Dňa 4. decembra 2006 sa v Divadle Andreja Bagara v Nitre uskutočnilo druhé ocenenie významných umelcov za trvalý prínos do oblasti kultúry Cenami Pavla Straussa. Podujatie moderovali bratislavskí herci Mária Dacejová-Schlosserová a Alfréd Swan, ktorí v úvode pripomenuli hlavného iniciátora cien – Katedru kulturológie FF UKF – a garantov – Filozofickú fakultu UKF a Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Zároveň spomenuli, že „v budove, kde sídli nitrianska filozofická fakulta, Pavol Strauss pracoval ako radový lekár vyše dvadsať rokov. Aj keď bol uznávaným odborníkom s bohatou praxou, stále bol odstrkovaný na vedľajšiu koľaj. O to viac za ním chodili bežní ľudia, umelci, ale aj intelektuáli a chodba pred jeho ordináciou bola vždy plná. Vtedy nikto nepredpokladal, že práve v tých priestoroch bude sídliť vysoká škola s odbormi jemu takými blízkymi a milými“.

Hlavný príhovor predniesla dekanka Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre prof. PaedDr. Zdenka Gadušová, CSc., ktorá sa prihovorila prítomným Straussovým citátom: „Všetko je obdivuhodné, i deň, i noc, i dážď, i slnko. Treba byť vďačným za každý pohyb rúk i nôh, za vytrvalosť nášho srdca, za to, že vidíme a že vnímame. A i keď nám veľa chýba na zdraví, na ochote, na obetavosti, ešte stále je toľko hodnôt. Sami sme ničím. V rytme sveta, v pocite šťastia, i keď len na chvíľu, ako jeho bunka, sme všetkým. Svet v nás a my vo svete.“
Potom pokračovala: „Keď sme sa tu pred rokom stretli, bol to pre mňa malý sviatok. Mala som radosť, že sme si v zhone, ktorý nás obklopuje, našli čas na ocenenie významných osobností Slovenska z oblasti kultúry. A to nie cenou hocijakou, ale cenou vzácneho človeka, ktorý sa svojou tvorbou a najmä životom natrvalo zapísal do kultúrnej kroniky Slovenska. Bola to však i jedinečná príležitosť na tiché zamyslenie sa nad tým, čo má v živote človeka skutočnú hodnotu. Nad bohatstvom, ktoré sa nedá nikde na svete kúpiť za žiadne peniaze. Nad obyčajnými, ale o to vzácnejšími ľudskými vlastnosťami. A kto iný, ak nie Pavol Strauss, nám na takejto ceste pozorovania či poznania najlepšie otvorí oči?“
V ďalšej časti spomenula, že študenti a pedagógovia školy dennodenne prechádzajú okolo pamätnej tabule na budove filozofickej fakulty, ktorá pripomína, že tu pracoval chirurg, spisovateľ a humanista MUDr. Pavol Strauss. „Priznám sa, že som si za posledný rok na neho spomenula trochu častejšie. A niekedy som si v duchu želala, aby boli múry fakultnej budovy nasiaknuté ešte väčšmi jeho láskavosťou a dobrosrdečnosťou. Aby sme boli k sebe lepší, pozornejší a vnímavejší. Veď keby to tak bolo, bol by život – i ten všedný – zaiste oveľa krajší a príjemnejší. No neraz som si želala i to, aby sme my pedagógovia dokázali okrem vedomostí dávať našim študentom aj čosi viac. Aby sme ich učili nielen múdrym a citlivým slovom, ale i príkladom. Podobne ako doktor Strauss liečil svojich pacientov, keď im bol lekárom tela i duše. A svojím posolstvom nás všetkých napokon lieči dodnes – učí nás poznávať život, hľadať si miesto v ňom, posilňuje nás vo vôli, v činoch, vo viere i v láske. Učí nás pozorovať samých seba. Lebo ako sám hovorí: ´Sami sme ničím. V rytme sveta, v pocite šťastia, i keď len na chvíľu, ako jeho bunka, sme všetkým…“
Aj pri druhom odovzdávaní Cien Pavla Straussa som vystúpil v mene hlavného organizátora – Kulturologickej spoločnosti.
