V denníkových zápiskoch Pavla Straussa možno počuť viacero hlasov – jeho viery, jeho intelektu, čítaných autorov (od starozákonných žalmistov až po jezuitu Teilharda de Chardin), aj zvuky a pazvuky povojnových disonantných desaťročí. Hlasy rozpornej doby ozývali sa v ňom v rôznych intervaloch aj s rozdielnou intenzitou. Občas reagoval na ne priamo, zavše sa snažil od týchto zvukov i pazvukov izolovať. Právom a oprávnene. Ako hľadač a vyznávač pravdy nemohol však zostať ľahostajný k dianiu okolo seba – či slovenskému, či európskemu. Totiž mával obdobia, keď sa chcel obklopiť akoby „mystickým tichom“, aby nepočul vyčíňanie zlovestných „síl zla“ (bude ich veľmi konkrétne pomenovávať, najmä v oblasti politickej). Čitateľ jasne pobadá, kedy sa musel prekloniť z polohy „mystickej“ do polohy „realistickej“. Potom jeho komentáre boli až „nezdvorilé“. Od samého začiatku Straussove denníkové zápisky boli predovšetkým – „vyznávačské“. Prezentáciou, propagáciou, apológiou viery (Mozaika nádeje, Ecce homo, Tesná brána), pôvodne v podobe tzv. marginálií. V pozostalosti sa zachoval aj denník z roku 1950 nazvaný Nezdvorilé glosy, ktorý sa celoročne viazal na kresťanských svätcov, svätice, sviatky, nie na občiansky kalendár. Tu je Strauss už vyznávač dvojpólový, ako jeho inšpirujúci vzor Léon Bloy (1846 – 1917), veľký francúzsky konvertita. Na jednej strane pokorne zbožný, na druhej strane bojovne útočný. V máji 1950 Strauss o tejto výnimočnej osobnosti napísal: „Léon Bloy je jedným z najhlbších a najrevolučnejších duchov. Tento žobrák dobrovoľnou voľbou, tento sluha utrpenia z presvedčenia bol oprávnený hľadať a rezať vredy spoločnosti i cirkvi. Mal právo hanobiť špinavcov, lebo bol čistý; boháčov a zbohatlíkov, lebo bol chudobný; farizejov, lebo bol svätý a denne Vesmírny obzor Pavla Straussa sa posväcoval. Všetky literárne a pseudovedecké splašky, všetky mravné žumpy mu zožierali jasné a krištáľové srdce. Jeho blesky sú ohromným zármutkom jeho duše.“ Aj to o ňom priznal: „Adoptované dieťa Matky z La Saletty, zúrivý veštec apokalyptických hrôz nášho veku, neľútostný hanobiteľ a bičovateľ malých a podpriemerných kňazov a hierarchov“ (Tesná brána). Aj Strauss vystupoval ako „prorok apokalyptických hrôz“ 20. storočia, no ako „hanobiteľ a bičovateľ“ sa obracal proti skorumpovaným politikom, verejným predstaviteľom moci, nie proti kléru. Pátos morálneho rozhorčenia nad dobou a spoločnosťou u oboch bol rovnaký. Za prapríčinu záhuby ľudstva považovali jeho demoralizáciu, duchovné a sociálne odkresťančenie. Po Straussovej smrti nachádzali sa v jeho knižnici tieto Bloyove diela v češtine, nemčine, francúzštine: Můj denník (1919), Poslední sloupové Církve (1919), Die Armut und die Cier (1987), Oeuvres de Léon Bloy (1949), aj literatúra o ňom: Léon Bloy (Fribourg, 1943), J. Petit: Léon Bloy (Paris, 1966). Zrejme tohto autora svojho srdca mal pôvodne oveľa kompletnejšie (v češtine vyšli takmer všetky jeho pamfl ety, denníky, romány); zostal jeho verným, vďačným, oddaným čitateľom do konca. S Bloyom, nazývajúcim túto zem „rajom utrpenia“, spájal ho spoločný „kult utrpenia“. Napríklad: „Ľudská zrelosť je ochota trpieť. Ľudská veľkosť je ochota obetovať sa. Vrchol života je – kríž.“ „Kríž treba dobrovoľne prijať…; len láska ku krížu je pravá láska k životu…; kríž je zatiaľ víťazná štandarda večného života.“ „Byť hodným utrpenia, je pre kresťana najvyšším vyznamenaním.“ Ale vedel vystupovať s bloyovskou bojovnosťou ako „verejný nepriateľ“ proti ofi ciálnym predstaviteľom národa či štátu. Napríklad v júni 1950: „Svet sa hemží vzdelanými hlupákmi a hlúpymi nedoukmi. A tí poväčšine vládnu už od stáročí.“ Alebo: „Koľko nebezpečenstva číha na človeka na každom kroku, nielen duchovné, ale i osobné! Spoločnosť, ktorá žiada od človeka odpútanie od Absolútna, žiada rigorózne pripútanie človeka k štátu…; moderný policajný štát je paródiou kráľovstva nebeského…“ V júli: „Sú ľudia, katolíci, laici, kňazi, rehoľníci, ktorí sú schopní urobiť každý kompromis, aby si zachovali postavenie, pohodlie, životnú istotu. Tvrdia síce, že sú nútení urobiť to, aby ostali na svojom mieste, aby tak mohli konať dobro, ratovať ľudí, cirkev a záujem Boží, a pritom im ide len o vlastný záujem.“ V tomto mesiaci brojil nielen proti servilným pokrytcom, ale upozornil aj na dejinný paradox. Totiž 14. júla, keď sa vo Francúzsku slávi pád Bastilly a začiatok revolúcie: „V jeden deň sa stretá zúrivá bohorúhačská udalosť a sviatok mravne duchovného obra, sv. Karola Boromejského.“ V decembri pripomenul i priamu ozvenu Francúzskej revolúcie z 18. storočia v Rusku 20. storočia, kde bohorúhačstvo i revolučný teror dosiahli európsky vrchol: „Takmer nikdy v dejinách nebol svet tak na pokraji svojej defi nitívnej záhuby ako v našom atómovom storočí, storočí dvoch svetov… Šestina sveta vo vedomej vzbure proti Bohu, ostatný svet rozbitý v diabolsky nenávistnú a nemorálnu mozaiku skupín, siekt a spoločností politických, náboženských a kultúrnych.“ Lenže v päťdesiatych rokoch, s nástupom pofebruárovej totality, musel Strauss pozmeniť svoje kritické postoje, lebo aj u nás – povedané slovami J. J. Rousseaua – všetky dvere mali uši a všetky obloky oči. Nadišla éra sliedenia a udavačstva, policajného i straníckeho. V podozrení boli všetci „inak zmýšľajúci“. Nežiaduci a nepohodlní stali sa najmä disidenti, umlčaní na štyri desaťročia. Strauss mohol celkom slobodne myslieť a slobodne sa vyjadrovať až v denníkoch z posledných rokov svojho života. Hoci svoj Zbytočný denník (1991) začínal optimistickou myšlienkou „Vesmírom vládne hudba“, teda súzvuk, súlad, harmónia, písal ho fakticky človek očakávajúci skôr trúby posledného súdu, „veštec apokalyptických hrôz“, ako jeho inšpirátor Léon Bloy. Nielen pre osobný pocit akejsi „nepríslušnosti“ do 20. storočia, častejšie opakoval: „Prišiel som na svet, do ktorého som nepasoval. Vždy som sa cítil na nepravom mieste.