„Veľkí naši ľudia, skutočne veľkí – ako napríklad Hviezdoslav a Krasko, to sú ľudia, ktorí keby patrili k iným národom, boli by známi ako svetové veličiny. Jednako pre nás týmito svetovými veličinami musia ostať. Nielen pre nás samých, ale aj pre našich potomkov, pre všetkých ľudí s duchovnou hierarchiou hodnôt.“

(Pavol Strauss)

„Všetky mravné neduhy a úskoky slušnosti, od sebectva, bezohľadnosti, chamtivosti a neúprimnosti sú medzníkmi medzi kultúrnymi a technickými vymoženosťami a etickými hodnotami, bez ktorých sa žiaden národ neobíde, bez trvalých škôd. Starosti starých, napr. Hviezdoslava, sú starosťami dneška.
Zošmyknutie mnohých vrstiev slovenského národa do podzemia hmoty, spôsobuje už len nemnohým cvakanie zubov. Nezodpovednosť a inferiorita sú všeobecnou atmosférou, ktorej ohrožujúca škodlivosť je každému zrejmá, lenže každý vidí jej príznaky u tých druhých. A to sú tie duchovné miazmy, ktorými bútľavie „infirmitas nostri saeculi“.
Zlé svedomie dneška pochováva do ľadového zabúdania veľkých a zodpovedných mysliteľov, počnúc Hviezdoslavom. Kto nie je schopný poznania hodnôt, odsúdil sa sám. Nebojím sa zajtrajška, bojím sa o zajtrajšok.“ (Pavol Strauss v liste z 25. 11. 85.)

Ak čítame P. O. Hviezdoslava a vnímame ho na pozadí vnútorného sveta Pavla Straussa – a naopak: ak čítame Straussa a vnímame ho na pozadí Hviezdoslava, prídeme k ohromujúcemu zisteniu, nakoľko blízke, navzájom sa prestupujúce sú tieto duchovné svety, ako sa neskutočne jeden v druhom zrkadlia, ako obaja „spievajú z tých istých nôt“.
Naozaj: „starosti starých, napr. Hviezdoslava“, sú aj Straussovými starosťami. Dajme im teda – nakoľko nám to priestor dovolí – slovo.

1

Začnime – keďže sme práve v Roku sv. Pavla – Pavlom z Tarzu, meno ktorého naši „hrdinovia“ nie náhodou (!) nesú. Obaja si sv. Pavla nesmierne vážili.

„Svätý Pavol je z najväčších duchovných a psychologických fenoménov, ktorý sa narodil z ľudskej matky. Vzdelanec a mestský človek, sebavedomý rímsky občan. Nekompromisný, nech robil čokoľvek, a vždy v maximálnom vypätí. Vždy na Boha upriamený i vo svojej úlohe zúrivého prenasledovateľa a ničiteľa novej sekty – kresťanov. Lenže Boh bol neúnavný poľovník duší, a anglický básnik Thomsonhovolá „poľovnícky pes nebies“. A túto vzácnu korisť prenasledovala milosť Kristova. Pred Damaškom, v náhlom stretnutí s Ježišom, spadli z neho zažité predstavy o politickom Mesiášovi a jeho duchovnej existencii. Ale jeho stretnutie so živým Kristom a jeho otázka: Pane, čo chceš, aby som urobil, súvisela s tým, že jeho vnútro bolo zaliate prúdom svetla „na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor, 4, 6). Bol to prelom tajomných síl, vpád vyššieho svetla. V Ukrižovanom mal dôkaz, že sa hnev Boží zmenil na lásku. A to ho premohlo, že sa z neho stal po všetky zvraty života navždy apoštol pohanov „v Kristovi Ježišovi“. Pravý boží bojovník, mystik Krista, hlboký náboženský mysliteľ, spisovateľ a filozof.Jehovnútorná intenzita a sugestívnosť je ako oná legendárna svätá kopija, ktorá uzdravuje rany, ktoré spôsobila.“ (P. Strauss)

