Po príchode na Katedru kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre som rozmýšľal, čím ozvláštniť a obohatiť štúdium kulturológie, ktoré je pre študentov zaujímavé, no najmä v dnešnej dobe, keď kultúra a kultúrnosť akoby sa vytrácali z nášho života, i nesmierne potrebné. Aj preto som inicioval založenie Kulturologickej spoločnosti, ktorej členmi sú študenti a pedagógovia katedry kulturológie nitrianskej filozofickej fakulty. Už pri zakladaní tejto spoločnosti som bol presvedčený, že jej, ako i katedre kulturológie, nehovoriac o Filozofickej fakulte a samotnej Univerzite Konštantína Filozofa, by prislúchalo udeľovať celoslovenskú cenu v oblasti kultúry a umenia významným osobnostiam, ktoré výrazne zasiahli do vývoja slovenského umenia a kultúry.

Návrhom sa nadchli nielen pedagógovia katedry, ale aj študenti. Otázkou bolo, po kom cenu pomenovať. Dlho som nemusel loviť v pamäti, ba ani hľadať kdejaké zdôvodnenia či iné argumenty. Cena by mala niesť meno Pavla Straussa, humanistu, spisovateľa, lekára, ktorý dlhé roky žil v Nitre. Z Domova slovenských spisovateľov v Budmericiach, kde som bol na tvorivom pobyte, som zatelefonoval prof. PhDr. Petrovi Libovi, DrSc., a spýtal som sa na jeho názor. Vhodnejšiu osobnosť viažucu sa na umenie i na Nitru nemáme.
Povzbudený týmto názorom som zašiel za dekankou Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a vysvetlil jej zámer iniciovať udeľovanie ceny. Očakával som, že bude mať tisíc výhovoriek (ako zvyknú mať šéfovia), veď zriadiť celoslovenskú cenu nie je jednoduchá záležitosť. Profesorka Zdenka Gadušová sa na mňa pozrela svojimi modrými očami a bez zaváhania povedala svoje typické: „No dobre.“ Na to jej „No dobre“ som si pomaly zvykol. S čímkoľvek som za ňou prišiel a požiadal ju o spoluprácu, nikdy nepovedala nie, ale hľadala možnosti, ako pomôcť aktivitám našej katedry. Pritom vedela, že ide nielen o katedru, ale aj o fakultu a univerzitu. Nedalo mi, aby som ju neupozornil na neprajníkov a závistlivcov, ktorí istotne budú mať výhrady. Obavy nemá, lebo všetky naše akcie majú úroveň a pomáhajú zvyšovať renomé celej školy. Po tomto súhlase som navštívil MUDr. Jozefa Straussa, syna Pavla Straussa, aby som od jeho rodiny získal súhlas na pomenovanie ceny. Bol prekvapený a dojatý, že také významné ocenenie chceme pomenovať po jeho otcovi.
Tak sa zrodila Cena Pavla Straussa za trvalý prínos do oblasti kultúry a umenia. Kulturologická spoločnosť schválila štatút a ustanovila 5-člennú komisia na udeľovanie cien, v ktorej boli okrem dekanky FilozofickejfakultyUKFprof.PaedDr.Zdenky Gadušovej,CSc., i pedagógovia katedry kulturológie – prof. PhDr. Peter Liba, DrSc., prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc., prof. PhDr. Vincent Šabík, CSc., a ja. Za predsedu sme zvolili dvojnásobného rektora univerzity a zakladateľa Katedry kulturológie FF UKF prof. PhDr. Petra Libu, DrSc. Návrhy kandidátov na cenu podávali študenti, ale pri výbere mala rozhodujúce slovo komisia, ktorá s definitívnou platnosťou rozhodla, že prvú Cenu Pavla Straussa dostane kardinál Ján Chryzostom Korec a herečka Emília Vášáryová.
Neostávalo nič iné, len nájsť vhodného výtvarníka, aby navrhol plastiky, ktoré budú zodpovedať myšlienke a duchu ceny. Posudzovali sme návrhy troch umelcov a najviac sa nám pozdávali skice umeleckého rezbára Miroslava Poláka. S prihliadnutím na charakter ceny sme napokon uprednostnili drevo pred sklom a bronzom.

Ceny sa po prvý raz odovzdávali 8. novembra 2005 v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Účasť hostí všetkých prekvapila, prišlo ich toľko, že bol problém všetkých usadiť. Takisto prišlo veľa novinárov dychtiacich po rozhovoroch nielen s víťazmi, ale aj s ďalšími prominentmi, ktorí sa na slávnostnom odovzdávaní cien zúčastnili.
