K napísaniu týchto poznámok ma svojho času vyprovokoval rukopisný (doteraz nevydaný) Zbytočný denník Pavla Straussa – konkrétne jeho úvaha z 9. 1. 91:

„Hľadať poznanie človeka. To je úloha človeka, najmä píšuceho. Nech píše čokoľvek a akokoľvek, či poéziu, či prózu, cieľ je jeden. A cez poznanie vnútra človeka dostať sa k poznaniu podstaty všetkého.
Čo je hlavné v tom našom porajskom blúdení, nájsť v sebe to miesto prívratu k Bohu, kde došlo k odvratu. Každý to musí nájsť v sebe.“

Prvou mojou reakciou na tento text bolo, že sa mi veľmi zažiadalo, aby ani Slovník slovenského jazyka z r. 1963 (SSJ), ani Krátky slovník slovenského jazyka z r. 1987 (KSSJ) slovo prívrat – na rozdiel od odvrat – v tomto straussovskom význame nepoznali. Tak by sa mi totiž potvrdilo dávne presvedčenie, že vedomie človeka tejto civilizácie (aj jazyk, ktorý ide za vedomím pokorne ako psík) je ďaleko viac rozvinutejšie, rozvetvenejšie, rozčlenenejšie v negatívnom než v pozitívnom smere (odvrat áno, prívrat nie). Bolo by to aj v duchu Straussovho presvedčenia z tohoto denníka, že v dnešnej dobe „vo všetkom majú prevahu len sily negatívne“. Alebo ako hovorí v zápise zo 7. 3. 91:

„Chceme dobro a páchame zlo. Chceme mier a vymýšľame vojny. Chceme čistotu a sme pošpinení hriechom. Chceme krásu a ničíme svet. Chceme život a zabíjame deti.“

Úlohou (vedomia i jazyka) geniálnych osobností by mal byť práve prívrat ľudského pokolenia k pozitívnej perspektíve. K tej perspektíve, ktorú nádherne vyjavuje napr. tento Straussov záznam:

„No, ale prameň každej umeleckej tvorby je oblasť mimo čas a priestor, a to sú tie najhlbšie etáže vnútra. A preto sa stadiaľto zažíha svetlo všeobjímajúcej lásky, ktorá by sa chcela z plného srdca rozšíriť na všetkých ľudí. To je konečné poslanie každého skutočného umenia: vylúdiť radosť a šťastie, vylúdiť úsmevy a lásku. Aby tento svet nezabudol, že láska neumiera. Srdce umelca je ale veľký zápisník vo svete veľkého zabúdania. Premení všetky chvíle radostí a žiaľov, chorôb, porážok a víťazstiev v konzervovanú prítomnosť. Každý hlboký zážitok i každá tvorivá minulosť sú knihou proroctiev. Umelec vylúska pre nás všetko podstatné, čo nemá skapať. V ňom sa sám život vystupňuje. Ďakujeme, že nám umelci pomáhajú ľahšie žiť, plnšie žiť.“

(Porov. Listy PS-6, s. 15.)

Bude preto len prirodzené, ak v reči týchto osobností budeme nachádzať prívratné slová, ktoré v našej bežnej reči alebo vôbec nepoznáme, alebo ich pociťujeme ako výnimočné, dráždivé, schválne. Naša reakcia na jazyk génia môže byť potom dvojaká: prívratná alebo odvratná. Alebo sa s úľavou prikloníme k ich vyslobodzujúcemu slovu, ktoré sa nám stane pomenovaním pre naše akumulované, ale zatiaľ „nemé“ vedomie, alebo sa od nich s podráždením odvrátime, poddajúc sa zákonu „ľahšej cesty“, ktorú som si kedysi vo veršíku venovanom Pavlovi Straussovi formuloval slovami: „K svojim prišiel, / a svoji ho neprijali. // Volal vyššie. / Ľahšie je byť malým.“
Oba spomínané slovníky ma sklamali – i potešili zároveň. SSJ i KSSJ rovnako poznajú slovo prívrat vo význame (2), ktorý nás teraz nezaujíma ; nie je však zanedbateľný pre celkové významové pozadie, na ktorom slovo prívrat (1) v našom vedomí funguje (či môže fungovať). Ide o športový termín, označujúci „polohu lyží pätami (SSJ pätkami, čo mi znie lepšie) od seba“. (Zaujímavé: aj táto definíciamá„negatívnuperspektívu“.)SSJvšak(narozdielod KSSJ) uvádza slovo prívrat aj v straussovskom význame (moje sklamanie!), ale – na moje potešenie – s odkazom na Hviezdoslava, ktorý je prívratným géniom nášho národa par excelence: Prívrat = privrátenie: smelé k pravde prívraty (Hviezd.).

