„Divíme sa veľkosti utrpenia našich čias, namiesto aby sme ho zvelebovali.“

(Pavol Strauss)

1

Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 22-26)

2

Milan Rúfus:

Neuhýbaj a bez obavy
nes, čo ti hviezdy podali.
Som radosť. Som, a tebe vravím:
Ty si môj. Ale pomaly
stúpaj za mnou, nie nedočkavo,
mám viacej času ako ty.
Som radosť. Som. A moje právo
je v plnosti. Tak bež svoj závod
a boj sa v ňom len prázdnoty.

Nebráň sa tomu, čo sa deje.
A celý vyjdi v ústrety.
Mne je dobré aj to, čo zlé je,
len prázdne nie, to uletí.
Choď teda, choď si s tenkou kožou
na trh, ktorý nám bolo žiť.
Choď v mene diablovom, či božom.
A hľadaj, čí pluh krája nožom
to, kam chce sejbu položiť.
(Óda na radosť – úryvok)

Možno málokto vie o fakte, že pri príležitosti 200-tého výročia vzniku lipského Gewandhausorchestra jeho umelecký šéf, Kurt Masur, požiadal majstra Jána Cikkera o napísanie kantátovo-oratoriálneho diela, aby mohlo počas osláv zaznieť na lipskom koncertnom pódiu. Skladateľ sa na prácu podujal v roku 1982, keď sa zoznámil s vynikajúcou básnickou predlohou Milana Rúfusa: „Keď sa mi dostal do rúk básnický triptych Milana Rúfusa, hneď som začal rozmýšľať, ako básnický text rozvrhnúť pre oratórium. Báseň je ako denník autora, krásny, hlboký. Cítil som vo všetkom, akoby básnikove slová vyšli z mojej duše. Podľa Rúfusa radosť vzniká z vedomia, že ťažkosti a rany života sme prekonali, že sme pod nimi neklesli a že môžeme s čistým štítom stáť zoči-voči svetu, s radosťou v srdci i so skromným úsmevom a povedať si: sme potrební. Táto radosť nie je prejavom všeobecnej veselosti, nemiluje hluk, lebo za ňou stojí bolesť, uložená niekde hlboko v duši, ako matka i sestra najväčšej radosti. Rúfus je básnik hlbokého citu a prenikavých myšlienok, ktoré korenia v poznávaní života, v úprimnom vzťahu k ľuďom a ich osudom. Vie preniknúť do duše človeka, vcítiť sa do jeho myslenia, problémov a súcitiť s ním. Takým sa javí v osobnom styku i vo svojej tvorbe, a preto mi je blízky. Túto hĺbku som postrehol aj v Óde na radosť. Možno bolo odvážne chcieť dotvoriť slová básnika hudbou, ale čítanie veršov vzbudzovalo vo mne silnú citovú rezonanciu, ktorá sa premieňala na znenie orchesta a zboru. Skladbu som rozdelil tak, že po všetkých ťažkostiach, bolestiach a strastiach zavládla radosť a nádej. Preto je to Óda na radosť; iná, než je Schillerova a Beethovenova.“
(Irena Michalicová – pri stretnutí na počesť 80-tych narodenín Milana Rúfusa v Múzeu Jána Cikkera.)

3

„Niektorým ľuďom sa niekedy zdá: Áno, všetky tie silné slová, idealizmus, tvorba, a všetky tie prejavy a prípitky sú dobré do istého času, za priateľským stolom, kým nepríde prvé nešťastie a prvá vážna skúška. Uvidíme, čo z toho všetkého ostane pri prvom náraze na nevyhnutnosť..
Keď sa to stalo a mňa odviezli, a päť hodín som večer preležal najprv na prijímacej izbe a potom celú noc na chodbe obyčajnej veľkej a preplnenej mestskej nemocnice – v prestávkach medzi stratou vedomia a záchvatmi nevoľnosti a dávenia sa ma zmocňoval neobyčajný pocit pokoja a blaženosti!
Uvažoval som, že v prípade mojej smrti sa nestane nič nenáležité a nenapraviteľné. Zine s Lenočkou budú na pol roka, na rok prostriedky na živobytie stačiť a za ten čas sa porozhliadnu a niečo podniknú. Budú mať priateľov, nikto im neublíži. Mňa koniec nezastihne nepripraveného, v prúde prác, za nedokončeným dielom. To málo, čo sa pri prekákžach, ktoré mi staval život do cesty, dalo urobiť, je urobené (preklad Shakespearea, Fausta, Baratašviliho).
A vedľa mňa ako šlo všetko zaužívaným poriadkom, ako vypukle sa zoskupovali veci, ako výrazne sa črtali tiene! Dlhá kilometrová chodba s telami spiacich pacientov, ponorená do prítmia a ticha bola zakončená oknom do záhrady s atramentovým závojom daždivej noci a s odbleskom žiare nad mestom, žiare nad Moskvou za vrcholcami stromov. Aj táto chodba, aj zelené svetlo tienidla lampy na stole službukonajúcej sestry pri okne, aj to ticho, aj tiene ošetrovateliek, aj susedstvo smrti za oknom a za chrbátom – aká to bola svojou koncentrovanosťou bezodná a nadľudská báseň!
Vo chvíľach, ktoré sa zdali byť poslednými v živote, sa mi viac ako kedykoľvek predtým žiadalo hovoriť s Bohom, blaho- rečiť všetko viditeľné, zachytávať a zvečňovať všetko.
„Bože môj,“ – šepkal som, – „ďakujem Ti, že nanášaš také sýte farby a že si stvoril smrť aj život takými, že tvoj jazyk je vznešenosť a hudba, že si ma spravil umelcom, že tvorba je tvojou školou, že si ma celý život pripravoval na túto noc.“ A plesal som a plakal od šťastia.“
(Boris Pasternak v liste N. A. Tabidzeovej, ktorý čítali aj P. Strauss a M. Medvecká.)

