JR: Na rozlúčku Milana Rúfusa s nami

(10. 12. 1928 – 11. 1. 2009)

„Slovensko je preto Slovenskom, že má Rúfusa.“
„Každý človek, ale i každý národ žijú vlastne z nezabúdania.“

(Pavol Strauss)

„Pamäť je človekova databanka o ňom samom. Jednotlivec či spoločenstvo, ktoré ju stratí, nebude nikým. A bude ničie alebo kohokoľvek. To sa nedá obísť, tým nemožno pohnúť.“

(Milan Rúfus)

Keď sme v minulom čísle Listov PS uverejňovali cyklus materiálov k Rúfusovej 80-ke (str. 10-12), netušili sme, že sa k Rúfusovi hneď v ďalšom čísle vrátime…

Ako sa tým Rúfusovým odchodom všetko zvýznamnilo! Aj slová zo Straussovho listu, ktoré sme tam citovali: „..A to hrejivé je, že sme vždy i neprítomní prítomní. I Milanov duch je medzi nami. Láska je to duchovné pojivo nášho spoločenstva a atmosféra poézie nás preniká. A aj Milan a Mašenka a aj podobné duše minulosti sú nám tak blízke a žijú vedľa nás ako Werfel, Rilke, Holan, Březina a Halas, aj Smrek a Novomeský, aj Kostra, Beniak a Silan, aj Pasternak a Cvetajevová…“

Ako všetko zrazu oťaželo! Aj jeho slová z dávneho poďakovania za veľkonočný pozdrav:
„P.S. Začal som po čase opäť čítať Straussovho Človeka pre nikoho. Začudoval som sa, ako mi tie texty po odchode ich autora oťaželi.
Zdá sa, že pod donačnú listinu vlastného života niet autentickejšej pečiatky, ako je vlastná smrť. Ale veď o tom je Veľký piatok.“
15. 4. 02 M. R.


Na konci básne

O dobrú smrť Ťa prosím ako Rilke.
Nehodný jeho mena, Tvojho tiež.
Do hudby struna musí na kobylke.
A ja som oslík, Pane, Ty to vieš.
Keby tak aspoň do Jeruzalema
dalo sa na mne ísť, no ani tam.
A nikto nevie, čo je ruža nemá,
čo hovoriaci vták…
Som sám.

Už aj tá báseň.Pôjde s iným.
Odpusť jej potom moje viny.

(Neskorý autoportrét)

MURÁRSKA BALADA
(Starý otec Mišo Rúfus)

Medzi mojím narodením a jeho smrťou
je úzka štrbina, uzučká stuha času:
mesiac sme boli spolu na svete.
On ma už videl, ja som len hľadel na neho.
A ešte mimo vlastnej pamäti,
nemohol som ho vložiť ani do jej plienok.
Len skrze údel, čo diktuje i predstavám,
nosím v sebe jeho podobu.
Ale on ma už videl. Snáď i preto
umieral, ak nie šťastný, aspoň zmierený.
Taký je dodnes tam.

Tu na mňa občas pokrikujú blázni:
„S kým ideš?!“

S kým by som aj mohol, ak nie s ním.
A s jeho synmi, veď tetovanie nezmyješ.
A ja ho nemám na koži, mám ho
v kostiach,
rovnako ľahkí nesvojho času hostia.
Sme jedno bytie, – on i ja
prikrytí jedným zvonom.
Bytie. Vždy múdrejšie než naše pravdy
o ňom.

A ešte čosi šepoce prach kostí mojich kostí:
– Nič neudelí dišpenz od ľudskosti.
Ani chudoba. Ani smrť. –

(Úryvok zo skladby
„…a rozmnožím tvoj rod.“)

Nepočuteľné laudácio

Raz, keď sa miera naplní
a pretrhne sa struna,
o každom živom ostáva
ľahučké prázdno tuná

Jamôčka, ktorú vyhĺbil
do trávy kameň v poli.

A po tom prázdne spoznajú,
akí sme vlastne boli:

prostrední, malí, väčší snáď,
ba prázdno po sekvoji
je také hlboké,
že sa ho človek bojí
a háda, čím to premostí.

A to je ona – holá
pravda o miere veľkosti.
Veľkosti, ktorá bola
prikrytá ako zemou zrno
vo svojom plnom význame.

Nie, že nás bolo všade plno,
lež to, že ľuďom chýbame,
je našou chválou.

Mimo rečí,
fanfár ľudských
či ľudských slín,
nepočuteľne o nás svedčí
pomalý, tichý Boží mlyn.