Zo spomínanej „filozofie“dvochsmerovaníľudskéhovedomia prirodzene vyplývalo moje očakávanie, že z dvojice slov prívrat – odvrat negatívny pól tejto opozície (odvrat) slovníky uvádzať budú. KSSJ toto očakávanie sklamal – čo sa mi zdá nepochopiteľné; v mojom vedomí odvrat = „odvrátenie, odklon: odvrat od skutočnosti, hlásať odvrat od tohoto sveta, odvrat od neskutočného romantizmu“ (SSJ) funguje „ústrojne“, plynule, bez zádrheľov.
V Straussovom Zbytočnom denníku nájdeme slovo odvrat ešte raz, hneď v zápise z nasledujúceho dňa (10.1.91): „Každý raz spadne do priepasti úloh. Sebe utiecť nemôžeš. I keď si len nástroj. Dostaneš, čo ti je primerané. Najväčšie nešťastie je zúfalstvo. A to je odvrat.“

Bolo by možné argumentovať (obľúbená námietka), že slová prívrat (1), odvrat (1) sú zbytočné, lebo máme bežné a zaužívanejšie synonymá príklon, odklon. Tieto slová budú naozaj často ľahko zameniteľné, napríklad: „I terajšia situácia sveta je obraz odklonu (odvratu) od Kristovej obete lásky“ (Strauss).
Na túto námietku môžeme odpovedať: a/ sú dobré dôvody preto, aby jazyk udržiaval v svojom inventári aj také na prvý pohľad „totožné“ slová ako oblok – okno, ktosi – niekto – dakto – voľakto a pod.; b/ bližší pohľad na dvojice príklon – prívrat, odklon – odvrat ukáže, že medzi nimi môžu iskriť dôležité významové rozdiely. Je niečo iné odkloniť sa od viery a odvrátiť sa od viery, odkloniť sa (?) od rodiny a odvrátiť sa od rodiny; takisto prikloniť sa k viere a privrátiť sa k viere… Aj v uvedenom príklade (Najväčšie nešťastie je zúfalstvo. A to je odvrat) by sme sotva vystačili s odklonom.
Na druhej strane nie každý odklon možno zameniť slovom odvrat, napr.: Sem patria všetky odklony (odvraty?) od priameho smeru k večnosti (Strauss).
Význam slov prívrat – odvrat pekne vyjavujú aj adjektíva privrátený – odvrátený v Straussovom použití, porov.:
„Kde a kedy sa raz nájdu stopy našich odtlačkov. Poslúžime raz za príklad. Príde raz doba k nám privrátená alebo odvrátená, čo bude rásť v súlade s nami alebo v odpore.“ (Kvety z popola)
„Či je tak či onak, je ona (smrť) začiatok privrátenej strany večnosti. (Rekviem za živých)
„Ale život pozostáva z privrátenej a odvrátenej tváre všetkého. (Rekviem za živých)
Je pozoruhodné, že prvému dielu, ktoré vyšlo tesne po jeho smrti – denníku z rokov 1984-85 – dal Strauss názov Odvrátený hlas, teda hlas z tej druhej, odvrátenej strany…

Na záver niekoľko všeobecných poznámok:
1. Slová prívrat – odvrat (ako podrobnejší výskum iste ukáže) treba považovať v Straussovom slovníku za príznačné. Ba máme silné pokušenie zaradiť ich k jeho kľúčovým slovám. Uveďme si – na ilustráciu – niekoľko príkladov:
prívrat
Život je plný rozvratov a prevratov. Nejedno sa zmení na svoj opak. A v nejednom sa zhrčí nešťastie a prívrat ku koncu. (Zbytočný denník)
Nevídané pohnutie srdca. Pravá túžba po večnosti. Úplný prívrat k absolútnemu trvaniu. (Krížová cesta)
Čo sa z všetkých minulých hrôz a krutostí môže zopakovať ako definitívnyodlivBožieho prívratu? (Sme mocnejší než čas)
odvrat
A neraz nárek a zúfalstvo akoby odvrat Boha, opustenosť Bohom, najmä vo výkriku Spasiteľa, Bože, prečo si ma opustil. (Zbytočný denník)
Odvrat od Boha robí z národa svoloč. (Zbytočný denník)
Ľahostajnosť je vražedná zbraň srdca i tých najcennejších ľudí. Predsa nik nie je v sebe začiatok a koniec sveta. Odvrat od východu slnka duší. (Za mostom času)
Čo urobil zo seba človek. Vždy len odvrat od obrazu božieho. (Variácie o tom istom)
prívrat i odvrat
Je realita vsuvka medzi nás a našu budúcnosť? Veď sme sami realitou i s naším myslením a našou tvorbou. A tu sme pri otázke, či naše myslenie a naša tvorba nás prežije, či raz nenastane odvrat od nášho bytia. To sa musí premyslieť. Myslieť je viac ako popol. Nastane prívrat k sebe. (V prejave na rozlúčku s Máriou Medveckou.)
Život je len kríza na pokračovanie. Odvrat a prívrat všetkých hodnôt, na ktorých stojíme. A predsa ostáva niečo, čo je trvalé, i to, čo dnes pôsobí ako improvizácia. (Zbytočný denník)