“ Teda neprispôsobivý nonkonformista? Skôr citlivý humanista, ktorý musel žiť v neľudskom a odľudštenom svete, pretože – podľa neho – odbožštenom a odkresťančenom. Nie div, bolo mu súdené žiť v storočí vojen, revolúcií, diktatúr. Podobne sa nemožno čudovať jeho výroku: „Svet je ustavičné predpeklie.“ Trpel tým, že „je vo svete málo dobroty a málo svetla. Aj veľa vedomých a nevedomých apoštolov zla. Je tak málo dobroty, pochopenia a odpúšťania. Každý je hyperkritický voči každému“. No nejde len o ľudskú a medziľudskú zlobu. Aj akoby o celosvetové organizovanie zla. Doslova tak sa mu javila situácia v roku 1991: „Na rôznych miestach sú výbuchy nenávisti a vražednej neznášanlivosti. Akoby z jednej centrály boli udržiavané tie antibratskosti ako plamene a plamienky, ktoré by raz mohli vybuchnúť ako svetová kataklizma, ako úvod do súdneho dňa. Kto raz odhalí tú centrálu zla, možného a skoro nemožného? Budú to asi infernálne sily duchovného zla. V evanjeliách tejto doby sú náznaky začínajúceho konca… Keby sme hľadali predapokalyptické príznaky v našej dobe, nemusíme hľadať ďaleko. Všetko je tu, hrôzy prírodné i človekom vyvolávané. Svet je zrelý na strašný koniec. Vedome vynechal zo svojho inventára Boha a všetko rozumom nepolapiteľné a sústreďuje sa len na najnižší a najbližší úžitok. Človek sa minul svojmu najvlastnejšiemu poslaniu… Čakám veľké gesto Božie.“ Myslel tým na priamy zásah Boží? „Hrozivé je nebo. Hrozivé sú čítania konca evanjelií. Hrozivá je celá svetová situácia, umelo udržiavaná z nejakého toho svetového centra, i keď len v plamienkoch, aby sa to v danej chvíli mohlo rozhorieť. Všetko riadené a pripúšťané zhora, ale určite i zdola… Hrôzy hrozia politické, ale aj apokalyptické…“ Za Bloyovými apokalyptickými víziami bolo zjavenie v La Salette, za Straussovými vo Fátime. Fátimské zjavenia z roku 1917 ohlasovali skorý koniec prvej svetovej vojny, hrozbu druhej svetovej vojny, ak sa ľudstvo nepolepší, a obrátenie boľševického Ruska (J. Weber: Fátima – odkaz Panny Márie, Trnava 1944, s. 84 – 85). Strauss bol v roku 1991 pripravený na „druhý príchod Pána“, presvedčený, že „svet je zrelý na skazu, na úplnú skazu“. Obrátenie Ruska, jednej zo svetových centrál politickej totality a bojovného ateizmu, potvrdilo fátimský prísľub: „Istá bezbožná propaganda rozšíri po svete svoje bludy a vzbudí vojny a prenasledovanie cirkvi. Veľa dobrých bude umučených… Niektoré národy budú zničené… Ale konečne bude moje Nepoškvrnené Srdce triumfovať.“ Triumf bol v tom, že „Rusko sa obráti a svetu nastane obdobie pokoja“ (cit. J. Weber, s. 85). Strauss poukazoval aj na isté metahistorické súvislosti: „Medzi fátimským zjavením, medzi Pannou Máriou a dianím diablovým v Rusku sú zjavné súvisy. V deň fátimského zjavenia vypukla Októbrová revolúcia. Každý mariánsky sviatok… sa odohrávali významné kongresy a schôdzky ruských komunistov. I teraz, v deň vypustenia fátimských detí, 19. 8. 1991, nastal puč v Rusku a zvrhnutie Gorbačova… Špirála Božej milosti predsunie vždy Pannu Máriu fátimskú.“ Lenže apokalyptické úzkosti v Straussovi pretrvávali: „I Starý zákon, i Nový zákon je plný prísľubov. To je chrbtica našich nádejí. A stále vychádzame naprázdno. Hlavná záruka sú prísľuby Matky Božej. Všetko sa splnilo okolo Ruska. Asi sa splní v tomto neustálenom svete aj vízia atómovej hrôzy. Bože, nech len ostane Tvoja láska nad tými deťmi! Fátima ostáva kľúčom tohto veku.“ Atómovú hrozbu neprivolával, no desil sa jej do konca života – pričom mu pozitívne pomáhali aj optimistické vízie Teilharda de Chardin o budúcnosti vesmíru. Zo starozákonných diel Strauss najviac sa opieral o prorocké Žalmy a Knihu Jób (čo u prekladateľa Lippertovho diela Človek Jób hovorí s Bohom neprekvapuje), z Nového zákona trvalo ho fascinoval sv. Pavol. Lippertov Jób nielen „hovoril“ s Bohom, aj sa s ním hádal a škriepil – za celé nespokojné ľudstvo. Strauss vo svojom denníku uvádza starozákonného Jóba, trpiaceho i trpiteľského, ktorý v pokore pochopil svojho Stvoriteľa (podľa Thomasa Carlyla Kniha Jób je najhlbšia z celého Starého zákona). Podľa Straussa je Jób dokonca symbolom Slovenska, videl v ňom pozitívny vzor pre slovenského človeka: „Postava Jóba je v mnohorakých formách prítomná v našom živote… poznám nejedného slovenského Jóba. Celý slovenský národ je jeho projekciou. Len aby sme všetci s ním mohli povedať: ‚Pán Boh dal, Pán Boh vzal, nech je jeho meno pochválené’… Toto je jóbovské obdobie pre Slovensko… Našu slovenskú situáciu, ale i svetovú, by som charakterizoval ako jóbovskú. Diabol si na Bohu vymohol, aby mal voľnú ruku, a chce použiť všetky psychologické, ale i reálne pliagy sveta na katolicizmus. V Juhoslávii ide o vykántrenie katolíkov, a nik na svete nepohne prstom. Aj u nás je čoraz evidentnejšie namierený boj proti cirkvi všelijakými i nekalými metódami. Ide o celosvetový útok, aby podlomil našu dôveru a lásku k Bohu. Len obstáť ako Jób! Boj ide od bodov ideologických po fyzickú likvidáciu. Bože, daj nám silu charakterov a mozgov, aby obstála naša vernosť a láska k Bohu!“ Príznačnou Straussovou osobnou črtou bola jeho jóbovská pokora: „Najzvláštnejší vzor pre koncepciu života je mi Jób. Chváliť Boha – i v nepochopiteľných chvíľach, v nezaslúženom dobrobyte i v najťažších chvíľach. I povadiť sa s Ním, ale nikdy nezabúdať na absolútnu dobrotu i v negatívnych fázach života. Nikdy nestratiť dôveru!