Mal som možnosť pripraviť scenár a celé podujatie som režíroval. O konferovanie som požiadal riaditeľa Divadla Andreja Bagara v Nitre Jána Grešša, čím akcia získala na ešte väčšej vážnosti, a herečku toho istého divadla Evu Hlaváčovú, dlhoročnú rodinnú priateľku Straussovcov. Ján Greššo v úvode zdôraznil, že iniciátori podujatia cítia veľkú zodpovednosť a obávajú sa, že akékoľvek slová nebudú stačiť na to, aby dostatočne pripomenuli človeka, po ktorom sú ceny pomenované. Eva Hlaváčová pokračovala, že to bol človek mimo-riadne vzácny, aj keď ho mnohí možno ani nepoznajú. Po krátkej pauze pridala: „Načo si nahovárať, najmä mladá generácia ho málo alebo vôbec nepozná. A tak sa môžeme pýtať: prečo, čia je to chyba? Spoločnosti, doby alebo nášho nezáujmu, ba nebodaj nedostatku intelektu?“ Ján Greššo jej i prítomným odpovedal: „Nech je to akokoľvek, v tejto chvíli je dôležitejšie, že dnes aspoň sčasti splatíme dlh, ktorý vznikol počas jeho života. Počas dlhého a strastiplného života humanistu, básnika, prekladateľa, spisovateľa a hudobníka Pavla Straussa. A predovšetkým lekára Pavla Straussa, o ktorom sa vedelo, že je aj lekárom duše.“
Egon Gnoth, známy skladateľ a klavírny virtuóz, hudobným predelom podčiarkol význam ich slov. Zarezonovalo aj ďalšie konštatovanie moderátorskej dvojice, že nie je náhodné, prečo Cena Pavla Straussa vznikla v Nitre, na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa, na tamojšej katedre kulturológie. Veď Pavol Strauss prežil v Nitre väčšinu svojho života a do budovy bývalej polikliniky, kde dnes sídli filozofickáfakulta,chodildennepracovať.Jeiróniouosudu,žedo vedľajšej budovy, kde je dnes katedra kulturológie, nikdy nevkro-čil. Napriek tomu vtedajší súdruhovia v budove vedeli o ňom všetko, možno aj to, čo ani on sám netušil. Sídlil tam totiž Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska. A predsa sa stávajú zázraky, v ktoré Pavol Strauss ako hlboko veriaci človek veril. Stačilo pár rokov, zmena režimu a nástup novej generácie. Kuriózne je, že práve tam, na dnešnej Hodžovej ulici v Nitre, vznikla myšlienka udeľovať ceny výrazným slovenským osobnostiam z oblasti kultúry, ktoré ponesú jeho meno.
Potom sa slova ujala dekanka Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre prof. PaedDr. Zdenka Gadušová, CSc. V slávnostnom príhovore okrem iného povedala: „Smrť neovplyvní vesmírny čas. To sú posledné slová, ktoré si 3. júna 1994 napísal do svojho denníka Pavol Strauss. A nie náhodou je táto magická veta odliata v bronzovom faksimile na pamätnej tabuli, nachádzajúcej sa na budove našej filozofickej fakulty.A pod ňou je napísané: „V tejto budove pracoval chirurg, spisovateľ a humanista MUDr. Pavol Strauss.“ Priznávam, že pre nás všetkých, ktorí učíme v tejto budove, ale aj pre našich študentov, je povznášajúce, že pracujeme a vzdelávame sa tam, kde MUDr. Strauss liečil svojich pacientov. A tých mal vždy dosť. Chodili k nemu nielen bežní pacienti, ale aj priatelia a ich známi. A známi známych, pretože o doktorovi Straussovi sa vedelo, že je nielen dobrým lekárom, ale aj múdrym, citlivým a pozorným človekom a umelcom v pravom slova zmysle. A takíto ľudia majú vždy čo povedať, nehovoriac o tom, že Pavol Strauss vedel zakaždým slovom pohladiť dušu. Aj preto som rada, že na našej fakulte z podnetu katedry kulturológie vznikla Cena Pavla Straussa, ktorou sa budú každý rok oceňovať významní slovenskí umelci a ich celoživotné dielo.“
Zdenka Gadušová ešte pripomenula, že na Pavla Straussa sa na nitrianskej filozofickej fakulte nezabúda, už niekoľko rokov existuje literárna súťaž pre študentov, ktorá nesie jeho meno. Možno sa z niektorého začínajúceho autora časom sformuje výrazná spisovateľská osobnosť, približujúca sa veľkosti Pavla Straussa, aj keď Pavol Strauss ostane jediný a jedinečný najmä svojím humanistickým zameraním. Záverom ešte spomenula, že študenti a pedagógovia katedry kulturológie položili k hrobu Pavla Straussa na nitrianskom cintoríne kyticu kvetov a v tichu postáli na mieste jeho posledného odpočinku. „Viac ako inokedy sme si uvedomili poslednú vetu, ktorú vo svojom živote napísal: Smrť neovplyvní vesmírny čas… Aká hĺbka a múdrosť je v tých štyroch slovách: Smrť neovplyvní vesmírny čas…,“ dodala na záver svojho vystúpenia.

