Slávnostné odovzdávanie Cien Pavla Straussa za rok 2008 nemohlo začať ničím krajším ako spevom staroslovienskeho Otčenáša v podaní Martiny Kanašovej a komorného telesa Art septet Nicolaus z Liptovského Mikuláša, ktorý je súčasťou veľkého orchestra Art collegium Nicolaus. Atmosféru ešte väčšmi umocnila samotná modlitba, ktorú majstrovsky predniesol člen Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave Dušan Jamrich. Bolo to také dojímavé, že mnohým po tele naskakovali zimomriavky.
Ceny Pavla Straussa, ktoré udeľuje Katedra kulturológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a Kulturologická spoločnosť pod gestorstvom UKF v Nitre a jej filozofickej fakulty sa tradične odovzdávali v Divadle Andreja Bagara v Nitre.
Rovnako pekné a dojímavé bolo, keď sa z filmovéhodokumentu, ktorý roku 1993 pripravili Ján a Eva Kollárovci, prihovoril Pavol Strauss, že „umelec je typ zvedavca, ktorý chce vysliediť podstatu bytia vo vonkajšej a vnútornej krajine pre seba i pre nás.“ Akoby tým povedal, že aj ceny, ktoré nesú jeho meno, hľadajú podstatu bytia krajiny nielen pre ocenených, ale pre nás všetkých, ktorí sme Pavla Straussa poznali, prípadne sa zoznamujeme s jeho literárnym a ľudským odkazom.
Dekanka Filozofickej fakulty UKF v Nitre prof. PaedDr. Zdenka Gadušová, CSc. vo svojom prejave okrem iného povedala, že pre študentov Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre je odkaz Pavla Straussa „najlepšou motiváciou, veď nám zanechal originálne dielo, ktoré nemá obdobu. Jeho myšlienky aj po rokoch nestratili na aktuálnosti, práve naopak, zosilnela ich mravná naliehavosť. …. Pri vydarených kultúrnych podujatiach, ktoré organizujú naši študenti, sa mi zdá, že jeho duch sa z priestorov školy nikdy nevytratil. Akoby vdychoval na nás lásku k umeniu, k dobrému a múdremu slovu.“ Ďalej povedala, že pred pár dňami sa na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre slávnostne otvorilo Pastoračné centrum, ktoré nesie meno Pavla Straussa. „Nie náhodou, veď Pavol Strauss mal blízko k našej škole a vôbec k mladým ľuďom. Centrum bolo pomenované po ňom aj vďaka cenám za trvalý prínos do oblasti kultúry a umenia, ktoré udeľuje Katedra kulturológie Filozofickej fakulty.Jednoidruhéspolu súvisí, Pavol Strauss bol nielen dobrý umelec, ale aj hlboko veriaci človek. Humánnosť, ľudskosť jeho myslenia rezonuje dnes ešte viac ako kedykoľvek predtým. Veď mladí ľudia potrebujú poznať skutočné osobnosti, na ich osudoch najlepšie pochopia, že hodnota človeka rastie s veľkosťou ducha. A veľkosť ducha rastie ľudskou dobrotou.“
Za organizátorov som sa prihovoril aj ja a vo svojom prejave som chcel upozorniť predovšetkým na fakt, že Pavol Strauss bol výnimočný človek. „Hovoria to jeho priatelia, známi, ale aj pacienti, ktorých liečil. Láskou, obetavosťou a mimoriadnym citom uzdravoval nielen telo, ale aj dušu. Žil v zložitej dobe, ale v každej – i tej v najťažšej situácii – si zachoval svoju hrdosť a morálny kredit. Statočne niesol vlastný kríž, vedel, že údelom človeka musí byť dobro a láska. Isto i preto začínajú dnes viacerí hovoriť o tom, že by mohol byť blahoslavený a neskôr vyhlásený za svätého. Prečo nie, ak sa potvrdia všetky dôkazy. Ostatne, iba náš Najvyšší vie, či je Pavol Strauss hodný takejto pocty…“
Myslím si, že je dobre, že sa po prvý raz na takom veľkom fóre upozornilo na to, že Pavol Strauss by mohol byť časom vyhlásený za svätého. Katolícka cirkev, vyjadrené slovami nitrianskeho biskupa prof. ThDr.ViliamaJudáka, PhD., sa tomu nebráni, len treba zozbierať dostatok svedectiev. (K tejto otázke sa s Otcom biskupom stretli Jozef Šišila, Peter Liba a Jozef Leikert.)
