V povojnových rokoch vstupoval Pavol Strauss do slovenskej literatúry ako náboženský vyznavač, čoho dôkazom bola predovšetkým Mozaika nádeje /1948/, písaná intelektom i srdcom nadšeného konvertitu. Zvýraznili sa tu dve základné dimenzie jeho osobnosti: náboženská a literárna. Pri neskoršom, druhom vstupe, keď všetci sme žili medzi „nádejou“ a „zúfaním“, prezentoval sa dvoma knižkami s celkom odlišnou tematikou: s hudobníckymi Zápiskami diletanta /1968/ a s lekárskymi Zákrutami bez ciest /1971/. Teda zvýraznil sa ďalšími dimenziami svojej tvorivej osobnosti: hudobníckou a lekárskou. Naozaj výnimočný zjav medzi našimi spisovateľmi aj medzi našimi lekármi.• Hudba a medicína sú celkom rozdielne oblasti, no v ňom navzájom prepojené, hlboko zjednotené, čo povrdzuje i lekársky Amalgám /1983 /. Aký „diletant“, keď napísal o hudbe iskrivé zápisky, ako zistí každý na prvé prečítanie? Naopak: odborník, znalec umelecky školený vo Viedni, ctiteľ klasiky aj moderny, orientovaný predovšetkým na nemeckú tvorbu /knižku písal v r. 1962 -1965/. Ak začne francúzskym Debussym, preto, že v r. 1962 slávila sa jeho storočnica/ v Prahe vyšla vtedy aj inšpiratívna. publikácia Cl. Debussy Farby a rytmy/. Obdivoval tohto impresionistického modernistu, no mal výhrady k expresionistickej hudbe, hoci ju reprezentovali hlavne Nemci / Schönberg, Berg, Webern/; výnimku tvoril viedenský Mahler. Aj v hudbe Straussa znepokojovala „večná téma“ – utrpenie, ľudské utrpenie veľkých majstrov. Typické príklady z nemeckej hudby: Bach, Beethoven, Bruckner /„najväčší symfonik po Beethovenovi“, ignorovaný hudobnou kritikou/. Najpodrobnejšie sa venoval Mnohostranná osobnosť Pavla Straussa Brahmsovi /paralela s lekárom-chirurgom Billrothom v Amalgáme/. Ešte počas štúdia medicíny vo Viedni osobne sa zoznámil s maďarským modernistom Bélom Bartókom / najprv ako s klaviristom /. Napísal jeho prenikavú charakteristiku: „Bartók bol maličký človiečik, s pomerne veľkými a širokými rukami… bolo vidieť vynikajúceho pianistu. Bol úplne šedivý. Mal veľmi jemný výraz tváre, hlavu vždy trochu naklonenú. V celom habite bolo niečo nesmierne skromné, akoby sa najradšej chcel pred každým schovať, a niečo veľmi smutné. Mne sa v tom smútku zazdalo aj niečo zúfalé, bezútešné. Pritom však oceľový výraz očú, ktoré akoby sa chceli vnoriť každému a všetkému do najnepostrehnuteľnejšej hlbiny. Mal v sebe čosi neľútostné… A vcelku mám z toho malého stretnutia dodnes pocit chladu a nevykúpenosti. Dnes tuším, že to bola vnútorná túžba po Absolútne, ktorú si zahatal svojím hyperracionalizmom. A tá veľká syntéza jeho tvorivých pokusov zanechala v jeho srdci medzeru nepostihnuteľných realizácií. Hlad po láske veľkej duše, ktorá sa vopred vzdala cesty lásky. Jeho tvorivú dušu mučil veľký nepriznaný bôľ, lebo vždy vedel a cítil, že i keby všetko dal, nedal by svetu všetko, čo v ňom samom zostalo nedotknuté.“ Išlo viac než o psychologický prienik do umelcovej osobnosti, o pohľad človeka s metafyzickými istotami v sebe. A opäť nie „diletantská“ interpretácia. Zbavil slovo „diletant“ hanlivého značenia. Nestotožňoval ho s „pojmom nevedomec alebo babrák“. Podľa Straussa, je to „človek, ktorý si svoju lásku k umeniu nedáva honorovať“. Sám bol takým typom: venoval sa hudbe z lásky, z lásky ju pestoval, študoval, propagoval. Lebo zdokonaľovala človeka i svet. Prečo teda písal onej tak útržkovo, skratkovite, priam aforisticky ? /.Naširšie sa po Bartókovi vyjadril o sovietskom klaviristovi Svjatoslavovi Richterovi a o rodinných vzťahoch s Jánom Levoslavom Bellom/. Išlo mu o maximálnu kondenzovanosť myšlienky: „životná pravda sa vmestí i do riadku. Načo písať traktáty ?