Výskumná spolupráca s primárom chirurgického oddelenia nemocnice v Skalici MUDr. Pavlom Straussom

Z príkazu distribučnej komisie ihneď po promócii za lekára som musel nedobrovoľne nastúpiť ako asistent na Anatomický ústav Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Mojou prvou vedúcou bola MUDr. Eugénia Štekláčová. I keď bola obávanou skúšajúcou aj obávanou vedúcou ústavu, nezažil som pri nej žiadne príkorie.
Po štyroch mesiacoch môjho pôsobenia na tomto pracovisku prišiel na miesto prednostu Anatomického ústavu vtedy už známy, úspešný chirurg z I. chirurgickej kliniky, v tom čase ešte docent, MUDr. Milan Kratochvíl, ktorý sa stal mojím prvým školiteľom. Pod jeho ve-dením sa Anatomický ústav čoskoro stal tvorivým vedeckým lekárskym pracoviskom, ktoré priťahovalo k spolupráci mnohých výskumne orientovaných lekárov, prírodovedcov aj inžinierov z lekárskych ústavov aj Slovenskej akadémie vied.
Profesor Kratochvíl rozdelil svojich spolupracovníkov do viacerých výskumných skupín. Mňa a MUDr. Antona Godála poveril budovaním mikroskopického a histologického laboratória so zavádzaním histologickej techniky pre mikroskopické pozorovanie najmä srdcovocievneho a nervového tkaniva včítane nervových vlákien. Aj keď bol vynikajúcim chirurgom, vo veľkej úcte mal histológiu a mal trvalý záujem, aby sa vyoperované ľudské aj zvieracie tkanivo histologickou technikou spracovalo pre potreby mikroskopického vyšetrenia.
Keď sa v tom čase podarilo mikroskopicky zviditeľňovať kvalitu nervových vlákien a pozorovať ich priebeh (roky 1948-1949), roznieslo sa to rýchlo po medicínskych pracoviskách; a to prilákalo aj skalického primára chirurgie MUDr. Pavla Straussa. Prišiel v sprievode známeho herca Slovenského národného divadla Gustáva Valacha za profesorom Kratochvílom so žiadosťou o spoluprácu. Profesor Kratochvíl požiadal nás ústavných histológov, MUDr. Antona Godála a mňa, aby sme začali s primárom Straussom chirurgický, neurologický a histologický výskum hojacich sa nervových vlákien po zošití preťatých, po konzervovaní a transplantovaní nervových štepov do medzery v preťatých alebo inak zničených periférnych nervov. Bola to náročná, komplikovaná práca spojená s intenzívnou starostlivosťou o operované zvieratá. Získané výsledky sme referovali na vedeckých, najmä chirurgických a anatomických konferenciách a uverejňovali v lekárskych časopisoch s dobrou odozvou. Mne sa zachovali citácie dvoch prác:
Godál, A., Kapeller, K., Kalman, E., Strauss, P.: Pokusy o transplantáciu konzervovaných nervových štepov. Rozhl. Chir. 35, 1956, s. 679-684.
Strauss, P., Kapeller, K., Godál, A.: Pokusy o konzerváciu nervových štepov. Transplantace, 1957, s. 111-123.
Primár Strauss vo svojej bibliografii uvádza štyri publikácie bez mien spoluautorov, aby sa nám nič nestalo za to, že sme s ním, za vieru neskoršie prenasledovaným, tak dlho spolupracovali. Spolupráca s MUDr. Straussom, neskoršie chirurgickým ambulantným ordinárom v Nitre, trvala 4 roky, ale cit priateľstva pretrváva stále.

Bol to múdry, vzdelaný, dobrý lekár a dobrý literát. Bol naším vzorom v práci a v živote, aj keď sme občas museli skloniť hlavu pod nátlakom moci. Chodili sme ho navštevovať do jeho rodiny v Skalici, kde sme sa zoznámili s jeho dobrou manželkou Máriou a vtedy ešte malými synmi. My spolupracovníci sme si Paľka Straussa celoživotne obľúbili pre jeho láskavú, dobrosrdečnú, otvorenú, zdielnu povahu, pre jeho statočnosť (napriek nepriazni a prenasledovaniu každý deň chodil do kostola), ale aj pre jeho vľúdnu, peknú usmievavú tvár. Zdôveroval sa nám so všetkým. Vedeli sme o ňom všetko, lebo chcel, aby sme to vedeli, a my sme všetko v ňom obdivovali.
Nosil v sebe traumu.To, že sa nevrátil k pôvodnej viere po skončení 2. svetovej vojny, mu zazlievali niektorí židia. Za to, že konvertoval v čase nebezpečenstva jeho života, mu nedôverovali niektorí katolíci, a to ho bolelo. Bol však presvedčený o správnosti katolíckej viery a o správnosti Kristovho učenia. V modlitbe sa rozprával s Bohom. V tom zotrval pri všetkých nebezpečenstvách do konca života.
Bol ostýchavý. Na konferenciách prosil mňa, aby som predniesol celý náš referát, že vraj viem lepšie hovoriť o získaných mikroskopických obrazoch nervových vlákien. Vedel to dobre aj on! Vyhovel som mu, lebo som cítil, že má strach. Strach v ňom pretrvával ešte z obdobia vojny. Bol som mladý, neskúsený a mal som obavy z vystúpenia pred veľkým, prísnym, náročným fórom skú-sených odborníkov. Vtedy povedal: Budem sa za Teba modliť, aby si to dobre a presvedčivo predniesol.
MUDr. Anton Godál odišiel z Anatomického ústavu pracovať na chirurgické oddelenie Onkologického ústavu na Heydukovej ulici, kde sa stal primárom, ale ja som zostal celý môj život pri svetelných a elektrónových mikroskopoch, a najmä vo výskume nervových vlákien a nervového tkaniva.

Vďaka Ti, Paľko, za dôverné priateľstvo, povzbudzovanie, za dobrú spoluprácu, ale aj za dobré rady a vždy pekné ničím nerušené vzťahy. Mali sme Ťa radi a tak to bude navždy.
Bratislava, 28. septembra 2008.

(Zo sprievodného listu):

„… Napísal som, čo zostalo v pamäti. Bola to pekná aj užitočná spolupráca s Paľkom Straussom. Bol to môj povzbudivý začiatok pre celoživotnú výskumnú prácu pomocou mikroskopov najrozličnejšieho druhu, vrátane výborných s vysokou rozlišovacou schopnosťou (elektronových transmisných aj rastrovacích). Najťažšie však bolo pripraviť tkanivá pre také pozorovania, aby vznikali kvalitné a presvedčivé obrazy. Bola to zdĺhavá a chemicky precízna práca. Paľko musel ťažko pracovať v ambulancii v Nitre, mal veľa pacientov a na ďalšiu spoluprácu so mnou už nemal čas. Ako primár – chirurg, traumatológ si ten čas pre výskum mohol zariadiť. Jeho mladší kolegovia ho zastúpili, ale v Nitre ako ambulantný chirurg – bol sám a nebolo, kto by ho zastúpil.
K sutúram nervov k chirurgickej úprave ranených aj prerušených nervov a ku pozorovaniu ich hojenia ho viedol záujem dobre pomáhať raneným ľuďom; bol skvelý traumatológ, a o tom sa málo vie. Chcel to robiť čo najdokonalejšie. Na tú dobu to bola priekopnícka práca…“

(K. Kapeller)