4

N. V. Gogoľ: O význame chorôb
(K 200-tému výr. narodenia – 1. 4. 1809)

…Moje sily ma neustále opúšťajú, ale duch nie. Ešte nikdy neboli telesné neduhy také vyčerpávajúce. Často býva človeku tak ťažko, takú strašnú ustatosť cítiš v celom tele, že si rád ako bohvie čomu, keď sa konečne skončí deň a dostaneš sa do postele. V duševnej bezmocnosti člo-vek často pritom zvolá: „Bože môj, kde je konečne hranica toho všetkého?“ Ale potom, keď sa bližšie prizrieš sebe samému a zahľadíš sa hlbšie do svojho vnútra – už ti duša nevydáva nič iba slzy a nekonečnú vďaku. Ó, ako sú nám choroby prepotrebné! Z mnohého úžitku, ktorý som z nich získal, spomeniem iba jeden: Že nech som dnes hocijaký, ale predsa som sa stal lepším, ako som bol predtým. Nebyť tých neduhov, bol by som si namyslel, že už som taký, akým sa mi patrí byť. Nehovoriac o tom, že samotné zdravie, ktoré ruských ľudí neustále nutká k akémusi vy-skakovaniu a k túžbe pochvastať sa svojimi vlastnosťami pred inými – bolo by ma donútilo narobiť kopu hlúpostí. Zatiaľ čo dnes, v tých svetlých chvíľkach, ktoré mi nebeská milosť dáva aj v čase útrap, prichádzajú mi na myseľ nepomerne lepšie myšlienky ako predtým, a sám vidím, že čokoľvek teraz vyjde spod mojich rúk, bude významnejšie ako kedykoľvek predtým. Keby nebolo tých ťažkých útrap, kde by som sa už bol teraz vznášal, za akého znamenitého človeka by som sa považoval! Ale keď neustále cítim, že mi je život na vlásku, že choroba môže náhle prervať moje dielo, na ktorom sa zakladá celá moja význačnosť, a ten úžitok, ktorý tak túži moja duša priniesť, že zostane iba ako bezmocné nenaplnené želanie, že talenty, ktoré mi boli Bohom dané, nijako nezúročím a že budem odsúdený ako posledný zo zločincov… Keď to všetko preciťujem, neustále sa skláňam v pokore a nenachádzam slov, ktorými by som mohol vyjadriť vďaku nebeskej Prozreteľnosti za moje ochorenia. Ó, aj vy prijímajte pokorne každý neduh, dopredu veriac, že je vám potrebný. A iba o to proste v modlitbe Pána Boha, aby sa vám odhalil zázračný význam toho neduhu a všetka hĺbka jeho vznešeného zmyslu.

(Vybrannyje mesta iz perepiski s druzjami)

5

Jozef Porubčan:
…Všetci poznáme chvíle, keď sa nám zdá, že to už nie je únosné, že sa tu už končia všetky naše sily, všetky možnosti, že všade je tma, nikde niet svetla, že ochabla každá energia, zostala len tupá prázdnota. Možno vieme i to, koľkí boli v takých chvíľach schopní tých najhroznejších vecí, ako by už ani za nič nemohli.
Pre Pavla je Ježiš istota.
– Čo vás zastihlo, je ľudsky znesiteľné a Boh je verný. On nedopustí skúšať nás nad naše sily a dá východisko, aby ste to mohli zniesť.
Veriť tomu viac ako svojmu sebaklamu, že už ďalej nevládzeme, je taká energia, ktorá nás určite dovedie do dobrého konca.
(Svedectvo pravde VIII, s. 124-5.)

6

P. O. Hviezdoslav:
…A potom ja si myslím:
jak osud nás tak skúša
a cúdi, tríbi, triedi,
nás prepaľuje v mukách
a v slzách kalí, leští
ujm, strát, škôd troskou, ako
diamant jeho prachom;
jak zauzďuje túžby
nám, rožky zráža chúťok,
umienenosti drsnosť
otiera, ba i vláseň
chúlostivosti holí:
v tom zakladá a sklepí
v nás pokoj veľký, slávny,
nímž orlom vznesieme sa
nad všetko márne, vratké,
a ako v sfére vlastnej
sa ocitneme slnkom,
svobodní, netknuteľní,
nad hlavou čistý azúr,
hlboko pod nohami
nerestí valné more…
(Divím sa, srdce moje…)

7

Benedikt XVI.
Môžeme sa snažiť utrpenie zmenšovať, bojovať proti nemu, ale nemôžeme ho odstrániť. Práve tam, kde sa ľudia v snahe vyhnúť sa každému utrpeniu usilujú vymaniť sa zo všetkého, čo by mohlo spôsobovať bolesť, tam, kde sa chcú vyhnúť námahe pravdy, lásky a dobra, skĺzajú do prázdneho života, v ktorom možno takmer neexistuje bolesť, no o to viac tam dolieha temný pocit nedostatku zmyslu života. Vyhýbanie sa utrpeniu ani útek pred bolesťou neprinášajú človeku uzdravenie. To prináša len schopnosť prijať súženie, dozrievať v ňom a nachádzať jeho zmysel prostredníctvom zjednotenia sa s Kristom, ktorý trpel s nekonečnu láskou.
(Spe salvi.)