“ O esenciálnu výpoveď‘: „Niekto potrebuje tisíc strán, aby nepovedal nič.“ On písal stručne, úsporne, pretože vystihoval podstatu a originálne sa vyjadroval /mal viacero štýlov!/ Maximálne zhusťoval myšlienku, vyostrujúc ju – pohotovo i záľubne – do paradoxných aforizmov. V tom bol obdivuhodný majster /stal sa autorom viacerých zväzkov aforizmov, napríklad: Aforistické diárium, Úsmev nad úsmevom, Písanie bez konca/. Aforizmus chápal ako „korenie duchovnej potravy“, „záblesk veľkých tušení“, zdravý úsmev múdrosti“ – múdrosti neraz ironickej, britkej, šokujúcej. Aforistické výroky striedajú sa so širšími esejistickými pasážami; nie sú rozvedením aforistického extraktu. Skôr, hĺbkovým rozvedením témy s prekvapujúcim autorským priznaním. Napríklad: „Som chorobný a nenapraviteľný optimista“, trúfalé, priam triumfálne konštatovanie! Ale nájdeme tu aj azda najpesimistickejšie Straussovo vyznanie, pomerne dlhého rozsahu: „Človek je absolútne sám. …Jestvujú len chvíľkové zblíženia, ale vždy len cez mreže… Celý život je strach pred neznámym odhalením a pádom do priepasti, ktorá je i medzi najbližšími. Celý život túžba po zblížení, ktorá sa na tomto svete nemôže uskutočniť. Samota je údel človeka. Tu nepomôžu frázy ani chvíľky kolektívnych blízkostí pri vonkajších katastrofách prírodného a spoločenského rázu… Samota je tiché zúfalstvo túžby…“. To všetko mohol napísať skôr Franz Kafka! :No aj veľkých konvertitov obostrela zavše „temná noc“, nielen mystikov. Ako lekár v Zákrutách bez ciest priam propagoval samotu, lenže s celkom opačným značením i poslaním. Nemá nie spoločné s medziľudskou odcudzenosťou, izoláciou, opustenosťou. Je blaživou životnou potrebou, pozitívnym stavom vonkajšieho pokoja a vnútorného uspokojenia; čiže „samota ako vrchol psychohygieny“; podľa Straussa prostriedok „samoliečby“, sebaozdravovací a sebauzdravovací predpoklad. Hoci chirurg, tvrdil:“samota, pokoj, príroda sú najlepšími lekármi všetkých čias“. Pretože psychické vždy kládol nad fyzické. Akože vlastne defi noval podstatu svojej profesie? „Lekár, a najma chirurg, je kňaz pred oltárom regenerácie.“ Teda takrečeno – posvätne. Samotu vysoko dvíhal aj ako spisovateľ /podobný v tom obdivovanému básnikovi Rilkemu/. Jediné tvorivé ovzdušie je samota. Samota ako údel, nie ako voľba. Čo samota vytvorí, to spoločnosť konzumuje. Samota je problém vnútorný, nie spoločenský. V každej veľkej chvíli života je človek sám. I z vedy, i z umenia sa dá dôjsť do samoty. V nej je istý ľudský majestát. Samota, určitá samota, má vždy punc tvorivosti. Samota a opustenosť sú dve veci. Samota je forma spojenia s ľudstvom z vyššej méty. Je to práca za všetkých /Rekviem za slušnosť/; možno dodať: i pre všetkých. Pričom si uvedomoval dvojpólovosť: medicíny /azda práve ako chirurg či onkológ/, že je „nositeľom zdravia“, často aj „asistentom smrti“. A navyše: „prežíva svoju smrť vždy v smrti iných“. Keď sa v knihe Život je len jeden zamýšľa nad tzv. tanatológiou, náukou o umieraní a smrti, poukazuje i na kladný pól tejto krajnej situácie“… keď sa venujeme umierajúcemu a pomáhame mu preklenúť konečnosť, získavame sami. Sami sa mnohému naučíme, naučíme sa tomu, ako