Už dlho nosím v sebe jednu myšlienku Pavla Straussa – o vnútorných priestoroch človeka. Nuž, ale to treba presne citovať! A v tom je problém. Nenašla som to, čo som hľadala. Viem, že som sa s tým niekoľkokrát stretla. Márne som hľadala. Už som začala o sebe pochybovať. Čo keď to, čo mám v hlave je len variáciou na Straussove myšlienky? Našla som len toto:
„Život človeka je obrovský svet hlavne vnútorných nezbadateľných priestorov, ktorý sa o nič neodiera, ak si neohraničí vlastný rozlet. Len kto si uvedomil ľudské určenie, závislé od sveta ducha, vie si vnútorné priestory rozšíriť premýšľaním, meditáciou, modlitbou…“ (1, s.83)
„Svet už nenarastie, iba ak v človekovi. Len tu je priestor pre vývoj vesmíru – v človekovi.“ (2, s.101)
„Duša človeka je galaxia so všetkými galaktickými atribútmi nekonečných priestorov.“ (3, s. 66)
„Kto sa úplne a s celou intenzitou svojho vnútra pokúsi sformovať (…) vlastný vnútorný svet – či perom, štetcom alebo tónom – vytvoril kus potrebného sveta, kus budúcej tradície. (…) Svet sa objavuje cez nás.“ (3, s. 69)
Toto ma pobáda nenechať si všetko len pre seba. Vzápätí sa objavuje otázka, ktorú si kladiem spolu so Straussom, na ktorú však on hneď aj odpovedá: „Ako obnoviť svet? Každý z nás je kúsok sveta, keď niečo zmeníme v sebe, zmeníme tiež kúsok sveta.“ (4, s. 43)
Jeho myšlienky zunia vo mne ako alikvotné tóny a narúšajú môj pokoj. Ale toto je, zdá sa mi, zdravý nepokoj v dnešnej dobe. J. Rybák to vyjadril v Dotykoch s Pavlom Straussom I slovami: „Každý čitateľ, ktorému sa z vôle osudu dostalo Straussovo dielo do rúk, sa stáva istým spôsobom zodpovedným nielen za to, aby toto posolstvo prijal, ale aby ho aj ponúkol ďalej.“ (3, s. 4)
Nakazená týmito myšlienkami pokúsim sa infikovať ľudí, s ktorými som v styku, Straussom a dáva mi to odvahu predsa len vysloviť to, čo sa do mňa tak hlboko zabodlo, čo túži viac sa rozrásť. Veď jeden seje, druhý žne (Jn 4,37), ale Pán Boh dáva vzrast (1Kor3,7)- Ján a Pavol vyjadrili veľkú pravdu.
Teda ide tu o vnútorné priestory človeka a spolunažívanie ľudí.
Pavol Strauss tam hovoril, že dnešný svet je čoraz menší a čas čoraz kratší. Technika -výsledok ľudského umu a práce – priblížila a zároveň vzdialila ľudí od seba. Veda skracuje čas a predlžuje život. Vzdialenosti sa časovo skracujú, ale ľudia sú požadovační a jednotlivci i národy si žiadajú pre seba stále viac priestoru a času. Tým na seba častejšie narážame a otĺkame sa. Sme generáciou nervóznych, agresívnych ľudí, nespokojných s druhými, pretože nepripustíme, že sme nespokojní so sebou. Hľadáme únikové cesty z tohto zovretia priestorom a časom. Lietame už do vesmíru. Dnešná turistika – novodobé kočovníctvo – prekvitá práve pre snahu utiecť z miesta, kde sme. Nové sťahovanie národov sa už začalo. Drogy a iné závislosti sú len odnožou tej istej snahy. A tu prichádza Pavol Strauss so svojím riešením tohoto problému. Nie technika, nie chémia! To nie je cesta k pokoju a šťastiu. Nie peniaze, ani moc, ani komfort, ani ničnerobenie! Ani to nám nepomôže vymotať sa z nášho začarovaného kruhu. Cesta do vesmíru je slepou cestou. Jestvuje len jedna cesta na miesto, kde sa všetci zmestíme. Je to cesta do vlastného vnútra. Túto cestu musí prejsť každý najprv sám. Je to dobrodružstvo priekopníka – speleológa, ktorý v skale objavil trhlinu a prenikol ňou do hĺbok zeme, kde objavil veľké, voľné, prelestné priestory jaskyne. Doniesol do nej svetlo a ožiaril tú krásu skrytú ľudskému zraku, nemal pokoj dovtedy, kým ju nesprístupnil aj iným ľuďom.

