iV tomto roku 2009 si pripomíname trio PAVLOV: dvojtisíce výročie narodenia sv. Pavla apoštola, apoštola národov, ale aj apoštolov, ktorí sa zrodili z toho istého Ducha blesku, z Ducha Evanjelia a z vody „prúdiacej do večného života“, a to Pavla Országha Hviezdoslava, básnika (poeta saeculis laureatus), slovného a dramatického polyfonistu, ktorý sa narodil pred 160 rokmi, a MUDr. Pavla Straussa, chirurga, literáta, pianistu i proroka tohto veku, ktorý sa pred 15. rokmi presťahoval do krajiny damašského blesku a ktorého súborné dielo by malo tohto roku uzrieť svetlo sveta.
Všetci traja Pavlovia sa druhýkrát narodili zásahom blesku, svetla, Sily, ktorá sa vymyká nášmu poznaniu. Všetci traja sa totiž stali v našej terminológii konvertitmi. Tento pojem však nevystihuje podstatu ich stavu. Converto, convertere znamená obrátiť sa, napr. fugam convertere znamená dať sa na útek, utiecť, zmeniť smer. Oni však osobnostne, poznaním, vierou zostali tí istí, ibaže tento ich depozit, toto najvnútornejšie duchovné „ja“ sa zmenilo, a to nie tým spôsobom, že by zmenilo svoju identitu, ale že sa zavŕšilo! Rozšírilo sa a narástlo do neslýchaných rozmerov. Boli vnútorne pretvorení na vyššiu kvalitu ducha, osobnostne na mužov božích!

Sv. apoštol Pavol, pôvodne Šavol (Ša ul), o ktorom je nekonečná literatúra, bol nositeľom zjavených právd Starého zákona, ktoré nezanechal, veď tieto pravdy sa mali zavŕšiť v príchode predpovedaného Mesiáša, ktorého židia čakali. A ten prišiel. No tak on ako aj jeho národ nepochopil a nezbadal, že ten, ktorý medzi nimi je, chodí a učí, robí zázraky a denne napĺňa predpovede prorokov, je tým, ktorého očakávajú: že naplnenie Zákona nastalo! Naopak, nekompromisne potláčal všetko, učenie i vyznavačov učiteľa z Nazaretu a chcel ich vykynožiť. Aký paradox! V rukách držal zvitky Zákona, zjavené slovo, ale videl iba mŕtve litery, dvere. Neotvoril ich, nevidel kľučku. Nemal svetlo! Videl, a bol slepý! Preto sa tieto dvere museli otvoriť a z nich zaznel hlas: TU SOM. Tak ako zaznel hlas pri Mojžišovi: SOM, KTORÝ SOM! Ten istý.
A tak sa stalo, že tento Šavol zásahom blesku pri Damašku síce zostal Šavlom, ale práve toto svetlo v ňom ozrejmilo všetko poznanie, vieru, prítomnosť i budúcnosť i úchvat z naplnenia Zákona a stal sa, i keď to bol ten istý Šavol, Pavlom! A tým svetlom, ktoré ho zasiahlo, bol ten, ktorého on prenasledoval. „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.“ (Sk 9, 5)
Šaul znamená vytúžený, vyprosený. A kto ho mal vytúžiť a vyprosiť? Nuž, celý izraelský národ! I stalo sa: Z tohto Šaula, farizeja a literistu sa stal zásahom blesku Pavol, apoštol a hovorca Boží! Nový človek, i keď ten istý! Už rozoznal, čo je ľudské a čo božie! A tak ako Mesiáš, Ježiš z Nazareta, ktorý ho pri Damašku zrazil z koňa, i z koňa pyšného a farizejského myslenia, zostal do konca života iným, zmeneným: Pavlom (Paulus = malý, nepatrný). A zázrak premenenia z neho urobil vrchol človečenstva. Jeho dimenzie prekročili miery ľudského chápania, ktoré on vyjadril, slovami: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus!“ (Gal 2, 20)