preklenúť problém vlastnej konečnosti“ /Poznámky k problému tanatológie/; to znamená: vlastnej smrteľnosti, fyzického zániku; u veriacich s perspektívou posmrtného bytia. V Zákrutách bez ciest povedal až príkro: „žit‘ znamená byť odsúdeným na smrť. Žijeme na úver smrti“ /Úsmev nad priepasťou/. Straussova vlastná cesta k medicíne súvisela s rodinnou tradíciou zo starootcovskej strany, viedla ho cez Viedeň a Prahu na viaceré pracoviská s rozdielnou špecializáciou. Medicína sa nestala pre neho prírodovedno-humanitnou profesiou, ale niečím vyšším – profesiou eticko-humanistickou. Nielen naprávaním zdravia či zaháňaním smrti. Hlavne a predovšetkým „konaním dobra“. Či lekár pracuje a pôsobí v nemocnici, ústave, klinike, ambulancii, „hlavným poslaním lekára je konať dobro“. A to sa dá všade, na každom, i na tom najskrytejšom pracovisku. V lekárovi „môže a má byt‘ zhustená všetka možná ľudská dobrota“ /kapitola Zákruty bez ciest/, srdce plné lásky k chorému či umierajúcemu, nielen um a rutina. Ináč je len „šikovný ránhojič“. Na to upozorňoval i mladých adeptov medicíny: „mne sa zdá, že nemocnica nie sú ani lekári, ani ošetrovateľky, ani pacienti, ale všeľudská láska, ktorá ich spája jednotiacou bolesťou“ /List mladému chirurgovi/. Nie div, že Strauss – ako lekár i spisovateľ v jednej osobe – našiel ich spoločnú základňu „medzi medicínou a umením“ /pričom vôbec nemyslel na plastickú chirurgiu/. Považoval ich za „najvznešenejšie“ ľudské počínanie, pretože sú zamerané „proti zániku“ – človeka, života, ľudstva, sveta. Napísal: „Hudba nie je len pre hudobníkov, maliarstvo len pre maliarov, poézia len pre básnikov, takisto medicína nie je len pre zdravotníkov. Aj pre nich, ale všetko je pre všetkých. Lebo princípy všetkého sú vo všetkých „/Tvorivé nedorozumenia/. Lebo ide o všeľudskú bytostnú potrebu, nie z dôvodov prakticko-spoločenských; oveľa viac z dôvodov ontologických, aby človek nadobudol svoju bytostnú úplnosť a plnosť. U Straussa ako lekára i spisovateľa zakaždým sa vyskytuje – „problém utrpenia“. Bol súčasťou jeho životnej fi lozofi e, nielen dôsledkom lekárskej skúsenosti, literárneho poznania. Vždy naň upozorňoval, zakaždým ho zdôrazňoval /možno i ako čitateľ Thomasa Manna preniknutého Schopenhauerovou fi lozofi ou/: „utrpenie nie je – ako sa myslí. – životným defi citom, ale životnou formou., ktorou život dostáva hĺbkový rozmer“ /Skoro len seba/; „Žiť znamená v určitej forme vždy trpieť. Utrpenie patrí k životu ako noc ku dňu“ / Bolesť/ Tvrdil to, lebo jeho životná fi lozofi a mala metafyzické korene, rátala s posmrtným vyrovnaním a doznením. Ak by sa zdalo, že Strauss myslel iba na utrpenie „telesné“ a „duševné“, jeho kniha Život je len jeden dokazuje, že poznal i špecifi cké utrpenie človeka 20. storočia, ohrozeného vojnami, revolúciami, diktatúrami: utrpenie – „spoločenské“. Vo svojich ostatných dielach javí sa ako apolitický autor, nesleduje, nekomentuje vonkajší svet s jeho biedou a násilím. V tejto knihe otvorene sa konfrontuje s domácou politickou totalitou. Keďže mal za sebou tridsaťročnú cestu konvertitu, ochotného za pravdu obetovať svoju slobodu i existenciu, mal odvahu a zdalo sa mu i právo – otvorene, kriticky sa vyjadriť o tzv. tabuizovaných témach či problémoch, svetských i cirkevných. „Žiť“ znamenalo pre neho „bojovať“. S čím? „So svojou slabosťou, chorobnosťou, ale aj o poznanie, o stále nové a hlbšie poznanie. Neakceptujem