Exkurzie

Zmeny situácií sú korením života. Ako študenta si ma pojal starší pán na cesty ako spoločníka. Predpoklad ovládať reči, mať civilizovaný výzor a vedieť sa chovať.
Prvá cesta bola do Švajčiarska, ďalšia do Rakúska a ďalšie do Nemecka, Dánska, Švédska a Nórska.
Zaujímavá bola cesta vlakom naprieč Švajčiarskom, okolo rodových zrúcanín hradov. Medzi nimi aj, nie najväčší, hrad grófov Habsburgovcov. Až po Zermatt a lanovkou na Gornergrat pod Mont Blancom.
Krásny Engandin pre mňa so spomienkou na Nietzscheho, na maliara Segantiniho a mysliteľa Petra Lipperta, ktorého „Listy z Engandinu“ preložil L. Hanus. Krásne veľhory Píz Palü, Monte Grazza a iné. St. Moritz s obrovskými najmodernejšími hotelmi. Nádherne vybudovaný Zürich okolo jazera a na kopcoch. Vtedy som ešte netušil, že tu budem neskôr na klinike hospitovať.
Nádherne uložený Interleken a Vierwaldstädtersee a odtiaľ lanovkou výlet do zasneženej scenérie na Jungfraujoch, Pilatus a Rigi.
Zaujímavý zážitok. Tie cesty boli za I. republiky. Všade si nás vážili a uctili ako ľudí zo štátu, ktorý bol uznávanou priemyselnou veľmocou. Ako kultúrnych reprezentantov. Ako Európanov.
Po roku cesta do severských štátov. Prvá zastávka Berlín. Rundreise po meste. Najkrajšia zastávka Sans Sousi. Pri prehliadke sa došlo do hudobného salónu Friedricha Veľkého, priateľa Voltairovho. V sále bol spinet a vedľa pod sklom cisárova flauta.Skúsilsomsvoješťastie,lenžespinet už bol tak zúbožený, že sa skoro rozletel pri prvých taktoch Chopinovho prelúdia.
Ináč som v ten deň už nič nevyparatil.
Ďalej šla cesta cez Bergen na Rujane. A potom loďou do Švédska, do Treleborgu.
Stockholm, Benátky severu, je pôvodné mesto na ostrovoch a poloostrovoch. Prvý malér. Po príchode sme sa dali odviezť do hotelu. No, tam sme zistili, že sme kufor voľakde stratili. Môj sprievodca bol akurátny a rezolútny človek a chladnokrvne ma vyhnal hľadať kufor do prístavu, v cudzom meste, mládenčeka, ktorý neovládal reč, horko-ťažko angličtinu. A verte, kde som ho položil, tam som ho po dlhom hľadaní našiel. Radosť a vyčerpanie rovnako veľké.
Divné sa mi tu zdalo stravovanie. Samoobsluha. Uprostred jedálne veľké poschodové sklené vitríny, plné nielen rôznymi typmi mäsa, ale hlavne misami šalátov všetkých druhov zeleniny. Eldorado pre hladošov, ale i pre vegetariánov.
Nocou sme precestovali do Nórska. Oslo, hlavné mesto v tie časy robilo dojem provinčného mestečka. Šli sme ulicou a na chodníkoch stáli ľudia a pozdravovali starú dámu, ktorá sa viezla na jednoduchej bričke, zrejme stará kráľovná. Hotel menší, ale exkluzívne zariadený. V reštaurácii sme sedeli vo veľkých fotelkách a za každým z nás elegantný čašník vo fraku a bielych rukavičkách. Určite boli distingvovanejšieho habitu ako my ubožiaci.
Odtiaľ výlety na lodi okolo fjordovacez fjordydoStavangeruaTromsö.Tamboli na nábreží obrovské haldy rýb, menších, väčších, a robotníci v gumených čižmách s lopatami po tom chodili a prehadzovali to. Vzduch presiaknutý penetrantným rybacím zápachom.Trvalo rok, kým som sa rozhodol znova zahryznúť do ryby.
Ale potom až prišlo trápenie, keď sme loďou cestovali okolo Helgolandu na suchú zem. Veľké vlnobitie v severnom mori v nás rozbúrilo morskú nemoc. Ešte celý deň v Kopenhagene sme sa tackali ako opití, s poruchou rovnovážnych orgánov. Morský vlk by zo mňa nebol.