Tento premenený farizej Šavol sa stal prorockou omegou, zavŕšením slov Starého zákona a hlásateľom Vteleného Slova, Mesiáša, Ježiša Krista! Stal sa novozákonným človekom, apoštolom, misionárom, excelentným teológom, pastoralistom, biblicistom, kazateľom, ale aj novým človekom podľa prototypu Bohočloveka. Milosti ho priam utápali a dali mu schopnosť vidieť aj cez brány smrti. Nechodil s Majstrom, a predsa ho videl, počul a vedel všetko to, čo ostatní apoštoli získavali priamo pri Kristovi. Pán ho prirátal k tým, ktorých on chcel kameňovať, a stali sa jeho bratmi, a neskôr i spolumučeníkmi! On, ktorý o sebe povedal, že by sa nemal volať apoštolom, počul Pánove slová ako prorok Izaiáš a odpovedal ako Izaiáš: „Tu som ja, pošli mňa.“ A išiel. Pavlov paradox je najkrajšou harmóniou ľudskej existencie!
Jeho listy sú teologickými sumami, vyznaniami, svedectvami, zážitkami z misijných ciest, rádioaktívnymi žiaričmi a večne živými prameňmi, z ktorých vyteká láska a úcta k Bohu i k človeku! Prepis Ježišových slov, Ježišovho života do praktických návodov pre každodenný život, pre konkrétne ľudské komunity i jedincov boli, sú a budú do skončenia vekov univerzálnymi pravdami, na ktorých stojí vesmír, svet i človek! On v tomto blesku dostal múdrosť, čiže plné poznanie vedieť a vidieť, ale aj zažívať všetko. Evanjelium a Ježišov program pochopil a prijal ako oslobodzujúci model pre harmonický život človeka. Od prvej kapitoly Genezis po Apokalypsu, od narodenia Ježiša po Golgotu a po zavŕšenie-zmŕtvychvstanie videl totálne naplnenie Božieho plánu stvorenia a vykúpenia. My túto múdrosť máme premieňať v minútach, hodinách a dňoch nášho života!
Pavol nám dáva usmernenie pre život každodenný, nielen náboženský, veď jeho život bol životom človeka, ktorý skúsil všetko, popri daroch božích aj všetko najhoršie v svete! A práve pri zohľadňovaní všetkých situácií neomylne konštatoval: „V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Sk 17, 28) Boh z dejín nevystúpil! Všetky dimenzie života, i tie najťažšie, sú len súčasťou úžasného stavu, v ktorom finálne zakotvíme v nevýslovnej radosti. A to je jasajúcim zmyslom všetkého. Apoštol Pavol tieto stavy zažil, a to aj vtedy, keď ho palicovali a kameňovali! A napísal najkrajšiu báseň, ódu, jasajúcu symfóniu, a je to pieseň o láske, ktorá sa rodí z Lásky, ktorá všetko premáha, ktorá je aj v najdrobnejších veciach a vzťahoch človeka a ktorá sa nikdy nepominie, všetko vie v dobru vyriešiť, ktorá je nám denne k dispozícii, čaká na to, aby sa mohla uplatniť, a neumiera. Je to najväčšia hodnota na svete, v živote človeka a je zmyslom všetkého. A o tejto láske hovorí Pavol, že Boh je táto láska!
Tento boží projekt sám nielen hlásal, ale aj žil, či už ako robotník, kazateľ medzi vzdelanými i jednoduchými, medzi rôznymi národmi, podľa tohto modelu sa obliekal, býval, cestoval, spával, pracoval, hladoval, trpel, znášal poníženia a rovnako jasal nad každým obráteným bratom! Jeho listy by mali byť vždy, teda aj v našom XXI. storočí, praktickou poučkou, ako sa má človek správať k človeku, a že všetky ľudské normy a predpisy by mali byť v súlade s Božím projektom lásky a bratstva, ktorý je svetlom a bleskom pre všetkých, ktorí sebavedome sedia na koni. A tieto božie zásady sú súčasne najoptimálnejšie ľudské návody a mali by si ich prisvojiť tak v OSN, ako aj kmeňoví náčelníci!

Druhý Pavol vystupuje v tom istom Duchu záblesku a v našich národných dejinách: PAVOL ORSZÁGH HVIEZDOSLAV, básnik, dramatik, literát a posol planetárnej kresťanskej kultúry. – Pripomíname si 160. výročie jeho narodenia (2. febr. 1849 vo Vyšnom Kubíne).

Na Orave zažiarilo slnko slovenskej poézie a literatúry, a v nej aj slnko ľudskej múdrosti a kultúry, ktorá nemala a nemá iba národný či regionálny charakter, ale sa zaraďuje medzi planetárnu kultúru, ktorá má svoj atribút: kresťanská. Tak ako celý jeho národ! Tento velikán literárnej tvorby, polyfonista, ako sme už spomínali, zmocnil sa čerstvej spisovnej slovenčiny ako kvalitného lipového dreva a svojím úžasným slovným rezbárskym majstrovstom z neho vytvoril diela, ktoré zaraďujeme na podstavec svetovej literatúry. Aj on mal nádych konvertitu, veď v rokoch, keď študoval v Miškovci, ho fascinovali hviezdy vtedajšej maďarskej literatúry, predovšetkým Petöfia Arany. Cítil v sebe obrovskú tvorivú silu, ktorá ho súrila vyrovnať sa týmto renomovaným osobnostiam, a to v ich jazyku. No aj tie začiatočné veci, ktoré napísal, dýchali slovenským duchom. Svoju brilantnosť nevedel vyjadriť v cudzej reči, i keď ju ovládal. Pokušenia a sklony tu však boli. Zásadný prelom nastal, keď sa roku 1865 z Miškovca vrátil do Kežmarku, študijného slovenského hniezda. Tam ho popri svetových literárnych velikánoch očarila predovšetkým Sládkovičova Marína a kodifikovaný spisovný a nádherný jazyk! Jeho stabilita sa upevnila výrazne po maturite, keď odišiel na štúdium práva do Prešova.