ani hotové myšlienkové recepty len tak ľahko a som za to, že sa môže a má o všetkom rozmýšľať, občas i nahlas. Neslobodno tabuizovať ani oblasť cirkevnú. Všade i v nej je premiera ľudského. A ani tu neslobodno nevidieť, čo je historicky podmienené, čo psychologicky, a miešať to hneď s večnými pravdami. I kňaz, až po najvyššiu hierarchiu, je človek, podrobený všetkým psychosomatickým zákonom. Hlúpa, neupravená kázeň je hlúpa kázeň, a nie Božie slovo. A nerozhodnosť, i najvyššej cirkevnej vrchnosti, v pravý čas, je neodpustiteľná nerozhodnosť a nezodpovednosť, ktorá niekedy spôsobila cez stáročia nenapraviteľné chyby a škody, a nie je len úžasná múdrosť dvetisícročnej Cirkvi. Ľudská slabosť je ľudská slabosť, a nie inšpirácia Duchom Svätým“ /Po tridsiatich rokoch/. V týchto veciach bol rozhodný a nekompromisný. Rovnako aj neústupne spravodlivý, naľavo i napravo: „Za väčšinou ateizmu a ateistov, počnúc ich zakladateľmi, sú nepriaznivé, kruté a neurotizujúce zážitky zo strany veriacich a cirkevných predstaviteľov. Za väšinou neviery je vlastná alebo cudzia vina. Neviera je väčšmi problém historický, psychologický, sociologický a mravný, nie vedecký“ /Po tridsiatich rokoch/. Ešte viac rozhodný a nekompromisný bol Strauss pri posudzovaní tém a problémov v oblasti svetskej, spoločenskej, politickej. No aj pravdivý a spravodlivý. I keď totalitné systémy fašistické či komunistické, boli programovo ateistické, s bojovným protináboženským a proticirkevným režimom. A násilnické, likvidátorské,zločinecké. Prirodzene, že sa staval proti každej neslobode, proti gniaveniu slobody. Totalitné systémy likvidujú postupne všetko, počnúc demokratickými občianskymi právami – až po zákaz strán, opozície, slobodnej tlače, vedy, umenia, kultúry. Straussovo konštatovanie: „Všetci hlupáci na svete vždy a všade potrebovali presne vypracované ideové schémy, aby mohli zatracovať, potláčať a nivočiť všetkých a všetko, čo do ich ideových, hotovo a nekriticky prijatých merných schém nepasuje. Oslavovať myšlienkové chomúty síce vynáša časom. výnosné miesta a vedúce miesta, ak nebolo ešte v dejinách kultúr tej infámie, čo by sa časom nebola demaskovala a prežila. Beda dobe, ktorá si nevie váži nepríjemných, ale čestných kritikov, odporcov a inovercov“ /Kríž ticha/. Toto konštatovanie bola aj výstrahou. Pravda i sloboda vyplávajú na povrch po každom dejinnom vlnobití. Autorovi, ktorý chápal svoje poslanie ako literárny apoštolát viery a pravdy, ťažko padlo „byť odsúdený na stálu samovravu“, hovoriť iba sebe, so sebou a do seba, nemôcť a nesmieť uverejňovať, viesť s verejnosťou priamy dialóg na domácom „kultúrnom teréne“. Musel sa cítiť ako „píšuca nula“. „Najmä ak videl predstaviteľov ofi ciálne. usmernenej literatúry ako úspešných, podporovaných „opisovateľov“, „dopisovateľov“ či „odpisovateľov“ /mohol pridať i „podpisovateľov“ všetkého stranícky diktovaného/, medzi ktorými sa ideológovia pohybujú ako literárne hyeny“. Má bezútešný pocit zahlušenosti. Bez slobody niet „duchovného života“, neskúma a nerieši sa „zmysel všetkého“, nehľadá sa harmónia v disharmónii čoraz neľudskejšieho sveta. /Dá sa a má sa ešte písať?/ „Celý dnešný svet by sa mi chcelo rozdeliť na mlčiacich a umlčaných“, písal roztrpčene i rozhorčene. Bezprostredne sa to týkalo Slovenska a jeho ako „umlčaného“ autora. Priznáva sa: „Viem, že Slovensko ľúbim a chcel by som jeho súzvuk v duchovnom orchestri sveta.