Písal básne celý život, od mladosti až do osemdesiatky. Stať sa básnikom, bolo najvyššou literárnou ambíciou Pavla Straussa. No prerástol sám seba ako vynikajúci esejista, autor priam poeticky postriebrených esejí, brilantných myšlienkovo i štylisticky. Od detstva ho fascinovala hudba i poézia, avšak do jeho básní hudba veľmi neprenikla. Nestala sa takým dôležitým akustickým činiteľom ako pre francúzskeho Paula Verlaina (požadujúceho v básni „predovšetkým hudbu“) alebo pre nášho Ivana Kraska (hlásajúceho „nech hudbou znie každý malý verš“). Straussovi nebol východiskom symbolizmus ani poetizmus, rástol z nemeckého expresionizmu. Už aj preto, že začínal ako nemecký básnik. Prvé svoje dve zbierky vydal po nemecky v Prahe ako druh Franza Werfela. Najviac ho očaril subtílny Rainer Maria Rilke, spočiatku básnik náboženského ladenia, neskôr vzor formálnej dokonalosti. Vplývali na neho viac českí autori (Seifert, Nezval, Halas), zo slovenských davista Novomeský. Sám Strauss ako slovenský básnik sa predstavil neveršovanou zbierkou Stĺpy (1948), boli to „básne v próze“ ovplyvnené expresionistickou poetikou (možno Werfelovou). Až oveľa neskoršie Trofeje ticha (1962) mali strofickú formu – viazanú i voľnú, s veľkým dôrazom na rým. Mal sklon viac lyrizovať prózu než pestovať pevné lyrické útvary, napríklad piesňového typu ako postsymbolisti a poetisti medzivojnového obdobia (predstavitelia tzv. slovenskej katolíckej moderny). Straussovou dominantnou črtou bola reflexívnosť – v básňach, esejach, denníkoch, dokonca v autobiografických dielach. Nečudo: bytostným založením bol mysliteľ. Intelekt potláčal v ňom aj emocionalitu, takmer nepripúšťal sentiment, citovosť. Preto nenachádzame u neho ľúbostnú poéziu, ani v textoch písaných pre „svoju Máju“ (až v zrelom veku prehovorí „srdcom“). Intelektuálnosť prevažovala u Straussa aj nad imaginatívnosťou (hoci neraz ho strhla uvoľnená surrealistická asociatívnosť) a odvádzala ho od prílišnej subjektívnosti; rovnako ho privádzala k nadosobným, „všeľudským“ témam, silne etizovaným (bez národného zafarbenia). Čo zase súviselo so Straussovým kresťanským svetonázorom. I jeho religionizita bola viac vecou „rozumu“ než „citu“, hoci jeho vnútro prešlo procesom konverzie, pomalej, zato plamennej a hlbinne prežitej. Ako intelektuál Strauss nemohol upadnúť do sentimentálnej zbožnosti – je typom spirituálno-filozofickej zbožnosti, so sklonom k meditatívnosti. Nielen v náboženských a liturgických textoch (modlitby, pobožnosti, rodinné kázne), rovnako v povojnovej básnickej tvorbe. Pretože – navyše kritický intelektuál pri nastoľovaní morálnych tém (celosvetový morálny chaos a úpadok, ohrozujúce jestvovanie ľudstva v pretechnizovanej ére) bol viac „kárateľ“ než „kazateľ“ – išlo mu o záchranu a spásu človeka, o ukazovanie pozitívnych životných ciest. Pritom nemoralizoval, chcel etizovať a spiritualizovať, jeho poézia vôbec nebola nábožensky tendenčná. No ozývala sa v nej disharmónia sveta, osobná i nadosobná disonancia. Pretože reagoval ňou na celé desaťročia, sú v nej mnohoraké témy, v mnohoznačných i v mnohozvučných akordoch. Keď písal