„Slovensko vždy bolo a aj dnes je bohaté na osobnosti. Nie na tie terajšie celebrity, ktoré rastú ako huby po daždi, ale na osobnosti v pravom slova zmysle. Či si to priznáme, alebo nie, kdesi sa v ostatnom čase stala chyba – a poriadne veľká: Skutočne hodnotným a múdrym ľuďom sa nevenuje taká pozornosť, ako by si zaslúžili, a tým sa uvoľňuje priestor rôznym pseudoosobnostiam, ktoré pomaly, ale isto zaplavujú Slovensko. Poslaním Ceny Pavla Straussa je vyzdvihovať skutočné osobnosti, oceňovať ich fortieľ, um a dlhoročné úsilie.“(…)
„Pavol Strauss bol vzácny človek, mimoriadna osobnosť. Nitra, Slovensko, nakoniec i celá Európa môžu byť na neho hrdí. Hrdí sme aj my, slovenskí spisovatelia, že sme mali takého kolegu. Napokon hrdí sú aj pedagógovia a študenti, nielen katedry kulturológie, ale aj filozofickej fakulty a Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorí sa rozhodli každoročne pripomínať ľudské posolstvo MUDr. Pavla Straussa cenou nesúcou jeho meno,“ pokračoval som v príhovore.
„Rozhodne to nebola trúfalosť, ako hovorili niektorí, ktorí tvrdili, že rúbeme príliš vysoko, keď udeľujeme celoslovenské ceny určené najváženejším kultúrnym a umeleckým osobnostiam. Naše ambície sú správne, to napokon potvrdilo už vlaňajšie odovzdávanie cien. A sme radi, že aj tohtoročné podujatie prerastá hranice katedry, fakulty, univerzity, ba i mesta a kraja, pretože Ceny Pavla Straussa majú širší záber. Navyše sú pripravované s nesmiernou láskou a obetavosťou – a to je tá najväčšia devíza. Veď Pavol Strauss kedysi povedal: „Kde nieto vzájomnej lásky a oddanosti, vysýcha aj slnko ako vyschnutý kýpeť stromu. Napriek tomu, že je dostatok kyslíka, dýchať sa nedá. Aj hudba sa len šmýka povrchom citu. Zbytočne je byť, existovať, keď sa život nezačína a nekončí láskou.“
Pri prvom odovzdávaní cien sa za rodinu Straussovcov prihovoril syn Jozef, teraz nevesta MUDr. Zuzana
Straussová, PhD. (Spomienky Z. Straussovej sme uverejnili v Listoch PS 2, str. 15–17 – J. R.).
Na konci sa doktorka Straussová poďakovala všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na zorganizovaní tejto krásnej slávnosti. V mene celej rodiny Straussovej poďakovala oceneným, že prijali nomináciu na Cenu Pavla Straussa.

O Pavlovi Straussovi je známe, že mal veľa priateľov a kamarátov, ktorí sa s ním radi stretávali a ešte radšej chodili k nemu na múdre dišputy, ako hovorieval známy herec Gustáv Valach. Jedným z nich bol aj bývalý herec Krajového divadla v Nitre Ivan Matulík. (Jeho krátku spomienku na PS pod názvom „Okno gotickej katedrály“ sme uverejnili v Listoch PS 3 str. 9.)
Moderátorka potom vyhlásila, že laureátom Ceny Pavla Straussa v roku 2006 sa stáva významný slovenský básnik, esejista a prekladateľ doc. PhDr. Milan Rúfus, CSc.
Slávnostné laudácio o Milanovi Rúfusovi predniesol známy literárny vedec a kritik prof. PhDr. Vincent Šabík, CSc., ktorý povedal, že ak všeobecne platí, že každé umelecké dielo, ktoré stojí za reč, implikuje otvorený alebo skrytý rozhovor, viac či menej zašifrovaný diskurz o bytostných otázkach ľudského života, potom nájdeme aj moment spájajúci tvorivé úsilie osobností našej kultúry – Pavla Straussa a Milana Rúfusa. „Ak v svetovej poézii pozorujeme čoraz výraznejší odklon od idolov moderny, básnik Milan Rúfus tento vývin anticipuje už dávnejšie, najneskôr odvtedy, ako sa vzdal pokušení jej šokov a iritácií a báseň chápe ako miesto rozhovoru človeka s bytím, poéziu akceptuje ako vysokú inštanciu, ktorá vedie básnika ako médium, ako prostredníka a tlmočníka pálčivých otázok ľudského údelu. Vychádza z fascinácie bytia, zázračnosti života, existencie človeka a kozmu,“ povedal. Podľa neho Rúfus nadväzuje na klasickú, biblicky inšpirovanú poetiku mlčania; spisovateľ má hovoriť iba vtedy, keď vnútorne musí, keď si „nažil“ na báseň, teda v dňoch sviatočných, ako hovoril Ivan Krasko. Aj preto je presvedčený, že slovo chápe a berie Rúfus ako prísny chlieb, ktorý sa nemá rozhadzovať, nemá sa ním plytvať, pretože patrí k nevyhnutnostiam života. Jeho texty sa vyznačujú majstrovstvom, aké dnes už býva zriedkavosťou. Je presvedčený, že staré poetické alchýmie sa v nich zlievajú do novej látky a formy, ktorá si udržuje ľahkosť a presnosť výrazu splývajúcu s tvrdosťou mramoru. Vďaka tomu Rúfus dosahuje lakonickosť, ktorá sústreďuje rozptýlenosť čitateľa a láme jeho ľahostajnosť.
