P. O. Hviezdoslav
24. novembra 1910
(Úryvok)

Tam u nôh dubov rozložitých,
z pliec zhodiv nošu zemských tiarch
i úloh ducha obrovitých,
po rokoch nepokojom sýtych
svoj pokoj našiel patriarch:
muž prorok, poet orličieho letku;
múdrosti baník: v tom, jak žitím šiel,
mu zmysel stopujúci do dôsledku
a v súsled, rovno nebeskému svedku,
i zisťujúci jeho pravý cieľ…

Ja myslel toho rozkročenia
keď dejateľ tu skončí púť:
Rus celá sklesne na kolená,
nech v kment či v žíň je priodená,
a roztrhne si v mukách hruď
i kvíliť bude, žalobnými stony
že naplní svet po najďalšiu hrádz,
sŕdc kladivami tlčúc v Kremľa zvony:
a hľa! – len ľudu kľačia milióny…
Im žil, im umrel len! Im niet ho viac!

Veď každý národ svojho neba
si rozpne sklepy prejasné,
kde jeho svetlá hľadať treba,
v nichž dvorí si a cení seba;
duch ušiel – hviezda vyhasne:
i hneď by mal strop zmračnieť do pokory.
Tak aspoň stáva sa i v nebesách,
keď ktoré slnce obeťou tam zhorí:
tu ako slzy kanú meteory,
sťa popol skruchy kozmický tlie prach…

Smrť Leva Nikolajeviča

Pred čím to utekal ten poločlovek,
poloboh,
umierajúci na zastrčenej staničke?
Pred čím by aj, ak na každučkú z ciest
nemôžeme si nevziať so sebou,
Otče náš, samých seba, teda to,
Čoho nás zbavíš iba v Astapove?

A tak sa, ťažký sebe, vybral tam.
Len človek. Už len človek.
(Milan Rúfus: Neskorý autoportrét)

Básnik – už ani svätý za dedinou?…

„Dovoľte mi vysloviť želanie. – Ja si veľmi prajem, aby v tejto novo sa preformúvajúcej skutočnosti neostarla poézia ako taká. Neostarla ako niečo, čo sa už nenosí. Aj televízia dosť iniciatívne vymenila Chvíľky poézie za erotické videoklipy, presťahujúc tak ľudskú bytosť z vyšších poschodí tak trochu do suterénu…

Viete, peniaze zarobené na kultúre sú podozrivé peniaze, nie sú to čisté peniaze.To by si mala táto spoločnosť čím rýchlejšie a čím skorej uvedomiť. Uvedomiť si, že kultúre treba dávať, treba ju podporiť, až potom to bude kultúra vracať v podobe výsledkov, ktoré nie sú viditeľné, ale po rokoch hmatateľné. Že kultúrne zakrpatenie je po rokoch, keď ho už ťažko reparovať, jednoducho strašné. Tak na toto by sa nemalo zabudnúť. Nemala by na to zabúdať celá spoločnosť. A nemala by kultúru odkázať len na nejakých náhodných dobrodincov, tak ako nie je možné sociálnu otázku odkázať na Armádu spásy. Keby to spoločnosť urobila, to by sa celé koleso sociálnych revolúcií začalo znovu. Lenže kto by kvôli poézii išiel na barikády. Za ňu by už potom asi nikto nebojoval okrem…. no okrem smoliarov básnikov.

Takže v tomto zmysle mi dovoľte vysloviť svoju obavu. Aby ten básnik, ktorý už doteraz bol tým svätým za dedinou, nebol aj spoza tej dediny vyhnatý načisto von z chotára…
Toto je jediné starnutie, ktorého sa bojím…

(Z televízneho rozhovoru
s Danou Herrmanovou.)

Milanovi Rúfusovi,
básnikovi jeho rodnej zeme
i celej ZEME

ODCHÁDZAM

od tých, ktorí ma milovali
a ktorých som ja miloval.
A všetko, čo som tu dostal,
som im zanechal.
A preto, i keď odchádzam,
som tu stále s nimi,
s ružami kvitnúcimi!
No osemdesiat ruží
nesiem náručí,
osemdesiat tŕňov
i s ružami.
Ony boli
a sú
mojimi piesňami.
A keď už budem celkom doma,
celkom pri cieli,
spievať ich budú so mnou
deti a anjeli!

Lež zanechal som tu ešte
dve ruže,
ružu červenú
i ružu bielu,
na ktoré sa teraz
iba božia rosa a vône
bez tŕňov stelú!
Ach, ruža červená
a ruža biela,
nerástli ste v záhrade,
lež v mojom srdci kvitli,
a preto prosím,
Pane,
aby si ich polieval
a zohrieval,
aby neodkvitli,
a to vždycky, vždycky,
a ešte:
aby ich chránili
detské modlitbičky!
(Jozef Tóth – 16. 1. 2009)

S Rúfusom – po Rúfusovi

Čo nás držal pri živote
myšlienkou, že kdesi je –
n e ž i j e ?…
Navždy spočne v hrude Zeme?

To len my sa pominieme;
márne naše náreky! – –

Tie závažia nad závažia:
Poruba a Rúfus – strážia
národ dnes a naveky.
(Julo Rybák)

„…Prorocký básnik Milan Rúfus nás pozýva. Jeho pozvanie sa dá vyjadriť podobnými slovami ako pozvanie prorokovo: Vy, smädní, poďte k vode. Poďte, i ak nemáte peniaze. Kupujte zadarmo, bez platenia. Prečo dávate peniaze za bezcenné veci? Vezmite zadarmo to, čo uhasí opravdivý smäd, čo utíši opravdový hlad.
Má nám čo ponúknuť. Obrovské hodnoty vytvoril, nahonobil tento básnik. Nie iba pre seba, ale pre všetkých. Teraz pri odchode do večnosti nám ich zanecháva. Je dosť pre každého. Každý si môže vziať, koľko len chce a vládze. Čím viac, tým lepšie. Každý má toľko slnka, koľko si sám vezme.”

(Ján Grešo pri rozlúčke s Milanom Rúfusom vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave.)