“ Tú Strauss naozaj nikdy nestratil, ba prenáša ju i na čitateľov tohto denníka, nijako nie – „zbytočného“. Prenášal ju celou svojou spisovateľskou tvorbou, ktorej základný ráz bol náboženský a duchovný. Duchovne chcel pozdvihnúť domácu kultúru, aby nadobudla dimenzie náboženské i umelecké – a to v rámci jej europeizácie. Europeizoval ju veľkými kresťanskými tradíciami mysliteľskými i literárnymi. Ak mal pocit, že ľudstvo 20. storočia žije akoby v „predpeklí“, nemožno sa čudovať, že nebol spokojný s tým, čím slovenskú kultúru obohatil. Jednak ho z nej dlhodobo ofi ciálne vylúčili, jednak nemohol v nej dostatočne apoštolovať literárne. Vždy bol ochotný nanovo začínať, zároveň strácal sebadôveru, podlamovali ho depresie. Pád komunistického režimu koncom roku 1989 neposkytol mu už dlhšiu životnú perspektívu. V roku 1991 v denníku priznáva: „Málo je to, čo som bol schopný tomuto národu dať. Mala by to byť rozsiahlejšia koncepcia a viac do hĺbky životnejšia.“ Dôležitý je tu ten zreteľ – národný. Preto vyzdvihoval z minulosti tradíciu cyrilometodskú ako dejinotvornú, zabezpečujúcu identitu národa. Preto v prítomnosti vysoko vyzdvihol národne angažovaného nitrianskeho biskupa Jána Chryzostoma Korca pri jeho vymenovaní za kardinála (jeho kreovanie zavážilo „v záujme Slovenska viac ako všetky počínania našich politikov sprava i zľava“). Straussove osobné ašpirácie kolísali: „Všetko, čoho som bol schopný, čo som kedysi urobil, je dnes pre mňa nič. Akoby sa život dnes znovu začal, aspoň v úrovni písania… Chcem dnes urobiť pokus o nový pokus… Nedá sa vegetovať na minulosti. Každý deň je paradigma nových začiatkov.“ Po chorobe (znemožňujúcej mu aj „systematicky“ sa modliť) rezignovane reaguje aj na „spoločenské uznanie“ za spisovateľskú činnosť: „Už som pristarý, aby som sa tomu mohol tešiť.“ Alebo: „Vždy som si myslel, že žiť je písať. Dnes viem, že žiť má zmysel v sebe,“ nekládol už fl aubertovsky „dielo“ nad „človeka“. Ale čoskoro zase chváli ticho, samotu, prácu, umožňovali mu zaplniť prázdnotu bežného spoločenského života, „komplexifi kovať“, povedané teilhardovsky, svoje individuálne bytie. Bol čoraz skeptickejší k sebe, pretože aj stále náročnejší – k vlastnej tvorbe, k predstaviteľom súvekej katolíckej poézie aj k vtedajšej katolíckej publicistike (najmä Katolíckym novinám). O tzv. katolíckej moderne sa vyjadril, keď sa besedovalo o Svetloslavovi Veiglovi, jednom z najstarších členov tejto skupiny (zomrel 17. februára 2010). Zrejme ho neuspokojila diskusia ani recitované básne: „Koľko hláv, toľko názorov. Poézia je fenomén duchovný. Krátke spojenie duší je tu možné. Príležitostné básne nie sú ešte poéziou, ani príležitosť ich recitovať. Rátajú nás do katolíckej moderny. Ale stojíme na rôznych póloch tohto sveta. Každé veršotepectvo je opak poézie, i keď v ňom môžu byť záblesky.“ Strauss ako vyznávač rilkeovskej poézie i rilkeovskej poetiky nemohol sa uspokojiť s improvizovaným básnením bez hlbšej duchovnej náplne, i keď zachovávala veršovú formu. Z katolíckych básnikov najvyššie oceňoval Janka Silana (najčastejšie o ňom písal), z evanjelických poetov nadovšetko Milana Rúfusa. Strauss ako vynikajúci esejista prispieval do viacerých slovenských periodík (napr. Verbum, Nová práca, Literárny týždenník), no neuspokojovala ho denná katolícka tlač, jej nevyspelosť, nepohotovosť, neživotnosť. Predovšetkým Katolícke noviny mali reprezentačné postavenie, ale chýbala im aktuálna náplň, priame spojenie s praktickým občianskym životom, s domácim politickým dianím. Svoje výhrady Strauss takto zhrnul: „Sme politickí primitívi. A chybuje nám zmysel pre aktualizáciu… žiadne reakcie v dennej katolíckej tlači. Ako keby nebolo toho, kto by vedel promptne reagovať. Katolícke noviny sú ospalé a reagujú len na vnútrocirkevné veci. Ale veď žijeme vo svete!“ Strauss neuviedol vzor pohotového publicistu, schopného bezprostredne reagovať na denné dianie v živote, politike, kultúre, hoci priam sa vnucoval vynikajúci francúzsky prozaik François Mauriac, nesmierne pohotový komentátor, žiaľ, známy u nás len zo zlých prekladov jeho románov. Mal Strauss právo na také vysoké postuláty aj na také ostré výhrady? Oprávňovali ho k tomu jeho intelekt, svedomie, svetonázor, hlavne vedomie zodpovednosti voči národným osudom, národnej kultúre – v hrozivej predapokalyptickej situácii celosvetového ohrozenia. Osemdesiatnik Strauss mohol nazvať rok 1992 rokom svojej satisfakcie, verejného uznania, i verejnej pocty. V denníku Variácie o tom istom (1992) sú o tom stručné záznamy. Potešilo ho to ako spisovateľa, nie konvertitu, ten túžil len po duchovných milostiach. Bol orientovaný na spásu, nie na slávu. Udelené pocty boli mu predovšetkým potvrdením toho, že nepísal nadarmo; že jeho diela sa prijali a pretrvajú, budú vyžarovať do národného života i národnej kultúry kresťanskú duchovnosť. V tom ako konvertita videl svoje literárne a mysliteľské poslanie, v smere predĺženia ľudskej transcendencie. Koncom augusta si Strauss do denníka zapísal: „Včera mi na Hrade predniesol otec kardinál laudáciu.“ Išlo o Zdravicu Pavlovi Straussovi k osemdesiatke. Oslávencov komentár k nej? „Otec nebeský je nad všetkým, čo som smel urobiť. I túto oslavu prijímam vďačne. Len aby som sa smel ešte životom a činmi zavďačiť.“ Začiatkom septembra mal ďalší dôvod radovať sa: „Ďakujem Ti, Pane, za toľké dobrodenia v tej ľudskej a literárnej oblasti! Všetko sa vyrovnalo. Že ma tak ľudsky a bratsky prijali do Spolku slovenských spisovateľov. Len aby som ešte smel niečo urobiť.“ Neuvedomoval si, že tam zostali a ďalej kraľovali aj nedávni antikresťanskí angažovanci a nežičlivci (Janko Silan verejne vyhlásil, že ak ho neprijmú ako katolíckeho spisovateľa, nechce byť členom spolku). Zažil zadosťučinenie aj zo Skalice, skadiaľ ho vyhnali kedysi súdruhovia, bez ohľadu na jeho lekársku popularitu. Kvituje to v polovici septembra: „Zavolali si ma do Skalice a udelili mi čestné občianstvo. Bez zásluhy. Zažil som tak intenzívne starý zážitok…, plný poézie a lásky ku Skalici. Však keď len počujem Skalicu spomínať, poskočí mi srdce. Teším sa, že sa tak zveľadila, a spomenul som si, že som pri Hrobánkovi za pár dní napísal Stĺpy. Už som regulárny Skaličan!