Trofeje ticha (1962), nešlo mu o „akustické“ ticho, i keď – ako vyznal v Elégii o tichu – moderný svet je preplnený „vravou“, hukotom „kladiva i stroja“, „krikom“, „vreskom“. Išlo mu o „ticho vnútorné“, o ktorom hovorila aj konvertitka Edita Steinová (čiže sv. Terézia Benedikta od Kríža). O nijaké „pianissimo“, ale o najvnútornejší súlad a súzvuk s tajomnou tichosťou metafyzickou, umožňujúcou počuť „hlasy večna“: „Večnosť už za dverami búcha! To sú tie trofeje ticha.“ Už v Stĺpoch Strauss nazval ticho „Božím praprvkom“ (pre neho i hudba bola podobným elementom v stavbe sveta). Nešlo len o ohlušujúci lomoz 20. storočia, duchovne vyprázdneného, zároveň plného „dutých duší“, tápajúceho bez svetla veľkých kresťanských právd – bez pokoja, milosrdenstva, lásky. Konštatuje: „svet leží v troskách“, rozvrátený bezprávím, násilím, vojnami, diktatúrami. Alebo: „Tak smutno je na svete, len čerň, plač a pľušť. / Slnko je zabudnuté. Po dni je noci húšť.“ V metafyzickej prázdnote a pustote „duté duše“ 20. storočia nevnímajú, že večnosť naozaj „búcha“ na všetky dvere či brány Európy. To robí aj Strauss svojou poéziou, ako sa vyjadril ešte v Stĺpoch: „Básnik je zúfalec. S najväčšou zásobou nádeje. Klope priamo na Božie vráta.“ Pretože nikdy sa nevzdal nádeje a sprostredkovával svojou tvorbou hlasy aj ohlasy večna. Napriek „povíchrici ticha“ a „fanfáram mlčania“ okolo seba. Sám sa cítil blúdiacim „Ahasvérom“, no sledoval v zbierke jasný cieľ: „Všetko je kvôli nebu. Všetko je kvôli snom. / A všetko je len preto, aby sme boli v Ňom“ – zakotvení v transcendentne. Kto čo i len v spánku precítil ničivosť atómových výbuchov (najmä ak lekár je zároveň básnikom), viac musí myslieť na smrť než na život, ako to odzrkadľuje zbierka Lyrické smidky. Najmä ak tie ničivé snové výbuchy sú symbolmi výbuchov zla v dejinách sveta, v technicky vyšinutom 20. storočí. Už Baudelaire v 19. storočí videl svet ako „špitál“, za touto víziou bol jeho cynizmus. Za víziou kresťanského humanizmu Straussa sa skrýval – súcit; milosrdný súcit s trpiacimi, ohrozenými, umierajúcimi. Bol to viac než súcit láskavého lekára: „a na každej posteli raz niekto zomrie. / S tým veru treba stále počítať. / Raz vyschnú cievy nemým pulzom zeme. / I slzám treba občas oči dať. // Na každej posteli raz niekto skoná. / Zmeníme sa na škvarku atomickú? / Zlá gravitácia sa ťažko prekoná. / Lepší si, ak cítiš smrť vždy blízku.“ Nechcel „plašiť“ smrťou, iba pozeral na „perspektívy bolesti“. Nie z perspektívy vlastných trápení, lež altruisticky: „Milo sa chodí pod dáždnikom noci. / Nedá sa zabudnúť na bolesť vo svete, / na minulé i budúce obete. / Lekári sú obrátení proroci. // Jastrím v ševele zániku po jase. / Prehŕňam hnilobu na tele dôb i ľudí. / A strach nás uspáva. Či nás len ticho vzbudí? / Zabudnúť na seba! Na iných myslieť zase.“ V tomto altruistickom odosobnení bola Straussova básnická devíza i opora: „Veľká je sila, nechcieť nič pre seba. / Obstáť pred smrťou, pred veľkou neznámou. / A žiariť šťastím na ceste krížovej, / jak v dušičkový večer svetlá tmou.