Príbuzná stránka: Listy Pavla Straussa Julovi Rybákovi (1992-93)

Pustil som sa do prípravy cyklu listov Pavla Straussa z rokov 1992-93 (ako pokračovanie cyklu jeho mne adresovaných listov uverejňovaných na stránkach nášho časopisu). Medzi listami z r. 1993 ma čakal prekvapivo krátky text:

Drahý Julko!
Skráť to a nepotrebné vypusť.
Tvoj Paľo
Nitra 8. 3. 93

Čo to mohlo byť, čo som mal skrátiť? Zrejme nejaký text, ktorý som mu posielal – a ktorý sa pritom nejakým spôsobom dotýkal jeho. Ale aký to bol text?
Keďže nevlastním listy, ktoré som ja písal Straussovi (zrejme by som mu ten text bez sprievodného listu neposlal), a moja pamäť mi k tomu naskrze nič nehovorí, skúsme sa oprieť o môj zápisník z prvých mesiacov roka 1993.

Na spomínaný Straussov „krátky list“ som v zápise z 10. 3. 93 reagoval slovami: „Včera došiel Paľkov najkratší list. (Nasleduje jeho text.) – Prvé sklamanie ma už prešlo, pokorne poslúcham a skracujem text na pôvodných 13 strán. (Vynechávam „generálny pardón“ a Paľka.)“

Stále ešte nevieme, aký to bol text. Listujme teda pozorne zápisník dozadu. Stačilo prejsť pár strán, a hľa, je tu záznam (z 8.3.): „Dnes ma v telefóne s Paľkom čakala nečakaná, preto o to studenšia sprcha. Paľko žiada podstatne skrátiť môj rozhovor – píše mi o tom „najkratší list“. Predovšetkým si, pravdaže, praje dať von všetko, čo sa týka jeho. – Čo s tým? Neviem.
Tak som presvedčený o tom, čo som napísal, tak dlho to vyznávam, že by bolo neetické, aby som nešiel s kožou na trh a neriskoval, že o ňu prídem.“

K tomu sa pripája záznam z noci z 8. na 9.3., ktorý mi je dnes akýsi nepochopiteľný (chce to byť kajanie sa za Straussov „výprask“?): „Vrch pripálený a spodok surový, tak by zrejme bolo možné charakterizovať môj rozhovor pre LT. – A márne sa budem brániť, že inakší ani nemohol byť, keď som ho piekol na tej najhornejšej polohe v rúre.
Ako mi idú hlavou jednotlivé časti toho rozhovoru, začína mi dochodiť, ako Paľko m u s e l byť ním popudený. – Je mi to ľúto.“

Zistili sme dôležitý údaj, že išlo o rozhovor do Literárneho týždenníka – k tomuto rozhovoru som sa podchvíľou navracal:
(16. 2. 93.) Z Lit. týždenníka prišla objednávka na rozhovor s H. Bacigálovou. Vec je teda vážna. – Je zaujímavé, že to prichádza práve v čase, keď začínam – v nesmelých náznakoch – pociťovať, že sa treba prestať skrývať za cudzie chrbáty a vystúpiť so svojou farbou von.

(27. 2.) Od tretej rána koncipujem odpovede do rozhovoru pre Lit. týždenník, a – neurieknime! – výborne sa mi to rozbehlo.
11.45 Rozhovor je nakoncipovaný. Zrejme hodne širší, ako mu môže poskytnúť priestor LT. – Ešte sa príliš všetko vo mne chvie, aby som mohol posúdiť, aký je. Prvý raz to pocítim zajtra pri klepaní.

(3. 3.) To, čo A. Gundová (v knižke Putovanie za dotykom) hovorí o slovenských matkách, hrá s mojou úvahou o fatimskom tajomstve v rozhovore pre LT. Naozaj: „Hodno je sa zamyslieť, čím to je, že naše slovenské matky, ktoré celý život strávili pri práci a trápení, vychovali toľkých kňazov. Bola to ich jednoduchá, zemitá filozofiaa veľkáviera.Aksazahľadíme do minulosti – v nijakej slovenskej rodine nechýbala socha Matky Božej. Tu po ustatom dni kľakávali zodraté matere a žmolili zrnká ruženca…“

(7. 3.) Ak pochybujeme o zvláštnom poslaní Slovenska v tomto svete, pozorne si prečítajme Turčányho „Bojím sa“ (Oheň z neho) a pýtajme sa: Odkiaľ sa to v tejto malej zemi berie, a aký to má zmysel? – Slovák sa díva na orloj času, a číta z neho osudy sveta. A za všetkých sa – on, malý Slovák! – kajá:
Nesmie nás zmiesť ten desný bes!
Dnes rozumiem už hrozným dávnym
bájam.
Dívam sa ako Slovák do nebies
a za všetko sa, Bože, kajam.

(13. 3.) Keď som v Strausovom „Všetko je rovnako blízke i ďaleké“ čítal, že „pravá veľkosť spočíva v tom, že s obdivom uznávame a klaniame sa tomu, čo je nad nami“ – hneď som si spomenul, čo píšem v rozhovore pre LT o vzťahu k svojmu autorovi.
Pri čítaní tejto knižočky sa mi zažiadalo urobiť z nej výber myšlienok: „Polstoročný Pavol Strauss – dnešku“. – Ale kde to poslať!
A možno bolo dobré, že som v rozhovore pre LT vypustil Straussa, aby som mohol toto ponúknuť. („Strauss na cestu novému štátu!“)
Málo sme dali na mysliteľov, príliš sme načúvali hlasu politikov!

