a poznanie, tým podstatnejší dotyk s pravdou.

Čo si máme oškierať hlavy na nezáväznosti našich čias. Prichodí nám ostať vernými Bohu, duchovnému svetu a slovenskému slovu. No, v tejto rozkuštrenej dobe sa musíme usmerniť i na otázku, či nie sme služobníci neužitoční.
Toľko k tomu strešnému pojmu. Končím s nádejou, že všetky publikácie našich a zahraničných básnikov dôjdu i do rúk našich čitateľov, i s našou tvorbou, a nech sa v prekladoch dostanú do sveta, ako kompetentní dediči prvého veľkého slovenského básnika Jána Hollého.

(Úprava a titulok J. R.)