(K 95-tym nedožitým narodeninám)

„V tomto historickom období potrebujeme predovšetkým ľudí, ktorí osvietenou a prežívanou vierou urobia Boha uveriteľným v tomto svete. Negatívne svedectvo kresťanov, ktorí hovorili o Bohu, ale žili proti nemu, zatemnilo Boží obraz a otvorilo bránu nevere. Potrebujeme ľudí, ktorí majú zrak upriamený na Boha a odtiaľ sa učia pravej ľudskosti. Potrebujeme ľudí, ktorých rozum je osvietený Božím svetlom a ktorým Boh otvorí srdce, takže ich rozum môže hovoriť rozumu iných a ich srdce môže otvoriť srdcia iných. Len cez ľudí, ktorých sa dotkol Boh, sa môže Boh vrátiť medzi ľudí.

(Joseph Ratzinger, Benedikt XVI.: Z môjho života)

MUDr. Pavol Strauss sa narodil 30. augusta 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši v rodine advokáta. Maturoval na mikulášskom gymnáziu s povestným samovzdelávajúcim krúžkom. Rozhodovanie sa pre štúdium filozofie, hudby či práva (čo by si bol prial otec) sa nakoniec skončilo – vďaka príkladu starého otca, mikulášskeho župného lekára – výberom medicíny. Lekárske štúdia začal vo Viedni a ukončil na nemeckej univerzite v Prahe. Ako lekár za vojny pôsobil v Mikuláši a v Ružomberku. Po vojne istý čas na klinike v Bratislave, odkiaľ prešiel za primára chirurgického oddelenia a neskoršie aj za riaditeľa nemocnice do Skalice. Režimu nepohodlného primára po 11 rokoch preložili do Nitry, kde až do dôchodku pracoval v chirurgickej ambulancii. Zomrel 3. júna 1994.
Úporné hľadania jeho vášnivého ducha – po marxistickej fáze a po príklone k indickej mystike – vyvrcholili konverziou na katolícku vieru krstom 28. augusta 1942 v liptovsko-sväto-mikulášskom chráme. V jeho osobe dalo Slovensko svetu a Církvi ďalšieho z radu veľkých konvertitov zo židovstva.
Nedožité 95. narodeniny Paula Straussa sú dobrou príležitosťou, aby sme si – výberom myšlienok z jeho knihy Mozaika nádeje, ktorá vyšla práve pred 60 rokmi – pripomenuli, s akým posolstvom predstúpil tento čerstvý konvertita v Kristovom veku pred povojnové Slovensko; aby nemal dôvod opakovať si – v parafráze – so sv. Pavlom: „Bojím sa o vás, či som sa azda nenamáhal medzi vami nadarmo.“

Situácia je krajne vážna. Je päť minút pred dvanástou. „Ťažká ruka Božia“ visí v hroznej blízkosti nad svetom. Preto je smelé a otvorené slovo na mieste.
Nepostavme sa na stanovisko zbožnej, ale klebetnej tetky, ktorá len čo vyjde z kostola, ohovára prejavy zbožnosti ostatných zbožných, ani na stanovisko farizeja, ktorý má náhodou prázdny pudilár. Postavme sa radšej od začiatku ta k stĺpu a začnime s priznaním: sme vinní, všetci sme vinní. Svet je chorý, má zakalené zmysly a nechápe; a my kresťania sme chybní, že nie sme schopní urobiť mu kresťanstvo pochopiteľným a prijateľným, že ako vlastníci Pravdy nemáme dosť žiare a intenzity presvedčivosti, aby sme ňou celý svet zapálili.
Oheň prišiel k nám. Oheň Ducha Svätého horel medzi nami. Len oheň zapaľuje. Od tlejúceho uhlíka sa vlhké a polozhnité drevo tohto sveta nemôže chytiť.
Kresťanský život je predovšetkým život heroický; je to život dobrodružstva ducha. Cesta ozajstného nasledovania Krista je najodvážnejším postojom, lebo má proti sebe nielen svet, ale i samého seba.