Kopenhagen, mesto bicyklistov. Len cudzinci chodia pešo. Ešte i starú kráľovnú nám ukazovali na bicykli.
Obdivuhodné sochy a múzeum veľkého sochára ThorwaldsenaaJacobsonov dom.
No, ale to sú zväčša zážitky vonkajšie. Majú i vnútornú odozvu. A mňa ťahá za vnútorným svetom človeka, za jeho myšlienkovými výletmi, za jeho borbou o poznávanie, za konfrontáciou všetkých ideových faktorov, s ktorými sa stretol a čo v ňom skrslo.Tak v nás rastie Slovensko a tak v nás môže rásť. Túžim po európskom koncepte v nás.

Štúdiá

Štúdium je spoločenská, ale aj individuálna túžba po poznaní. Lenže u každého je to iná forma stvárnenia života. Rôzne zážitky, rôzne stretania, rôzne osobnosti profesorov, prednášateľov a kolegov.
Preplávali sme rôznymi spoločenskými konšteláciami, rôznymi priedelmi dobovými, čo sa rôzne odzrkadlili v našich ľudských i študijných osudoch.
Štúdium nie je rozvrstvenie do určitého životného úseku. Štúdium je celoživotný údel.
Vždy a všade sa na tých životných zastávkach na človeka dačo prilepí. Každé prostredie odfarbí na nás cez vedomie i cez podvedomie. Duševné fluidumprechádza i cez profesorov na nás. Podľa formátu osobnosti a cez sugestívnosť prednesu.
Vo Viedni začalo štúdium medicíny, ale po dvoch semestroch som presídlil do Prahy. Štúdium vo Viedni mi nechceli uznať na Karlovej Univerzite, tak som sa zapísal na Karlo-Ferdinandovu, nemeckú. Tam som aj doštudoval.
Po I. rigorózu som sa ako horlivý študent prihlásil na stále fiškusovaniena kliniku, na I. internú kliniku Prof. R. Schmidta. Na II. int. klinike bol v tie časy svetoznámy Prof. Nouenbruch. Profesor chirurgie bol Schlosser, tiež svetové meno tých čias. Profesor dermatológie bol Kreibich, tiež svetová kapacita a veľký originál. V baroch a nočných lokáloch mal knihy. A do ktorej chcel pozrieť, do toho podniku išiel. Ráno došiel, prednášal alebo skúšal, a šiel spať. Rigorozanti šli zavčasu k sluhom, aby im pripravili prípady na skúšku. No profesor trčal v obloku. Zarazení študenti ho pozdravili. A profesor im na privítanie: Že ste takí poctiví, choďte domov, všetci ste prešli.
Inokedy prišiel, chcel skúšať: „Páni, poďme chytro, kým nepríde ten strašiak z ministerstva.“ No vtom vošiel ten prísediaci pán, a profesor: „Pán ministerský radca, práve sme skončili. Všetci prešli.“
Raz si sadol (bol vysoký noblesný človek, typ anglického lorda) a dal znamenie. V župane vošla pacientka. Zadirigoval ju na pódium a na jeho posunok spustila župan. Bola to krásna a krásne urastená žena. Potom poukázal na ňu a povedal: Ecce corpus. Ajhľa telo.
Kolegovi, ktorého skúšal a ktorý nič nevedel, len sa mŕštil a zazeral naňho, povedal: „Vy ma tiež.“ A skončil.
Ako starší medik a vtedy som bol na neuro-endokrinológii u asistenta Salusa som videl profesora Schlossera operovať. Operačný terén, či v lebke, či na chrbtici, mu asistenti otvorili až po hrubú mozgovú a miešnu plenu. Žiaľbohu zomrel pred mojou skúškou. Skúšal ma profesor Lieblein.
Po promócii som narukoval do školy pre dôstojníkov v zálohe, na Invalidovni. Po jej absolvovaní som bol v zbor. nem. I v Plzni. Odtiaľ ma mali preložiť do Budejovíc, ale veraje I. republiky začali prašťať a národný socializmus za Hitlera i v medzinárodnom živote lámal všetky i medzinárodné konvencie, a tak som požiadal o preloženie na Slovensko a tak som sa dostal na plukovnú ošetrovňu do Ružomberka ku kapitánovi Dr. Jakubcovi. Tu som sa skontaktoval s rodinou Munkovie, mojimi neskoršími krstnými rodičmi.