“ Vedel o biede sveta, o bedárstve človeka – práve preto ako lekár altruisticky pomáhal, ako básnik zlo v človeku i svete premáhal. Pritom sám bol doráňaný, ako vidieť zo zbierky Nepatriť nikde. Je to akoby röntgenová snímka jeho vnútra. Dlho nebol prijatý ako konvertita, pripustený ako spisovateľ, preto ten pocit, že nepatrí „nikde“, že je akoby vyobcovaný. No nežalostí nad sebou, i keď celok vyznieva ako žalospev – nad svetom, životom, ľudstvom. Stále sa tu ozývajú nezlučiteľné protipóly: večnosť a smrť. Na jednej strane konštatuje: „Všade je začiatok nekonečna“, vstup do mnohodimenzionality bytia, do mnohých a mnohorakých jeho možností. Na druhej strane zúžené časové možnosti: „Zaradiť sa do minulosti je neskoro. / Zaradiť sa do prítomnosti je akoby. / Zaradiť sa do budúcnosti je zavčasu./ Uvedomiť si, že nepatríš nikde, / je úvod do smrti.“ Dalo by sa to interpretovať ako pripesimistický záver, keby si čitateľ neuvedomil, že Strauss „nepatril nikde“, pretože naplno patril Bohu a žil svojimi najvnútornejšími túžbami na samom okraji večnosti. „Zvráteným svetom sa šinie / ošperkovaná noc bolestí. / Pri koľkých zastane navždy? / Kým neskrepenie čas,/ zázemie večnosti.“ Budúcnosť, ktorá sa Straussovi zdala predčasná, predsa len ho prijala ako pozoruhodného autora minulosti aj prítomnosti, osobitného básnika 20. aj 21. storočia. Najobdivovanejší Straussov básnik Rilke radil, že básne treba písať len z vnútornej nevyhnutnosti. Aké impulzy považoval on sám za dostatočné? V zbierke Katalóg premien za seba sa priznal: „Nie, neráta sa kalendárny deň, / keď po verši nesiahnem.“ A všeobecne o básnikoch povedal: „zo všetkého urobia niečo“, čiže všetko vedia zveršovať pohotovo. Prvý príklad je prejavom cviku, druhý prejavom rutiny. Tak vzniklo veľa básní, aj v Straussovej literárnej dielni. Ale i také, ktoré musel napísať, aby nimi priamo na niečo reagoval: no, i také, ktorými sa musel odreagovať, najmä ak mohol použiť voľný, nerýmovaný verš. Zbierka Katalóg premien (pôvodne nazvaná Koľajami dusna) akiste vznikala kombinovane, na viaceré popudy. V centre je človek, hoci tentoraz v bizarnom podaní: „Človek – vibrujúci bod / medzi súhvezdím ničoty / a priepasťou nekonečna“. Aj služba človeku: „Človek je človekom, len kým sa pýta / a hustým hrebeňom lesov vyčesáva hviezdy snov, / aby pomohol ľuďom mrieť i žiť.“ Aj smrť sa tu častejšie vynára v bizarnej podobe: „zatiaľ je človek / výkladná skriňa / smrti“, „aby sa kryštály srdca / vyzrážali ako smrť a samota“, „žijeme otvorene smerom k smrti“, „na napätej strune srdca / si pobrnkáva smrť“, „ako večnom poranené oko smrti“, „smrť nás však doúča / ujať sa púští“. Pritom báseň pre Straussa tentoraz je „povraz nad priepasťou sna“, básnici tými, čo pomocou slova urobia z hocičoho „niečo“ – pomocou slova, ktoré je „znakom človeka“. Spomedzi nich spomenie len bohémskeho tuláka Rimbauda, žiaľ, v naturalistickom Odpornom sonete. Iba raz tu použil tento klasický útvar, ináč improvizoval vo voľnom verši – s výnimkou jedinej štvorslohovej básne priam s hojdavým rytmom opakujúcich sa ôsmich slovies. I keď sa tu Strauss prejavil ako pohotový improvizátor „premien“, nepremenný, nepremeniteľný zostal jeho vzťah k večnosti. Priam rozjasaná je zbierka O láskavej bolesti, rozjasaná radosťou zo života, z uzdravovania (pravdepodobne po prežitej autohavárii). Až troma strofami pozdravoval život ešte z „nemocničnej postele“ a privinul sa k nemu s horúcou vďakou: „Nech sa len všetko poníži. / Nech mi len každý ublíži. / Nech každý zradí tisíckrát. / No predsa, život, mám ťa rád!