“ Literárna spomienka na zbierku básní v próze mu prekryla trpké reminiscencie lekárske. Koncom októbra udiala sa v Nitre podobná udalosť a pozdvihla Straussa v očiach verejnosti ako spisovateľa i lekára: „I keď ma teraz urobia čestným občanom Nitry, je v tom gesto pre všetkých. Stála zodpovednosť! Vždy s Božou pomocou a nasmerované nahor.“ Osemdesiatnikovi Straussovi naozaj už dlho nešlo o nijakú životnú vertikálu v podobe občianskych pôct, ale – ako človekovi s metafyzickou orientáciou – o „transcendentálu“, o priame upnutie sa na transcendentálno, o presah do absolútna. Ale začiatkom novembra zažil ešte ďalšie literárne prekvapenie, vedeckú konferenciu o svojom diele v Nitre (čo dosvedčuje zborník Literárna tvorba Pavla Straussa, 1992). Prijal túto akciu s istým kultúrnym nadhľadom: „Život nás všelijako zvŕta. Ťahá nás po takých vodách, o ktorých sme nič nevedeli a netušili. Nikdy som nemyslel, že o mojich písačkách sa budú robiť semináre. Nezaslúžene. A v tento deň to bolo. Ale bolo to treba na Slovensku. Vystupňovať naše možnosti vo všetkých oblastiach. Preto musíme všade dosiahnuť maximum. A najmä v intelektuálnych a duchovných. Musíme sa stať samostatnými a suverénnymi.“ Išlo mu o organizované podujatia na Slovensku, schopné propagovať výsledky domácich odborníkov z intelektuálnych a duchovných sfér, aby mohli samostatne vystupovať ako suverénni tvorcovia európskej platnosti. Avšak vrcholnej pocty sa dostalo Straussovi pár mesiacov predtým, keď mu v máji 1992 udelili v Košiciach čestný doktorát filozofie. Má o tom v denníku dosť skúpy záznam: „Zažil som niečo veľmi vznešené a krásne… Košická univerzita mi udelila doktorát fi lozofi e honoris causa. Spolu s Milanom Rúfusom. Nezaslúžene, ale fakticky. Že je v tom i Milan Rúfus, mi to uľahčuje. Pán Boh zaplať! Pán je ku mne nezaslúžene dobrý.“ Opäť sa nezabudol poďakovať „smerom nahor“, svojmu nebeskému dobrodincovi, ktorému slúžil intelektom i srdcom. Straussov jubilejný rok znamenal naozaj celoživotnú satisfakciu, oneskorenú síce, ale zaslúženú: laudácia z úst nitrianskeho kardinála, prijatie do spolku spisovateľov, dve čestné občianstva, osobitný vedecký seminár – navyše slávnostný čestný doktorát. Nehovoriac o nečakanom prínose knižnom. Na konci decembra konštatuje: „Teraz ide o koniec roka. A máloktorý bol voči mne štedrejší. I tento rok sa mi zdá skoro ako neskutočný sen. Prozreteľnosť to dovolila: vyšlo mi osem kníh. To sa už nemôže zopakovať.“ V čase veľkého životného jubilea Strauss získal spisovateľskú defi nitívu aj punc klasika – s medzinárodnou autorskou vizitkou. V tomto úspešnom roku nemá toľké depresie (napr. vo februári: „Som na ceste onemenia. Som sám so sebou a sám bez seba,“ a pod.), i keď svetová situácia vrhala pred ním apokalyptické tiene: „Všetko sa kláti, všetko sa rúca. Ale nielen vo svete a životnom okolí. Aj v cirkvi sú hrozné pukliny. Vzájomná nedôvera i v kňazských kruhoch. Zbieranie negatívnych úkazov. Nedoberieme sa čistých vzťahov.“ A dodáva: „V tomto predadventnom období sa ohlášajú apokalyptické tóny v koncových partiách evanjelií. Ale tie sú aktuálne v každej chvíli života“ (nespomenul desivú víziu z druhého listu sv. Petra: „…nebesá sa s rachotom pominú, živly sa páľou rozplynú a zem so všetkým zbĺkne.“). Stupňuje svoje úzkosti: „Je to svet plný očakávania. Čaká sa mier a ľudskosť v Juhoslávii, konsolidácia v Rusku, porozumenie všade a nedozerná možnosť lásky. Žalm 117 nás potešuje ako všetky žalmy; je víziou Božieho zásahu. Aj my, aj celý svet to čaká.“ On sám je chvíľami podrytý skepsou: „Svet vyzerá ako Bohom opustený. Toľko zla, toľko prelievania krvi a stály refrén z kalvárie: Prečo si ma opustil? Už verím, že po Bohu je Diabol najmocnejší duch. Obdivuhodné sú jeho eskapády naprieč svetom… Faloš, úskoky, nepravda, rozstriekaný jed, všade hriech, terorizmus, záplava AIDS-u, absolútny úbytok lásky. Čo by bolo, keby nebolo Pána Ježiša? Absolútne zúfalstvo!“ To písal bolestným perom v decembri 1992, ale už začiatkom februára pripomínal zlyhanie národa vo veci spravodlivosti, zodpovednosti, beztrestnosti. Nešlo mu o pomstu, ale o prebudenie z pasívnej ľahostajnosti ku „katom a trýzniteľom“: „V našom svete je tendencia k nezdravému odpúšťaniu. Čo krívd a vrážd má naša bývalá totalita na rováši! Koľko úplne nevinných kňazov a laikov bolo uväznených, a kde sú ich kati a trýznitelia? Kde sa v tých dozorcoch vzala tá surovosť a sadizmus? Kde sú tí zloduchovia, ktorí mučili toľkých kňazov a biskupa Vojtaššáka? Kto im to kázal a kde to v nich vzišlo? A nik už o tom nevie, a kde sú tí ľudia a kde hlas ich svedomia? A tak sme sa tíško pomiešali, holubičí národ a vyvrheli sadizmu! Sme na nerozoznanie.“ Bez dôslednej a prísnej spravodlivosti svet nedosiahne rovnováhu, zlo vždy znovu nadobudne prevahu – a svet opäť ohrozia vojny, diktatúry, teror, vyvražďovanie, kataklizmy a katastrofy. Strauss trvalo zdôrazňoval, že zlo treba vykupovať – utrpením, to bola jedna z jeho fi xných ideí. Jednako utrpenie nevinných a presilu utrpenia v moderných dejinách nebol ochotný pasívne pripúšťať, ani prijímať. Kládol si znepokojujúce otázky, blízke skôr Lippertovmu Jóbovi než Jóbovi starozákonnému: „Bože, akí sme len úbohí! Nepochopiteľné, že ľudia sú schopní robiť zlo! Načo je tá vojna v Juhoslávii? To nie je obyčajná vojna, je to infernálna zloba. Že toľko nevinných ľudí trpí a zomiera, je v dajakom kúte Božích plánov? Ešte len uvidíme, aký konečný zmysel je v tej vojne. Koho to vykupuje? Aj takáto krvavá zloba je nástroj Prozreteľnosti? Za každou ľudskou zlobou je Božie dobro.“ Alebo: „Bože, bol si úplne dokonalý a plný všetkou absolútnosťou, dokonalosťou. Načo Ti bola táto zem a tento svet plný všetkou našou ľudskou úbohosťou a zlobou? Načo Ti boli tieto vraždiace národy, tieto špinavé a nízke ľudské srdcia, tieto úbohé deti, choré a hladujúce, načo tie trpiace množstvá vojnových obetí?