Hviezdoslav sa zo svojho vzťahu k sv. Pavlovi vyznal v skladbe nesmiernej sily, ktorá hádam – k tejto téme – nemá vo svete páru: „Je obrátenie Pavla“:

Je obrátenie Pavla. Významu
deň vysokého, ktorý ako vrchol
sa nad planinou vzniesol všednosti,
čnie po oblohu ľudskej pamäti
a zreteľ jej, nech po obzore času
či priestoru bol zblúdil kamkoľvek
zo zvedavosti, zmyslov za vnadou,
za pastvou túh, sťa magnetický pól vše
pritiahne razom k sebe. Aspoň tak to
býva u mňa každú ročnicu;
nie div, bo deň ten vskutku vrcholí
mi v živote…

To, čo Hviezdoslava i Straussa pojí so sv. Pavlom, je predovšetkým ono OBRÁTENIE. U Straussa je táto spojitosť zrejmá – uvedený opis Pavlovej konverzie akoby Strauss skutočne vyniesol zo seba. (Porov. k tomu materiál o Straussovej konverzii, ktorý sme uverejnili v Listoch PS 5, s. 12-15.)

Ak u Hviezdoslava hovoríme o obrátení, tak vždy máme na mysli len jeho návrat k materinskej reči. Ale uňho nájdeme napríklad aj slová:

Hej, mrcha svet mi kedys´ zviklal bol
                                                         i vieru,
čo nedal mi, mi vzali jeho blud a lživosť;
bo, hnusník, odvážil sa ešte aj mi stupiť
to večne krásne, sladké slovo matky!
No skoro prezrel som lesť, zazrel
                                                  kaluž podlú,
a ošiaľ prchnul krátky:
som zobjal oboje zas v hája toho šeru –
Ja verím v Boha, v jeho všemoc,
                                            spravedlivosť,
a v ošklivosti – kopnem krivdy modlu!
(Azyl)

Hviezdoslavovi hrozilo, že sa stane márnotratným synom svojej Matky (!) – tej matky, ktorá bola „opravdivým anjelom-strážcom a dobrým géniom domu“ – „stelesnená milota a dobrota: pobožná, skromná, prívetivá, prajná, dobročinná; útlocitná, citlivka-stydlivka; príčinlivá, pracovitá, bedlivá… V každom ohľade príkladná žena, láskavá až po sebazaprenie, pečlivá a starostlivá matka“ (Hviezdoslav: „O sebe“). Preto chápeme, že tak velebil vyslobodenie z týchto osídiel!
(Čitateľ „Človeka pre nikoho“ si na tomto mieste iste spomenie na stránky, venované Straussom svojej matke!)
Na inom mieste: v skladbe „Blízko si, Pane!“ – u Hviezdoslava čítame:

A tu sa počal najťažší môj prečin:
oproti žitiu, ba i proti tebe;
oproti žitiu, čo len žičí sebe
i má dosť veru všade, v každom čase
na svojich trapoch; proti sebe zase,
môj Bože, ktorý zakázal si schovať
síc´ pod zem hrivnu, však ni preceňovať
ju nedovolils´ – človek nech tak kráča
vraj, jak mu nohy, vták, jak krýdla stačia –
Hej, totie túžby neurvalé, snahy,
tie nezmyselné zvedli, že som prahy
v hmlách hľadal, kde ich nestávalo pre mňa,
iba ak závrať, plahoč neforemná,
vše ztryskal do sfér kypom prázdnej peny:
rebríček zhrdiv pevne pristavený;
a dymy tie aj život zakryli mi:
že tečie medzi brehy zubatými.

Len sám Strauss by nám vedel povedať, nakoľko sa v týchto Hviezdoslavových slovách odráža aj jeho vysokoškolská mladosť!