Stalo sa peknou tradíciou, že na slávnostných odovzdávaniach Cien Pavla Straussa vystúpil niekto z rodiny Straussovcov. Najprv to bol syn Jozef, potom nevesta Zuzka a neter Pavla Straussa Marie Vacková z Kladna. Na ostatné odovzdávanie pricestoval z Prahy 92-ročný brat Pavla Straussa Juraj. (Doc. MUDr. Juraj Strauss, CSc. je uznávaným vedcom, dlhé roky sa venoval kliešťovej encefalitíde a výskumu ornitózy. Bol napríklad aj členom kolektívu, ktorému sa v bývalom Československu ako v prvej krajine na svete podarilo eliminovať ovčie kiahne.) Vo svojom príhovore pri odovzdávaní cien povedal, že aj keď 66 rokov žije v Prahe, nikdy jeho vzťah s bratom neochabol. „Môj kontakt s Paľkom po mojom návrate z frontu u Dunkerqu bol trvalý. Pri mojich návštevách v Skalici a potom v Nitre a tiež prostredníctvom rozsiahlej korešpondencie. Naše bratské puto bolo navyše späté s našou neustálou bezdrôtovou myšlienkovou komunikáciou, v ktorej i naďalej pokračujem. To, čo nás silne spájalo boli naše spomienky prežité v tom našom prekrásnom Liptove. Vždy, keď som stál na námestí v Liptovskom Mikuláši, pred naším rodičovským domom, kde sme prežili naše detstvo, študentské roky na gymnáziu a keď som sa pozeral z terajšieho Múzea Janka Kráľa na námestie, na Poludnicu a kostol, vždy som bol dojatý a fascinovaný. Už len v myšlienkach vidím Paľka na našej záhrade pod gaštanmi, kde študoval, čítal i písal. Tu sa asi zrodilo jeho duchovné filozofické,hudobné a lekársko-chirurgické zameranie.Na rozdiel od môjho lekársko-prírodovedeckého, so zameraním na mikrobiológiu a predovšetkým na virológiu. Brata to hnalo k písaniu autobiografickej, filozofickej spovede a múdrostí kresťanského konvertitu. Áno, konverzia bola a je v našich životoch to najpodstatnejšie…“
Ani pri tomto odovzdávaní cien sa neporušila tradícia a prítomným sa prihovoril aj jeden z priateľov Pavla Straussa a jeho rodiny. Tentoraz to bol prof. JUDr. Jozef Klimko, DrSc. Povedal: „… hneď po maturite som býval v rodine Straussovcov na Zobore a mohol vnímať atmosféru tejto rodiny. Autorita uja Paľa bola jednoznačná, nediskutovateľná a vždy, čo i len v náznakoch jeho želania, akceptovaná. Bola to prirodzená autorita, aj keď pre nás smrteľníkov nedosiahnuteľná. V žiadnom prípade to však nebolo autoritatívne milieu, hoci bolo jasne už pri príchode uja Paľa z nemocnice, resp. z polikliniky cítiť závan jeho konkrétnej myšlienkovej meteorológie, podľa ktorej sa všetci prítomní členovia adaptovali. … ujo Paľo bol aj človek z mäsa a kostí, výborný spoločník, rozprávač hýriaci veľkou dávkou optimizmu a tolerancie. Vedel ponúknuť dobrým vínom, teplým a motivujúcim slovom, jednoducho bol jedným z nás. Jeho kategorický imperatív akoby v tom okamihu sublimoval. Vzápätí však nezriedka privanul vesmírny záznam jeho jedinečných myšlienok hodnotiacich súdom nezriedka kategorického charakteru, ale aj dávky pokory a sebakritiky.“
Šťastnou voľbou bolo, že odovzdávanie Cien Pavla Straussa hudobne sprevádzalo komorné teleso Art septet Nicolaus z Liptovského Mikuláša, ktoré vedie PhDr. Ľubomír Raši, PhD. riaditeľ Základnej umeleckej školy Jána Levoslava Bellu v Liptovskom Mikuláši a tajomník Spoločnosti MUDr. Pavla Straussa. Hrali predovšetkým jeho skladby, sóla spieval Ľubomír Popík a Emília Hollá. Priazeň obecenstva si získala najmä 6-ročná Milka Hollá skladbou Budeme vyvolaní po mene, ktorú na báseň Milana Rúfusa Reqiuem za Pavla Straussa a za nás všetkých zložil Ľubomír Raši. Zážitkom bol aj majstrovský prednes Dušana Jamricha ukážky z knihy Pavla Straussa Človek pre nikoho.