Nie je naším zámerom písať tu nejakú recenziu jeho diel, či informačný prehľad, iba v duchu spomínaného pavlovského jubilea zvýrazniť, že aj Pavol Országh Hviezdoslav bol takisto tvorcom a budovateľom kultúry, o ktorej sme hovorili aj v súvislosti so sv. Pavlom apoštolom.
Táto tvorba v širokom spektre: tvorby básnickej, dramatickej i lyrickej, v okruhu najširších ľudských tém a sfér: humánnych, sociálnych, filozofických, náboženských, ľúbostných, humorných, národných i všeľudských nemá u nás konkurenciu. Bol to námetovo a stvárnením polyhistor.

Základným inšpiračným princípom a duchom tejto širokospektrálnej tvorby bol duch jeho národa, z ktorého sa zrodil a v ktorom pulzoval jeho život: kresťanský svet! I keď nebol dokonalý, ale bol nositeľom tejto dokonalosti!
Tak ako sv. Pavol bol zasiahnutý bleskom, a to až do drene kostí a do zázraku jeho tvorby! Rezonovala a rezonuje v nej: planetárnosť, univerzálnosť, celistvosť a božia naprogramovanosť sveta. Hviezdoslav hovorí svojím slovenským jazykom, ale v ňom má inkarnovanú večnú múdrosť a geniálne postrehy celistvosti a zmyslu ľudského života. Preto i jeho poetické a dramatické stvárnenia týchto skutočností sa rodia v nezvyčajnej reči. Sú to brilantne kreované novotvary, ktoré si kresal ako mramorové schody. V jeho dielach dýcha harmónia, ktorá rezonuje nielen vo fyzickom svete, ale aj v ľudskom, morálnom, vo vzájomných vzťahoch, v prostredí, v reči, myslení, v skutkoch. Prezentuje ich v protikladoch: dobro, zlo, láska, nenávisť, veľkosť a podlosť. Východiskom je láska k Bohu a k blížnemu. Iný zákon ani nie je zákon. Tieto pevné hodnoty vo svojich dielach ukladal ako drahokamy vedľa lacnej bižutérie a pozlátok sveta! Krvavé sonety, Hájnikova žena, no najmä Herodes a Herodias, Ráchel, Kain, Agar, Sen Salamúnov – to nie sú len filozoficko-meditatíve básne, ale poeticky, lyricky, dramaticky i epicky spracované diela, a to v tvorivom ohnisku kresťanskej kultúry, povedali by sme: v intenciách pavlovského videnia. Sú súčasťou svetovej, planetárnej kultúry! V našej literatúre sú to nádherné gotické stĺpy stále sa rodiacej literárnej katedrály! Tieto diela rezonujú s biblickými dielami, a hlavne s dielami sv. Pavla apoštola, ktorý poznal tento svet od chatrče po areopág, od múdrosti po hlúposť, od nevery po vieru, od šťastia po utrpenie a od chaosu po krásu a vytrženie.

Hviezdoslav miloval Stvoriteľa i svet, a preto spieval, a preto tak krásne spieval! Pri jeho jubileu sa pýtame: Koľkí ho počúvame? A či nezabúdame, že aj nad našou malou krajinou žiaria veľké hviezdy!

Tretí veľký Pavol, ktorý mal kolísku takisto medzi nami, je MUDr. PAVOL STRAUSS, chirurg, literát, hudobník, ale hlavne prorok tohto veku. Človek zasiahnutý bleskom na spôsob sv. Pavla. Bol z jeho rodu, pretekala v ňom nielen krv prorokov, ale aj ich duch, ich vízia sveta, človeka, jeho začiatok, priebeh i finále. Možnože to znie exponovane a nadsadené nad realitu, ale opakujem to s neodvolateľnou a nespochybniteľnou istotou, že tento rodák z Liptovského Svätého Mikuláša, neskôr jeho maturant, potom frekventant medicíny vo Viedni a Prahe a chirurg na mnohých miestach Slovenska je veľduchom, opakujem veľduchom 20. storočia! Keby bol žil v západnej Európe, bol by zaradený medzi výkvet osobností Európy!
Jeho genéza má korene v Mojžišovom zákone a v porokoch. Ale jeho vývoj a zavŕšenie kulminovali v Kristovi, ktorý neprišiel Zákon zrušiť, iba naplniť! Toto zavŕšenie však nebolo a nie je iba na úrovni náboženskej, na úrovni viery, ale aj integrálneho rozsahu života, v praktickom živote, v práci lekára, človeka, manžela, otca, priateľa, básnika, muzikanta, literáta, filozofaa predovšetkým proroka tohto veku.