“ Napokon: „Vo svete je teraz hrozné utrpenie. Aj teraz v Juhoslávii, v Somálsku a Indočíne. Ako by si to Boh nevšimol… Nič nie je nadarmo. Kým si svet neuvedomí všade prítomnosť absolútna, nepristane na súčty a účty Božie. Nevyratúvať Božie podlžnosti! Veď všetko zlo je výsledok nášho odbožštenia.“ Teda nijaká vzbura, nijaká obžaloba, ale ľudské sebaspytovanie, kritická sebarefl exia. Sám človek odbožštil tento svet, sám človek zneľudštil tento svet – a tým dal voľný priechod všetkému zlu, všetkej záplave a vlnobitiu rozpútanej zloby v minulosti aj prítomnosti. To je Straussovo nespochybniteľné presvedčenie: všetci sme v „Božej evidencii“, všetko sa deje „v Božej réžii“, len nepoznáme tie súvisy, reálne aj historické, metahistorické i metafyzické. Preto aj on sa odvážil položiť otázku: „Kriste, koľko toho ešte vydržíš? Je apokalypsa jediné východisko?“ Utrpenie je spojené so – smrťou. Tá pre Straussa nebola problémom, osobne ju chápal ako premostenie z reálna do absolútna. Ľudsky ho otriasala smrť vyvražďovaného ľudstva toľkými vojnami, revolúciami, diktatúrami, terorizmom. Ale i biedou, hladom, vykorisťovaním. Kolektívne vraždy 20. storočia, nech sa diali kdekoľvek, ho nútili protestovať (o čom svedčia všetky denníky) nielen ako pacifi sticky zmýšľajúceho a sociálne cítiaceho humanistu, rovnako i ako lekára, nedobrovoľného „asistenta smrti“, ako sa kedysi nazval (záchranná akcia zbombardovaných detí na povstaleckom území v roku 1944). Tento osemdesiatnik poznal krutú „prax smrti“ zo svojej dlhoročnej chirurgickej praxe. So smútkom prijímal, keď ho smrť obrala o priateľov z literárneho alebo kňazského okruhu. Koľko pohrebných rozlúčok povedal, koľko nekrológov napísal za posledné desaťročia – od Silana po Hanusa! Najviac zo „sveta kníh“ želel za básnikmi („svet kníh je krajší než svet skutočnosti“), z nich najväčšmi za Jankom Silanom. Považoval Slovákov za „národ básnikov“, predovšetkým oni mu reprezentovali národný život, tradíciu, kultúru – kontinuitu duchovných spojov a súvisov: „…čo je na spisovateľovi ušľachtilé a dobré, je vždy zjavná či skrytá túžba po poznaní Boha. Od Švantnera po Turčányho a Strmeňa. Slováci sú národ básnikov, lebo je v nich imanentná túžba po absolútne, i keď decentná a skrytá. Ale je to tu, od ľudovej piesne po hymny a žalmy skryté v rôznych formách.“ Dvíhal teda predovšetkým týchto – „transcendentalistov“. Zaiste nebola náhoda, že v tomto roku jubilant Strauss spomenul aj autora básnickej zbierky Oblaky, spirituálneho predstaviteľa katolíckej moderny Paľa Olivu, hoci zomrel ešte v roku 1939: „Je mi to skoro neuveriteľné, že tu ešte som. Každých si Pán zobral k sebe a nedal im rozriešiť silu svojho nadania, napr. Paľa Olivu, v ktorom cítim silu jeho prítomnosti.“ Preto v roku 1992 s toľkou radosťou si zaznamenal do denníka osobnú návštevu laického predstaviteľa katolíckej moderny, exilového básnika a prekladateľa Strmeňa: „Dnešný deň bol pre mňa sviatočný. Pol dňa bol u mňa rečový aj poetický fenomén Karol Strmeň“ (sústavne prekladal Rilkeho poéziu nemeckú – Obraz na vázach, 1944, i francúzsku – Štvorveršia z Valais, Ruže, Obloky, 1972, najobdivovanejšieho Straussovho poetu). Strmeň umrel v roku 1994 ako Strauss. V denníku z roku 1992 nájdu sa štyri záznamy o osemdesiatpäťročnom teológovi, kulturológovi a vynikajúcom znalcovi literárneho i výtvarného umenia Ladislavovi Hanusovi, rilkeovskom ctiteľovi a prekladateľovi (Zápisky M. L. Briggeho, 1943). Dlhoročný priateľ, intímny druh Silana i kritika Kútnika, dožil sa vysokej pocty vo veľmi chatrnom zdravotnom stave, čo lekára Straussa obzvlášť skrušilo: „Dnes je divný deň. Dostal som pozvanie od vlády na recepciu na Hrade. Priateľ Dr. Hanus dostal čestný doktorát. Zaslúžene. Jedna z našich najlepších hláv. Dobrý skutok slušnej vlády. Len ako slušne s ňou budú nakladať po voľbách (5. marca; Strauss dostal čestný doktorát o dva mesiace neskôr). „Aj včera tá recepcia na Hrade z úcty k Lackovi Hanusovi! Pripadal mi ako polozborený maják, v ktorom svietilo zvyšné svetlo ducha. Pane, buď jemu i nám milostivý!“ (6. marca). „Vo mne stále rezonuje reakcia na oslavu Lacka Hanusa. Bolo to noblesné, ako si to taký noblesný človek zasluhuje. Len ten jeho fyzický stav je dosť biedny, parkinsonovský tremor so slabosťou chôdze“ (8. marca; na recepcii Strauss nechcel pripustiť, že je „chudák“, ako to pobadali na oslávencovi ostatní priatelia). Naposledy: „Bojím sa hospodárskej krízy. Nemáme dosť kontaktov, nemáme odborníkov formátu, akým bol Lacko Hanus v kultúre“ (9. marca; umrel tri mesiace pred Straussovým úmrtím). Odchody intímnych priateľov (napr. Jozefa Felixa, jedného z najmilších, ešte v roku 1987) čoraz viac izolovali Straussa najmä po osemdesiatke od vonkajších sfér. Ponáral sa častejšie do samoty a ticha, ale prehlboval a upevňoval svoje vzťahy k duchovnej nadrealite života. „Nikdy nie sme sami,“ tvrdil v polovici decembra, pretože sám naplnený spirituálnou realitou, spájajúcou ho so svätcami a sväticami – od sv. Pavla až po Matku Teréziu. Žil a myslel v duchu sv. Pavla, o ktorom sa vyslovil, že je jeho „duchovným lodivodom“. To pavlovské „už nežijem ja, ale Kristus vo mne“ naozaj sa stalo Straussovou „každodennou realitou“, jeho svetom i svetlom. Aj denník Listy sebe (1993) písal pavlovsky zanietený vyznávač. Otvorene sa hlásil k veľkému konvertitovi a plamennému apoštolovi: „Najlepší lodivod života je sv. Pavol.