“ To sú prekvapujúce tóny v Straussovej poézii. Pozdravuje prírodu, prebúdzajúcu sa takisto v jarných mesiacoch. Z ľudských dôvodov mohol by upadnúť do rezignácie, ale šťastné primknutie sa k životu mu dáva silu: „Nik mi nepíše. Nik si ma nevšimne. / Nik nie je proti mne. Nik nie je pri mne.// …No život i choroba, všetko je chvíľa. / Ja verím v život. A nádej je sila.“ V Májovom vzdychu po tri razy opakuje: „Je slabou útechou byť iba mladým“, čím azda myslel, že viac je byť „zdravý“ a „živý“ – môcť „rozmeniť život na drobné mince krásy“. A pretože je rozjasaný, je v tejto zbierke aj rozospievaný. Preto má väčšina básní akoby piesňovú formu. Bez ohľadu, či písal v jarnom, jesennom, zimnom období. Napríklad Zimná nálada: „Padaj, padaj páper milučký, / priesvit nových krás. / Ošedivel svet i kvet. / Nezvýši nič z nás. // Sadaj, sadaj, vtáča bielučké, / stúľka jesenných dní. / Neostáva z šťastia nič. / Iba pár piesní. // Padaj, padaj, sniežik mäkučký, / my raz nebudeme. / Ako ty raz padať budú / na nás vločky zeme.“ Alebo Nápev: „Všetko je krásne, / keď odchod sa blíži. / Všetko je blízke. / I nebo sa zníži. // I kameň, čo nechápeš. / Všetko je milé. / Láska je slabosti / večný zdroj k sile.“ Hoci Strauss je rozjasaný láskou k životu, jednostaj myslí na jeho protipól. Myslel totiž dialekticky, v protikladoch. „Nemocničnou zbierkou“ možno nazvať cyklus Cesta na koniec bôľu. Písal ju lekár a chirurg, aby básnicky zaznačil všetky „špitálske“ lokality, kde sa zachraňujú a neraz aj končia ľudské životy. Urobil to takmer systematicky (chodby, operačná sála, inšpekčná izba, márnica, umyváreň, čakáreň) – aj ako prvý. Nepokúsil sa o to ani náš najznámejší lekár-básnik Andrej Žarnov – v pitevni vraj sa „cítil ako v kostole“ (pre Straussa to bola akási „predsieň večnosti“). Jeho základný pohľad? „Všetko je odchod a návrat – / na cestovnom poriadku smrti. / Život je často len závrat / pred toľkým, čo nás tu drtí.“ V Špitálskych elégiách píše: „že každučká chvíľa vie byť celý život, / že každučký život je celý len chvíľa / … že všetci sme zdraví – len s pečaťou smrti.“ Aj s atakom na ničiteľov života: „celé už nikdy neboli ranené deti / a iné krvavé hody pre supov zisku“ (ako povstaleckého chirurga najviac ho deprimovali roztrhané detské tielka, fragmenty rúk a nožičiek). Celý život pracoval i pomáhal dvoma nástrojmi: „sklapelom a perom“. V rámci „nemocničnej poézie“ svojím perom zachytil nielen desivú Márnicu: „Tu končí všetko pekné, všetko načaté, / sny lásky, úspech klamu, falše pečate. // Tu končia víťazstvá, tu končia porážky. / Tu hádže smrť i život všetko na vážky“ – pre niekoho to môže znieť desivo ako hrozivý nadpis v Danteho Pekle. Tým istým perom Strauss podal aj chválu chirurgie