Po príhovore dekanky som mal možnosť prihovoriť sa za Kulturologickú spoločnosť a katedru kulturológie. Pri potulkách svetom a návštevách svetových univerzít som si všimol, že katedry kulturológie alebo zameraním podobné katedry patria medzi najvýznamnejšie a najdôležitejšie katedry. Sú doslova výkladnými skriňami jednotlivých univerzít, aspoň tých prestížnych, ktoré vo svete niečo znamenajú. Uviedol som: „Pri všetkej skromnosti si dovolím povedať, že nitrianska katedra kulturológie má ambície stať sa výkladnou katedrou Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Napokon má na to všetky predpoklady, najmä podporu vedenia filozofickej fakulty a predovšetkým jej dekanky. Aj preto sa naša katedra kulturológie rozhodla zorganizovať a odovzdávať raz v roku ceny významným slovenským umelcom za ich trvalý prínos do oblasti kultúry, a tak oceniť všetko, čo urobili pre slovenskú kultúru a umenie. Myšlienka krásna a isto i neskromná, veď na Slovensku niet katedry, ktorá by organizovala takéto významné podujatie, prerastajúce hranice fakulty, univerzity, ba i mesta a kraja. Udeľovanie Ceny Pavla Straussa má totiž širšie celoslovenské poslanie.“
Potom som spomenul, ako sme sa radili o pomenovaní ceny. Dbali sme na to, aby niesla meno človeka čestného, charakterného, ktorý sa vyznačoval svojím kulturologickým rozhľadom a umením a jeho celoživotné dielo dosiahlo svetovú úroveň. „Takýmto vzácnym človekom sa nám hneď od začiatku javil doktor Pavol Strauss. Človek nanajvýš skromný a pokorný, pred sebou, pred svojou tvorbou, ale predovšetkým pred ľuďmi a Bohom. Málokto miloval život tak ako on. Aj keď sa s ním nemaznal a kládol mu jednu prekážku za druhou, zostal vždy milým, láskavým a usmievavým. Nielen ako lekár pomáhal ľuďom a nepovedal nie, keď ho niekto o niečo žiadal. Navyše vedel odpustiť aj svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Pritom ani raz nezanevrel na svet, ale ako málokto sa vedel pohrúžiť do vrúcnej modlitby a meditácie o Bohu.“
Cítil som, že obecenstvo súhlasilo s tým, čo som povedal. Posmelilo ma to a pokračoval som: „Doktor Strauss bol všestranným umelcom, kulturológom v pravom slova zmysle. Škoda, že už nežije, určite by bol naším externým pedagógom, dobrým, láskavým učiteľom, ktorého by mali študenti radi a vážili by si ho. A nám starším by bol dobrosrdečným kolegom a priateľom… Žiaľ, nie je to už možné. Aspoňže nám ostali vzácne myšlienky, z ktorých môžeme čerpať, v ktorých môžeme nachádzať múdrosť a poučenie. Jeho tvorba je dielom vzdelaného lekára, hudobníka, znalca výtvarného umenia, literatúry a filozofie.“
Pri písaní prejavu ma zaujal výrok básnika Milana Rúfusa na adresu Pavla Straussa, ktorý som odcitoval: „… hneď od začiatku mi bolo jasné, že ide o autora, ktorý vo svojich zdanlivo samotárskych reflexiách ľudí náruživo oslovuje,varuje, a preto nevyhnutne potrebuje byť počutým. Nie z nejakej literárnej ctižiadosti, od tej bol vzdialený. Bol však ako kňaz, ktorého nepustili na kazateľnicu a ktorý sa potom sám nevyhnutne pýta, či kňaz je ešte kňazom, ak nemá komu kázať.“ Predpokladal som, že na slávnostnom odovzdávaní cien bude dosť kňazov a cirkevných predstaviteľov, napriek tomu som však slová Milana Rúfusa odcitoval. Všimol som si, že niektorých tieto slová zaskočili, ale s tým som počítal. O to ľahšie sa mi prednášala ďalšia časť prejavu: „Aj keď boli obdobia, keď Pavol Strauss nemohol verej-ne publikovať, vždy mal čo povedať. O to viac má čo povedať dnes, keď človek je človekovi neraz vlkom, keď morálka, slušnosť a charakter dostávajú zo všetkých strán zauchá. Aj keď sú kultúra a umenie zatláčané do najvzdialenejších kútov a nahrádzajú ich pseudokultúra a pseudoumenie, pravé umenie a kultúra nezaniknú; určite nebude dlho trvať a spolu so slušnosťou, čestnosťou, korektnosťou vstanú z popola ako dávny Fénix, pretože bez duševna, bez umenia, bez kultúry a bez charakteru sa nedá žiť. To vedel aj Pavol Strauss, to vieme aj my, ktorí sme sa tu dnes stretli, aby sme ocenili dvoch vzácnych a mimoriadnych ľudí, ktorí sú v mnohom podobní Pavlovi Straussovi.“
