„Ja v pokore ďakujem umeniu – hudbe, že ma celý život dvíhala, robila šťastným a možno aj lepším.“

(Ján Cikker)

Nedávno som mal možnosť navštíviť súkromné múzeum a zároveň dom, v ktorom býval a tvoril slovenský skladateľ majster Ján Cikker. Hneď v chodbe ma upútala reprodukcia jeho zápisu o dare umenia, ktoré má možnosť vnímavého jedinca robiť aj šťastným a možno aj lepším. A o to práve ide. Od estetiky ku etike, od krásy k dobru. Zdanlivo zložité a pritom jednoduché. Chce to však nekompromisne jednu maličkosť – vzdať sa pýchy. V pokore ďakovať za dary a najlepšie priznať farbu, v pokore ďakovať Tvorcovi.
Široká pestrosť umenia dáva nevídaný priestor doslova každému, kto prejaví záujem. Od velikánov, až po tých náhodných. A paradoxne najmenšiu ochranu poskytuje prijímateľovi týchto darov – poslucháčovi, divákovi. Čo všetko sa od neho vyžaduje! Má byť vnímavý, ústretový, chápajúci, obdivujúci, zbožňujúci…. Beda, ak to tak nie je, už by bol opakom predchádzajúcich výrazov.
Niekedy sa mi zdá, že sa z umenia vytráca schopnosť ponúknuť isté možnosti riešenia z problémov, ktoré nás obklopujú. Určite, že aj umeleckopsychologické experimenty majú svoje zaslúžené miesto v časopriestore umenia, akurát možno trošku diskutovať o veľkosti jeho frekvencie. Možno by niektoré diela vyžadovali výstražné značenie, tak ako v doprave alebo v priemysle. Niežeby nemali zmysel svojej existencie alebo verejnej realizácie, ale umožnili by poslucháčovi, resp. divákovi na to miesto v danom reálnom čase nezablúdiť. Vyhlo by sa tak zbytočnému konfliktutvorcu a prijímateľa, totálne nepripraveného na experiment.
V neposlednom rade to platí aj pre novinárov, lebo aj oni svojou prácou môžu presiahnuť do oblasti umenia. Škoda, že mnohí môžu, ale možno nechcú a možno ani nevedia. Akosi mi žalostne chýba taký velikán ako bol Gilbert Keith Chesterton. Siahnuť po probléme, zodpovedne ho vyhodnotiť a ponúknuť ho zmysluplne verejnosti. A zodpovednosť v tomto prípade neznamená osobnú zodpovednosť len po dvere právneho oddelenia a ich názoru na nežalovateľnosť. Ide o zodpovednosť v pokore pred sebou samým.
Umenie dalo aj takým velikánom, ako bol MUDr. Pavol Strauss veľmi veľa. Dokonca ponúkalo isté smerovania aj tam, kde začali pokrivkávať filozofickésmerya trendy.Lebo dobré sa snúbi s dobrým. Pavol Strauss hovorí o myslení umelcov – tvorcov vo viacerých množinách činností naraz. To nie je rýchla kalkulačka, ale práca s celými súbormi riešení naraz. Preto tá veľkosť umeleckého účinku dobrého diela na poslucháča, diváka.
Zdá sa mi, že v súčasnom umení niekedy začína chýbať ponúknuté východisko tvorcom. Poslucháč ho nemusí prijať, ale asi by ho mal mať ponúknuté. Umelecké dielo nie je zlá zlomyseľná reportáž v bulvárnom časopise. Nespolupracuje s právnym oddelením. Pracuje so svedomím tvorcu. A to by malo mať slušný prah citlivosti. Ale bohužiaľ, to nejde byť „peknotou nadšený“ bez pokory. Zdá sa, že je to nedostatkový artikel dnešnej doby. Velikáni ako napr. Chesterton, Strauss, Cikker si ju uvedomovali a aj preto ich diela majú trvalú hodnotu.