„Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i Zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“

(Lk 10, 21)

„Možno že sú naše dni už zrátané. No vždy som hľadal pravdu. Prešiel som cez mnohé „pravdy“, kým som došiel k poznaniu, že tiché a pokorné srdce prevyšuje každý rozum.“

(P. Strauss)

Keďže nás Pavol Strauss naučil veriť, že náhody sú nutnosti, ktorých úzadie nepoznáme, budem aj ja považovať za nutnosť, nie za náhodu, čo sa mi po tieto dni prihodilo. Jeden deň som z Kolejákovho rozsiahlejšieho súboru citácií z Pavla Straussa o Pravde pripravil pre naše Listy PS cyklus „O pravde a poznaní“, a na druhý deň, keďže bola práve nedeľa pravoslávnej Paschy, sa mi zažiadalo znova si prečítať Gogoľovu esej „Svetloje voskreseňje“, ktorú som kedysi prekladal (porov. Viera a život, 2002, č. 2, s. 160-166). Šiesty zväzok Zobraných spisov Gogoľa sa mi však sám otvoril na jeho úvahe „Christianin iďot vperiod“. Stačilo sa do nej trocha začítať, aby mi bolo jasné: Krajšieho, múdrejšieho úvodu k Straussovmu cyklu o Pravde a Poznaní si nemožno predstaviť. – Neodolám preto pokušeniu, aby som ho nepreložil a neponúkol aj našim čitateľom:

N. V. Gogoľ
Kresťan kráča vpred

Priateľu môj, nepovažuj sa za nič viac ako za školáčika a za žiaka. Nenamýšľaj si, že si už pristarý na to, aby si sa ešte mal učiť, že tvoje sily už dosiahli skutočnú zrelosť a plnosť a že tvoj charakter a tvoja duša sa už sformovali dokonale a nemôžu byť lep-šími. Pre kresťana niet definitívnehonáukobehu; kresťan je večne žiakom a žiakom ostane až po hrob. Z hľadiska obyčajného prirodzeného vývoja dosiahne človek vrchol svojej rozumovej vyspelosti v tridsiatke. Od tridsiatky po štyridsiatku jeho sily ešte ako tak napredujú, ale za touto hranicou už prestáva pohyb vpred a všetko, čo ešte vyprodukuje, nielenže nie je lepšie ako predtým, ale dokonca slabšie a studenšie. Pre kresťana však tento zákon neplatí, a tam, kde sa pre druhých dokonalosť končí, preňho sa iba začína. Aj tí najschopnejší a najnadanejší ľudia, len čo im prejde štyridsiatka, stávajú sa obmedzenými, ustatými a slabými. Preberme rad za radom všetkých filozofov a popredných svetových géniov; najlepším obdobím ich života bol vek úplnej dospelosti, potom ich rozum začal pomaly slabnúť a na starosť sa stávali dokonca detskými. Spomeňme si na Kanta, ktorý ku koncu života stratil úplne pamäť a umrel ako dieťa.
Teraz sa však prenesme k životu svätcov a uvidíme, že ich rozum a duchovné sily rástli úmerne s tým, ako telesne chradli a blížili sa k smrti. Dokonca aj tí, ktorí neboli prírodou nadelení nejakým vynikajúcim umom a celý život boli považovaní za prostákov a hlupákov – aj tí prekvapovali všetkých múdrosťou svojho slova. Prečo je tomu tak? Zrejme preto, že im bola vždy vlastná tá hnacia sila, ktorá je človeku obyčajne daná iba v rokoch jeho mladosti, keď vidí pred sebou hrdinské činy, za ktoré nás čaká všeobecný potlesk, a keď sa mu sníva o ružových diaľkach, ktoré sú pre mladú dušu také vábne. Akonáhle však pred ním zhasne vidina diaľok a hrdinských činov – zhasne aj oná hnacia sila. Pred kresťanom však večne žiaria diaľky a večná perspektíva hrdinského nasadenia. Kresťan ako dáky mladík dychtí po životnom zápase, a má s čím zápasiť a kde uplatniť svoje sily, pretože čoraz presvetlenejší pohľad, ktorým skúma svoje vnútro, mu odhaľuje nové a nové nedostatky v sebe samom, s ktorými treba podstupovať nové a nové zápasy. Všetky jeho sily tak nielenže nemôžu opadnúť alebo zoslabnúť, ale neustále sa prebúdzajú; túžba byť lepším a zaslúžiť si tak pochvalu na nebesiach mu pridáva také ostrohy, aké ani tomu naj-väčšiemu ctibažníkovi nemôže dať jeho nenásytná slávybažnosť. To je dôvod, prečo kresťan postupuje dopredu tam, kde ostatní cúvajú, a prečo sa čím ďalej tým viac stáva múdrejším.

Um nie je najvyššou schopnosťou človeka. Jeho poslanie je nanajvýš policajné: môže iba priviesť do poriadku a usporiadať na svoje miesta to, čo už máme. Um sám nenapreduje, kým sa v nás nedajú do pohybu iné schopnosti, ktoré ho robia umnejším. Odpútavým čítaním, uvažovaním a neprestajným štúdiom najrozličnejších vedeckých disciplín môžeš donútiť um len čo-to postúpiť dopredu, ba niekedy sa dostaví efekt opačný: tak sa totiž brzdí samostatný vývoj. Od čoho um nepomerne viac závisí, to sú duševné stavy: len čo sa rozhoria vášne, náhle začína konať slepo a hlúpo. Keď sa duša upokojí a vášne pohasnú, um sa aj sám rozjasní a začne postupovať rozumne.