„Básnikovo majstrovstvo pri všetkej formálnej dokonalosti a virtuozite musíme však vidieť najmä v tom, ako jeho báseň artikuluje svoj čas, dobu, ako ju vystihuje a pritom prekračuje, ako sa pritom individuálne nestotožňuje so súkromným, vnútorné neodtŕha od vonkajšieho a intímne od univerzálneho. V celom Rúfusovom diele takto môžeme sledovať stopy konfrontácií s historickým pohybom Slovenska, s jeho sociálnymi dejinami a kultúrou, hľadaním identity. Básnik vedie dialóg, často i polemický, so svojou dobou, so súčasníkmi, s vývinom civilizácie, s jej zlyhaniami, s hromadením nevyriešených problémov, s degradáciou človeka na živočícha,“ povedal ďalej Šabík. Zamýšľal sa aj nad tým, prečo sa Rúfusove básne a eseje stretávajú od konca 50. rokov minulého storočia s mimoriadnym ohlasom u čitateľov: „Ak dodnes oslovuje čitateľov (i kritikov a prekladateľov), je to akiste aj preto, že čítanie jeho básní podporuje (pretože rešpektuje niečo substanciálne) etickú integritu, nielen estetickú participáciu, ale aj intelektuálnu integritu čitateľa, a to aj v depresiách minulého či súčasného sveta, ponúka energie prekonávajúce odcudzenie sa ľudí navzájom, izolovanosť. Rúfus svojím dielom prispel k zachovaniu spoločenstva spisovateľa s čitateľmi – v tom je azda najvýznamnejší kultúrny prínos tohto básnika.“
Vincent Šabík, ktorý dobre poznal Pavla Straussa a je veľmi blízkym priateľom Milana Rúfusa, tvrdil, že súvislosť medzi Straussom a Rúfusom nie je náhodná ani vonkajšková. „Rúfus sa hlási k duchovnej tradícii, ktorú symbolizuje Nitra, tak ako sa jej kultúrna reprezentácia hlási k dielu obidvoch osobností našej kultúry.“ Takto sa podľa neho „aktualizuje otázka kultúrnych tradícií, bez ktorých niet ani kultúry ako formy historického bytia jednotlivcov a národov, ich identity. Takto aj naše podujatie zapadá do aktuálneho európskeho diskurzu hľadania totožnosti, teda aj seba“.

S Milanom Rúfusom som sa niekoľkokrát rozprával, dokonca som bol za ním s Vincentom Šabíkom aj deň pred slávnostným odovzdávaním cien, aby sme dohodli podrobnosti jeho príchodu do Nitry. Necítil sa najlepšie, ale prisľúbil, že ak sa to len trochu bude dať, príde.
Milan Rúfus nemohol prísť. Poslal do Nitry krátky pozdrav: „Vážení priatelia, ospravedlňte, prosím, moju vynútenú neúčasť na tomto podujatí. Neúčasť vynútenú chorobou. Ako poďakovanie za udelenú cenu posielam Vám osobnú spomienku na toho, koho meno tá cena nesie. Bol to výnimočný človek a priateľ. Aj pri tejto príležitosti sa klaniam jeho pamiatke. Želám Vám všetkým pekný večer. Váš Milan Rúfus.“
Spomienku s veľavravným názvom Ako sa to začínalo a prečo sa skončené stále nekončí prečítal Alfréd Swan. (Rúfusovu spomienku sme uverejnili v Listoch PS 6, str.10.)