Ale to sú všetko len príznaky. Podstatou choroby (sveta) je deficit.Vorganizme ľudstva chýba podstatná súčiastka, bez ktorej to nejde, lebo nemôže ísť; a keď sa v dohľadnom čase neinplantuje znovu, nevyhnutne dôjde ku kozmickému pohrebu.
Duša je kohéznou silou organizmu, bez ktorej je len zhlukom pološialených a notorických odstredivých buniek. Boh je dušou ľudstva a je chlebom, jeho formatívnou podstatou, lepom jeho dejín.
A Boha vyhodili ako splesnený chlieb za mesto ľudstva, na verejné smetisko večnej nehanebnosti. A Boha denne vyhadzujú na dlažbu, vylučujú z našich kancelárií a ordinácií, z našich fabrík a laboratórií, z našich divadiel a koncertných siení, z našich manželských spální a z našich detských izieb. A Boha denne vyhadzujú na chladnú dlažbu nášho myslenia.
A preto je dnešný svet ako deravý sud, do ktorého sa nalieva náplň úsilí a túžení, i víno dobrej vôle, i dažďová voda pokusov o záchranu a obnovu, ale všetko vyteká, nevedno kadiaľ a kam. Ale veď je ten sud vlastne zo vzduchu alebo vzduchoprázdna, vypožičaný rozumom od nekonečnosti. Niečo vlievať do niečoho, čo nie je ničím, je prinajmenej klam.

Ozajstný pokrok je viera vo vieru. Recept je jednoduchý: Svet je zlý. Treba ho napraviť. Aj ty, i ja, i každý sme súčiastkou sveta. Začnime teda svet naprávať predovšetkým u seba, v sebe. Tým by sa napravil kus sveta okolo niekoho iného, a keď ten vykoná to isté u seba, i okolo nás.
Svet je plný mystéria existencie Boha. Boh je i vo mne. V sebe sa mu teda môžem najviac priblížiť. Uvoľňovaním vnútorného priestoru pre rozvinutie existenie Boha, t.j. dobra v človeku, uzdraví sa duša sveta. A toto je konečný cieľ a zmysel dejín, nehlásaný oficiálnymi katedrami dejepisu.

Konvertitom sa často vyčíta ich prepiatosť, ich extrémnosť a nekompromisnosť, ba dakedy aj hysterickosť. Ale treba rozumieť ich ťažkému postaveniu; áno ťažkému, ako všetkému, čo Boh žiada. Svojich zanechali a tým smerom sa často rozprestierajú púšte nepriazne a hory nenávisti; a v kresťanských radoch sa stretajú s nedôverou. I pre túto opustenosť sa musia tak náruživo primknúť k Božskému Srdcu, ktoré aj im prisľúbilo vykúpenie.

Rozheganý spoločenský poriadok oboch hemisfér zeme je príznakom choroby jej základov. Základom spoločného a spoločenského života musí byť všetkými prijatá mravná norma, ktorá je jednotná pre život jednotlivého človeka práve tak ako pre celý národ a pre celú spoločnosť.
Mravnosť môže byť len jedna; trvanlivá môže byť len vtedy, keď je zakotvená v niečom nemenlivom; nemenlivý je však iba Boh. Všetka takzvaná mravnosť, ktorá nie je zakotvená v Bohu, je pseudomravnosť, výhovorka mravnosti alebo jednoducho nie mravnosť, teda nemravnosť. (…)
Tackáme sa nad úžasne nebezpečnými priepasťami, lebo vládnuci a rozhodujúci mužovia nášho veku neakceptovali a neuskutočňovali Kristove mravné normy. Sprievodnými znakmi tohto odklonu je stále nemravnejšie a neúprimnejšie správanie sa svetovej diplomacie a stále brutálnejšie metódy špionáže a vojny.
Boh nás tresce nami samotnými. Dovoľuje, aby sme si navzájom rozbíjali hlavy. Duše bude on strašnejšie preosievať.

Vždy, keď sa nám zdá, že svet je taký alebo onaký, sme azda príliš sfarbení vlastným vnútrom. Azda vždy, keď sa nám všetko vidí beznádejne pustým a neopraviteľným, votrelo sa do nás zlo. A všetko je zas krásne a vzbudzuje veľké nádeje vtedy, keď sme zaplavení milosťou.

Je nepodstatné, aká je politická konštelácia alebo naša pozíca. Význam má iba vzdialenosť stredu Božského Srdca od nášho srdca. Všetku ľudskú problematiku nosíme so sebou ako slimák domček. Niet úniku, všetko treba riešiť na výslní Boha.