2

Na inom mieste Strauss o sv. Pavlovi napísal: „Možno povedať jednoducho: sv. Pavol nie je populárny svätec. Nemožno ho vzývať pri hľadaní zapotrošených kľúčov ani pri naháňaní cudzích telies v operačných ranách, a malé mladé alebo staršie „podplácateľky“ sv. Antonka len mrazivo myslia na nekompromisného Božieho kárateľa malosti a duchovného záplatkárstva. – Sv. Pavol stojí závratne mohutný v chladivej tôni ustavičného súdu Božieho nad chronicky nerozhodnými. (…)
Sv. Pavol nás bude podporovať vo všetkých divočinách lásky, aby naša znehodnotená krv raz vzkypela šumom najdrahšej krvi Ježišovej.“

Aj o našich „hrdinoch“ môžeme odôvodnene povedať: Hviezdoslav a Strauss nie sú populárni autori. Nie nadarmo Pavol Strauss sám seba označil teraz už okrídleným výrazom „Človek pre nikoho“, a nie nadarmo Hviezdoslav o sebe často písal ako o „hlase volajúceho na púšti“:

Ach, všetka moja moc, ak vskutku moc je,
zbroj moja všetka, ak je ozaj zbroj,
môj poklad, akže je ním, moja priazeň,
ak nosí trebárs črtu milosti;
smev slnečný, či hnevu blesk i hrom,
i všetok zápal srdca, jazyka dar
je moja biedna – lýra! A i tú,
mi verte (úprimnosti holdujem
vždy, všade!) neraz o uhol bych praštil,
skusujúc, jak je neprenikavá,
bez dojmu, vlivu – hlasom na púšti
len volajúcim; tie jej všetky „Stesky“,
hoc boli slzou, krvou zrosené,
jak v prázdno vyzneli a zomreli…

(Koľkokrát mal Pavol Strauss pokušenie „praštiť lýru o uhol“!)

Bol by to dlhý-predlhý cyklus ponôs na svoju „nepopulárnosť“ zo strany oboch autorov, keby sme sa ich pokúsili vymenovať. Parafrázujúc Rúfusove slová môžeme o nich povedať: „Veľkí exulanti svojho okolia. Samotári, žijúci poza svoj vonkajší svet… V rozhovore s nikým iným ako s duchom národa, ktorému sa na ulici zdali čudácki a smiešni. Básnici bez spoločnosti, ktorá by prijímala ich dielo, komunikovala s nimi. Hlas volajúceho na púšti, ako sa trpko autoštylizovali…“ (Porov. A. Maťovčík: Herold svitajúcich časov. Hviezdoslav, s. 330.)

Nie zvláštnosť? Mne svet vyhýba.
Jak v tuláckom bych blúdil kocni,
bol biblický kýs´ malomocný,
mi z okien ducha zrela pochyba
s úškľabkom, aký u blázna je,
pritkýňajúca úrek nehody,
sťa bazilišok z báje;
tak svet ma v bázni obchodí;
jak v karanténe jatec, dlejem…
Nie smiešno to? Ba ja sa schuti smejem,
hot! skričím, varuj od škody!…

Čo môže byť príčinou toho „obchodenia sveta“ ? – húta Hviezdoslav tak i onak: „Čím zavinil bych komu skazu:/ pozorom, dychom, slovom, hnutím?/Čo boja sa ma?“ – A sám si odpovedá:

Však viem, v čom odpudlivosť vaša väzí:
že neznám, nechcem sa vám spodobať kde
lebkou, kde zas väzy;
že hadia ostraž nenie u mňa zdatnosť,
z bytnosti črepov nesdá žiaden cvik
mne azúr mysle, ducha samostatnosť,
nie vzor mi obojživelník –
Nuž iďte, mihajte sa povedľa,
jak tône po jesennej stráni,
jak ubehlíci naľakaní;
sám bes nech vás si osedlá!…
Ja nedbám, čo hneď môjho hrádku brány viac neotvorí nik.