“ Vari Slovensko „socialistické“? Rozhodne nie: „Ak je socializmus nie slobodou tvorenia a vyjadrovania, ostáva sám anachronizmom diktatúr a kadejakých podvodov pseudoslobôd… Nikdy nebudem súhlasiť s kultúrnym diktátom, s usmernenou kultúrou minulosti i prítomnosti.“ Bola to ‚intelektuálna i morálna vzbura človeka, ktorý videl, krikľavé a škreklavé neprávosti a nezrovnalosti súčasnosti – napríklad zdokonalenú inkvizíciu, celoštátnu likvidáciu kníh, knižníc, vydavateľstiev, vyčíňanie vykonávateľov duchovného diktátu – „socialisticky natretých pajácov a lokajov“. Muselo ho poburovať „podliactvo“ v medzinárodnej politike, plnej podvodov a farizejstva /skorumpovaná žurnalistika/, žiadalo sa mu uniknúť z nedýchateľnej atmosféry: „Ujdem do seba. Ako mnohí iní, /Storočie váhavých/ Nebol to útek do pasivity, lež preskok do intenzívnej disidentskej tvorby. Tieto zamrežované možnosti ho stiesňovali aj ubíjali: „A tak sa obraciam stále len na seba ako na jediné. obecenstvo, a revem do papiera, že nesúhlasím s vykastrovaním duchovného nervu národa, s kultúrnym terorom, kde sú policajti a ich kultúrni a umeleckí čašníci sitom publicistického sprístupnenia toho, čo som vytvoril alebo mám vytvoriť“ /Vypožičaný život/. Presne vymedzil svoju spisovateľskú situáciu: „To bol môj stály osud. Nesúhlasiť s prítomnými pomermi a nikdy nebyť pochuti vládnucemu režimu“ /Genealógia ducha/. Život je len jeden bola najkritickejšia a najodvážnejšia Straussova protirežimová kniha. protest i pamfl et zároveň. Neodoslané listy sú zasa ďalšou ukážkou Straussovej vynútenej autorskej „samovravy“. Nemohol sa zmieriť s tým, že by čitateľom svojich textov mal byť len on sám. Chcel „apoštolovať“, v doslovom pavlovskom zmysle, ako náboženský spisovateľ. Zároveň rozširovať a dvíhať domáce literárne horizonty do európskych dimenzií. Bol nežiaduci a zakázaný. Ale nechcel byť aj zabudnutý – tomuto problému venoval prvý svoj list. Kladie otázku: „Môže zabudnutý písať zabúdaní?“ Nebola to pravda objektívne ani subjektívne. Objektívne preto, že patril medzi autorov, na ktorých sa nedá zabudnúť, ak sme sa oboznámili io len s jedným jeho dielom /v jeho prípade na Mozaiku nádeje/. Subjektívne preto, že to nezodpovedalo jeho predstave o trvaní, zmene, zániku javov tohto sveta.  Podľa neho všetko bolo stále prítomné, minulé a budúce, nič sa nestráca, čo bolo, je i bude. Všetko jestvuje, pretože sa všetko ustavične „metamorfozuje“. „Každá minulosť je skutočnosť. A náplň minulosti sa vo všelijakých možných variáciach .sprítomňuje. Každá osobnosť sa i nenapísane zachová,“ vraví. Strauss čítal fi lozofa Bergsona, poznal akiste jeho názory na čas i na trvanie; v Straussovom myslení je prítomný aj bergsonizmus /tvorivé pretrvávanie, expanzia slobody/-List o ľahkom, lacnom a úmevnom zabúdaní/ Miloval paradoxy: „Najlepšie z toho, eo som napísal, je to, čo som nenapísal a nikdy nenapíšem.“ Paradoxnosť tohto tvrdenia bola v tom, že je nepravdivý. Čo napísal, patrí k tomu najlepšiemu v slovenskej esejistike. Už preto, že rástol z veľkých nemeckých a francúzskych autorov /dokazuje to i obsah jeho knižnice/. Poznal veľa českých autorov, prekvapuje, že spomedzi českých básnikov neuvádza Nezvala, bližší mu bol Halas, má halasovský štýl. Zo slovenských zakaždým dvíhal Rufusa. Prečo druhý list adresoval sebe, ak sa ho vôbec netýkal? Možno preto, že písal o „veci“ dotýkajúcej sa ho – ako lekára. Hnusila sa mu presexualizovanosť súvekej literatúry, ,jej sporngrafi zovanie: „Či sme už všetci také vulgárne prasce? Aká úbohá je táto naturalistická sexuálna literárna mánia!