Operoval som dve nóbl panie. Nikdy som nepočul o ich náboženskom zameraní. Po operácii druhej som zistil, že cez operáciu držala v ruke pekný, strúhaný, hnedý ruženec. Keď ju odnášali, zabudla ho na operačnom stole – i s vreckovkou. Keď som jej ho podával, ospravedlňovala sa, že jej ho poradila jej vznešená predchodkyňa, že jej to vraj pomohlo.
To je ono. Z Boha, ktorý tak miloval svet, že zaň ľudsky krvácal, si robia salónny totem, poveru, ktorá hádam pomôže v ich – azda – trochu zaslúženom utrpení.
A to v menšej-väčšej miere robí i kresťanský svet, nielen títo periferní katolíci.
A preto ustavične treba rátať s pohromami.
Nie, netreba zúfať. Svet vždy spočinie v Božom priehrští, i my všetci, s katastrofami a koncami i bez nich.
Ó kedy už raz uvidí katolícky svet, že každý pohodlný a ľahostajný veriaci – neveriaci je schodom do hroznej záhuby.
Lebo i Božia láska má jednu príšernú fazetu.

Darmo je, u Čechov je rozvrstvenie katolicizmu iné; u nás je to predovšetkým v pospolitom ľude zakotvená hlboká a tvrdá viera, u Čechov sú veľkí a univerzálni katolícki intelektuáli, izolovaní od ľahostajných más.
Sv. Pavol, oroduj za nás a pomôž nám k heroickým intelektuálom a českým katolíckym bratom k rozrastaniu do obnoveného ľudu!
Myslím, že nás všetkých budú musieť nové pohromy vyburcovať.

Socializmus je dieťaťom kapitalizmu. Jeden životný nerv ich pojí k sebe, žijú ako dva konce jedného organizmu živené z jedného srdca. Žijú jeden druhým, jeden z druhého. A len preto je medzi nimi taký urputný boj, lebo nechcú uznať, že vo chvíli zániku kapitalizmu udrie hodina smrti socializmu.
Obom je smrť a vzkriesenie ľahostajné, a preto budú nakoniec zahodené do toho istého koša metafyzických smetí. Žiť bude len to, čo nechce len žiť. Ako i o Kristovi sa spieva: Dux vitae mortuus regnat vivus. (Vodca života žije po smrti.)

Naše časy sa náramne ponášajú na časy nastupujúceho kresťanstva: vnútorne rozleptaný a rozorvaný svet, sociálne nespravodlivo usporiadaný a hospodársky anarchický; znehodnotenie človeka na jednej strane a subjektivistická svojvoľnosť na druhej; orgiastická zvrhlosť duševnej prázdnoty, živená krvavými kúpeľmi amfiteátrov, a nadzemské slasti katakombovej vrúcnosti najčistejšej čeľade Kristovej.
Na jednej strane hybris zloby pohanstva s jeho nezmyselnou a šialenou ukrutnosťou a na druhej strane vrcholné zjavy lásky k Bohu a večným hodnotám v hekatombách vyznavačov a mučeníkov.

Žijeme v celkom novej dobe, ktorá dosiaľ nemá mena. Novovek sa iste skončil. Historici zadelili historický vek podľa určitých kritérií ideových a ich realizácie.
Koniec novoveku sme nezbadali, lebo história nesťahuje s veľkým hrmotom záclonu nad jednou vypredanou miestnosťou a otvára novú. Nečujne sa rodí nové a staré žije ešte i v novom.
Novoveku je koniec preto, lebo jeho vedúce idey sa materiálne a morálne uskutočnili, ale ich ideový základ odumrel. Moderná fyzika a ostatné prírodné vedy, na ktoré sa toľko opieral, vykrútili vlastne krk materializmu. Novovek prestal vtedy, keď humanizmus a takzanou renesanciou začatý proces rozkladu osobnosti a všetkého ostatného narazil svojím sebavedomým čelom na nové fakty vratkosti starej kauzality a pojmov hmoty – energie a času – priestoru.
Novovek na jednej strane bude hraničiť s novým vekom, kým na druhej strane sa naň opiera prvý „stredovek“. Materialistický vek medzi dvoma vekmi spiritualistickými.
(Pripravil Július Rybák)

Poznámka: Príspevok bol určený pre Katolícke noviny v októbri 2007 – k 95. výročiu narodenia Pavla Straussa