“ Čiže vnútorne totálne bol upnutý na Krista. Navonok však bedlivo i bolestne sledoval „beh sveta“: „… nemožno sa izolovať od spoločenskej atmosféry, v ktorej žijeme,“ od reality domácej, slovenskej, aj medzinárodnej, európskej. Neuspokojovali ho slovenské politické pomery – režim, vláda, verejní činitelia. „Mnoho všeličoho ma mrzí. Premiér sa vychvaľuje, akých má odborníkov vo vláde. A sú to zväčša pochybné indivíduá. Na čele zdravotníctva, školstva, hospodárstva, kultúry. Život to síce všetko obrúsi. Ale je to všetko len lacné politikárčenie. …Aj tí tzv. opozičníci sú len maskovaní zloduchovia“ – bola to priostrá kritika odborno-morálna! „Do čoho vústime, nevie nik… Ale veľké osobnosti si musíme vytvoriť a zaslúžiť… Kde len nabrali toľkých neschopných bezbožníkov! Ktorí sú bez plánov a koncepcií… Toľko schopných ľudí vsotených do pasivity! Každý schopnejší lekár je vložený do pasivity. Každý politický kriklúň je preferovaný. Všetky charaktery sú vcelku poškvrnené. Skoro každý má komunistickú minulosť a každý sa nehanebne derie za dnešnými pozíciami… Detičky majú dobre umiestnené a krutosti režimu ospravedlňujú. Ťažko sa na to pozerať! Ľúto mi je, že je u nás toľko bezcharakterných ľudí. Národ je zdemoralizovaný a cirkev nahlodaná.“ Rozhorčenosť a roztrpčenosť dopĺňali Straussovo všeobecné sklamanie. Medzinárodná situácia nútila ho k podobnému pesimistickému posúdeniu Európy: „V Juhoslávii sa ďalej vraždí… Svet je ťažko rozkolísaný nielen u Srbov, ale celý bývalý Sovietsky zväz je absolútna zem neistôt. Obávam sa, ak dôjde k svetovej vojne, vyjde to u Rusov… Darmo, je to najnespoľahlivejší národ…“ Pretože plný úzkostí, vari sám začal isté udalosti „démonizovať“? „Všetka faloš a zloba života je tak nahustená vo svete, že sa perspektívy strácajú. Ten výbuch diabolskosti v Juhoslávii je len jeden z tých obrazov zla. Celý svet je prešpikovaný zlobou, antikresťanstvom…“; „Pre koho je už prijateľná čistá osobnosť pápežova? Katolicizmus ostáva najnenávidenejšou formou života a spoločnosti. Vláda diabla je čoraz evidentnejšia vo všetkých oblastiach života…“; „Svet je v najsterilnejšej kríze od vekov. Celosvetové zlo, naozaj diabolské, ovláda skoro všetky oblasti života… Obrovské fi nančné machinácie, degradácia všetkých hodnôt ľudskosti, počnúc celosvetovou prostitúciou, vybičovanie všetkých oblastí sexuality, ktorá sa pred ničím nezastaví. Agresivita terorizmu sprava i zľava v odnožiach nacionalizmov, nešetrné vojny, otrasy posledných ideálov a ideí sveta u veľkých i malých národov. Náboženstvá rozožierané skepsou a národným sebectvom.“ Pochopiteľne, že ho ďalej prenasledujú apokalyptické predtuchy: „Koniec sveta nie je termínovaný. Ale apokalyptickí jazdci sú pustení“; „Ideme v ústrety zakončeniu storočia a nepriznávame sa k tým apokalyptickým obavám. Ale v úzadí našich tušení sú prítomné, aj keď sa k nim nepriznávame…“; „V Božích rukách sme stále,“ tvrdí Strauss, „v satanových – len napoly.“ Prečo neverí v úplnú skazu, i keď ho mátala „tretia svetová vojna“? Práve z uvedeného dôvodu: „Stačí nám vedomie a istota, že je všetko v Božích rukách,“ teda v Božej „evidencii“ a v Božej „réžii“. Pritom sa neobával nejakého „trestu zhora“. Dôvodí: „Všetky celosvetové morálne hodnoty sú vysmievané. Len sa obávam, že nám to Boh znovu predloží na účte a dôjde k ešte apokalyptickejším hrôzam, ale vlastnej výroby.“ Ľudstvo samo sa zničí, uvedenie do skazy a záhuby prostriedkami svojej pomýlenej vedy, pomýlenej techniky, pomýleného, vari až spochabeného myslenia. Čiže: apokalypsa „vlastnej výroby“, apokalypsa v podobe sebazničenia zneužitím ľudskej teoreticko-praktickej aktivity – bez morálnej záväznosti a zodpovednosti. Pritom neprestal veriť v možný „fátimský zásah“: „Vo Fátime zasiahla Matka Božia do svetovej politiky. Prečo by nemohla zasiahnuť do našej malej pobabranej slovenskej politiky? Veľmi by to bolo potrebné. Bojím sa veľkého debaklu.“ Pretechnizovaný vývinový trend 20. storočia vniesol viaceré negatíva aj do literárnej oblasti, pre spisovateľa Straussa prvoradej: odklon od knižnej kultúry ku kultúre televíznej. Dotýkalo sa ho to nielen ako náruživého čitateľa beletrie (od Danteho cez Shakespeara a Goetheho až po Baudelaira i Apollinaira) i odbornej literatúry (od Kanta cez Hegla, Nietzscheho až po Freuda). Pociťoval to ako úpadok skultúrňovania slovenského človeka európskymi knižnými hodnotami, ako pokles knižného vzdelávania prostredníctvom diel veľkých spisovateľov, mysliteľov, vedcov. Každý veľký autor predstavuje „okno do sveta. Cez to všetko sme my a cez to všetko je Európa vyzretá v nás“. Nečudo, že sa napokon príkro vyslovil: „Ľudia, ani mládež, nečítajú, len hlúpnu pri televízii“ (tento stav je ešte povážlivejší v 21. storočí). A predtelevízorových divákov upozornil: „Tvoja knižnica je tvoj portrét,“ obraz osobnosti či charakteru. Literatúra mala, má aj by mala mať integračné poslanie, byť integrujúcou silou európskych kultúrnych národov. Strauss očakával i podnecoval zjednotenie spisovateľov domácich i zahraničných prostredníctvom „hodnôt humanizmu, slobody a všeobecnej spravodlivosti“. Žiaľ, dezintegrácia prevládala nad integračnými snahami: „Kde sú nádeje minulých generácií európskych duchov a spisovateľov na zjednotenie Európy? A parlament všetkých spisovateľov!… Mala by mať prevahu duchovná sféra… Len umenie, náboženstvo a hudba zjednotia? Ani hospodárstvo, ani fi nancie nás nespasia. Veľkosť minulých dôb spočívala v tomto: v úsilí zjednotiť sa myslením, umením, kultúrnou tvorbou.“ Hoci „sme slobodné Slovensko“, je vraj otázka – podľa Straussa – „či sme už na to zrelý národ“? Máme veľa „kvalitných a cenných ľudí“, ale „celonárodný profi l“ to nedokazuje, u nás je mnoho „morálneho a charakterového balastu“. Obrazne naznačené: „vo výkladnej skrini národa nemáme tie najžiarivejšie osobnosti“. Jestvuje množstvo „neschopných a lenivých“ ľudí – zlá vizitka pre národ! „Od Hlinkových a Tisových čias tu nebola osobnosť“ – myslel politická. Podstatne lepšie to bolo v oblasti kultúrnej. V roku 1993 upozornil na dve literárne pozoruhodné osobnosti európskeho formátu: Jozefa Felixa a Karola Strmeňa. Rok predtým si Strauss pripomenul vlastnú osemdesiatku, teraz nedožitú Felixovu osemdesiatku: „Jožko mi bol naklonený, skutočný kamarát. A vlastne som len teraz prišiel na jeho formát. Päťdesiat prekladov, od Cervantesa a Camusa po Molièra a Danteho. Horentné vypätie! Aj to ten organizmus nevydržal… A tých krtík, analýz a zvád!