3

Hovorili sme, že Straussa i Hviezdoslava spája so sv. Pavlom obrátenie, konverzia. Zároveň však treba so všetkou rozhodnosťou zdôrazniť, že – na rozdiel od nášho bežného chápania – tu nejde o nejaké jednoduché „prestúpenie“ z jednej viery (či nevery) na druhú, ale o skok z jednej roviny vedomia na novú rovinu, na novú orbitu vedomia, na ktorú nás vynesie „vpád vyššieho svetla“ (Strauss).
Hviezdoslavov či Straussov OBRAT nie je jednoduchá premena, pozmenenie, upravenie, jednoduché „preoblečenie sa“ (Hviezdoslavovými znamenitými slovami povedané) – ale obrátenie sa do protismeru, vrhnutie sa proti prúdu. Ako hovorí Ján Pavol II. v svojom Rímskom triptychu:
„Ak chceš nájsť žriedlo,
musíš ísť dohora, proti prúdu.
Predieraj sa, hľadaj, neustupuj,
vieš, že ono kdesi tu musí byť .“

Nie nadarmo Hviezdoslav hovorí, že deň Obrátenia Pavla, tento „významu deň vysokého“ – sa ako VRCHOL „nad planinou vzniesol všednosti“- a pokračuje:
I znova povýšený,
že pamätný ten zasvitol ma deň,
som vďaka jemu nad dní plochosť, totú
step beztvárnu; z bežnej koľaje
povyšinutý opäť na prieval,
čo rozhraním je plytkých, zbahnatelých
vôd prítomnosti vôkol; zároveň
uspôsobený na široký prehľad
po minulosti dieloch, odťatých
včerajška brázdou; k tomu pohnutý
i popchnutý, si zo skúseností
už vydať počet —
……………………………………………………………..
keď ponúka nás práve k úvahe
i obrátenia príležitosť sama,
o sveta stálom preobliekaní
sa, o premenách…

Prišli sme k historickej križovatke, keď ten neustále sa preobliekajúci svet sa má konečne obrátiť. Majákom na tejto ceste nám môžu byť len obrátení. O novom stupni vedomia týchto obrátených nádherne hovorí Pavol Strauss:
„…A ako sú vrstvenia v útrobách zeme, objavné prierezy profilmivrchov,sú i vo vesmíre poznania úrovne rozlične dosiahnuteľné. Je isté, že v duchovnej ekonomike sa na určitých poludníkoch stretajú určité silové polia, ktoré nadnášajú určité indivíduá rozličných národov a povolaní a rozličných vekov. Tu je len jedna blízkosť a jedno príbuzenstvo: tých, čo sa dostali do určitých polôh a dotykov tých istých výšok. Tí vedia, že sú z jednej roviny poznania a vnímania. To sú tie skutočné príbuzenstvá a národnosti básnikov, mysliteľov. Podľa potencie duchovnej objavnosti sa jedni šmýkajú po pľuštiach historických a spoločenských rozprávačských konvencií, iní zas vystrčia tykadlá, či vo vede, či v umení a myslení, do neznáma.“

Ak hovoríme o novom stupni vedomia, akého nepochybnými nositeľmi sú Hviezdoslav a Strauss, máme na mysli skutočne „epochálne prekročenie novej hranice života a poznania“, ako o tom často hovorí náš obdivovateľ Pierra Teilharda de Chardin pri výklade listov sv. Pavla – Jozef Porubčan:
„Tu ide o najvlastnejší evolučný zákon stvorenia, podľa ktorého je po prekročení určitej hranice vývoja život viac ako neživot, myslenie viac ako inštinkt, láska viac ako myslenie.
Keď teda prichádza na svet Kristus so svojou láskou až po smrť na kríži, a miluje takouto láskou i tých, čo ho križujú, jeho láska ku všetkým až do vycedenia poslednej kvapky krvi – nazvaná starým svetom strašnou nezmyselnou hlúposťou – znamená v skutočnosti epochálne prekročenie novej hranice života a poznania, a teda vstup do nového života, určujúceho jediný možný smer ďalšieho pokroku v evolučnom stvorení.
Staré sebecké myslenie tu už nemá nijaké šance, nijaké perspektívy a stáva sa prežitou záležitosťou.“ (Posolstvo, ako o ňom písal Pavol Solúnčanom a Korinťanom. Svedectvo pravde VIII, s. 63.)