a chirurgov, všetkým tým slávnym bojovníkom so smrťou – vymenuje takmer desiatku pamätihodných mien (Chirurgia rastie). Uteší všetkých kolegov-chirurgov: „Nuž, pomohol si tisícom. / Uvoľnil zániku jarmo. / Veď to je vrchol života / vedieť: nežil som nadarmo“ (Každému chirurgovi). Nemocnicu, kde sa umiera toľkými smrťami, nepodal bezútešne, tobôž desivo: „Život je krásny. Ani smrť nie je zlá. / To je mítorná schránka na listy. / Listy sú chorí, choroba poštár. / Len adresát často nie celkom istý.“ Čitateľovi českej poézie možno sa vynorí spomienka na slávnu Wolkrovu báseň Umírající s veršom „smrti se nebojím, smrt není zlá, smrt je jen kus života těžkého“. V Epilógu lekára Strauss napísal: „Pri človeku som stál, keď chvel sa a keď mrel“, aby jeho smrť nebola „zlá“, ani jeho umieranie „ťažké“. Hlavne, aby našiel priamo cestu do otvorenej večnosti. Susedstvo nehy zase ako celok by bolo možné pomenovať „rodinnou zbierkou“. Je napísaná i venovaná všetkým členom básnikovej rodiny: manželke (Ostatná o láske, Tebe i sebe, Oživené city, Slovo žene), rodičom k zlatej svadbe (Po rokoch), svokrovcom (Diamantová svadba), vnučke (Nad kolískou), dokonca sebe (Modlitba päťdesiatročného). Všetky texty rodinným adresátom sú naplnené úctou, nehou, láskou – zrelého muža i zrelého básnika. Pretože je preniknutý citmi vďaky, niektoré básne sú priam širokotoké, aby pojali bohatý obsah. Ak sa konštatovalo, že u Straussa niet ľúbostnej poézie (aspoň sa nezachovala), tu jej je hojne, nadostač. Nie poézie „mileneckej“ (akou planul Sládkovič v Maríne), ale manželskej – dozretej, ustálenej. Nijaký plameň ani popol, ale poézia jednako hrejivá i horúca – dobrotou srdca, žiarivého i žičlivého. Stále nevie „definovať“ lásku, no cíti ju ako puto najsilnejšie dvoch sŕdc, spojených navyše duchovným objatím Božím, presahom zaslúženej milosti. To bol poznatok, výsledok „posledného vyznania“ niekdajšieho zaľúbenca ešte z trúchlivých vojnových čias. Spolužitie azda nebolo bezproblémové. Inak by sa básnik nepýtal: „Prečo raz všetky kvety odkvitajú? Prečo vedia byť i v dušiach metrové záveje?“ Ako vyznie mnohoročná manželská retrospektíva? Zaľúbene: „Na hlave sivé pramene, / na čele bystré vrásky, / míľové sú len kamene / tej našej živej lásky. // Tak hľadím mierne úkosom / na všetko, na čo treba. / A usmievam sa pod nosom / a ľúbim vždy len Teba.“ Aj v ostatnom básnickom „liste“ manželku ubezpečí, že sú jedným spoločným srdcom, ktoré nerozdelí ani smrť. S rodičmi zostal navždy spojený v reťazi milujúcich sŕdc: „Raz sa vari všetky duše k sebe postavia a všetky srdcia pritúlia sa v sebe / a prestanú sa pýtať, starať, strachovať. / Raz dôjde každá láska neba.“ Aj rekapitulácia vzťahov k svokrovcom je zaplavená láskou: „Boh prežiari, čo bolo i čo bude /…Niet koncov. Boh je láska./ Niet smrti. Boh je sen. / Niet strachov. Bo je Boh. / A všetko zostane.“ Pre Straussa čo bolo, je i bude, menilo sa na večnú prítomnosť. Pred neprajným svetom „bez slnka“ – radí synom – ochráni ich len vnútrorodinná láska: „Málo je to, čo nám život dáva. / Nemožno sa večne držať mamy. / Načo čakať to, čo svet už nemá. / Nemá lásky. Dajme si ju sami.