Potom nasledovalo vystúpenie MUDr. Jozefa Straussa, syna Pavla Straussa. Prítomných oslovil prosto, slovami „vážení priatelia“, a to aj preto, lebo jeho otec mal rád všetkých bez výnimky. Dokonca mal, ako povedal, dar oslovovať ľudí rôznej profesie i konfesie. „Dokázal sa prispôsobiť ich úrovni, momentálnej dispozícii a bol majstrom vedenia rozhovorov. Jeho empatia, životný entuziazmus v kombinácii s jeho živou vierou vyvolávali pocit mimoriadnej dôvery,“ povedal. Vrátil sa do detstva a prezradil, že sa dobre pamätá na každodenné návštevy ľudí, ktorí chodili k nim domov, ale aj na ich problémy – zdravotné, pracovné, rodinné i dobové. „Vnímal som ich s rôznou intenzitou vzhľadom na dospievanie a bral som ich ako samozrejmú súčasť rodinného života. Až neskôr som si uvedomil, koľko energie musel otec vynakladať v práci i mimo nej a aké minimum priestoru mu zostávalo na vzdelávanie, čítanie, písanie a rodinný život. Kompenzoval to schopnosťou a potrebou spánku len 4 až 5 hodín, zvyšok času venoval štúdiu, písaniu a modlitbe. Pamätám sa, že mal vždy rozčítaných niekoľko kníh a odborných časopisov. Jeho viacrečová dispozícia mu umožňovala čítať diela svetových autorov a odbornú literatúru v origináli. Obdivoval som jeho duševný turgor, denne trénovaný, ktorý si uchoval do konca svojho života, a to napriek progredujúcemu chronickému ochoreniu so všetkými jeho komplikáciami,“ povedal.
Posledných pätnásť až dvadsať rokov bol Jozef Strauss osobným šoférom, ale aj osobným lekárom a osobným priateľom svojho otca. „Jeho pokoj, rozvaha a celoživotný nadhľad mi pomáhali preniesť sa cez mnohé peripetie môjho života. Otcov vzťah ku kultúre, umeniu, medicíne a viere determinoval aj okruh najbližších priateľov. Spomenúť všetkých by trvalo pomerne dlho,“ dodal.
Prvé spomienky na otcovo virtuózne majstrovstvo v hre na klavíri sa mu spájajú viac s priestorom pod klavírom, odkiaľ sledoval pedálovú techniku. Neskôr, keď sám začal hrať na husliach, pokúšal sa otec hrať s ním duet. „Vybral Beethovenovu sonátu a zakrátko pochopil, že jeho úcta k tomuto hudobnému velikánovi je väčšia ako jeho otcovská láska. Potom ma radšej brával na koncerty, kde sme interpretované skladby často sledovali z notovej partitúry. Hudba bola jeho celoživotným potešením. Keď bol unavený, sadol si za klavír a preludoval si svoje obľúbené skladby. Praktickú aj teoretickú hudobnú erudíciu veľmi vhodne zakomponoval aj do svojej literárnej tvorby. Rovnako ako hudba bola neoddeliteľnou súčasťou otcovho života aj jeho literárna tvorba. Začala sa denníkovou formou už v dvanástich rokoch života a nepretržite pokračovala až do smrti. Reflektoval v nej život chirurga, hraničné situácie trpiaceho človeka, vnímavého intelektuála, filozofa,umelca,veriacehočloveka, vlastné skúsenosti chorého človeka i dobové situácie. Skratkovitá forma a hutnosť v jeho diele vyplývali z naturelu, spôsobu života a vyjadrovania sa. Nemal rád frázy, bol nesmierne pohotový, mnohé aforizmy a myšlienky vznikli priamo počas rozhovorov – a hneď si ich aj zaznamenával,“ pokračoval v spomínaní.
Jozef Strauss ďalej povedal, že posledné dva roky bola nosnou témou otca smrť. „Mrzelo ho, že bol dlho „šuplíkovým autorom“. Ako chirurg sa snažil pomáhať chorým a vo svojom literárnom diele chcel pomôcť čitateľovi nájsť duchovný obzor, poéziu života, múdrosť a pravdu, ale aj radosť a uvoľnenosť. Všetko to, čo v dnešnom akcelerovanom, egocentrickom, materiálnom živote, bičovanom masmediálnym ošiaľom, chýba,“ dodal.
