(K 155. výročiu úmrtia Nikolaja Vasilieviča Gogoľa – 21. 2. 1852 a k 95. výročiu narodenia Pavla Straussa – 30. 8. 1912.)

«Какое наслаждение для мыслящих читателей проследить, рассмотреть в подробности духовную жизнь великого писателя и высоко нравственного человека!»

(Сергей Тимофеевич Аксаков)

„Koľko ráz už nachytal nás čas pri tom, ako vlastne ani nevieme, čo máme? Ako ani netušíme, čo z tejto nie príliš úrodnej, nevďačnej zeme vedelo napriek všetkému pustiť korienky a vyklíčiť. Nikdy sme si nad tým veľmi nelámali hlavu, konajúc len o máločo viac, ako že sme boli. Boli, až to bolí.“

(Milan Rúfus)

„…Žijeme s pocitom, že svetu chýbajú najpotrebnejší a najdôležitejší ľudia. Keď zabúdame na veci a ľudí z minulosti, škodíme tým prítomnosti, do ktorej sa svojou pravdivosťou a potrebou vprojikovali.“

(Pavol Strauss)

„Niekoľko slov o Gogoľovom životopise“ – tak nazval svoju úvahu rok po Gogoľovej smrti jeho blízky priateľ Sergej Timofejevič Aksakov. – Keď som pred 20 rokmi čítal túto úvahu (v Sobranii sočinenij, zv. 3, str. 431- 435), poznačil som si do Zápisníka:
„(14. apríl 1987) V tej chvíli mi napadlo: nezopakujem raz tieto slová o Paľkovi (Straussovi) – s výzvou, aby sme sa pustili spoločne do skladania jeho životopisu?“
Táto poznámka bola napísaná na okraj Aksakovových slov: „…Jedným slovom, Gogoľa úplne nepoznal nikto. Niektorí priatelia a druhovia ho, pravdaže, poznali dobre; ale poznali ho, tak povediac, čiastkovo. Je zrejmé, že iba spojením týchto častí môže vzniknúť celok, úplné poznanie a charakterizovanie Gogoľa.“