Druhým laureátom Ceny Pavla Straussa za rok 2006 sa stal známy operný spevák Peter Dvorský, ktorého oslnivá kariéra sa začala v roku 1972 v Slovenskom národnom divadle úlohou Lenského v Čajkovského opere Eugen Onegin. Odvtedy hosťoval na vyše 60 operných scénach celého sveta a istý čas sa zaraďoval medzi takých veľkých tenoristov, ako boli Luciano Pavarotti, José Carreras a Placido Domingo.
Slávnostné laudácio o Petrovi Dvorskom predniesol klavírny virtuóz a riaditeľ Slovenskej filharmónie v Bratislave prof. Marián Lapšanský. Spomenul, že stojí pred neľahkou úlohou opísať neopísateľné, na malej ploche priblížiť veľkosť fenoménu menom Peter Dvorský. „Chcelo by sa mi spomenúť najvýznamnejšie míľniky jeho úžasnej cesty svetom hudby, cesty, ktorú zvykneme nazývať kariérou. Lenže Peter Dvorský nerobil kariéru, on vo svojej veľkosti a veľkej pokore a skromnosti žil pre hudbu, žil v nej a jeho fenomenálne úspechy boli len akýmsi vedľajším produktom spevákovej veľkej túžby zmocniť sa celej tej veľkej krásy obsiahnutej v tónoch, zmocniť sa tohto zvláštneho fluida krásna a odovzdať ho ďalej, odovzdať ho ľuďom,“ povedal.
Mariánovi Lapšanskému sa pri tejto príležitosti žiadalo citovať výrok niektorého z klasikov, pretransponovať ho a zasadiť do slávnostného rámca uznanej, uznanlivej a predovšetkým žičlivej atmosféry umenia, ako vnímal slávnostné odovzdávanie Cien Pavla Straussa. Ale ani jeden z citátov sa mu nezdal vhodný na to, aby najspravodlivejšie obsiahol silu, čaro a diapazón osobnosti, ktorá dostávala takú vysokú poctu. „Zvlášť pri príležitosti, akou je táto, dotovanej navyše osobnosťou Pavla Straussa, filozofa a mysliteľa kruhov, ktorých sme sa dotýkali a dotýkame s úctou a bázňou.“
Potom pripomenul slová Petra Dvorského: „Žijeme na jednej planéte. Chcel by som svojím umením prispieť k pokojnému životu na tejto planéte. Odovzdať sa umeniu hudby, umeniu pre človeka…“ A pokračoval: „Človek, umelec, ktorého citujem a ktorý vtesnal svoje životné krédo do týchto niekoľkých skromných viet, hovorí predovšetkým o chcení. Chcenie ako kategória však sama osebe nič neznamená, ak nie je odobrená činom. Čin, ak sa má prejaviť v „planetárnom“ rozmere, musí v sebe niesť aj svoj planetárny odkaz. Ale až odovzdanie sa mu – úplne a bezvýhradné – môže priniesť vytúžené ovocie. Spájam si tieto pojmy pri osobnosti Petra Dvorského a nemôžem sa ubrániť presvedčeniu, že chcenie, čin v planetárnom význame slova a odovzdanie sa – sú jeho najvlastnejšími erbovými signálmi, ktoré, šťastne ich ukoristiac z lona prírody, preniesol cez seba do ľudského a planetárneho spoločenstva. Spôsob, akým obsiahol chcenie a odovzdanie sa, je nespochybniteľný, je nadmieru ľudským a pri všetkej skromnosti ťažko zopakovateľným a napodobiteľným odkazom, či si to už chceme, alebo nechceme priznať. Petrova umelecká cesta je dôkazom úžasnej identity chcenia, činu a odovzdania sa – opakujem – v planetárnom rozmere. Rozvíjajúcej sa a pôsobiacej navyše v historickom čase, ktorý považoval tieto fenomény za skôr ideologický okultizmus. Verím, že mi moju neskromnosť odobrí aj samotný velikán myslenia Pavol Strauss.“
