„Slovensko je preto Slovenskom, že má Rúfusa.“ „Rúfusove rozprávky sú múdrejšie ako mnohá filozofia.“

(Pavol Strauss)

(14. júl 05)
My sústreďujeme celú pozornosť na zmienku o kresťanstve v ústave EÚ – ale veď Pavol Strauss hovorí čosi iné: ak sa toto spoločenstvo nebude budovať na kresťanských základoch, skôr či neskôr sa rozpadne. A o akých kresťanských základoch možno hovoriť tam, kde sa konštatuje úpadok kresťanstva, kde sa tvorí novopohanský svet? – Ak budeme teda kresťansky dôslední, nijaké ilúzie si o budúcnosti EÚ nemôžeme robiť.
…Na stole mám Rúfusa (Báseň a čas), skúsim, čo mi náhodne pred cestou ponúkne – a on priamo VDRÚZI do mojich ranných myšlienok, keď napíše:

Všetko tu bolo už

Splnený sen.
A to je čo?
Daj pokoj, nebuď slová.

Na viac to nemalo,
len staré zopakovať.

Nerovnosť človečia
jak osa na plást medu
sadla si po čase
aj u nás ku obedu.

Široko, ďaleko,
až kamsi k svetastredu,
počuť ju, ako nahlas pritom mliaska.
Všetko tu bolo už.
Všecičko, len nie láska.

Úmysly robustné,
prchavé sebaklamy.
Všetko tu bolo už,
nič nové pod hviezdami.

A dokiaľ sa tam nezjaví,
tu, v kruhu nečlovečom,
staré sa bude z diaľavy
navracať k nám.

A pozdraví
raz hladom a raz mečom.

(2. jún 06)
Pri spomienke na Rúfusovu fotografiuvo Famílii B. Mrákovej sa mi zažiadalo, že by sa týždeň pred voľbami na všetkých obrovských bilboardoch zjavila táto fotografia– a pod ňou nápis:
Vy, čo idete k voľbám i čo budete volení, pamätajte, že vás si dávno Pán Boh vyvolil, keď vám dal takýchto duchov!
A my ešte vyčítame národu, že sa stavia k voľbám chrbtom! Národ – nech je ako nevedomý! – inštinktívne dobre cíti, aká je to človeka nedôstojná hra – a odmieta ju.

(9. jún 06)
Pri čítaní Rúfusovej básne „Vek rozumu“ som si hneď spomenul na Straussove slová z Človeka pre nikoho: „…Kresťanstvo bolo nositeľom pravdy a vybudovalo kultúru, kým bolo v sebe jednotné. Poloprávd je mnoho. Pravda je len jedna. Keď chceli Krista kúskovať, začali sa sami drobiť. A z odmocneného Krista je k umocnenému diablovi len skok.“
Zas rozbíjajú monolit.
Už zasa tlčú z neho drobné.
Zas premieňajú živé deje
na mŕtve princípy a slová.
Už zas sa kdesi panna chveje,
že sa jej hrubo a tam, kde je
najhlbšia, dotknú neosobné
studené prsty. Zas a znova.
(Neskorý autoportrét)

(15. december 94)
Ten osobný Boh („Boh Abraháma…“- Pascal), o ktorom často uvažujem pri Paľkovi a pri príprave príspevku o kresťanstve, je v takom vzťahu k nášmu „Bohu s odstupom“, ako je Rúfusovo vidieť a veriť – v modlitbe „Básnik, deti a modlitbička“:

A ten, kto videl,
čo spravil so životom?
Rozuzlil jeho zauzlenú niť?
Nie. Lebo vidieť
je iba vedieť o tom,
zatiaľ čo veriť znamená v tom byť.

Áno, to, čomu my hovoríme viera, nie je viera. – Kresťanstvo je hádam v ideále nie spoločenstvo veriacich, ale vieru hľadajúcich.

(9. jún 06)
Mám dojem, že keď budem uvažovať o nezrozumiteľnosti Straussovho (najmä básnického!) slova, mohol by som si svietiť na cestu Rúfusovou básňou – Nezrozumiteľný

Isteže, poznáte ten starý príbeh,
plný znepokojivých významov,
príbeh symbol.
Ako raz ľudia, príliš vysoko
dvíhajúc svoju stavbu k nohám Boha,
stratili schopnosť dorozumieť sa.
Tak básnik,
v horúčkovitej túžbe vysloviť
to, čo je mimo slov a môže byť len mimo
slov,
vie rozpáliť svoj ohňostroj, až sa mu
vymkne z rúk
a vybuchuje sám.
To potom na hladine
pláva do času exotické perie: Ikaros
však leží v mori, jedia ho nemé ryby.
V mori mlčanlivého, ktoré nás presahuje,
a čo je vlastne dobre, že je tak.
(Neskorý autoportrét)

(11. jún 05)
Paľkovo voľné prechádanie zo sveta „tu“ do sveta „tam“ a naspäť – ako vychyľujúci sa plameň sviečky Ludmily Maceškovej – je nádherne vyjadrené v básni venovanej Vilkovi Turčánymu „Krásny obojživelník“:

Ó, slovo, v tvojom zurčaní
aj spánkom rybky žijú.