Prvým laureátom Ceny Pavla Straussa za rok 2008 sa stal vynikajúci slovenský maliar, grafik,ilustrátor,dizajnér a sochár akad. maliar Miroslav Cipár, ktorý je držiteľom viacerých významných ocenení, napríklad Ceny vydavateľstva Mladé letá, Ceny vydavateľstva Smena, Ceny Ľudovíta Fullu, zlatej medaily na Medzinárodnej výstave kníh v Lipsku, Premio Grafico z talianskej Bologni či Aigle d´Or z francúzskeho Nice. Medzi jeho najvzácnejšie ocenenia patrí Zlatá medaila na Bienále ilustrácií Bratislava a niekoľko cien za najkrajšiu knihu.
Po filmovom dokumente, ktorý o Miroslavovi Cipárovi nakrútil Tomáš Hučko, slávnostné laudácio predniesol RNDr. František Mikloško, CSc. Okrem iného o významnom slovenskom výtvarníkov povedal: „Jadro jeho videnia sveta, ľudí a jeho tvorby je známe. Hovorí o ňom on sám, rovnako zaujímavo o ňom píše Fedor Križka a ďalší kritici a priatelia. Je to Semeteš na Kysuciach – duchovné rodisko Mira Cipára. Semeteš – stred sveta drotárov, tzv. Drotárie. Tento stred sveta Drotárie je zároveň stredom Cipárovho vnútorného sveta. To sú ľudia, ktorí Cipára od detstva obkolesovali. Jeho starí rodičia s podivuhodnými danosťami, rodičia Štefan a Júlia, ku ktorým sa znovu a znovu vracia, ale rovnako všetci, ktorí navštevovali hostinec u Cipárov, notári, umelci, sedliaci, žobráci. Miro Cipár si dodnes pamätá mnohé ich vážne i vtipné výroky a diskusie. A rovnako to boli dramatické udalosti 20. storočia, ktoré ako mladý chlapec vnímal a ktoré na tomto malom mieste prebehli s rovnakou intenzitou, ako vo veľkom svete. Spoločenstvo priateľov, ľudí v živote Mira Cipára, je jedným z kľúčov k pochopeniu jeho životnej cesty. Miro Cipár asi nevie žiť bez priateľov a bez spoločenstva. Je to zrejme pokračovanie toho úžasného sveta, ktorý tak silno zažil na Semeteši. Jednou vetou: Miro Cipár vo svojom živote spája rôznych ľudí. Je to svet výtvarníkov, svet diplomatov, svet výtvarných komisií, porôt, svet nespočetných besied, ale rovnako aj svet detí s Downovým syndrómom, ktorým sa s manželkou Vilmou dlhé roky venuje…“ Na dôvažok František Mikloško dodal: „Na byte Miroslava Cipára sa 19. novembra 1989 zišli priatelia a tu, na jeho písacom stroji sa písalo prvé, historické vyhlásenie VPN.“ Potom s úsmevom poznamenal: „Miro, ten stroj odlož! Za nejaký čas ho iste draho predáš! V krajnom prípade Ťa za nejaký čas zaňho zavrú! Ale isto ho odlož!“
Počas slávnostného aktu odovzdávania ceny rektor Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre prof. RNDr. Libor Vozár, CSc., povedal, že je pre neho česť odovzdať prestížnu Cenu Pavla Straussa práve Miroslavovi Cipárovi. „Právom vám patrí, veď s vaším dielom – ilustráciami či grafikami sa stretávame veľmi často. Pri pohľade na niektoré logá málokto tuší, že sú výsledkom vášho výtvarného snaženia. Stali sa súčasťou nášho života, čo je pre umelca vari najväčšie ocenenie.“
V poďakovaní Miroslav Cipár spomenul, že výtvarné dielo nie je iba obraz, ale aj myšlienka ukrytá v ňom. Na konci jeho vystúpenia moderátorka dodala, že jeho obrazy majú naozaj hlbokú myšlienku. Dušu, rovnako ako Miroslav Cipár, veď úprimnosť a ľudskosť spolu s manželkou dokazujú aj viacročnou charitatívnou prácou v prospech detí s mentálnym postihnutím. Zároveň pozvala širokú verejnosť na vernisáž výstavy, ktorá sa uskutočnila o niekoľko dní v Galérii na schodoch Katedry kulturológie v Nitre.