Priklincujme ešte raz: Rozdiel medzi naším vedomím „planiny všednosti“ a vedomím Hviezdoslava a Straussa je ako rozdiel medzi zvieracím inštinktom a ľudským rozumom. Taký je to SKOK!

Mimochodom. V minulom čísle Listov PS sme sa už s takýmto novým stupňom vedomia, s preporodeným vedomím stretli: v preklade N. V. Gogoľa „Kresťan kráča vpred“ (s. 14) – v záverečnej pasáži o múdrosti, ktorú nám „môže dať iba Kristus sám“ – a ktorá ak raz vstúpi do človekovho umu, začne sa preňho „nebeský život“.

Je príznačné že sa nám k tomu prekladu ponúkol dávnejší denníkový záznam: „Ak by sme chceli skúmať, čo môže spájať také dva vzdialené svety ako Gogoľ a Strauss, nemuseli by sme ďaleko chodiť: No predsa KONVERZIA! – Veď čo iné sú Gogoľove „Vybrannyje mesta iz perepiski s druzjami“, ak nie Straussovo „Človek pre nikoho“!.“

Ako súzvučne znie spomínaná Gogoľova pasáž napríklad so Straussovými slovami, ktoré Martin Koleják v rukopisnej práci „Konverzia a krst“ uvádza takto:
„Sv. písmo nám nehovorí, čo prežil vo svojej duši Šavol, neskorší apoštol sv. Pavol, na ceste do Damasku, keď stratil zrak a tri dni nič nevidel (porov. Sk 9, 3-9). Pavol Strauss akoby hovoriac o tomto okamihu, vychádajúc zo skúsenosti Šavla, nádherne zachytáva, čo sa dialo v jeho duši: „Pri otvorení vnútorných očí začína prológ pre ríšu ticha, rozreční sa svet obrazov. Upnutý na neviditeľný svet, zažíha sa vnútorné neznáme svetlo a nepoznateľné. To nie je svet fantázie, ako ho neustále odmietajú neverci, stále pokolenie Feuerbacha, ale svet spoznanej vnútornej istoty. Viera sa zdá vecou voľby, ale vždy je milosťou. Viera sa vyvíjala v národoch od židovského po všetky možné druhy obrátencov od najstarších čias až po terajšiu dobu. Vytvára sa v rôznych variantách a vybuchuje viac alebo menej razantne a oduševnene.“ Konverzia bola akoby záplavou svetla, či sopečnými výbuchmi ožarujúcimi temné zákutia jeho duše. Dodáva: „Konverzia nie je stav, ale dynamizácia vnútra, usmernená doteraz neznámymi dimenziami chápania.“ Všetko doterajšie štúdium rôznych diel bolo nedostatočné na pochopenie určitých vecí, ktoré zrazu boli presvetlené, pochopené.“

„Presvedčený, že sa práve najvýznamnejšie zjavy vzdialili nám a my im – vlastne však tak, že sa nedostali k nám a my k nim – že nám majú stále čo povedať, posadnutý predstavou ich neznámosti, zabratý úsilím vnášať do národa zabudnuté, alebo do neho nikdy nevnesené, ním nikdy plne nezažité, vyberal som z historického prúdu ľudí, ktorí z neho a ponadeň vyčnievali…“

(Alexander Matuška)