Marián Lapšanský spomenul ešte jeden výrok Petra Dvorského: „Spevák rozdáva svojím hlasom krásu storočí, krásu hudby, ktorá nás v tichu donúti premýšľať o sebe, o človeku. Hudba vždy rozdávala túto neporušenú krásu a myslím si, že je to práve ona, ktorá sa nás dotýka motívmi ľudskosti, motívmi krásy a neopakovateľnosti…“ Spomenul to preto, že s osobnosťou Petra Dvorského si spájal fenomény hlasu a hudby. „Nemôžem sa ubrániť presvedčeniu, že toto spojenie sa k sebe nemohlo viac priblížiť a spriazniť ako práve v tejto šťastnej ľudskej a umeleckej konštelácii. Je až neuveriteľné, ako príroda v jednom ľudskom a umeleckom osude dokázala vyjaviť svoju neporušenú tvár, doslova antickú krásu a harmóniu.“
Podľa Lapšanského sa Dvorského spevácky rozmer napojil na rozmer vrcholkov hudobného umenia v toľkej sile, nástojčivosti a harmónii, „že my súčasníci, ktorí sme boli a sme svedkami jeho umenia, si môžeme vo svojej biografii s pocitom spokojnosti pripísať: Bol som pri niečom non plus ultra“. Pritom nezabudol pripomenúť, že je to aj priestor na uvedomenie si samého seba, svojich šťastnejších okamihov bytia a svojich motívov konaní. „Peter Dvorský je stopou v národe, na ktorú sa budú môcť odvolávať ešte generácie. Tí šťastnejší, medzi ktorých patríme, si nesieme túto stopu v sebe. O čo bližšie máme k Petrovi Dvorskému, synonymu ľudskosti hudby a ľudského hlasu, tu a teraz, o to ľahší je náš pocit bytia.“
Tieto slová povedal Lapšanský z vlastnej skúsenosti ako interpret, ktorý mal to šťastie zažiť s ním na pódiu úžasnú intenzitu a silu jeho umeleckej výpovede. „Mať blízko k Petrovi Dvorskému – to nie je málo. Svojím spôsobom je to až prepych a historický komfort,“ dodal. Potom vyjadril želanie, „aby divák, ktorého priviedla do nitrianskeho divadla na odovzdávanie Cien Pavla Straussa láska k umeniu, odchádzal z neho bohatší o pocity krásna, pretože hudba je ono zvláštne fluidum,ktoré nepotrebuje tlmočníka…“
Po chvíľke pauzy Marián Lapšanský pokračoval: „Ľudský hlas nepotreboval do istého času tlmočníka, pretože v sebe, ´in se´, obsahoval vlastne všetko, všetky erbové signály dorozumenia. Až neskôr sa k ľudskému hlasu pridružili hudobné nástroje, ktoré sa mu usilovali priblížiť a usilovali sa s ním identifikovať.Kebysabolonástrojomvovšetkejúctezverilototoposolstvo, mohol si človek vydýchnuť a vo svojej komunikácii sa spoľahnúť len a len na číry nástroj. A predsa… Aj ten najdokonalejší hudobný nástroj si do dnešných čias hľadá svojho pôvodcu, hľadá si svojho autora. Tepnou aj tých najúžasnejších orchestrálnych diel hudobnej literatúry je rozospievaný ľudský hlas. Ja sám sa celý svoj život snažím v klavíri zachytiť stopy tohto pôvodcu, snažím sa tento inak technicky dokonalý nástroj rozospievať. A len vďaka tomuto úsiliu som schopný kráčať ďalej po ceste za hudbou, za týmto fluidom krásna, ktoré v sebe tak bytostne obsiahol Peter Dvorský.“
Napokon Marián Lapšanský poďakoval Petrovi Dvorskému za to, že „nás v nepodkupiteľnom práve antickej drámy vrátil k sebe, nielen k zákonitostiam dramatickej divadelnej schémy, ale – a to predovšetkým – aj k ľudskej schéme krásna“, ktorá sa odvíjala a odvíja z Dvorského signálov chcenia, planetárneho činu a – odovzdania sa.
Potom sa obrátil priamo na Petra Dvorského a povedal: „Som šťastný, že som ti toto mohol povedať v čase, ktorý by na atribúty všetkých krásnych súvislostí s tebou najradšej a potajme zabúdal.“ A dodal vyznanie: „Nesmierne si vážim a cením, že ľudia, ktorí ťa dnes poctili týmto nádherným laureátstvom, spojeným s menom Pavla Straussa, si to bytostne uvedomili a učinili o tom dnešný verejný dôkaz.“
Že to tak naozaj bolo, netreba pochybovať.