… A taká jemná a vydiferencovaná duša. Bol jedným z najväčších Slovákov, a v to rátaný i Štúr, Beniak a Jožko Kútnik aj Janko Silan. Od mladosti len s obojkom práce, bez oddychu, a málo radostí, krem fanatickej práce. Veľký človek, humanista, francúzštinár a veľký znalec našich i cudzích literatúr.“ Ocenil ho ako mimoriadne pracovitého a tvorivého literáta a romanistického prekladateľa, ktorý šírkou o hĺbkou svojho ducha predstavoval európskeho vzdelanca – s vyváženou dimenziou národnou i kresťanskou (najvýznamnejší slovenský danteológ). V septembri 1993 zapísal si lakonicky do denníka: „Obliekol som si sviatočný oblek. Pre mňa je dnes sviatok. Príde ku mne Karol Strmeň, jeden z vrcholov slovenského ducha. V dobe najperverznejšieho poníženia slovenskej reči Ľubošom Feldekom. Viem to len z pohoršenia otca kardinála. Preto dupľom a srdcom vítam nositeľa z najskvelejších plodov slovenského slova.“ Keď ho Strmeň navštívil v júli 1991, bol sedemdesiatnik. Napísal sedem zbierok, vydal asi pätnásť prekladov (M. Eminescu, R. M. Rilke, Dante, E. A. Poe, P. Claudel, F. Petrarca, F. Mauriac, T. S. Eliot – vrátane Nového zákona a dvojzväzkových Návštev, výberu zo všetkých svetových básnikov). Bol osobným priateľom M. Šprinca, J. Silana, J. Kútnika, L. Hanusa, V. Beniaka, A. Žarnova, emigroval v roku 1945, v zahraničí pôsobil ako univerzitný profesor, uznávaný literárny znalec (zahynul pri autohavárii). Stal sa naozaj chválou a slávou zahraničných Slovákov v literárnych, cirkevných i národne uvedomelých kruhoch. Strauss právom pokladal stretnutie s týmto náboženským partnerom a vyznávačom básnickej spirituality za sviatok. Len prečo aspoň pár vetami nezreprodukoval ich rozhovor? (Možno o ich spoločných témach sa raz dozvieme z korešpondencie.) Každý národ má istú kultúrnu elitu, reprezentatívne osobnosti – podľa týchto ľudských vrcholkov sa hodnotí aj rešpektuje. Ony sú základom autentickosti aj kontinuity príslušného národa. Práve preto, že Strauss si takéto osobnosti vážil, pobúrilo ho zneužívanie cyrilo-metodskej tradície, politické zneucťovanie prvých dvoch dejinných osobností Slovenska, sv. Cyrila a sv. Metoda. V priebehu troch dní zapísal si do denníka: „Je úradná oslava sv. Cyrila a Metoda. Určite z toho urobia politickú manifestáciu. Bude tam celá garnitúra politických hochštaplerov…“ (4. júla); „Zo sviatku sv. Cyrila a Metoda máme dnes štátny sviatok. A neuvedomíme si, že ochota byzantského cisára vyslať k nám misionárov mala aj politické pozadie, pripojiť si tie slovanské oblasti k Byzantskej ríši. Keby sa bol vydaril pôvodný plán, boli by sme dnes východného obradu. Ale boli to svätci a splnili Boží plán, a nie pôvodný politický. A tak im buďme úprimne vďační a oddaní…“ (5. júla); „Bol som na cyrilo-metodskej akadémii a rečnili tam mnohí z našich verejných činiteľov, čo ešte nedávno hanobili kresťanstvo ako dobrí komunisti. A teraz sa do jedného priznávali ku kresťanstvu… Či sme to národ svetonázorových lumpov?… Nik z týchto dnešných pseudokresťanov sa nezastal tých, čo boli pre kresťanstvo perzekvovaní…“ (7. júla). Nemala by prekvapovať táto jeho prísnosť. Bol až mysticky pripútaný k Bohu a cirkevnej tradícii, videl vo sv. Cyrilovi a sv. Metodovi „jasné vodcovské osobnosti“, poslané slovenskému národu, aby cez veky stelesňovali duchovnú kontinuitu kresťanstva – bez dobových falšovateľov a falošníkov, najmä politických. Najmä ako Slovensko malo „jóbovský osud“, bolo ťažko „skúšané“ pohromami európskych dejín v minulosti aj v prítomnosti, ale – „neopustené“. Aj konvertita Strauss, príkladný pavlovský vyznávač, bol životom skúšaný, no zostal nepoddajný a nepodkupný: čo znamená verný aj pravoverný. Mal právo na kritiku kresťanov, pseudokresťanov aj antikresťanov. Strauss nebol začítaný len do starých biblických textov, študoval aj moderných autorov, aby si prehĺbil a doplnil svoje poznanie historické aj kozmologické. Zaujímali ho problémy ľudstva i vesmíru, stvoreného kozmu (Genezis neobsahovala ani nevysvetľovala všetko). Sústredil sa na dvoch francúzskych odborníkov – na Clauda Tresmontanta a Teilharda de Chardin. V poslednom svojom denníku Body istoty (1994) hneď začiatkom januára uvádza: „Čítam nesmierne pozoruhodnú knihu o dejinách vesmíru a zmysle stvorenia od Tresmontanta.“ Z neho si osvojil ideu nepretržitého stvoriteľského vývinu v celom vesmíre, od počiatku až po dnešok („creatio continua“). Vesmír dosiaľ nie je ukončený, stále v ňom prebieha proces zmien, vývoja, pokračovania, dotvárania, oživovaný a udržovaný stvoriteľskými zásahmi. Svet dostal aj nových „prorokov“, prorokov „nového myslenia“ – pre našu dobu vraj sú nimi Teilhard a čiastočne Einstein. Priniesli novú teóriu, novú interpretáciu vesmíru. Najmä jezuita Teilhard zladil teológiu s prírodovedou, skoncipoval teistickú kozmológiu. Strauss nachádzal „prorokov“ v oblasti vedy a umenia, znamenajúcich vývinové názorové zlomy v jednotlivých kultúrnych oblastiach. Úvahy o vesmíre ho priviedli ku konštatovaniu: „Teilhard de Chardin je najväčší prorok 20. storočia.“ Zrejme, podľa Straussa, priniesol celkom novú, geniálnu víziu vesmíru ako stvoriteľského aktu a reálneho, materiálneho faktu. Navyše: „Treba vedieť spojiť lásku k Bohu s láskou ku svetu. To vynašiel Teilhard de Chardin.“ V Straussovej knižnici našli sa tieto diela: Teilhard de Chardin Auswahl (1964), L´avenir de l´homme (1953), La phénoméne humaine (1955), Teilhard de Chardin (1967) – nič z českých prekladov. Teilhard fascinoval Straussa azda aj preto, že jeho rovnako znepokojoval osud ľudstva i osud vesmíru. Teilhardova fi nálna vízia bola optimistická, nie „katastrofi cká“, vývin kozmu sa dovŕši vo všeobjímajúcom Kristovi, čiže slovami sv. Pavla: Boh bude „všetko vo všetkom“. To plne rezonovalo so Straussovým kristologickým nazeraním: „moja viera je: Krista milovať. V ňom milujem celý vesmír, celú prírodu.