“ Nad kolískou vnučky je ustarostený, či prišla na svet v správny čas, keď život je samé „hľadanie“, často takmer márne. Za čo sa autor ako päťdesiatnik, žijúci v svete bôľu, sklamania, neslobody, útlaku (pritom s „faustovským sklonom spoznávať podstatu“) modlí? Aby predovšetkým ako lekár mohol pomáhať, premáhať proces „záhuby“ a podporovať i proces „obnovy“ človeka, blížnych, ľudstva. Tak má dôvod ďakovať za vykonanú prácu i pozdraviť sny, túžby, nádeje budúcnosti. Touto zbierkou „rodinnej poézie“ Strauss neuzavrel sa do úzkeho kruhu, zostal zapojený do reťaze všetkých láskavých i trpiacich sŕdc. Láska má viaceré tváre – aj podobu altruizmu či solidarity. Keď sa po páde totality po tretí raz pokúsil vstúpiť do našej literatúry, urobil tak esejistickou knižkou Rekviem za živých. S tým istým názvom zachoval sa v Straussovej pozostalosti aj neveľký básnický cyklus. Evokoval v ňom Európu ako „tvrdú“, „bezbrannú“, „krvavú“, „slzavú mater“, pod dojmom preliatych „miliónov sĺz“ bol plný obáv: „bojím sa vidín zániku“. Bola to veľmi pesimistická evokácia: „Dejiny Európy, / dejiny stroskotanca, / dejiny omylov a skazy, / dejiny lži a gumových charakterov, / dejiny vrážd, lebo všetky sú zbytočné, / dejiny živej smrti, / pred nezrodenou mŕtvolou / budúcnosti.“ Bola to obžalobná vízia diktátorských režimov. Uvedomoval si svoju individuálnu bezmocnosť: „Mrzí ma, / že i najlepšie slovo / je len chabý čin. // Mrzí ma, / že som slabý, malý / a len úchytkom pomáham.“ Jednako vykričal svoj protest, patetický, ale aj prenikavý. Protest, ktorý naozaj bol – aj čin. Zbierka Smrť si vzala mieru začína sa Namrzeným veršom, aj všetky ostatné básne akoby písal – namrzený básnik. Znechutený a otrávený pomermi aj ľuďmi. Vystupuje tu ako kritický komentátor spoločenských i kultúrnych negatívností svojich čias. Bol rozmrzený na režim, na chladné ľudské srdcia, na vládnucich podliakov, na predajných spisovateľov, na pasivitu občanov, na knižnú produkciu, na čitateľov. Je za tým osobná roztrpčenosť, nie nejaká programová tendenčnosť. Vraj sa už nedá „snívať o kráse“, „snívať o slobode“, ba viac: „kým človek človeka väzní, nedá sa žiť“. Od slov treba prejsť k činom: „… A predsa vieme, čo nás čaká. / Bo tvrdšia vôľa zasiala v nás semä, / čo nezhynie. Nech je tá zima hocijaká. / Raz slnko udrie päsťou na stôl zeme“. Mimoriadne ho popudila „zima“ literárna, zosobnená v Jánovi Kostrovi, v niekdajšom nacionálnom, najnovšie straníckom básnikovi (prihláškou do oficiálnej socialistickej poézie boli jeho zbierky Na Stalina, Javorový list). Pocit „hnusu“ vzbudzuje v ňom básnik „otročiaci dobe“. Opravdivý básnik slúži pravdou slobode a „krásu nezradí“. Servilní básnici dávajú pracujúcemu „zlátané veršovačky“, „aj robotník chce krásu!“ / „klamú ho paľbou maskovaných fráz“; „a zabudli ste všetci, čo ste raz hlásali: / Bratia, kde začne kšeft, tam skape poézia!“ Poeti a spisovatelia vôbec „kazia vzduch“, otupujú verejnosť, ľudia „všetko už prijmú. Na všetko pristali“, netúžia po zmene, vo svojej pasivite celkom zľahostajneli. To, čo sa literárne produkuje, „sú vagóny papierov zničené tlačou. / No kníh už skoro vôbec niet./ Invencia dávno nahradená fľašou. / A poézia – komplex zohyzdených viet.