Rozum je bezpochyby najvyššia a s ničím neporovnateľná schopnosť, ale získať ju nemožno ináč iba víťazstvom nad vášňami. Bol daný iba tým ľuďom, ktorí sa nezabudli venovať svojmu vnútornému formovaniu. Avšak ani rozum ešte neumožňuje neustály postup človeka vpred. Jestvuje ešte vyššia schopnosť, ktorej meno je múdrosť, a tú nám môže dať iba Kristus sám. Túto vlastnosť nikto nedostáva pri narodení, nie je nám prirodzene daná, ale je darom milosti nebies. Ten, kto už má um aj rozum, nemôže sa k múdrosti dopracovať ináč, iba dennou a nočnou modlitbou, neustálym vyprosovaním si jej u Boha, dvíhaním svojej duše na úroveň holubičej krotkosti a privedením všetkého vo svojom vnútri k najideálnejšej čistote, aby mohol prijať onú nebeskú návštevníčku, ktorá sa vyhýba príbytkom, kde je duševný svet nie usporiadaný a kde niet vo všetkom úplného súhlasu. Ak ona raz vstúpi do domu, začne sa pre človeka nebeský život a pocíti, aká je to nádherná slasť byť žiakom. Od tých čias sa mu všetko stáva učiteľom, celý svet mu je učiteľ; aj ten najnehodnejší z ľudí mu je učiteľom. Z poradenia naprostejšieho človeka získa múdru radu; aj ten najhlúpejší predmet sa obráti k nemu múdrou stránkou a celý vesmír sa mu stane jednou otvorenou knihou poučení. Zo všetkých ľudí bude on najviac čerpať z jej pokladov, lebo najviac bude cítiť, že je jej žiakom. Ak si však aspoň na okamih pripustí, že má už učenia dosť, že prestáva byť žiakom a považoval by za urážku, keby ho chcel niekto v niečom poučiť – vtedy sa mu múdrosť odníme a on ostane v temnotách ako kráľ Šalamún posledné dni svojho života.
(1846)

Nečakané pokračovanie…

Zošity Zápisníka mi k dávnejšiemu čítaniu uvedenej Gogoľovej eseje ponúkli ešte takéto záznamy:

(10. jún 2005)
So záverom Gogoľovej eseje prekvapivo súznie Rúfusova báseň „Medzi zložitým a prostým“ (zbierka Báseň a čas):
Ak zložitému stačí ako na to,
prostota musí prosiť zjavenie.
A trpezlivo čakať na svoj sviatok:
ak áno – áno. Ak nie – nie.

Urozprávané deti Zeme.
A ticho tajomstva a ticho diaľavy.

Pyšní na to, čo všetko vieme,
odkázaní sme na to nemé,
či samo seba vyjaví.
(úryvok)

(10. apríl 2007)
Dojemná je Gogoľova esej „Christianin iďot vperiod“. – Pripadá mi to ako oslava Novej Lásky, ktorá vystrieda lásku starú.
Zákon starej (prírodnej) lásky je zákon smrti; ako všetko v prírode, aj ona sa zrodí, vykvitne, dozrie a – zhynie. „Z hľadiska obyčajného prirodzeného vývinu dosiahne človek vrchol svojej rozumovej vyspelosti v tridsiatke. Od tridsiatky do štyridsiatky jeho sily ešte ako tak napredujú, ale za touto hranicou už prestáva pohyb vpred a všetko, čo ešte vyprodukuje, nielenže nie je lepšie ako predtým, ale dokonca slabšie a studenšie.“

Celkom ináč je to s tým, komu vládne zákon Novej Lásky: „Pre kresťana však tento zákon neplatí, a tam, kde sa pre druhých dokonalosť končí, preňho sa iba začína. Aj tí najschopnejší a najnadanejší ľudia, len čo im prejde štyridsiatka, stávajú sa obmedzenými, ustatými a slabými… Prenesme sa však k životu svätcov a uvidíme, že ich rozum a duchovné sily rástli úmerne s tým, ako telesne chradli a blížili sa k smrti.“
Prečo je tomu tak? Preto, lebo „pred kresťanom (teda pred človekom Lásky! – J.R.) žiaria večne diaľky a večná perspektíva hrdinského nasadenia.“
Zaujímavé: ako mi ukazuje zošit z apríla 2006, vlaňajšiu Veľkú noc som tiež prežil s týmito Gogoľovými „Izbrannymi mestami…“

(17. apríl 06 – Veľkonočný pondelok)
Taký zázrak nevymyslíš; to môže robiť len Ten, ktorý veje, kade chce… – Včera večer sme pozerali na STV prvý diel filmuosv.Františkovi– a teraz vidím, že celý ten Gogoľov text je nádhernou ódou na sv. Františka, na jeho MÚDROSŤ!

Ku Gogoľovej óde na Múdrosť sv. Františka môžeme pripojiť aj nádherne súzvučnú ódu Pavla Straussa: „…A tu začína obnova krásy a veleba všetkého. Tu začína obdiv pre takú veľkú, pokojnú a láskavú dušu, akú mal sv. František. Nielen výzorom, aj srdcom sa najviac podobal Kristovi. Všetko vedel konať na oslavu a pokoj Boží. Bol a ostáva vzorom. Všetko ho tešilo a všetko obdivoval, všetko mu bolo blízke: kvety, vtáci a ryby, nebo i skaly, oheň a voda. Vo všetkom obdivoval Božie dielo a Božiu blízkosť. Takto je potrebné svoje vnútro usmerniť.“ (Kolíska dôvery, s. 43-44.)

(29. apríl 08)
Ak by sme chceli skúmať, čo môže spájať také dva vzdialené svety ako Gogoľ a Strauss, nemuseli by sme ďaleko chodiť: No predsa KONVERZIA!
Veď čo iné sú Gogoľove „Ibrannyje mesta iz perepiski s druzjami“, ak nie Straussov „Človek pre nikoho“!

Julo Rybák