V Štefánikových kasárňach som zažil Prchalov puč. Najviac pacientov sme mali z radov starších četníkov, ktorí nevydržali tie vzruchy i tú fyzickú námahu. V tie časy zomrel aj Andrej Hlinka a zažil som aj jeho pohreb.
Po skončení vojenskej služby som nastúpil ako sekundár v nemocnici v Palúdzke u pána riaditeľa Dra Jána Droppu. Odtiaľ som skoro došiel na chirurgické oddelenie k primárovi Dr. Jozefovi Murínovi, z Kostlivého kliniky. Operoval svedomite a pedantne. Na hodiny sa nepozeralo. Boli sme tam dvaja s Drom Pavlom Rehákom, neskorším primárom v Handlovej po príprave na klinike Prof. Jiráska v Prahe.
Vždy sme traja operovali i s kolegom Urbanom. A svorne sme sa delili o honorár. Vždy sme aj pre narukovaného šéfa čiastku odložili, pre návrat z východného frontu.
Len sme sa báli, čo bude po návrate. U pána dekana Mikulu sme nafľaškovali 100 litrov a uskladnili. A tak sme tie fľaše chodili kontrolovať a zakaždým sme fľašu prehlásili za prechorenú. A aby sa neskazila, sme ju vypili. Lenže za tých 9 mesiacov sa mnohé začali kaziť.
Ale keď sme po návrate šéfa tie úbytky priznali. No, on to veľmi priateľsky prijal, veď sme to vypili na jeho zdravie a na šťastný návrat.
Tá palučianska idyla trvala do doby pred SNP. Mňa stiahli do ružomberskej vojenskej nemocnice. Keď bombardovali Ružomberok, zasiahli nádražie a okolie. Mňa vyslal veliteľ nemocnice, major Dr. Bohuš Štekláč, bývalý môj šéf na kožno-venerickom oddelení, kde som slúžil po odchode od 2. horského pešieho pluku. Tam sme slúžili a spolu bývali s neskorším profesorom Dr. Ernom Lányim ako čatári aspiranti. Aj sme si chodili zameditovať o perspektívach slovenského národa do mauzólea Andreja Hlinku.
Ranených, najmä deti sme zaviezli do civilnej nemocnice. Len čo sme došli, primár Dr. Brežný kázal vyzliecť a operovať, ranených sme v 3 operačkách ošetrovali.
Na vozíčku ležal taký asi 6-ročný chlapček s odtrhnutou ľavou hornou končatinou a s vyhrezlými črevami. A keď som k nemu pristúpil, sa ma pýtal: „Ujo, nebude to boleť?“
Žiaľ, väčšina tých ranených zomrela na plynatú sneť. Koľko smrtí len po takej malej leteckej eskapáde.
Celý deň sme preoperovali a večer nás šéf zaviezol do Korytnice, do polnej nemocnice na povstaleckom území. Tam sme prežili 2 mesiace a skončilo to potom životom v ilegalite.
Po oslobodení som nastúpil v Onkologickom ústave v Bratislave a bol som zástupcom troch primárov, sprvu u Profesora Bolceka, potom na krátku dobu nastúpil chirurg, ktorý sa vrátil z Anglie, ale ani technicky ani teoreticky nepriniesol nič nového, a potom personálny šéf na povereníctve zdravotníctva, neskorší primár v Piešťanoch Dr. Igor Brežný, s ktorým som býval v Polnej nemocnici v Korytnici a ktorý mi bol i tam šéfom a s ktorým sme prežívali radosti i úzkosti tých dvoch mesiacov a s ktorým ako aj s ostatnými vedúcimi sme sa vybrali na verímboha, každý k rodine alebo priateľom. Sám som sa vybral k horárovi do Demänovskej doliny, kde som sa zvykol rekreovať.
Ale tam nás pochytali nemeckí vojaci a eskortovali do Mikuláša a cez Gestapo do kasární. Boli tam stovky vojakov a partizánov a po skupinách nás lifrovali do zajateckého tábora. No, ta som nedošiel.
Jak som spomenul, bol som na onkológii. V tie časy sa vypisovali primariáty na Slovensku. A na miesto primára –chirurga ma pridelili do Skalice do novovybudovanej nemocnice Milosrdných bratov, kde som pobudol vyše 10 rokov.