Benedikt XVI, na Svetových dňoch mládeže v Austrálii použil prirovnanie Božej milosti k podzemnej rieke, ktorej prameňom je Kristus a krásy jaskyne sú dary Ducha Svätého. Ako úžasne to korešponduje so Straussovými priestormi v sebe! Je zvláštne ako určité myšlienky lietajú v „neviditeľne“ a tu i tam sa usadia v hlavách ľudí od seba vzdialených v priestore i v čase. S tou jaskyňou som sa stretla aj u Straussa. A pred pár rokmi pri meditácii obrazu jaskyne sa to usídlilo aj vo mne. Svoje vnútro som vnímala ako jaskyňu s krásami, ale aj nástrahami. Bolo to dobrodružstvo hľadania. Čo sa za tým skrýva? Zvedavosť môže byť dobrou sprievodkyňou po cestách do hĺbok i výšok. Kdesi Pavol Strauss povedal, že Boh nám zatarasí všetky cesty a ostane len vertikálny smer.
Nové priestory sú pripravené prijať každého odvážlivca, ktorého výzbrojou je modlitba, meditácia a ticho. Je to vstupná brána do nového vesmírneho priestoru v človekovi – priestoru nesebeckej lásky. Ach, ako ďaleko sme od toho! Ale Bohu nič nie je nemožné. On stvoril svet z ničoho a jeho vôľa sa splní.
Dodatočne som ešte čosi objavila v knihe Všetko je rovnako blízke i ďaleké. Je to snáď aspoň čiastočne to, čo som hľadala. Čítanie mi pripravilo nové prekvapenie v obraze čínskeho múra a Kolumbových rád. Preto to radšej pekne po poradí opíšem tak, ako to podáva Pavol Strauss: „Svet sa scvrká, zväčšovaním rýchlosti dopravy sa relatívne zmenšuje. Ľudia sa neznesiteľne približujú. Človek ustavične naráža na človeka. Všetok svet je známy, preskúmaný, obývaný, využitý…Boli by potrebné nové svety…nové priestory.“ Podľa divadelnej hry M. Frischa: Kolumbus navrhuje vyhlásenie nových výskumných ciest „lebo treba len objaviť nové svetadiely ľudského vnútra, zážitok opravdivosti…“ (5, s.52).
To je ono. To je ten vertikálny smer: opravdivý život.
↓ ↓ ↓ ↓ JA SOM ⎯→ CESTA+PRAVDA+ŽIVOT= KRISTUS
Je nad čím rozmýšľať. Veď nielen čínski cisári starovekí a novodobí mocní sveta, ale každý človek si stavia svoj čínsky múr, ktorým sa odďaľujeme od ostatných, iných. Múr si staviame ako obranný systém, ktorý ale zároveň zabraňuje človekovi rásť. A hneď sa vynára otázka: treba nám ešte rásť? Rast je predsa atribútom života (nielen rast telesný). Myslím, že zastavenie rastu je príznakom staroby.
V ďalších riadkoch sa Pavol Strauss znova vracia ku Kolumbovi:
„Kolumbus má pravdu: ak sa nepustíme na plavbu za novými svetadielmi ľudskej duše, opravdivosti a statočnosti, nedôjdeme k rovnováhe, potrebnej na zvládnutie rozostúpenej hmoty.
Ak nepoužijeme jedinú bránu, ktorá vedie cez všetky čínske múry okolo nás a v nás k novej zemi našej duše a srdca; ak nepoužijeme Lásku ako jedinú bránu do Ríše Pravdy, ktorá vládze vyvážiť mravne nezodpovedný tanec smrti zbesnených rozpútaných atómov – môže sa ľahko stať, že nás jedného dňa pohltia ich temer kozmické priepasti.“
Vzbura sŕdc, dielo lásky – je jediný kľúč pre bránu v čínskom múre, a viera, otvorené Credo in unum Deum – je ostatné lano, na ktorom možno visieť nad priepasťou života.“ (5, 54-55).
K tomu nie je potrebný komentár. Len si tieto slová vziať do svojho srdca a riadiť sa jeho múdrou radou.

Použitá literatúra:
1.) Pavol Strauss: Sme mocnejší než čas,
2.) Pavol Strauss: Život je len jeden,
3.) Julo Rybák: V dotyku s Pavlom
Straussom I,
4.) Pavol Strauss: Kolíska dôvery,
5.) Pavol Strauss: Všetko je rovnako
blízke i ďaleké

(Redakčne krátené.)