“t / List sebe o sebe/. Ako chirurg vedelo kráse ľudského tela, ale poznal aj, ako ju možno ponížiť, zoplzniť, zhnusiť /robila to literatúra, fi lm, televízia/. Odduchovnený svet, v ktorom prišlo k „zatmeniu“ rozumu i svedomia vzbudzuje v Straussovi apokalyptické obavy: „Za zastretým horizontom svedomia sa pozbierajú blesky nenávisti, neporozumenia i zloby, ktoré keď udrú, zapália vojny, vraždy a odcudzenie človeka od človeka, brata od brata, a ostáva po nich duševná púšť bezcielnosti človeka a národa, totálnej konečnosti a úplná extrapolácia z duchovnej podstaty každej existencie“/List o zatmení svedomia/. Nemal dôvod sťažovať sa na literárnu kritiku, no nebol s ňou spokojný; chýbala mu hĺbková interpretácia diela, schopnosť ísť „za slová a nad slová“, ako kdesi povedal. Z domácich kritikov spomína J. Felixa i A. Matušku, zrejme ako autority. A jednako očakával aj iný typ kritika, s vyššou umeleckou potenciou. Možno myslel na nejakého „slovenského“ Šaldu, i keď ho nemenoval, on chápal kritiku ako „umeleckú“ disciplínu. Strauss: „Netrpíme nedostatkom kritikov, len nedostatkom svojských umelcov kritiky. Chybuje nová oduševnená a oduševňujúca osobnosť“ – to boli príznačné črty geniálneho českého kritika F. X. Šaldu /Felix i Matuška boli jeho priamymi žiakmi/. Zdôrazňoval na kritike jej umeleckosť: „Kritika je umenie, čo obstojí pred každým umením. A nie je to doplnková oblasť, ale osobitné umenie“ /List o núdzi kritiky a kritike z núdze/. Škoda, že nerozviedol Matuškov výrok, že „máme veľa nadaných ľudí, ale málo charakterných“. Nebola to jeho vlastná myšlienka. Matuška iba parafrázoval českého pošaldovského kritika Václava Černého; ten zdôrazňoval, že kultúra sa netvorí intelektom, ale charakterom. V kritike to platí dvojnásobne, musí sa opierať práve tak na etiku – ako na estetiku. Aby bolo možné pochopiť Straussove paradoxy a protiklady, ktoré v Neodoslaných listoch akoby nadužíval, treba si uvedomiť, že jeho logika je pluralistická, pripúšťajúca všetky možnosti súčasne. Napríklad: „všetko v každej chvíli je aj nie je“, „vždy je všetko aj svoj opak“. „nič, čo stojí, neobstojí“, „čo by mohlo byť, už je“, „potencionálne bytie je bytie pred „zrodom, ale je“. Táto logika presahuje z racionálneho do iracionálneho. U Straussa, konvertitu a teistu, má teologické pozadie, akoby bola variáciou intuície sv. Pavla, že Boh raz „bude všetko vo všetkom“. Jeho pluralizmus vyjadruje ontologickú všeobsažnosť bytia. Preto u neho všetko „metamorfozuje“. Iracionálne je Zjavenie sv. Jána, iracionálne sú aj Rilkeho Duinské elégie, obe záhadné i temné diela, ale presvitajú cez ne hĺbkové tajomstvá. Pre Straussa všetko je „hádanka i rébus“ /List o zrozumiteľnosti nezrozumiteľného/. Autor Neodoslaných listov písal šifrovaným štýlom, aby tak odhalil, čo je v nich zahalené. Po Zákrutách bez ciest bol Amalgám druhou knihou, ktorú mohol napísať iba lekár, presnejšie azda: starnúci chirurg. Bilancoval svoj život, prácu, ponáral sa do sebarefl exie, meditoval nad bolesťou, umieraním, smrťou. Nie je to refl exívna knižka, iba spolovice. Svojou náplňou je aj epická, zložená z príbehov pacientov a pacientiek, ako utkveli v pamäti „starého chirurga“ pri spätnom pohľade na svoju celoživotnú činnosť. Nie sú výnimočné