Na konci svojho vystúpenia Jozef Strauss vyjadril túžbu, aby každoročné udeľovanie Ceny Pavla Straussa bolo nielen spomienkou na otca, ale najmä majákom, ktorý by ľuďom ukazoval, že medzi nami žijú aj iné osobnosti, než aké stretávame v bežnom živote (dôkazom čoho sú aj prví laureáti Ceny Pavla Straussa). Zároveň v mene celej rodiny poďakoval všetkým, ktorí boli pri zrode myšlienky vytvoriť takúto cenu a dali celému podujatiu dôstojný ráz.

Konferencierka potom odovzdala slovo predsedovi komisie – profesorovi Petrovi Libovi, ktorý oficiálnej vyhlásil: „Prvým laureátom Ceny Pavla Straussa sa stáva kardinál Ján Chryzostom Korec, ktorý sa ako kňaz, humanista, teológ, filozof,historik,etik, sociológ a spiso-vateľ výrazne zaslúžil o udržanie, obnovu a povznesenie duchovného života, kultúry a literatúry na Slovensku. Komisia zobrala do úvahy, že popri pastoračnej a vedeckej práci je literárne činný od roku 1943. Je autorom vyše 80 knižne a samizdatovo vydaných prác nábožensko-spirituálneho, ontologicko-vieroučného, mariánskeho a kristologického charakteru, ako aj prác z oblasti pastoračnej teológie, kresťanskej filozofie,históriea problematiky náboženského diania na Slovensku.“
Laudácio o kardinálovi Korcovi predniesol spisovateľ Ladislav Ťažký. Povedal, že mu prichodí hovoriť o dvoch duchovných bratoch – o kardinálovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi a mysliteľovi, filozofovi, historikovi, estétovi, básnikovi a lekárovi Pavlovi Straussovi. Obaja títo muži sú hodní úcty a vďaky. Nepatria len Nitre a Slovensku, ale celému svetu. „Ak o malú chvíľu preberie otec kardinál Cenu Pavla Straussa za trvalý prínos v oblasti kultúry, keby žil Pavol Strauss, mohol by preberať „Cenu kardinála Jána Chryzostoma Korca“ za celoživotný a trvalý prínos v oblasti kresťanského myslenia, morálky, viery. Že ako prvý preberá Cenu Pavla Straussa práve otec kardinál, je úctou týmto činom vyjadrenou v prvom rade Pavlovi Straussovi.“ A pokračoval: „Na Pavla Straussa ma upozornil člen Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave Gustáv Valach, zvláštny človek, jeden skutočne najlepší slovenský divadelný a filmový herec v histórii slovenského divadla a filmu,človek veriaci,v divadle často vysmievaný a podozrivý, ktorý sa nebál odmietnuť hrať postavu Námestníka (pápeža), lebo nesúhlasil s jej zobrazením. Priečilo sa to jeho citu pre pravdu. Istú štátnu cenu a kamenné divadlo zamenil za buldozér na národnej stavbe. Bol to Gustáv Valach. Statočný Valach! V roku 1990 mi povedal: Choď do Nitry a stretni sa s nenápadným Božím človekom – MUDr. Pavlom Straussom – a počúvaj ho. Potom ho aj čítaj. A zamýšľaj sa nad ním. Uvidíš, čo všetko ti dá. Ale nie zadarmo. Jeho myšlienky nie sú vzletné, povrchné, ale hĺbavé. Treba ich nielen čítať, ale i študovať a precítiť. Môžu bývať len v spriaznenej duši a dobrej vôli.