Dnes, keď nás od stého výročia narodenia Pavla Straussa delí iba päť rokov, zažiadalo sa mi znova sa vrátiť k Aksakovovej úvahe spred 154 rokov a zamyslieť sa nad jej podnetmi pre vytvorenie dôstojného životopisu nášho „veľkého spisovateľa a vysokomravného človeka“ Pavla Straussa. Aký by to bol pozoruhodný vklad do tých straussovských osláv, keby taký životopis uzrel svetlo sveta!
Mimochodom. Keď sme si pri zakladaní Spolku priateľov MUDr. Pavla Straussa vytyčovali základné úlohy – porovnaj „Aktuálne úlohy pri rozvíjaní odkazu Pavla Straussa“, Listy PS-1, str. 3-4, – ako jednu z úloh sme uvádzali: „8. Pomaly by sa mal vynoriť autor, ktorý napíše (práca na rad rokov!) monografiu Život a dielo Pavla Straussa.“
Že pôjde o dielo nesmierne náročné, potvrdzujú aj tieto Aksakovove slová: „Biografia každého známeho a z istých dôvodov pozoruhodného človeka je spojená s mnohými ťažkosťami; nielen že ju nemožno vydať priskoro, kým sú ešte živé vzťahy nebožtíka k žijúcim ľuďom, ale nemožno ju napísať ani nezaujate; jasnému pohľadu bude prekážať blízkosť opisovanej osoby. Treba od nej poodstúpiť, a čím ide o vyšší zjav, tým treba odstúpiť viac. Mám pritom na mysli biografiu vnútorného života autora, úprimnú a úplnú.“
Vo vzťahu k životopisu Pavla Straussa platí od slova do slova aj nasledovné: „Biografia Gogoľa je spojená ešte s jednou zvláštnou, špecifickou, možno svojho druhu jedinečnou ťažkosťou. Gogoľova lyrická umelecká povaha, neustále zdržiavaná („umeriajemaja“) kresťanskou analýzou a sebaodsudzovaním, preniknutá láskou k ľuďom, neprekonateľnou snahou byť nápomocný, neustále pracujúca na sebazdokonaľovaní v záujme dôstojnej služby pravde a dobru – takáto povaha nachádzajúca sa v neustálom pohybe, v zápase s ľudskými slabosťami – bola ťažko prístupná nielen pozorovaniu, ale niekedy unikala aj pochopeniu ľudí, ktorí stáli ku Gogoľovi najbližšie. Často sa presviedčali, ako nedostatočne v danej chvíli chápali Gogoľa, a ako iba po čase prichádzali k poznaniu, ako sa mýlili v svojich úsudkoch a aké čisté, úprimné boli jeho slová a skutky. Je to nakoniec pochopiteľné: človek nemôže hneď oceniť a uveriť tým pocitom, ktoré sám v skutočnosti postráda, hoci aj neustále o nich hovorí.“
Aksakov ma osobne najviac oslovil tam, kde vyvádza závery zo spomínaného faktu, že aj tí Gogoľovi priatelia, ktorí ho poznali dobre, poznali ho iba čiastkovo; a že iba spojením týchto častí môže vzniknúť jeho ucelený obraz. – Aksakov k tomu poznamenáva: „Zostáva nám teda iba želať si, aby ľudia, ktorí boli v blízkom vzťahu ku Gogoľovi, opísali – pre uchovanie pamäti – príbeh svojej známosti s ním, a aby do toho jednoduchého opisu zahrnuli celú korešpondenciu s ním (podč. J. R.). V takom prípade tieto listy, sprevádzané vysvetlením okolností a pohnútok, môžu osvetliť mnohé, dodnes mnohým neznáme stránky Gogoľovho života. Takéto skutočne drahocenné materiály spolu s vydanými Gogoľovými prácami, aj s tými, ktoré ešte len budú uverejnené, a s jeho listami – umožnili by biografovi, aby sa dôstojným spôsobom zhostil tejto dôležitej a náročnej úlohy.“
Využívame teda znova príležitosť, aby sme sa obrátili na ľudí, ktorí sa bližše poznali s Pavlom Straussom, aby nám napísali svoje spomienky – a tí, ktorí uchovávajú jeho listy, aby nám ich poskytli na uverejnenie (ako to v minulom čísle nášho časopisu urobil MUDr. František Sýkora). Všetko v záujme vzniku toho túženého diela – dôstojného Straussovho životopisu, – o ktorom sa nám žiada spolu s Aksakovom zopakovať: „Nech sa splní niekedy toto želanie, ktoré bezpochyby zdieľajú mnohí, a nech bude dôstojne ocenený a zhodnotený Gogoľ (i Strauss!) ako umelec aj ako človek.“

Julo Rybák

„Čo je teda pravda?
Pravdou je, že Stvoriteľ ma povolal na tento svet, tu ma zahŕňa svojou dobrotou a milosťou a v životných skúškach a ťažkostiach mi dáva možnosť zavďačiť sa mu a utrpením, dobrotou usilovať sa mu pomôcť vo vykúpení sveta, až raz sa vrátim do praotčiny nás všetkých.
Pravdou je, že Kristus je najväčším medzníkom dejín sveta, ktorý sa nijakými nariadeniami a nijakou nenávisťou, nijakými knihami a filozofiami,teda ničím nedá odstrániť; je skúšobným kameňom, cez ktorý možno preskočiť do večnosti, alebo sa oň potknúť a v zmysle večnosti rozbiť si hlavu. Pravdou je, že jedinou mravnou normou je Desatoro Božích prikázaní, a kým sa ľudia podľa nich nebudú správať, sú všetky zákonníky a advokátske a policajné výmysly hádzaním hrachu na stenu. Pravdou je, že najhlbšou básňou je Zjavenie sv. Jána a všetka múdrosť tohto sveta je daromná bez blahoslavenstiev. Pravdou najpravdivejšou je konečne, že Kristus svojím láskavým a láskou poraneným srdcom zabúchal na brány neba, aby sa nám otvorili.“

(Pavol Strauss: Mozaika nádeje)