Tie rozlúčky

Osamievame tu,
ak sme už dlho žili.
Stále viac odchodí
tých, čo nám boli milí.

Knižočku napíšeš –
v každej je rekviem.
Koľkých som prežil už
a koľkých prežijem?

Byť – to je strácať to,
čo si mal zálohom.

A vrátiac pôžičku, sám,
ostať pred Bohom.
(Čakanka)

Už sedíte na jednom konári…

Môj vzácny priateľ,
ak mám vysloviť svoje pocity z Tvojho dnešného večera, ťažko sa vyhnem populárnej vete: Sedím na konári a je mi dobre. – Sedím v duchu tam medzi vami a je mi dobre. Je mi dobre tak, ako býva dobre človekovi, keď sa z času na čas pred jeho očami udeje akt spravodlivosti.
Tento akt nedeje sa pred našimi očami až tak často. Metronóm Večnosti udiera v iných intervaloch než udýchaný metronóm človekovej pominuteľnosti.
Sú to chvíle skôr výnimočné, ak sa tieto dva intervaly nakrátko prekryjú a bijú jedným rytmom. Zdá sa mi, že na tomto večere sa to práve deje – nuž sedím na konári a je mi dobre.
Pamätám sa totiž veľmi živo na to, ako ti bývalo nedobre a neľahko. Mal si múdre myšlienky, presné slová pre ne, vedel si hovoriť, aj si hovoril, otváral si ústa – avšak nevyšiel Ti z nich zvuk: úradne Ti zapečatili hlasivky. Náruživo a múdro si oslovoval svet a svet Ťa nepočul – úradne si bol nemý. V čase, keď úrady boli naším osudom.
Ani si nevieš predstaviť, ako sa mi uľavilo, že sa Ti vrátil hlas. – Sedím na konári a je mi dobre.
Tak mi je dobre, že aj Tvojmu anatomickému údelu by som si trúfal odkázať, aby okolo Teba menej cukroval a ešte nám podržal Tvoj hlas. Veď iný z veľkých mikulášskych rodákov – Koloman Sokol v tomto roku už pracuje k deväťdesiatke. Neboj sa v tomto prípade epigónstva, skús to tiež.
Ja viem, že každý rok v takomto veku je darom už navyše. A Ty zas vieš veľmi presne, od koho je to dar. Umožňuje Ti to ona neopakovateľná symbióza horizontály a vertikály v Tebe, symbióza pokory a veľkosti, ústiaca nevyhnutne do podoby kríža. Potrvaj nám ešte pod ním, máme ťa tam radi. A hlavne – potrebujeme Ťa tam.
A Ty aj ako lekár vieš, že krajšie sa Ti nemôže v živote prihodiť, ako že Ťa živí potrebujú.
Tvoja dávnejšia autoštylizácia človeka pre nikoho bola iba dočasným výtryskom Tvojej osobnej trýzne.
Skutočnosť, vždy múdrejšia než jej ľudské deti, to gesto nepotvrdila. Nie si človek pre nikoho, si človek pre ľudí.
Zotrvaj ešte medzi nami.
Tvoj Milan Rúfus
4. september 1992

(Zborník Literárna tvorba Pavla Straussa, Nitra 1992)

R e k v i e m
za Pavla Straussa a za nás

Budeme vyvolaní po mene
a bude nás tam veľa.
Poodkladáme krídla zlomené
ku nohám Stvoriteľa.

A bude Mu chcieť každý predložiť
to svoje malé sólo.
To nasnívané, čo len chcelo byť,
i to, čo ozaj bolo.

„Stvoril som svet“ – vstúpi nám do rečí
Boh – „nie tak, aby slúžil
naplňovaniu túžob človečích.
No aby človek túžil.

Ak pridával som ohňa do rany,
nebol som vo vás krutý.
Šťastie je v jeho dosahovaní,
nie v jeho dosiahnutí.

Až rozspieva sa, svetu dokorán,
prihlasno vaša duša,
napomeňte ju ticho, že jej Pán
aj šťastím vás len skúša.

Dar života. Kto z neho vezme diel,
raz mi ho musí vrátiť.
A ostane mu nie čo nevedel,
ale čo vedel stratiť.

Zlomené krídla? Práve zlomené
sú žehnávané Bohom.“
Budeme vyvolaní po mene.
A bude nás tam mnoho.

Nuž otvor, hĺbka, svoje priestory
pre nový diamant v hrude.
Nie po prvý raz nemý – hovorí.
A dlho ešte bude.
3. júna 1994