Nie raz si Vilko Turčány
zdriemol na sympóziu.

A všetci o tom vedeli.
Ticho sa usmievali,
ako si v nemej nedeli
deň odpočinku chváli.

No keď sa potom vrátil k nim
z priehľadnej snovej skrýše,
tu na nich, ako plachý mím
usmial sa ešte tichšie.

„Všetko, čo o nej neviete,
vie dávno sama báseň:
byť vo svete i nesvete.
V Ariadninom pradive
snívané meniť na živé
a živé opäť na sen.“
(Báseň a čas)

Poznámka: Tento Turčányho úsmev obdivuhodne presne znázorňuje Straussov dobrý úsmev, o ktorom sme písali na stránkach Listov PS č. 5, s. 23.

(3. jún 06)
Iste som si už kedysi (veď zbierka je z roku 1992!) vypisoval Rúfusovu „Hodinu rozhodnutia“, ale tak je tu závratne vyjadrené Straussovo „Pán Boh všetky cesty zatarasí a ostane len zvislý smer“, že si to vypíšem ešte raz:

Hodina rozhodnutia

Ubudlo priestoru.
I čas si šepká: udri!
Pritvrdlo to na človekovom nebi.

Už nemá na voľbu.
Už môže byť len múdry
– alebo nebyť.
Sám sebe priťažký,
ustlal si na dilemách.
Chce byť.
Chce byť a biť.
Na múdrosť stále nemá.

A tak len trvá.
V čakaní,
že azda strach to zachráni.
Ani živočích ani bytosť.
Nenaplnená príležitosť.

Trvá a nevidí,
že rafijesarútia
k hodine rozhodnutia.
(Neskorý autoportrét)

(4. jún 06)
Zvláštne: čo hovorí Rúfus o Bradle pred 16 rokmi („Bradlo 1990“) – žiada sa mi od slova do slova opakovať dnes aj na Paľkovom „bradle“ na nitrianskom cintoríne:
Ten, kto raz niesol za všetkých
na pleciach ľudskú bolesť,
nemôže celkom odísť. Trvá v závete.
Mierou bytia je miera obete.
A preto je hrob verne tam, kde je.

I rozstrieľaný prápor nádeje
je stále prápor.
Svätejší o tie jazvy.
Ak Boh nás jazví, vie, prečo nás jazví.

(2. júl 07)
Raz bude treba uverejniť paralelu: Straussovu úvahu o vernosti tým, čo od nás odišli – a Rúfusovu báseň „Všetko, čo odchádzalo…“ – Tá báseň je vlastne aj o našej vernosti Straussovmu odkazu:

Všetko, čo odchádzalo, hneď som miloval.
Sto tichých pohrebov šlo denne okolo –
stále som skladal z hlavy.
Zdržalo ma to. No nevedel som inak.
Láska k tomu, čo z neho odchádza,
je láskou k bytiu.
Čo na tom, že už neopätovanou?
Nestrachujte sa o prichádzajúcich:
prastarou cestou trafiaposlepačky
na tento svet. Však toto…
Odprevaďte to trochu na ceste,
čo nevedie už nikam.

Ach, váhou bytia vyhĺbená jamka.
Hovorím: miska na svätenú vodu,
nie pľuvátko.
Kratučko sme. No pamäť nevie nakrátko
a hľadá večnosť. Jeseň…
(Neskorý autoportrét)

A Pavol Strauss: „Nechcem, aby na vás zabudli, aby ste vy, mŕtvi, boli svetu takí zbytoční ako mnohí z nás živých! Veď to, že nás robia zbytočnými, že reflektujú iba na tých, čo žijú a myslia v predpísaných schémach, je živou smrťou mnohým. A mnohí zutekajú radšej do smrti skutočnej. Nie, nech tí dnešní hrobári zajtrajškov vedia, že ich zločiny budú hlásať naše večne teplé hroby, ktoré sú pre počty večnosti užitočnejšie ako ich prchavé úspechy a pankhartské slávy.“ (Človek pre nikoho)
„…Keď sme niečo stratili, hovorievame, že sme sa toho vzdali. No najľahšie strácame to, čo sme nikdy nemali. A tak plávame, vlastne nás to unáša, oceánmi tohto storočia váhavých, v trápne skrývanej nádeji, že nás to otrepe o dáky doteraz neobjavený duchovný kontinent.“ (Život je len jeden)

Július Rybák