4

Sledujme teraz Hviezdoslava i Straussa, čo sa stane, keď sa títo nositelia nového vedomia z onoho VRCHOLU rozhliadnu po svete navôkol, ako im ho dejinný vývoj predostiera. – Obraz, ktorý sa im pritom naskytá, je skutočne tragický, a tak nečudo, že sa priam „pretekajú“ so svätým Pavlom pri výbere drsných, desivých, otrasných výrazov, výjavov a obrazov: „…A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, necitní a nemilosrdní.“ (1Kor 1, 28-31)

…Alebo bolo ostňom sebectvo,
v tmách kradmou čo a za dňa lúpeživou
po cudzom čiaha rukou imaní:
najdravší žralok sveta; môž byť čierna
nenávisť plemenná, čo netrpí
u seba iných duhu, ako durman
kol rozkladá vňať: jedu plást čo list,
čo jabĺčko, to jež; či žltá závisť,
tá hnusná ropucha, jejž slinu vyzve
i zora líčok, oči kole i
jasného oka čierťaž brvová;
posupná pomsta s podpaľačskou fakľou
pod plášťom zrady; záha výboja
so zákerníckym chtíčom, v dychtení
po krvi studnici; ukrutníka rôzpust
o spolnom jarme s vztekom streštenca;
pych hegemóna s vykŕmeným v sebe
na brava úmyslom, sťa do marasu
kopyto zaboriť v hruď slabšieho;
čím vôbec hubiť, hyzdiť, tupiť ľze,
ten popud vášní, ichž sa hemží až
zhon v mysli zlokotnej jak potvor v mori…
Ba na smetisku psi sa rujúci
o biedny koštiaľ, v lese o brloh
do pračky nasmrť zakvačené šelmy: –
vždy tam sme ešte! V tomto zvieratníku,
hľa, blúdi slnko našej ľudskosti
od zvera k zveru, vzchodiac zardele
i zapadajúc!
(P. O. Hviezdoslav: Je Obrátenie Pavla…)

„Videl som pred sebou cestu tohto sveta; bol to všade iba zhon a surový boj. Tu zháňali hmotné statky z chorobnej túžby, z nenásytnosti, z nízkej vášnivej túžby a lásky k hmote, k mamone a moci, tam ich zháňali až do vyčerpania z nevyhnutnosti, ale v každom prípade bol to zhon, vyčerpávajúci človeka úplne, do ostatného dychu. A človek ostal prázdny, nešťastný. Videl som úžasnú sociálnu nespravodlivosť, vykorisťovanie človeka človekom, pričom stroj, ktorý mal slúžiť ľuďom na zdokonalenie výrobkov, na šet-renie ľudských síl a zvyšovanie životnej úrovne, slúžil jeho majiteľovi na to, aby ním držal v šachu robotníka. Videl som, … že na jednej polovici zemegule hladovali milióny a na druhej pálili potraviny, alebo ich hádzali do mora, aby sa udržali a zvyšovali ceny. Videl som, ako musia talenty umierať v sociálnej biede, ak ich náhoda nevynesie, lebo modernej spoločnosti nejde a nešlo o dobrý výkon, ale o dobrý zárobok, ktorý sa z neho dá vyťažiť. Videl som všelijaké formy triedneho boja, boj o prvenstvo a boj o trhy, boj národov, boj rás, boj jednotlivcov a más, boj, boj a všade a stále boj, hmýrenie a morálku pralesa. Videl som, že v tomto svete každý myslí, že musí druhého zničiť, aby sám obstál.“
(Pavol Strauss, Mozaika nádeje)