ani vzrušujúce /ako vo svetoznámej Knihe o San ‚Michele od švédskeho lekára Axela Muntheho/. Ide o celkom bežné príbehy celkom bežných ľudí- detí /Neistota, Vďačný pacient, Veľká radosť, Valika/ aj dospelých /Umenie žiť, Mikulášske doktorské historky, Nevinný vrah, Pozdrav z truhly, O umení byť pacientom/. Všetky sú v istom zmysle „príkladné“ či „poučné“, najmä rozdielnym postojom k smrti /hrdinsky nepoddajná pacientka z Valiky, morózny dôchodca samovrah z Nevinného vraha/. Mikulášske doktorské historky boli viac o lekároch než o pacientoch. Napospol originálne fi gury: energický a hranatý starý otec Kux, špásovný a bohémsky Bella /každému pacientovi diagnostikoval chrípku, aj keď išlo o zlomeninu nohy/, originálny gynekológ Matyaszovsky, pijan a karbaník, niekdajší vojenský, neskorší krankasový lekár Beňovský /chválil sa pri cmiteri, že tam ležia samí jeho pacienti/. Strauss ich charakterizoval cez ich negatívne črty, ale hodnotil ich jednoznačne kladne: „ … u týchto starých lekárov bolo životným krédom – môcť pomáhať… Bola to doba humanisticky a eticky orientovaných lekárov. Veď všetci umreli chudobní.“ Spomínal i na vzácneho pacienta, dlhoročného priateľa, no čitateľovi neprezradil jeho totožnosť. Keď začne rozprávať o „starom básnikovi“, ktorý odmala mal „slabé oči“ /nosil štrnásťdiopriové okuliare/ a teraz je takmer slepý/ I jediný kontakt so svetom má cez tranzistor/ dá sa zistiť, že išlo o važťanského kňaza a poetu Janka Silana. Mladý Strauss ešte v Prahe poznal a priatelil sa so slepým nemeckým básnikom Oskarom Baumom. Zúfalý Silan sa spovedá chápavému lekárovi: „Áno, žijem, viem to, ale ako v truhle. počúvam, ako na mňa, padajú surové hrudy zabúdania ako pomaly zarastám trávnikom zbytočnosti. Dusí ma nemohúcnosť, stravuje ma trpkosť túžby po živote, naháňa ma strach, že zošaliem. Šialený slepec, metafyzické strašidlo! Horší ako Lear.“ Plný čierneho očakávania, sťažuje sa: „Všetko vibruje vo mne, čo bolo i u nás i vo svete, čo čaká na mňa i na vás všetkých. Nebol som nikde, ale bol som neraz na cestách okolo sveta v sebe a bol som plný šťastia. Ale teraz som vykoľajený, lebo vonkajší svet sa mi stratil a neviem, či sa mi vnútorný natoľko otvorí, aby ho nahradil.“ Temná krútňava samoty ho strhávala do zúfalého ničenia všetkého okolo seba, na sebe i v sebe. Záver? Padol priateľovi-lekárovi okolo krku a vzlykajúc mu hovoril: „Dá sa žiť aj takto… Má zasa plán, ukázať tým, čo vidia, to, čo nevidia. Cez moje mŕtve oči neoklamem smrť ani pre seba, ani pre iných. Ale nech vedia, že i z truhly môže vzísť oslava života“ /Pohľad z truhly/. Čo z neho vyšlo, prefi ltrované, žiarilo jasom a znelo jasotom. Strauss ako lekár mal dostatočný dôvod zachovať básnikovo „spovedné tajomstvo“ a neprezradit‘ jeho meno. Typickým vrcholom Amalgámu je rozprávanie o priateľstve dvoch veľkých nemeckých osobností, ktorých nerozlučne spájala – hudba: geniálneho chirurga Billrotha s geniálnym hudobníkom Brahmsom. Paralelne rozprával ich životné osudy, hoci každý bol z inej profesie, takmer magicky ich spájala vášnivá láska k hudbe, Strauss vedel sa vžiť do ich priateľstva i muzicírovania, lebo sám bol chirurgom i hudobníkom, oddaným rovnako umeniu i medicíne. Premietal sa do nich, stotožňoval sa s nimi, vyžíval sa v ich hudobnej náruživosti. Obdivoval „družnost‘ duší“ takých dvoch rozdielnych charakterov i pováh. Základ ich „vnútorného zbratania“? Aj viaceré „vonkajšie“ okolnosti: „ Od začiatku ich spájal paralelizmus severského pôvodu, ťažkosti a bieda ustráchaného detstva, príbuznosť názorová, charakterová i fi lozofi ckého postoja, dar obdivuhodnej pracovnej kapacity, mnohostrannosť a neposedná energia, a predovšetkým úžasná elementárna muzikalita.