Listy sebe
(30.4.93)
Už som sebe na posmech.
Či píšem, či nepíšem, svet sa vykrúca v
tých svojich katastrofických obrátkach. I
náš svet, v terajšej konštelácii,
naznačuje možnosť vybŕdnutia z tej
recesie. Všade hrajú veľkú rolu emotívne
faktory. Mňa len utešuje chorobný
optimizmus, že život vždy všetko zahladí.
Všetky hodnoty sa zdajú
byť spochybnené nielen u nás, ale skoro
všade vo svete. A zo všetkých strán
sveta doliehajú nenávistné výstrely a
stony.
Ako môže človek
spokojne spať pri realite toľkého – a na
prvý pohľad nezmyselného utrpenia. No,
v našom vnútri je živé presvedčenie o
výkupnej hodnote každého utrpenia ako
o nasledovaní Krista.
Ani všetky choroby sveta
sa mu ani len nepriblížia. No, povďačné
ľudstvo zabudlo na seba, na svoju
zodpovednosť a vďaku. Tých pár svätých
a mučeníkov to nevynahradí.
(1.5.93)
Už je načase, aby som na
seba naštepil zbytočnostné komplexy.
Telo mi je odporné, a to ostatné tiež len
pokrivkáva. Nič dobrého na mne už
nemôže byť.
Dôležitejšie mi je
Slovensko. Či visí svet na tenkej nitke na
Slovensku alebo Slovensko na svete.
Budem rád, keď to tak bude. Raz určite.
Tu je toľko duchovných pozitív, že sa na
to príde.
Nemôžme sa vnímať ako
sprítomnená minulosť. Sme nadobro
tu.
V duši sa mi zachvieva
minulosť ako vysoko ladený zvon v
prehriatom vzduchu. A kde tu trčí
Európa. Fantasmagória slovenských
duší. Nevyspatý sen. A v ňom
strašidelný podtón.
A vždy sa to derie zo
mňa. Aká je to (nečit. slovo) rezonancia
tušených duševných diaľav.