Poslúchol som tohto rázneho, niekedy i škriepneho Valacha, šiel som do Nitry a stretol som sa s Pavlom Straussom. A niekoľkokrát. Počúval som ho a čítal. Ba oveľa viac. Študoval. Gustáv Valach mal pravdu. Dokonca som mu ako čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov odovzdal aj vyznamenanie. Ale o niečo skôr, ešte pred Pavlom Straussom, našiel som v Nitre muža-osobnosť, ktorého som predtým poznal len z počutia, najmä počas tzv. revolúcie v rokoch 1989 – 1990, a to najprv v rodinnom prostredí mojej manželky – v Klížskom Hradišti, ktoré je len dvanásť kilometrov vzdialené od jeho rodiska – Bošian. Bol to vtedy diecézny biskup nitriansky – Ján Chryzostom Korec. Osobne sme sa zoznámili náhodne (ak náhoda existuje, lebo raz sme sa stretnúť museli), na chodbe stánku slovenskej kultúry, v opere SND. Cez prestávku stál v kruhu niekoľkých otcov biskupov. Naše pohľady sa stretli a ja som ho úklonom pozdravil. On opustil kruh otcov biskupov a hlasito, s úsmevom a podávanou rukou, zvolal: „No konečne, Ťažký, konečne, Majstre, že sa naše cesty stretli!“ Bol som úprimne dojatý, že on, väznený, súdený a sliedený, poznal dvadsať rokov umlčiavaného slovenského spisovateľa. Vtedy som ešte netušil, ako silno bratsky a kresťansky sa stretli naše duše. Čítal som ho, veľa čítal, počúval a niečo čítal aj on odo mňa. Spozná-vali sme sa cez tvorbu a jeho kázne. A porozumeli sme si. Moje cesty vďačnosti niekoľkokrát v roku viedli do Nitry, do jeho sídla, ako som si to miesto nazval, na nitrianskej svätej skale. Moja návšteva, otcom Petrom limitovaná na maximálne dvadsať minút, sa akosi zákonite pretiahla na dva univerzitné prednáškové, konzultačné semináre alebo spovedné trištvrtehodinovky. Na programe bolo slovo. S tým sme obidvaja pracovali. Slovo Božie, literárne, ľudské – i to nepríjemné slovo politické. Predmet rozpravy? Slovenský národ, jeho viera, kultúra, morálka, chudoba, morálna náplň vlastnej duše, budúcnosť národa a najbližšie vyhliadky sveta. A, samozrejme, slovenská litera-túra a kultúra. Ako vidíme, predmety, ktoré treba študovať celý život na všetkých školách a akadémiách.
Ladislav Ťažký skromne poznamenal, že týmto vyznaním sa nemienil chváliť. Podobný pocit, aký sa ho zmocnil po návrate z Nitry, môžu potvrdiť aj mnohí prítomní, ktorí boli na slávnostnom odovzdávaní Cien Pavla Straussa, ale aj nejeden literát, pedagóg, vedec, politik, diplomat, prezident, generál, princ, štátnici z rôznych krajín sveta, ktorí sa s otcom kardinálom stretli. Dokonca aj George Bush, americký prezident, s manželkou. „Keď v nedávnej histórii Slovenska nastalo politické vákuum, keď sme už a ešte nemali prezidenta, slovenský národ to znášal pokojne. S dôverou sa obracal k Nitre, k Chrámu svätého Emeráma, k miestu, na ktorom pred viac ako tisíc rokmi stál malý chrám, v ktorého základoch ešte aj dnes cítiť blahodarného ducha solúnskych bratov Cyrila a Metoda a odlesk slávy kniežaťa Pribinu i veľkosť Svätopluka a jeho ríše. Slovenský národ mal a stále má svojho „duchovného prezidenta“ alebo svoje „nitrianske knieža“, tak ako v nádeji má aj svojich sitnianskych rytierov. Slovenský národ sa nesmie vzdať svojich snov. Tie nie sú závislé od politických strán, preto nie je od nich závislý ani „duchovný prezident“. Na jeho voľbe – sne – sa Slováci zjednotili bez agitácie. Otec kardinál národ nikdy neopustil, žil s ním najmä v zlom a žije s ním celý život. Áno, na celoživotných slovenských misiách.“
Ladislav Ťažký po chvíli pokračoval: „Svetskí politickí prezidenti odchádzali a prichádzali, kňaz-biskup-kardinál zostával. Politické strany, ktoré vládli a diktovali Slovensku, odchádzali, prichádzali nové a tie opäť odchádzali, zanikali, no cirkev zostávala. Odišli aj jeho prokurátori a sudcovia, väznitelia – on, čo ako potupovaný, deptaný, zostal. Zostalo v ňom aj jeho sociálne cítenie, ktoré bolo silnejšie ako u tých, čo mu ho popierali a puncovali ho za tmára. Prečo chodili k otcovi kardinálovi zahraniční hodnostári, je samozrejmé. Kládli si za povinnosť pozdraviť slovenskú i svetovú duchovnú osobnosť. Prečo sme k nemu chodili a chodíme my, slovenskí spisovatelia, politici, kultúrni pracovníci a osobnosti z ekonomického sveta? Každý má svoj vlastný dôvod. My slovenskí spisovatelia, teda