“ Strauss sa v tomto obsiahlom dvojportréte prejavil ako vynikajúci epický rozprávač prenikavý znalec umeleckej i vedeckej osobnosti a nepatetický chválorečník priateľstva a družnosti na báze umenia i humanity. /Mŕtvi nestarnú/ Memoárovo-refl exívne partie Amalgamu týkajú sa priamo autora. Jeho lekárska profesia bola službou trpiacim i umierajúcim, chápal i praktizoval ju ako kresťanský idealista, kresťanský humanista. Pre jeho prax boli rovnako dôležité lekárske vedomosti – ako aj psychologický súcit a mravné svedomie. Aspoň desiatka príspevkov sa viaže na jeho lekársko-zdravotnícku aktivitu /napr. Nový dom, Trvanie, Zo zápiskov diabetika, Z retorty pomoci, Stretnutia, Súd nad sebou, Život za život – vrátane päťdielneho Decrescenda/. Použil tento hudobnícky termín na vyjadrenie svojho profesionálneho zatíchania, keď sa dožil dôchodkového veku. Dovtedy žil, aby iní neumierali, teraz sám sa stáva nádejným pacientom smrti, nevyhne sa jej čiernej čakárni. Predbežne je plný reminiscencií, v sebarefl exii blúdi chodbami pamäti, aby si pripomenul kolegov, personál, pacientov, všetko sa postupne stráca v hmle minulosti – tváre, ruky, kýpte, rany. Hrozné konštatovanie: „Každý život je prehra!“ Nie aktívny život chirurga, ktorý pomáhal, zachraňoval, reparoval telo ľudstva. Ani život obetovaný pokroku medicíny. Prešla „heroická éra chirurgie“ , otvára sa nová éra atómoveho veku: „Človek dneška“ či vedec, či umelec, či chirurg, či internista, nemôže nerezonovať na objavy atómovej fyziky, molekulárnej biológie, umelej inteligencie a s tým súvisiacich diagnostických možností /sonografi a, počítačová tomografi a“ / Descrescendo II./. Takto futurálne myslel už v Zápiskoch diletanta: „…mám chvíle, keď si myslím, že by bolo treba venovať sa len štúdiu prírodnej fi lozofi e a k nej potrebných vedných odborov, najmä modernej biogenetike, biochémii a biofyzike“. Strauss mohol myslieť na vlastné životné „decrescendo“, ale ešte viac veril v „crescendo“ medicíny, v jej ďalší vývin a najnovšie výboje, bol otvorený do všetkých možností budúcnosti – ako odborník i praktik. Bol typ lekára, ktorý sa venoval medicíne nielen ako „zdravotník“, rovnako ako vedec /dokázali by to i jeho odborné lekárske štúdie/, sledujúci prudký rozvoj biologických a prírodovedných disciplín. Ako odborník orientoval sa pluralisticky s veľkým perspektívnym nadhľadom. Vykonával lekársku činnosť nielen z lásky k človeku ako trpiacej bytosti, takisto z pokorného obdivu k všetkému Božiemu stvorenstvu. Treba sa k nemu vracať aj ako k lekárskemu mysliteľovi. Amalgám napísal .človek, spájajúci v sebe lekára s fi lozofom. Aj predchádzajúce diela – Zápisky diletanta, Zákruty bez ciest, Život je len jeden, Neodoslané listy /každé originálne témou i štýlom/ – dokazujú, že Straus nielen obsiahol mnohé kultúrne a vedné oblasti, rovnako ich aj obohatil vlastným tvorivým prínosom. Naozaj mnohostranná osobnosť, nesporne moderná a nepochybne aktuálna j v 21. storočí. V Zápiskoch diletanta spomína: „Začal som písať, lebo som sa bál smrti.“ Plašila ho, plašil ju aj on. Snažil sa ju odplašiť poéziou i hudbou.

Július Pašteka