Takýto model človeka, takýto konkrétny jedinec je podľa Písma na obraz Boží a podľa ľudskej skúsenosti: homo integer, celý človek, ktorý práve zásahom blesku zhora spoznal celú šírku i hĺbku, svetlo i tiene zmyslu sveta i človeka. Rozumové poznanie a zmyslová experiencia boli umocnené videním a skúsenosťou, že otázka bytia vesmíru, sveta i človeka je absolútne v rukách osobného Boha. A všet-ko stvorenie, teda i človek, je naprogramovaný podľa jeho zámeru.
Tento projekt, zafixovaný v Písme a ohlasovaný prorokmi, sa zavŕšil v Ježišovi Nazaretskom, o ktorom svedčili životom i smrťou celé zástupy. Pavol Strauss, zasiahnutý týmto bleskom, získal múdrosť a dar videnia celého procesu človeka i dejín ľudstva na tejto planéte. Jeho diela vzápätí po druhej svetovej vojne, po hrôzach holokaustu, vrážd, hladu, nenávisti, plaču a utrpenia – jasne, vyčerpávajúco a so zdesením poukazovali na príčiny tejto najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva, ale súčasne aj na fakt, že všetky vojny, ktoré boli a budú, vychádzajú z jedného prameňa: z nenávisti a sebectva. A ako východisko pre všetky veky a pokolenia videl to, čo aj jeho starozákonný brat Šavol: zakotvenie v Bohu, vo večnej láske, z ktorej sme tu prišli a kam sa máme vrátiť.

Straussov Ježišovský model mal viac harmonický, pokojný, vyrovnaný, radostný a superhumánny charakter. Všetky jeho diela, prózy, básne, úvahy, eseje, rozhovory zaznievali ako jeho klavírne etudy a sonáty. Celý jeho ľudský, literárny, chirurgický i muzikálny svet bol svetom podľa Božieho projektu a zákona, a ten sa dá redukovať do jednej vety, ktorá ako blesk a ako pieseň zaznela z úst Mojžiša i Krista: „Milovať budeš Pána svojho Boha celým svojím srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou a blížneho ako seba samého“ (Mk 12, 30-31). Väčší zákon nie je, ale ani dokonalejší zákon nie je. Pavol Strauss ho dobre poznal, ale nielen poznal, on si ho overil na živote sveta a na svojom živote. Čítajme jeho knihy. Sú to recepty pre všetkých a pre všetko, recepty lekára tela i duše. Je tragédiou tohto sveta, že oslepol a ohluchol, nevidí a nepočuje hlas Boží, ktorý zaznieva aj v diele tohto nášho velikána MUDr. Pavla Straussa. Jeho život i diela patria medzi tých, ktorí stoja v zástupe dobrých a svätých ľudí, ktorí sa presvedčili, že tento život sa nežije len pre tento svet, ale aj pre nebo, pre svet, o ktorom sv. Pavol apoštol povedal, že „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“.

Tento tretí Pavol v našom poradí je z tej istej školy a spod toho istého blesku ako bol sv. Pavol apoštol i náš Héros Hviezdoslav. Veríme im a chceme byť ich žiakmi a bratmi. Škica týchto troch Pavlov nech je aj speváckym triom na našom pódiu sveta!

„V Pavlovi se zjevuje pavlovsky, v otcích církve patristicky, v dalších bezpočetných svatých církevně. A v každém křesťanu Kristus stále roste a denně se zjevuje v hlasu čistého svědomí a svatými vnuknutími k dobrému. V nejtěžších dobách se obyčejně vyskytnou noví Pavlové, kteří usměrní růst mystického Krista v dějinách neobyčejným způsobem. Dnešní doba, zatížená mrtvými ideologiemi, je, jak se zdá, očekává. Nepotřebujeme teoretiky, kteří diskutují, ale apoštoly, kteří jsou ochotni dosvědčit Krista, kterého opravdu viděli.“

(Tomáš Špidlík, Apoštol národů svatý Pavel)