Ľudia si oslavami pripomínajú udalosti, ktoré ovplyvnili ich súkromný alebo spoločný život. V osobnom živote sú to narodeniny, meniny, výročia svadby, ukončenie štúdia maturitou atď. Dediny, mestá, farnosti, národy a štáty si pripomínajú udalosti, ktoré poznamenali ich vývoj.

Je vhodné položiť si otázku: Aký zmysel majú oslavy v živote človeka, rodiny, farnosti, národa, štátu? Ako ich zmysluplne prežiť? Ktoré udalosti z dejín obce, farnosti a národa si zaslúžia, aby sa na ne upozornilo, aby sa na ne pamätalo, aby boli v našej pamäti natrvalo uložené?

Nech nám poslúži zápis Pavla Straussa do jeho denníka z roku 1983:

„Vždy mi je smutno, keď prídem z oslavy životného jubilea kolegu. Vyrecitujú sa jeho životné stanice, zásluhy a pseudozásluhy, ktoré vždy musia ladiť na dnešnú spoločenskú situáciu. Nikde nepočuť o analýze a zmysle lekárskej existencie, nikde náznak dotyku hĺbky a zmyslu života. A smrť a večnosť už držia kľučku. Ako metafyzickí debili sa šinieme dňami, v slove i v gestách. Ozaj «úbohé duše na zemi». V priehlbni vesmíru znie plač hmlovín.“

Tento smútok z premárnenej príležitosti, z deformácie osláv nám hovorí, čomu sa pri nich máme vyhýbať a čo máme v nich hľadať. Vyhýbať sa máme prázdnote, falošnosti, bezduchej zábave. Máme sa pýtať na zmysel existencie danej udalosti, ktorá nás nakoniec privádza k zamysleniu sa nad celkovým zmyslom ľudskej existencie, nad zmyslom dejinných udalostí.

Pri oslavách sa oživuje dejinná pamäť. A to je veľmi dôležité. Mladšie generácie tým, že strácajú zmysel pre dejiny, strácajú zmysel pre vlastnú totožnosť. Tak ako v rodine bez starých rodičov deti a mládež strácajú orientačný bod z minulosti, tak aj spoločnosť, ktorá minimalizuje zmysel pre dejiny, vyhýba sa formovaniu mladých. Starci majú úlohu udržať živú pamäť minulosti a vystríhať pred opakovaním chýb minulosti. Príkladom, ako máme prežívať oslavy, je židovský národ, ktorý si rok čo rok pripomínal jednotli-vé dôležité udalosti svojej histórie. Biblia uvádza, že Mojžiš po ustanovení sviatku Paschy pripomína Izraelitom: „A keď sa vás opýtajú vaše deti: «Čo to máme za zvyk?», vy odpoviete: «To je obetovanie paschy pre Pána, ktorý obišiel domy Izraelitov v Egypte, keď bil Egypťanov a keď naše domy ušetril»“ (Ex 12,26-27). Podobne to bolo aj s inými sviatkami. Tak si uvedomovali, že Boh je Pánom histórie, že v jeho rukách je ich osud. Je veľmi dôležité vedieť sa na vlastný život, život dediny, národa pozerať z Božej perspektívy. Je nutné dávať si otázky: Prečo sa to stalo? Kam to všetko smeruje? Čo chce od nás Boh?
Majú zmysel také oslavy, ktoré tomu nezodpovedajú?