2. S odstupom času sa nám žiada ísť ešte ďalej. Ak je (ako že je!) centrom, Slnkom duchovného života Pavla Straussa Kristus, ak je prvou povinnosťou kresťana – podľa Straussa – každodenná konverzia ku Kristovi („Denne treba konvertovať každému ku Kristovi a vždy znovu a znovu a vždy s novým úsilím. Hľadať jeho obraz, túžiť po ňom a žiť s ním. Veď je vždy a všade tu.“ – Kolíska dôvery, s. 68) – potom pojmy-slová prívrat k Nemu a odvrat od Neho zaujímajú v Straussovom slovníku ozaj centrálne miesto.
O prívrat akej sily tu ide, nám ukážu slová, ktoré sme citovali v Listoch PS-5 na stránkach venovaných Straussovmu Krstu (12-17):
„… A tak sa nahý a bezbranný hodil do náruče večnej lásky, olizovaný z jednej strany opovrhnutím, ba nenávisťou tých, ktorých duchom opustil, a chladnou nedôverou veriacich, a najmä neveriacich veriacich.(…)
A tak vykročil s dušou medzi hviezdami a s kľačiacim srdcom z katakomby svojho bytia, aby sa na prvý raz stretol zoči-voči so svojím večným nazaretským Bratom.“ (Človek pre nikoho)
Čo by pre Straussa znamenal ( a čo vôbec znamená) odvrat od Neho, nám ukáže citát z jeho Kolísky dôvery: „Mňa viedol pohľad na agonizujúceho Krista pred každým ďalším rozhodnutím. Mal som pod krížom prejsť ľahostajne alebo mu napľuť do tváre? A to rozhodlo na začiatku i doteraz o každom rozhodnutí, o každom postoji, o každej životnej križovatke. – Veď každý je konvertita a každý denne musí byť konvertitom.“
3. V texte spomíname prívratnú reakciu na prívratné slovo génia, keď sa nám ono stane vyslobodením, lebo pomenuje, čo je v našom vedomí naakumulované, ale zatiaľ „bezmenné“. Tomuto procesu dal Pavol Strauss nádherný výraz v zápise z 21. 7.1984 (v knihe Odvrátený hlas, s. 20):
„Dozvuky sú akcenty nášho vnútra, keď sa s vlastnou vnútornou podobou stretávame čiastočne vo vnútornej dispozícii iného. To je základ pôsobenia zjavov, prejavov vlastného vnútra i v umeleckých dielach. Ako keby magma zeme nášho vnútra bola hľadala cestu navonok, a keď tú kôru cez nás nemohla preboriť, prerazila iné vnútro (podč. J. R.). Človek je cesta a východisko zjaviteľných právd.“

4. Vráťme sa ku SSJ, ktorý slovo prívrat (vo význame privrátenie) „oprel“ o Hviezdoslava: smelé k pravde prívraty.
Je prirodzené, že pre autorov novších výkladových slovníkov slovenského jazyka nebude pri kodifikovaníslovaichvýznamov Hviezdoslav takou „dostatočnou“ autoritou, ako tomu bolo u autorov SSJ. Príklad slova prívrat nám ukázal, že Strauss môže byť v tomto ohľade Hviezdoslavovi významnou oporou.
K povedanému stojí za to odcitovať pasáž zo Straussovho listu zo začiatku apríla 1968, ktorým reagoval na zaslanie môjho článku O Hviezdoslavovej reči:

Drahý Julko!
Náramne potešil ten tvoj článok a najmä tá polemická žilka, spravodlivým srdom ozvučená. Je to komické, ako literárne nemluvňatá chcú mermo mocou poslovenčiť Hviezdoslava. A Tebe by sa mali poďakovať, že si taký ako si, so zdravým inštinktom pre latentný pôvab slovenského slova, i „nemiestne“ ukryté v rozmernom slovníku toho nášho génia. Nesúhlasím ani s vykastrovaním slov z miestneho nárečia. Veď sú to obohacujúce prítoky rieky slovenčiny.“
(Bolo by vôbec zaujímavé vedieť-vidieť, čo sa stane, keď kartotéka slovníka slovenského jazyka pojme do seba celý text Straussovho zobraného diela.)

5. Autor, ktorý si u nás zmyslí písať o jednom slove, sa nemôže zbaviť podvedomého pocitu, že sa venuje čomusi nepodstatnému, malichernému. Ten pocit je však odrazom jeho obmedzenosti, nie malichernosti témy. Veď v slove – ako nám to Pavol Strauss neraz dosvedčil – je všetko:
„Jedno slovo a zosype sa všetko v nás, a jedno slovo a všetky životné perspektívy ožijú. Slovo nestráca svoj pôvodný, oživujúci význam. Cez slovo rastie aj budúcnosť človeka i národa.
I zákony sú len tonizované slová, čo oživujú i životné predpoklady. Honba za dobrým slovom je dôkazom životnosti národa, je nadradená rytmu i spoločenského života.
Každé umenie končí cez slovo a vrcholí slovom. Vrcholné umenie slova je výrazom zrelosti národa.“
(Zbytočný denník, 20. 2. 91)
Július Rybák