Druhým laureátom Ceny Pavla Straussa za rok 2008 sa stal výrazný predstaviteľ slovenskej populárnej hudby – spevák, skladateľ a gitarista Pavol Hammel, ktorý roku 1963 založil dnes už legendárnu skupinu Prúdy orientujúcu sa na slovenskú pôvodnú tvorbu.
Život a tvorbu Pavla Hammela taktiež priblížil krátky dokumentárny film Tomáša Hučko, po ktorom s laudáciom vystúpil textár a spisovateľ Boris Filan. Sebevlastným humorom povedal: „Pavol Hammel sa narodil o pol roka skôr ako ja a ten náskok som už nikdy nedobehol. Pavol skôr dospel, skôr mal dievča, skôr mal auto, skôr sa oženil. Upokojuje ma iba to, že Pavol mal náskok aj pred mnohými, ktorí sa narodili ešte oveľa skôr ako on. Z dnešného časového odstupu krátko po narodení sa stal spoluzakladateľom skupiny Prúdy. Odvtedy až do dnešného dňa skomponoval a naspieval množstvo pesničiek, z ktorých zlomok sa zachoval na niekoľkých desiatkach platní. Pavol Hammel je spoluautorom jedného skvelého muzikál a dvoch vynikajúcich dcér. Rád som prijal ponuku, aby som prehovoril pri príležitosti udelenia ceny Pavla Straussa môjmu najlepšiemu kamarátovi. Ako som sa dočítal, tá cena je za trvalý prínos v oblasti kultúry. To slovo kultúry je dôležité. Lebo my si často mýlime kultúru s umením. Ale kultúra to je niečo oveľa širšie, záväznejšie a svojim spôsobom dôležitejšie. Je rozdiel medzi umením niektorého národa a jeho kultúrou. Niežeby si Pavol Hammel to ocenenie za umenie nezaslúžil, naopak. Paľo je vynikajúci umelec a veľký vlastenec. Svoj talent preukázal v množstve pesničiek, ktoré už zľudoveli. Svoje vlastenectvo raz dokonale vyjadril v úvahe, ktorú vyslovil pri pohľade na letiace divé husi. Zamyslel sa a povedal – Rozumiem tomu, prečo vtáci od nás odlietajú do teplých krajín. Ale prečo sa sem vracajú, to nikdy nepochopím… Poznám sa s Paľom päťdesiat rokov, takže môžem posúdiť ako obstál v živote. Popri jeho skladateľských a speváckych kvalitách vynikajú jeho ľudské hodnoty. Bol vždy ochotný pomôcť, vypočuť, podoprieť priateľov… Je senzačné, že populárny spevák dokáže byť inteligentný, vzdelaný, dobre vychovaný človek. Že spieva o hodnotách, ktoré je dôležité vyznávať, že ich vyslovuje tak, aby platili pre všetkých. Nedávno som verejne vyhlásil, že ja si z vyznamenaní najviac cením srdiečko z hlávkového šalátu, ktoré rodina v nedeľu udeľuje tomu najlepšiemu zo svojho stredu, z lásky, z uznania alebo zo strachu. Som presvedčený, že Pavol Hammel si zaslúži aj šalátové srdiečko z lásky, aj cenu Pavla Straussa za trvalý prínos v oblasti kultúry.“
Rektor univerzity Libor Vozár bol pri odovzdávaní ceny trochu osobný a vyjadril pocity aj za ostatných prítomných. „S vašou hudbou sme odskákali strednú školu i maturitné večierky. Vaše pesničky sme si spievali na vysokoškolských zábavách. A aj dnes, keď sa ozve z rozhlasu niektorá z nich, evokujú v nás krásne spomienky. Ďakujeme Vám za tieto spomienky…“
Pavol Hammel – spevák známy osobitým humorom bol tentoraz dojatý a úprimne vyjadril vďaku za ocenenie cenou nesúcou meno vzácneho človeka Pavla Straussa. Úctu k nemu vyjadril aj niekoľkými skladbami.
Straussovo dielo je pre nás všetkých – ale najmä pre mladých – múdrou učebnicou. Netreba hľadať dlho, stačí sa zamyslieť nad jeho myšlienkou: „Cez bludný svet našich najvnútornejších predstáv budujeme svet svojich istôt. Ale i táto hrádza sa môže preboriť a v záplave pochybností sa vrátime do východiskových polôh lásky, ktorá je kľúčovým bodom každej vnútornej budúcnosti. To je cesta, ktorou nás pravda uzdravuje. Lebo len pravda je toho schopná. Tá je všemohúca.“

JOZEF LEIKERT