nielen ja, sme k nemu chodili a chodíme pre posilu ducha. Bolo treba pomáhať rodiť sa slovenskej samostatnosti, Slovenskej republike, pomáhať tomuto štátnemu mláďatku, budovať si ducha nového sociálneho a kresťanského štátu, obnovovať vieru národa, vysvetľovať, že tento štát sa zrodil z túžob jadra národa, rozhodnosti a vôle zodpovedných osobností, z ducha i práva slovenského národa, napriek macochám a otčimom, ktorí ho nechceli a stále nechcú ani dnes, ale vládnuť mu chcú, chcú aj jeho bohatstvo; najradšej by ho (štát) odložili do úschovného okienka globálneho kláštora pre nechcené deti. Bolo treba nahlas, konečne bez zábran povedať, i stále treba hovoriť, že slovenský národ má také isté právo na svojbytnosť, samostatnosť a vlastný štát ako všetky národy Európy, že po dosiahnutí samostatnosti môže žiť v spoločenstve európskych národov. Nemohli sme čakať, čo na to povie ten, čo vlastný, ale ani náš spoločný štát nechcel, naopak, chcel a stále chce žiť s niekým, presnejšie pod niekým. To je starina, ktorú už zamieta aj zjednotená Európa, v ktorej sa podujal žiť i slovenský národ v samostatnom štáte. K otcovi kardinálovi sme chodili a budeme chodiť, dokiaľ bude žiť, aby sme sa učili z jeho prebohatej životnej skúsenosti, utrpenia, súdov a väzenia, múdrosti, statočnosti (áno, statočnosti!; nebál sa ani bájneho Taurusa v strede Európy v Kremnických horách a uchránil Európu pred krádežou), viery v Boha, ľudskej blízkosti, vzdelanosti, z jeho literatúry, dejín, teológie, filozofie, chlapskej otvorenosti a tolerantnej,inteligentnej a kultúrnej slovenskosti. Jednoducho povedané, privádza nás k nemu úcta k tomu všetkému, čo sformovalo jeho osobnosť. A nebojme sa povedať i to, že ako jeden z mála slovenských kňazov dáva nielen Bohu, čo je Božie, ale aj národu, čo je národné. Je to povinnosť každého kňaza, nielen tých u horných a dolných susedov. Slovenskému národu sa po stáročia až dodnes veľa bralo a málo dávalo. Aj preto si väčšina Slovákov svojho kardinála váži a miluje ho ako otca a brata, priateľa, Božieho sluhu, tolerantného, pokrokového človeka a európskeho vzdelanca. Teda nie je to len magnet slovenskej histórie sústredenej v Nitre, nie je to len Pribina alebo Svätopluk, ktorí nás priťahujú k Nitre, ale je to najmä osobnosť otca kardinála Jána Chryzostoma Korca. Ale skôr ako sme chodili k nemu my do Nitry, chodili k nemu veriaci do Petržalky, keď bol kňazom – biskupom v montérkach. Bývalý režim nám nechtiac vychoval a daroval takého kňaza, robotníka, vzdelanca, biskupa, kardinála, trpiteľa zoceleného vo väzniciach, ktoré mu boli chrámom, akého nám mohli v dobrom závidieť v celej Európe. Otec kardinál svojou pastoračnou činnosťou v Nitre oživoval kresťanské korene národa, ako starostlivý záhradník ich zavlažoval láskou, aby nevyschol strom národa, a požehnával slovom Božím. Aj preto z neho vyrástli nové životodarné výhonky,“ povedal.

Po hudobnom intermezze v podaní Egona Gnotha profesor Peter Liba prítomným oznámil, že druhým laureátom Ceny Pavla Straussa sa stáva prvá dáma slovenského herectva – pani prof. Emília Vášáryová, ktorá je od roku 1964 herečkou Slovenského národného divadla v Bratislave. Komisia pre udeľovanie Cien Pavla Straussa ocenila predovšetkým jej herecké majstrovstvo a pedagogickú činnosť na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Slávnostné laudácio predniesol generálny riaditeľ Slovenského národného divadla v Bratislave a jej dlhoročný kolega doc. Mgr. art. Dušan Jamrich. Začal ho detstvom a mladosťou Emílie Vášáryovej, ktoré najviac ovplyvnilo budúcu herečku, a to najmä „harmonické, duchovné, veľkorysé rodinné prostredie, dôraz na citovú výchovu, vzdelanie, sebazdokonaľovanie, na výchovu k pracovitosti, zodpovednosti, obrovská domáca knižnica s množstvom skvostov literatúry, spev, ochotnícke divadlo, klavír, športová gymnastika, dokonca i záujem o astronómiu a okolitá príroda“.
Ďalej spomenul, že Emília Vášáryová túžila študovať jazyky, ale nemala vyhovujúci kádrový profil,lebo jej emigroval strýko. Ako víťazku Hviezdoslavovho Kubína si ju však všimol Andrej Bagar, ktorý navrhol jej otcovi, aby sa prihlásila na Vysokú školu múzických umení. Urobila to s nevôľou a až po otcovom nástojení a povzbudení Gustáva Valacha.