“ Konečný Straussov ortieľ? „Básnici vymreli.“ Navzdory tomu vysloví svoje vyznanie: „Báseň je báseň. A kvet je len kvetom. / Reči sú náhradou krásy, keď hasne. / Krása je jediným zmyslom a podnetom. / Krása je jediným obsahom básne.“ Treba si uvedomiť, že podľa Straussa krásu nemožno oddeliť od pravdy. Alebo inak, jeho termínom povedané: pravda je „subsumovaná“ v kráse. Zbierke Kroky ducha Strauss dal žánrové označenie „básne v próze ako definície“, označenie naozaj nezvyklé, neštandardné. A jednako sám túto nezveršovanú „prózu“ zaradil do „poézie“. Aj Baudelaire písal „básne v próze“ (po ňom Rimbaud i Valéry), no neboli také záhadné či rébusovité. Baudelaire ponechal v nich isté oporné „epické“ prvky, napríklad v Samote. Straussova Samota sa rozplýva, priam rozpíja do abstraktnosti. Povie, čím všetkým môže byť myšlienka, no samu myšlienku „nedefinuje“: „Myšlienka je neodoslaný list. Hanblivý list. Nedopísaný list. Neotvorený list. Pošta v našej duši ich zadržala. Žobravé listy. Nehanebné listy. Listy útechy. Tajné listy o listových tajomstvách.“ Tridsiatku príspevkov v tejto zbierke možno nazvať „zapečatenými“ listami, cez ktorých texty nepresvitajú pravé významy, sú odsémantizované. Čiže tieto „básne v próze“ sú skôr „rébusy“ než „definície“. Nájdu sa akiste čitatelia, ktorí keď narazia na vetu „z ničoty strachu prerásť do strachu z ničoty“, pokúsia sa nájsť k nej filozofický kľúč v rôznych sémantických súvisoch. Strauss patril k autorom ako Franz Kafka, pracoval s celou množinou významov, priamych i nepriamych. Aj minizbierka Ešte slzy dňa i noci je rébusovitá, takmer aforisticky vyjadrujúca trúchlivé pocity veľkého samotára v odcudzenom svete. Ponáral sa do seba modlitbami, meditáciami, básnickými víziami. „Túžim po ľuďoch,“ povedal v opustenosti. Chcel „patriť všetkým“, preto mal stále otvorené „dvere“ i „srdce“. Pripomína: „Všade sa hľadá pravda.“ A ilustruje to príkladmi: „Radikálni horolezci na to potrebujú osemtisíc metrov, maliari nezvyčajné susedstvo farieb a hudobníci nové susedstvo zvukov.“ Nepovedal, čo potrebujú básnici. Hlboké sondy do „podstaty bytia“, nielen novú poetiku či techniku na šifrovanie slov (tu by bol mohol postaviť proti sebe Rilkeho s Apollinairom, básnické antipódy). „Prešiel som mnohými bolesťami“, „poslúcham hlas svojho vnútra“ – nielen preto, že bol básnický introvert, rovnako z potreby naladiť sa na frekvenciu ticha, započúvať sa do „ampliónov večnosti“. Sú vraj „poetické duše, v ktorých ešte hučí vznik sveta“; čo by mohlo znamenať, že v nich rezonuje všetka minulosť svetových dejín, teda aj dejiny kresťanstva. V Straussovi dokonca rezonoval Starý zákon s Novým zákonom. Konštatoval: „Srdcia už nezvonia zvonmi modlitby.