Keby sme s plnou vážnosťou – teda tak, ako boli myslené – začali brať slová oboch týchto našich veľduchov o našej prítomnej dobe; a hlavne, keby sme ich začali vzťahovať na seba – veď svet, to sme my! – iste by sme prišli k tomu istému záveru ako m n o h í z Ježišových učeníkov, ktorí po jeho slovách prehlásili: „TVRDÁ JE REČ! KTO TO MÔŽE POČÚVAŤ?“ (Jn 6, 60) – a obrátili by sme sa im chrbtom.
Postavili by sme sa tak vlastne na stanovisko Hviezdoslavovho OPONENTA, ktorého tak presvedčivo vykreslil v už spomínanej skladbe Je Obrátenie Pavla… Ten oponent (či „kronikár“, „spoločník“) na Hviezdoslavov načrtnutý obraz sveta reaguje (poučujúc ho ako malého chlapca) slovami:
Tak čierno vidíš z toho stanoviska?
Len predpojatosť môž tak súdiť, abo
že zorný uhol pochybil si v tom;
má človek, oj, má svetlé zásluhy,
na zemi, k ozdobe jej, sebe k sláve…

A na inom mieste: „…Pekne! Nuž a pokrok / orlieho rozmachu? Tiež ubzikol / ti pozornosti?“ – „A vetry ducha: šaks´ ich preslyšal / tiež?“ – „A smery nové: čože o tých vieš, / sú krivé, všakže?“

5

„Tvrdá je to reč!“ – budeme s Hviezdoslavovým oponentom i s Ježišovými učeníkmi opakovať na adresu Hviezdoslava i Straussa do tých čias, kým sa na vlastnej koži (ako v prítomnej svetovej kríze a v krízach ešte väčších, ktoré budú za ňou nasledovať) nepresvedčíme, že CHOROBA tohto sveta vyžaduje HORKÝ LIEK, ak nie priam kardinálny chirurgický zásah.

Jadro choroby („koreň skrytých pohnútok“ – P. O. H.) vidia Hviezdoslav i Strauss zhodne v odklone od Boha.
„…Ale to sú všetko len príznaky. Podstatou choroby je deficit.V organizme ľudstva chýba podstatná súčiastka, bez ktorej to nejde, lebo nemôže ísť: a keď sa v dohľadnom čase neimplantuje znovu, nevyhnutne dôjde ku kozmickému pohrebu.
Duša je kohéznou silou organizmu, bez ktorej je len zhlukom pološialených a notorických odstredivých buniek. Boh je dušou ľudstva a je chlebom, jeho formatívnou podstatou, lepom jeho dejín.
A Boha vyhodili ako splesnený chlieb za mesto ľudstva, na verejné smetisko večnej nehanebnosti. A Boha denne vyhadzujú na dlažbu, vylučujú z našich kancelárií a ordinácií, z našich fabrík a laboratórií, z našich divadiel a koncertných siení, z našich manželských spální a z našich detských izieb. A Boha denne vyhadzujú na chladnú dlažbu nášho myslenia.
A preto je dnešný svet ako deravý sud, do ktorého sa nalieva náplň úsilí a túžení, i víno dobrej vôle, i dažďová voda pokusov o záchranu a obnovu, ale všetko vyteká, nevedno kadiaľ a kam. (…)
Svet produkuje bystroum slepých šteniec vo veci Pána Boha. Preto musí všetko spráchnivieť a skrachovať, každé podujatie, či je to výchova človeka, alebo nové umenie, či je to koncepcia vedy, alebo medzinárodné konferencie, ak nepojmú do svojich rozpočtov konštantu Boha. Celý výpočet musí byť nevyhnutne zlý – pre falošné premisy.“
(P. Strauss, Mozaika nádeje)

Hviezdoslav sa pýta, čo nám zostalo z odkazu onej „Golgotskej obetnice“ –
s tým srdcom veľkým vždy a vznešeným,
horiacim všeláskou, jejž božské lúče
na purpur zmenia blankyt nebeský,
diaľ v zlato, na ružokry stĺp svetla…?