(14. 3.) K tomu, čo hovorí Strauss o „pravej veľkosti“: Veľmi by som si prial, aby prvý muž tejto zeme nepatril k tým prezidentom, ktorí čakajú, kedy sa im kto príde pokloniť, ale aby sa on prvý šiel pokloniť veľkým mužom tejto zeme – žijúcim či nežijúcim – a dal tak celému národu príklad toho, ako si treba vážiť skutočné HODNOTY.
Úcta k prezidentovi pramení v jeho úcte k veľkým. – Čím viac sa klania on, tým viac sa mu bude klaňať národ.

Ale vráťme sa k nášmu „príbehu“. Keďže už vieme, že išlo o rozhovor do Literárneho týždenníka, nebude problém si ho v svojom archíve vyhľadať. (Uverejnený bol v LT 1993, č,15, s.1, 11.) Našťastie sa zachoval aj pôvodný rukopis (kópiu ktorého som zrejme posielal Straussovi), tak máme možnosť porovnať, ako – a hlavne o čo – bol ten rozhovor skrátený, a súčasne pochopiť, čo to Pavla Straussa mohlo v ňom tak vyviesť z miery.
Z rozhovoru – okrem iných maličkostí – vypadla aj táto otázka Hanky Bacigálovej – a moja odpoveď:

Viackrát sa nám už do reči priplietol Pavol Strauss; spomínali ste „náhodné“ stretnutie s ním pred desiatimi rokmi, pomáhali ste viacerým Straussovým knihám na svet a „doslovovali“ ste ich, podieľali ste sa na seminároch o jeho tvorbe v Prešove a v Nitre. Čo Straussova tvorba pre dnešné a budúce Slovensko znamená?

Čudujem sa svojej odvahe – teraz i pri inej príležitosti – hovoriť o Straussovi, keď viem, že on sám bude čítať tieto riadky. Kde sa vo mne tá odvaha berie? Príčina je zrejme v zreteľnom pocite, že vlastne nehovoríme o Straussovi, ale o tom, čo je nad ním i nad nami, a čoho je on len – ako často sám o sebe hovorí, – médiom.

Prečo sa toto médium zjavilo práve na Slovensku a v tejto dobe, čo sa nám to skrze neho chce zjaviť a aká je naša zodpovednosť za túto zvesť – to sú otázky, pri ktorých nám môže chodiť mráz po chrbte.

Svojho času ma veľmi zaujala myšlienka (písal o tom kdesi Fr. Mikloško), že oné nezverejnené fatimské tajomstvo by sa mohlo dotýkať Slovenska a jeho úlohy v budúcich osudoch Európy… Ak si len trochu, v náznaku, pripustíme čosi podobné, potom nám bude zrejmé, že sa to nemôže týkať nejakej slovenskej fyzickej moci (skôr našej bezmoci!), že môže byť reč len o slovenskom DUCHU! A pritom nie o duchu, ktorý v nejakej vzdialenej budúcnosti príde, ale o slovenskom duchu, ktorý tu JE. A keď sa dôkladne zamyslíme nad veľkými duchmi, ktorých táto zem zrodila (nič nemení na veci, že o ich veľkosti často nemáme potuchy), nemôže nás nezaraziť fakt akéhosi nadbytku, nadpráce, ba priam rozkoše, čohosi neúmerného pomerom, z ktorých vzišlo – a teda čosi, čo musí mať vyššie poslanie, vyšší zmysel.

Je nám zrejmé, že žijeme prelomové obdobie neslýchaných rozmerov, že sa novovek skončil a začínajú veky, ktorým ešte nieto mena – a z tohto tajomného a obavy vzbudzujúceho budúcna hľadia na nás naši veľkí duchovia, Strauss medzi nimi, a ich posmeľujúci pohľad je najväčšou nádejou, že sa nám podarí preporodzujúci ZDVIH, ktorý každého i národ vcelku čaká. Áno, zo Straussa môžeme ako z čítanky čítať budúce Slovensko, Strauss je jeho zvestovateľ:

„Nový svet sa rodí, aj sa narodí. Nech nie sme nemými svedkami. Nech sa neutopíme vo vlastnej masti.“

V tejto pasáži sme hovorili o Straussovi ako o médiu. On sám nám to viacerými svojimi zápismi krásne potvrdzuje; napríklad:

„Na veľkosť božiu nestačí svet ľudských predstáv. Len prepožičaná milosť môže ten svet zvládnuť (podč. J. R.). Ale človek túži po tom podeliť sa o tom s inými ľuďmi.
Na to je dar slova. To je najväčšia milosť, dobre ho uplatniť. Postupne odhaliť skrýšu božej podstaty.“ (3. 11. 92.)
„Úplná oddanosť božskému riadeniu našich životov. Ex post, po rokoch, vidíme, že všetko bolo chcené v minulosti. Dobré i zlé a ťažké situácie životné boli nutné, aby sa došlo, kde sa došlo. Všetky stretania a blízkosti neboli náhodné, ale boli sme k nim privedení. Všetky pojaté myšlienky tiež. Čo sa fixovalonapísaním,másvojeúzadie.Avšetko, čo tu je, za to vďačím vôli božej. Len nech to nepohorší nikoho. Len nech som nástrojom (podč. J. R.). (20.11. 92.)
(Variácie o tom istom; rukopis.)

Posmelený tým, že ma už žiadny rozhorčený Straussov „krátky lístok“ nemôže za tieto slová postihnúť – publikujem ich po 15 rokoch s veľkým uspokojením a s pocitom, že si za každým slovom doteraz stojím.

Július Rybák