“ Strauss, roky prenasledovaný apokalyptickými obavami, potreboval nejaký „bod istoty“, keďže svet sa mu i teraz javil bezútešný: „Tento svet i Amerika sú na úrovni Sodomy. Ale kde by bol v ňom Abrahám, čo by prosil Boha o odpustenie, a kde by našiel tých, pre ktorých by prosil? Svet je v žalostnej situácii, bez najmenšej perspektívy na záchranu.“ Nie inak posudzoval stav Slovenska, zdemoralizovaného politicky: „Nič nedeformuje život tak, ako politici a ich ideály“; „Politici sú najpodradnejší členovia národa. Všetci majú defekty charakterové i morálne. Netrpia na hypertrofi u svedomia“; „U nás tiež skoro každý kolaboroval, aby na druhý deň udával svojich druhov a kamarátov.“ Boli viaceré dôvody, aby to v ňom priam zaškrípalo, v zatrpknutosti vraj mu je „všetko zbytočné“: „Umenie – a každé – je výplod darmožráčov. Obstojí len Beethoven, tiež zatrpknutý. Len hudba je útulok.“ Na tú naozaj nedopustil: „Vrchol umenia je pre mňa hudba“ ; vraj vesmírny súlad je – „symfónia“. Rozčuľovali ho literárni vedci, nerešpektoval ich: „Literárni vedci sú hrobári literatúry. Kto sa im nehodí, toho pochovajú do svojich prác. Lenže tí sa v tom literárnom hrobe ocitnú i s tými privilegovanými. Literárne a historické práce sú chtiac-nechtiac hrobmi.“ Jednako nezanevrel na literatúru. Naopak, zaznačil si nadšený umelecký zážitok – danteovský: „Veľké veci sa u nás urobili: Hviezdoslav a Dante. To je vrchol. Sme európsky plnoprávni. Božská komédia je napísaná – už netreba nič. Mal som hlboký zážitok, výstava časti veľkej zbierky grafi ky Vincenta Hložníka okolo Danteho. Otvoril to Vilko Turčány. Recitoval neuveriteľné množstvo originálneho textu z Commedia Divina. Je to fenomén s chorobnou pamäťou. Potom informoval Stanko Šmatlák, ako vedúci danteologickej spoločnosti, o genéze prekladu. Začalo sa to formovať u nášho drahého Jožka Felixa. Pribral Turčányho, písal mu komentáre k prekladom a potom v tretej kantike sa už úplne osamostatnil. Jožko pri druhej umrel. Vždy som to vedel a dnes to dupľom viem, duch akého formátu bol Felix. Napísal knihu podobnú, ale on je určite jeden z tých našich veľkých.“ Čo bola narážka na Felixove romanistické Cesty k veľkým, s najlepšou jeho danteovskou štúdiou. V čase nežiaducej roztržky v parlamente, kde boli „všetci proti všetkým“, čo Straussa mimoriadne roztrpčilo pre nekresťanskosť správania poslancov, musel ľudsky zasmútiť nad odchodom dlho ročného priateľa, veľkej osobnosti slovenskej kultúry: „Úbohé Slovensko! … V nikom a v ničom nevidieť náznak kresťanskosti… Pritom nás opustil profesor Lacko Hanus, najväčšia a najušľachtilejšia slovenská osobnosť.“ Ako kulturologicky zameraný fi lozof nadobudol postavenie akoby „proroka“, lebo znamenal zlomový medzník v chápaní tradičnej a modernej slovenskej kultúrnosti (obdivovateľ Romana Guardiniho i Teilharda de Chardin). Právom sa mu javil akoby „maják“ v slovenských pomeroch, európsky vyčnieval nad domácou priemernosťou. „Vesmír duší“, ako to Strauss nazýval, sa odchodom priateľov okolo neho vyprázdňoval. Ale neobkľučovalo ho nejaké vzduchoprázdno, žil v závanoch „duchovna“ a ,tajomna“, mysľou i srdcom spojený so zdrojom takmer mystickej spirituality, v pokornom i obdivnom adorovaní „večného Bytia“. Trvalo túžil po takpovediac mystickej láske k Bohu: „Jediný zmysel života je hľadať Boha“, on ho našiel, lebo bol odmenený milosťou konverzie. „Treba žiť a myslieť v hĺbkových kategóriách. V blízkosti túžby po Bohu a po Jeho poznaní“ – dokazuje to celá jeho literárna tvorba. „Cítiť sa povolaný Kristom je naša jediná legitimácia existencie“ – ako konvertita o tom nepochyboval. „Každý človek by mal vedieť, čomu žije, či len prirodzenému, alebo aj nadprirodzenému“ – on to vedel s absolútnou istotou: ži s Kristom, v Kristovi, pre Krista. Ak prv Strauss myslel „dejinne“, teraz priam „vesmírne“, rozpätý do kozmu, hlboko ovplyvnený „prorokom“ Teilhardom: „Žijeme vo vesmíre a s vesmírom“; „Ja ako kus vesmíru chorľaviem“; „Daj mi objať celý vesmír i celý vesmír ľudského vnútra – a nenájdeš nič, len lásku“; „Pri vesmíre som začal a pri Kristovi som skončil“ – presne ako Teilhard de Chardin, pre ktorého alfou i omegou „všehomíra“, celého kozmu, bol Kristus ako božské naplnenie a prežiarenie stvorenstva. Až v kozmickom pohľade spoznal a pochopil veľkosť i velebnosť Stvoriteľa – na to nestačil „dejinný“ pohľad, cez osudy národov či generácií. Dalo sa zlučovať mystické myslenie s prírodovedným ako v poslednej fáze Straussovho rozjímania alebo písania? Povedal: „Múdrosť a mystika nie sú to isté, ale môžu aj splynúť. Sú si blízke“ – u neho nesporne splynuli. Pochopiť ho, vyžaduje začítať sa i do jeho autobiografi ckej knihy, vychádzajúcej v poslednom roku jeho života: „Vyšla Kolíska dôvery. Je to spoveď môjho vnútra pred tvárou slovenského národa. Som rád, že je to tu.“ Bola to predovšetkým obdivuhodná introspekcia, s memoárovým dielom Človek pre nikoho (1978, knižne 2000) umožňuje hĺbkový ponor do vedomia, podvedomia i svedomia Straussovej ľudskej i mysliteľskej osobnosti. Po konverzii mu už nič nebránilo splynúť s kresťansko-národnou tradíciou Slovenska. V Bodoch istoty častejšie narážal na „vesmírny čas“ („mali by sme sa adaptovať na vesmírny čas“, „vesmírne hodiny… nikdy nemeškajú“, „na vesmírnych hodinách mi odbilo“), javil sa ako nejaký „metafyzik času“ (opäť jeho teilhardovská črta), takže i jeho posledný zápis v tomto denníku sa dotýkal tohto fenoménu: „Smrť neovplyvní vesmírny čas.“ Oprávnene mu rodina dala tento výrok na nitriansky náhrobok. Je v istom zmysle záhadný. Ale taký ostal sám Pavol Strauss aj ako autor denníkov. Zložitá, viacrozmerná, navyše introvertná osobnosť nevydá tak ľahko svoje tajomstvá. Tvorivé indivíduum ešte ťažšie.

Július Pašteka