A obraz, ktorý sa mu naskytá, je bezútešný:
A závisť, sebectvo a mamonárstvo
opanovalo nami, trojica
tá pekelná! K jej mrzkým oltárom
kolenkúvame zbožne, vzývajúc
ju vo tri vrhy. – Naša modlitba
všetkými žiadze zuby, paznechtami
je upravená na mizerný zisk…

Náš tymian
z materej dúšky krivdy vysypaný
a zapálený v miske úžery
žeravým uhlím pažravosti, ten,
čo mútny oblak stále okiadza
šmŕľavú, krivopyskú modlu zlata,
otylé sadlom božstvo úhlavné
to našej trojice; a naša obeť
jediná, avšak s bystrou ochotou
dopravovaná na oltáre tie
pri škodoradnej hymne satanskej,
je nenávisti žlč, juž vylievame
z hojnosti rohu na bratovo temä…

6

Obraz onoho slovutného POKROKU modernej civilizácie, ako nám ho približne pred 60 rokmi načrtol Strauss a pred 2×60 rokmi Hviezdoslav – je bezútešný (ale v tom aj nádejný). – Došli sme k tomu, že prítomný pápež Benedikt XVI. musí v zhode s našimi veľduchmi konštatovať, že „Európa rozvinula kultúru, ktorá spôsobom dosiaľ v ľudstve nepoznaným vylučuje Boha z verejného vedomia“; že rozvinula kultúru, „ktorá je najradikálnejším poprením nielen kresťanstva, ale vôbec náboženských a mravných tradícií ľudstva“. (Evropa Benedikta z Nursie v kríze kultúr.)

Ako sa do Benediktových úst úplne prosia Hviezdoslavove slová z Krvavých sonetov – napísané skoro pred storočím!

Ó, ľudstvo, ľudstvo! Tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Blížneho miluj ako seba, sčista
a bez výhrady splna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha hoc pekla plamene?

Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

„Ešte nikdy nebol nápor zla zdanlivo taký veľký a úspešný ako v našom storočí. Je to najbesnejšia diablova bolesť, že sa nemôže priblížiť Bohu. Raz spoznáme, že víťazstvo zla nie je porážkou dobra, ale že je to len stúpajúca a nevyriešiteľná túžba zla byť dobrom, vo vedomí, že ním nemôže byť. Je to jedna z krutostí Božej lásky.“ (Tesná brána)

Spomínaný skutočný POKROK je – paradoxne – v tom ÚPADKU. Akoby to bola oná FELIX CULPA, o ktorej Strauss v Mozaike nádeje hovorí: „Felix culpa… Áno i v osobnom živote človeka (a dodajme: i v živote spoločnosti – J. R.) jestvuje spásonosný hriech. V každom živote i v živote sviatostne podopieranom bývajú obdobia letného sucha, keď sa na každom kroku narazí na plytčinu. Je sparno, nedá sa pohybovať a dýchať, vzduch duše je ako rôsol. Treba búrky, treba rozvírenia, treba úderov. Aby sa mohlo vzletieť, treba byť nízko.“

Aj keď musíme ustavične rátať s pohromami, netreba pritom zúfať: „Svet vždy spočinie v Božom priehrští, i my všetci, s katastrofami a koncami i bez nich.“ – „Šťastím tohto sprzneného storočia a sveta je, že Pán nechce, ,aby synom otupeli zuby, keď otcovia jedli kyslé hrozno´.“ (Mozaika nádeje)
„Ťažké chvíle sú onou kráľovskou lúčavkou, ktorá spálila všetko prídatné, a čo zvýšilo, bol rýdzi kov nepostrádateľného, a neostalo nič – i vtedy, keď už ničoho nebolo – iba láska ku Kristovi a ani nie modlitba, ale džavot srdca obrátený k Nemu.“ (Tamže)
„Zúfalstvo je viac než bankrot nádejí, je to priznaná prehra vlastných síl. Zdanlivo bezvýchodisková situácia. Nejde to ďalej. Nádej vyhasla, viera zlyhala, láska vyschla.
Ale navonok zúfalá situácia vyzerá z vnútornej perspektívy inakšie. Veď niet konca! – A tak môže byť to najťažšie zúfalstvo Olivovej hory nepoznaný a nepochopený začiatok novej cesty…“ (Tesná brána)

Julo Rybák