V roku 1964 ju za členku Slovenského národného divadla prijal vtedajší umelecký šéf Ladislav Chudík a o tri roky neskôr už dostala Cenu Janka Borodáča za postavu Florely v Učiteľovi tanca a Heleny v Sne noci svätojánskej.
Ako povedal Dušan Jamrich, už v mladosti našla svojský kľúč k postavám takzvaných naiviek a objavila cestu k mnohým iným postavám. Zakrátko sa dostavili aj prvé úspechy – Zlatý krokodíl za vynikajúcu prácu, titul zaslúžilá umelkyňa, Cena Andreja Bagara, Cena ministra kultúry, Telemúza 1992, 1995, Cena Nadácie Alfréda Radoka, Krištáľové krídlo.
Dušan Jamrich spomenul aj jej ľudské vlastnosti – „noblesu, hlboké poznanie sféry pôsobnosti vo svojom živote, zodpovednosť voči divadlu, divákovi, sebe, pracovitosť, citlivosť, kolegialitu, životnú skúsenosť a múdrosť, dôstojné reprezentovanie divadla a kultúry. Jednou vetou povedané, pani profesorka má z čoho rozdávať ako pedagóg i ako kolegyňa“. Podčiarkuje to aj myšlienka Stanislavského, ktorého Jamrich odcitoval: „Najlepším prostriedkom, ako byť ušľachtilým na javisku, je byť ušľachtilým v skutočnosti.“
Nezabudol dodať, že jej umelecká aktivita v posledných rokoch obdivuhodne graduje na území dvoch štátov a dvoch kultúr, Slovenska a Českej republiky.
Dušan Jamrich na záver laudácia odcitoval samotnú Emíliu Vášáryovú: „Verím, že existuje sila, ktorá v sebe koncentruje niečo večného. Neverím, že človeka určujú len veci mimo. Je ich veľa i vnútri v nás. Iba sa zdá, že nie sú. Občas idem na cintorín a postojím nad babičkou. Viem, že musí niekde existovať, keď existuje vo mne. Z priestoru sa predsa nemôže nič stratiť. Verím, že je akýsi poriadok, ktorý vyvažuje veci. Myslím si, že ľudské kšeftovania,vypočítavosťa sebectvo musia skrachovať. A že nakoniec príde to, za čím sa člo-vek neženie. Keď sa nikam neženieme, nepresadzujeme, vytvárame si priestor pre slobodu. Tá vnútorná sloboda je tým najväčším, čo môžem mať v živote a na javisku. Ak mám pocit jej silnej prítomnosti, je mi, akoby ma navštívil Boh. Je pre mňa meradlom všetkého. Prefiltruje tlaky, nenávisť, malosť.Taký Boh nie je iba útecha a človek ho nemá kvôli smrti, ale kvôli životu, aby mohol dýchať a žiť.“
Emília Vášáryová vo svojom poďakovaní zaspomínala na uja Paľa, ako väčšina ľudí doktora Straussa familiárne oslovovala. Nezabudla pripomenúť, že prvý raz ho navštívila s nebohým hercom Gustávom Valachom, ktorý bol jeho veľkým priateľom. A už z prvého stretnutia s Pavlom Straussom ostala ohromená, preto k nemu chodila rada a často.

Druhá časť slávnostného odovzdávania cien sa začala dialógom Chirurga so Smrťou z knihy Pavla Straussa Rekviem za živých. Smrť stvárnila herečka Divadla Andreja Bagara v Nitre Adela Gáborová a chirurga herec Slovenského národného divadla v Bratislave František Kovár. Úryvok z diela dokumentoval hĺbku myšlienok Pavla Straussa: „Nik nezhasí slnko kvôli noci. Noc príde sama. Život nie je úsmev a plač slnka. Život je viac.“
Vyvrcholením slávnostného odovzdávania Cien Pavla Straussa za rok 2005 bolo vystúpenie herečky a speváčky Milky Došekovej, takisto priateľky doktora Pavla Straussa. Priateľkou mu bola aj moderátorka Eva Hlaváčová, ktorá mala rada uja Paľa pre jeho múdrosť, prostotu a najmä ľudskosť. Obidve herečky sa zhodli, že im doktor Strauss chýba, no chýba i ostatným, ktorí ho poznali, vážili si ho a mali k nemu pekný vzťah. Pre Milku Došekovú bol akoby druhým otcom, pretože svojho stratila veľmi skoro. S o to väčšou úctou spievala a niektoré skladby venovala nielen Pavlovi Straussovi, ale aj kardinálovi Korcovi a herečke Milke Vášáryovej. Na klavíri ju sprevádzal takisto Straussov priateľ Egon Gnoth.