Odtiaľ som sa dostal na štátne štipendium do Zürychu na chirurgickú kliniku známeho torakochirurga Profesora Dra Brunnera. Oddelenie bolo veľmi veľké. Veľká vizita sa robila len v pondelok.
Každé ráno urobil šéf na hrudnom oddelení jeden alebo dva zákroky. Potom pokračoval vo všeobecnej chirurgii. Mal svoj spôsob anestézy (Brunnerova anestéza) pri hrudných zákrokoch.
Ináč sedela za ním tajomníčka, ktorej na pr. pri operácii žlčníka, žalúdka alebo strumy diktoval operačné sitácie a výkony, ktoré urobil deň predtým, ako správy pre lekárov. Diktoval v švajčiarskom nárečí, na ktoré som si musel zvyknúť. Krásne robil strumy. Bol som pri tisícej operácii.
Prvý Oberartz bol Docent (nečit. – J.R.).
V r. 1946 bola Küntoferova metóda novotou. Bol som pri jednej z prvých priklincovaní zlomeniny zápästia. Išlo to dosť nezgrabne.
Boli sme tam dvaja hostia. V prestávke sme sa predstavili a ten kolega ma oslovil po francúzsky. Nešlo mu to, a tak som sa ho opýtal, či neovláda iný európsky jayk. Tak preveksloval na nemčinu. A podľa prízvuku som v ňom spoznal Čecha. Tešili sme sa obaja. Bol to ortopéd z nemocnice v Uherskom Hradišti. Boli sme od seba vzdialení 45 km a museli sme sa zoznámiť v Zürichu.
Poprosil ma, aby som ho predstavil profesorovi Brunnerovi.Urobil som to a profesor sa ho pýtal, odkiaľ je. Povedal, že je od Brna. A profesor na to: „To je niekde pri Viedni.“ A kolega po tom stretnutí: „Takový vůl. Profesor, a neví, kde leží Brno.“
Chirurgická klinika bola v troch rozmiestnených budovách. Raz v daždi sme stáli na chodbe. Dážď ustal a behom rozhovoru som zavesil dáždnik na radiátor. Asi za týždeň som šiel chodbou a upratovačka ma zastavila a prosila ma, aby som si dáždnik zobral, že vždy musí na ňom prach utierať. To bolo gesto statočnosti.
Zblížil som sa tam i s talianskym kolegom a synchrónne sme sa počudovali, že tam mladým chlapom podväzovali ductus referens, aby svoje ženy neoplodňovali.
Naproti klinike bola technika, kde čakali zástupy študentov na Churchila, kde mal prvú reč po vojne, kde tvrdil, že Nemci patria do Európy a čokoľvek majú za sebou, treba s nimi rátať. V tie časy to ešte vyvolalo mnohé protesty. Bol výborný maliar a mal tam v tie časy výstavu.
Na mesiac som ešte pobudol na neurochirurgickej klinike profesora Krayenbühla. Po skúsenostiach s prácou docenta Dra Žuchu sa mi tu operačná technika zdala jemnejšia a pomerne rýchla.
Museli sme si sami urobiť komplexné predoperačné vyšetrenia neurologické, očné a stereoskopické rtg vyšetrenia, cievne vyšetrenia boli pomerne zriedavé.
Veľmi časté boli operované intervertebrálne disky. Za dopoludnie aj tri.
Morálka tu bola taká, že operujúci držal operovanú oblasť, keď to bola hlava, hlavu, keď chrbtica, tak tú. Asistujúci telo pacienta a tak sme operujúci uložili operovaného na vozík.
Druhý hospitant bol kolega z Perzie Dr. Sami, veľmi erudovaný chirurg, ktorý bol predtým vyše roka v Mníchove u profesora Magnusa. Mal ženu pediatričku. Z dovolenej si vždy priniesli dva cenné perzské koberce, z ktorých žili rok. Po návrate do vlasti sa stal profesorom.
Podotýkam, že som bol pri tisícej operácii medzistavcovej platničky. Však profesor bol svetoznámy odborník.
No aj tie časy prešli a bolo treba sa vrátiť domov.
Ešte malá epizódka pri návrate. Na Bahnhofstrasse sa čakalo na autobus na letisko. Stáli sme tam dvaja a po rozhovore francúzsko-nemeckom som zistil, že ten partner bol docent pediater z Olomouca, bývalý asistent pána profesora Churu a manžel mojej bývalej lásky z gymnázia Helenky Löblovej. Takou priateľskou disonanciou to skončilo.