“ V jeho autorskom srdci zvonili zvony prorokov i evanjelistov. V jeho mysliteľskej i literárnej tvorbe ozývali sa v mnohorakých ozvenách. A jednako sa cítil osamelý, opustený v ľudskej púšti. Jeho údelom bola samota vyplnená vnútorným tichom veľkých konvertitov a mystikov. „Zavri oči, otvorí sa ti svet“, hovorí na začiatku zbierky. Svet videný vnútorným zrakom, možno ešte pochmúrnejší než vonkajší zmyslový svet. Azda práve preto je v tejto zbierke viacej „sĺz“ než svetelného, radostného trblietania. Zbierka Torzo ticha je tematickým i žánrovým protipólom zbierky Trofeje ticha; tá prvá obsahuje „lyrizovanú prózu“, tá druhá samé básne. Slovo „ticho“ figuruje u Straussa priam ako magické slovo. Možno i „ticho“ ako „nezvukový“ fenomén bol pre neho magickým zážitkom vlastnej hlbinnej skúsenosti; teda fenomén spirituálny, iracionálny. A rozhodne inšpiratívny, svojou kvalitou lyrizujúci. Preto Torzo ticha možno zaradiť do jeho básnickej tvorby. Práve tak štýlom, celkovým naladením, výberom tém, nadľahčeným spracovaním, obsahovo čosi medzi esejou a reflexiou. Šokujúce sú paradoxné tvrdenia, nútiace k hlbšiemu zamysleniu: „Cieľ je len cesta k ceste. Zákruta k zákrute.“ Podobne zašifrované výroky: „Kto hľadá v zmrzačenom dychu umierajúceho neznáme dno duše?“ Zdalo by sa, že „adresátom“ zbierky je naozaj on sám. To je len maska, aby zakryl sebaobnažovanie. Maskuje sa aj tým, že sa odmaskováva. Tak sa mu javí človek, schopný ustavičných premien, ktoré ho napokon – definujú. Strauss bol psychicky veľmi komplikovaný tvor, pacientom Božím, nie lekárskym, ako dokazujú i jeho denníky, možno sám sebe záhadou, zahmlené zrkadlo. Nesporne i pre čitateľov – naozaj paralela k prekomplikovanému Franzovi Kafkovi. Torzo ticha zastreto zrkadlí jeho ľudskú i umeleckú osobnosť. Prípad na spoločné, navzájom prepojené skúmanie literárnej i psychologickej vedy. Ako je to s jeho začlenením do našej katolíckej moderny? Je laickým predstaviteľom tejto skupiny (ako Motulko, Strmeň, Turčány). S jej kňazskými predstaviteľmi, s básnikom Jankom Silanom či s teológmi Ladislavom Hanusom a Jozefom Kútnikom, spájali ho viac než priateľské vzťahy. On si vyšliapal vlastnú, paralelne nekňazskú cestu (ako ukazujú jeho eseje, reflexie, denníky). Ako konvertita a katolícky intelektuál svetonázorovo bol blízky celej tejto moderne orientovanej skupine (R. Dilong, J. Haranta, S. Veigl, P. Oliva), no literárne napájal sa z európskych prameňov (hlavne nemeckých), aj sa vyvíjal vlastným smerom. Hneď po druhej svetovej vojne vyzdvihoval náboženskú poéziu, poéziu adorácie, meditácie, spiritualizácie. Povojnovými zbierkami bol nútený reagovať na dehumanizáciu doby, deformáciu človeka, desakralizáciu poézie. Žil a písal zamrežovaný v totalitnom systéme. Umlčali ho, ale on sa neodmlčal. V poézii si našiel vlastnú dimenziu slobodnej tvorby, aspoň posvätenej, ak už nie posvätnej. Ako kedysi Rilke, u nás Silan chcel aj on predovšetkým – „sláviť“. Jeho básnická tvorba bola mnohotvárna tematicky, štýlovo, žánrovo. Je osobitným zjavom modernej slovenskej poézie, netradičný, jednako írečito domáci; možno on by povedal: „liptácky“. Pretože sa stotožnil s osudmi povojnového národa, ubíjaného duchovne násilníckym režimom, a udržoval i zveľaďoval kresťanskú líniu domáceho kultúrneho vývinu, patrí mu trvalé miesto medzi slovesnými tvorcami umeleckých hodnôt našej kultúry.

Július Pašteka