Cena Pavla Straussa pozostáva z plastiky, ktorú vytvoril umelecký rezbár Miroslav Polák, a z grafického listu od akademického maliara Petra Galvánka. Nielen Petrovi Dvorskému, ale aj ostatným oceneným ju odovzdala dekanka Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre profesorka Zdenka Gadušová a za Kulturologickú spoločnosť som mal tú česť odovzdať ju ja.
Moderátorka ešte prezradila, že pred šiestimi hodinami bol Peter Dvorský na Akadémii múzických umení v Prahe menovaný za docenta v odbore veristická opera a jej interpretácia.
Pri preberaní ceny bol Peter Dvorský taký dojatý, že nemohol rozprávať, a za portálom mu vyhŕkli slzy. Priznal, že o Pavlovi Straussovi veľa nevedel, počul len, že bol veľkým spisovateľom a vynikajúcim človekom. O to viac bol v rozpakoch, či si takéto vzácne ocenenie zaslúži a či bude v tých najsprávnejších rukách. Potom zaspieval svoju najobľúbenejšiu pieseň Keby som bol vtáčkom. Na klavíri ho sprevádzal riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Lapšanský.

Moderátor Alfréd Swan pripomenul, že Pavol Strauss prežil veľa zmien – spoločenských, politických i ľudských, ktoré mnohých navždy poznačili. Niektorých posilnili, iných zahnali do samoty – a bolo veľa i tých, ktorým odhalili pravú tvár, žiaľ, často poznačenú nenávisťou, sebectvom, neľudskosťou. Na tieto zložité obdobia spomínal Pavol Strauss v knihe Človek pre nikoho. Ukážku z diela prečítala Katarína Mrázová.

„Každá ľudská sloboda, či fyzická, či myšlienková, je len väzením vo väzení. Keď sa človek zbaví jedných mreží, koľko iných ho ešte obklopuje! I ja som si myslel, že som oslobodený v tom najbanálnejšom zmysle. Ale koľko iných múrov ma delilo od najbežnejšej ľudskej a občianskej slobody! Nebol som síce v zajateckom transporte, ale nemal som riadne doklady, nebol som riadnym občanom. Škrtili ma mreže, mreže predsudkov, mreže podlosti, mreže našej malej krajiny, mreže úzkej Európy, mreže kozmickej omrvinky, mreže života, mreže hriešnosti.
Sedel som u priateľa, nemocničného kňaza – bez zamestnania, bež živobytia, bez mena, bež občianskych možností – zbytočný človek. Človek pre nikoho. A bol som šťastný. Spoliehal som sa, že Boh rozhodne o mojej potrebe. Bol som vďačný. Veď som sa smel modliť. A bol som bezstarostný. Nad všetko som miloval večnosť. A cítil som sa slobodnejší pre toto všetko a vo vedomí jedného cieľa všetkých ciest.
Večer ma priateľka zaviedla do sirotinca a tam ma rehoľníčky s taktom a jemnocitom pohostili. Sedel som sám v cudzej izbe, na ťarchu prostredia, zbytočný žobrák, a pritom naplnený ľahkosťou ako pred cestou za významným poslaním. Nevnímal som starosti svojho okolia, cítil som iba napätie vonkajšieho ovzdušia z rútiacich sa udalostí a žil som ponorený do túžby po božskej blízkosti a do súladu poézie, ktorá všetko preklenie.
Mäsiar si myslí, že skutočne žiť znamená jesť a sekať mäso. Pre krajčíra je život iba jeho šijací stoj, pre herca prestrojenie. Všetci však svorne pochybujú o tom, že modlitba a písanie sú životom viac vtedy, keď ich človek môže uskutočniť v tých – v občianskom ponímaní – najnevhodnejších chvíľach.
V zamrznutých kresbách ľadových kryštálov našich duší je viac čara ako za poloprázdnou nevkusnou výkladnou skriňou našich rečí, ktoré chránia pred ničivým pohľadom zániku.
Láska a kríž sú dva póly spojené medzi sebou…“

Po skončení slávnostného večera sa v divadelnom foyer uskutočnila recepcia, počas ktorej bolo dosť času na rozhovory. Aj tu sa skloňovalo meno Pavla Straussa. A tipovalo sa, kto dostane jeho cenu o rok.

(Redakčne krátené)