Na jeseň 1989, pár mesiacov pred nežnou revolúciou, sa uskutočnilo pamätné stretnutie u Straussovcov: Pavol Strauss – Milan Rúfus – Maša Haľamová, ktoré je zachytené aj na videozázname. Besedu objednalo Literárne múzeum Matice slovenskej do svojich zbierkových fondov pre budúce generácie. Všetci traja účastníci rozhovoru tvoria základ našej tradičnej kresťanskej kultúry.

Strauss vítal zmeny, ktoré priniesla nežná revolúcia v roku 1989. Nazval ju kresťanskou revolúciou, pretože chcela humanizáciu pomerov, chcela ľudí zbaviť strachu, chcela spravodlivé zaobchádzanie, slobodu politického i náboženského prejavu.¹ Na zmeny pozeral cez prizmu tisícročných zápasov ľudského ducha, cez zväčšovacie sklo zápasov ducha a tela, dobra a zla, víťazstiev a porážok.² Vedel, že spoločenské zmeny môžu byť na prospech ľudí, iba ak sa zmenia samotní ľudia. Lebo komunistická spoločnosť spôsobila deformáciu spoločnosti cez deformáciu človeka.³ Preto píše: „Ide teda o ozdravenie človeka, jeho vnútra a jeho očistu. Nielen z chleba je človek živý, a ostatné je to podstatné pre vchod do budúcnosti.“⁴ Veril v úprimnú zmenu človeka a v jeho obrátenie: „Časy sa menia. I ľudia sa menia. A to je na živote to krásne a budúcnostné. Že aj zo zločinca, aj z politického zločinca môže sa stať kajúcnik, ktorý sa s ľútosťou spätne pozerá na svoje chyby a zvrátenosti.“⁵ Nečakal však naivne, že všetci sa zmenia: „Lenže bez ilúzií vchádzame do zmenenej doby, defektné charaktery budú mať aj v novej dobe pole pôsobnosti. S tým treba rátať.“⁶

Vedel pravdivo zhodnotiť históriu. Napísal: „Komunisti, keď boli pri moci, zdedili všetky neresti kapitalizmu: hromadenie peňazí, nemovitostí i za nečestných okolností, udávanie, falošné a nerozumné obviňovanie nevinných, násilie, surovosti, útlak, nesloboda a celková bezperspektívnosť.“⁷ Na inom mieste dodáva: „Hromadenie majetkov bolo primárne u každej spoločenskej vrstvy, ktorá bola na politickom výslní za všetkých našich štátnych štruktúr. Menili sa len osobné a spoločenské konštelácie. Pritom sa len zdokonaľovalo intrigánstvo, vytvárali sa intrigánske a záujmové mafievovšetkých etážach a štruktúrach spoločnosti, od hospodárskej a obchodnej oblasti až po zdravotníctvo a kultúru.“⁸ Spoločnosť, ktorá odmieta Boha, sa obracia proti človekovi.

Zaujímal sa o životopisy mnohých veľmi vplyvných ľudí v spoločnosti, o ktorých napísal: „Keď číta človek životopisy a analýzy životov ľudí, ktorí mali v 20. storočí vplyv na svetové udalosti a posúvali postavy a situácie, vidno, že to boli malé dušičky, ľudia bez formátu, čo hazardovali s osudom ľudí a národov bez škrupúľ. Ľudia intelektuálne podpriemerní, so zábleskami megalománie, ktoré ich v spoločnosti neschopných a bezcharakterných vyniesli. Medzi politikmi nášho veku sa nevyskytli ani myšlienkoví obri, a tak ostala tragédia nášho storočia v rukách malých duchov, ktorí prispeli len k deformácii a mravnému spotvoreniu sveta.“⁹
Čo je potrebné preto robiť? Hovorí: „Spoločný osud Európy musí byť v rukách najlepších, ale nie najlepších manipulátorov verejnej mienky.“¹⁰ Vedel dobre, že spoločnosť sa zmení iba vtedy, ak sa zmení človek. A o to sa stará iba Katolícka cirkev pravidelným spytovaním svedomia, sv. spoveďou, vysluhovaním sviatostí a hlásaním Božieho slova. Ak sa ľudia nebudú správať podľa svedomia formovaného na základe pravdy, zlyhajú všetky pokusy o obnovu spoločnosti. V intrigánskej spoločnosti sa však ľudia svedomia presadzujú veľmi ťažko.
Ako boli deformované vzťahy v spoločnosti počas štyridsaťročnej diktatúry, keď na mnoho zodpovedných miest sa dostávali nezodpovední ľudia len preto, že zradili svoje svedomie! Koľko vynikajúcich učiteľov, špičkových lekárov, inžinierov skončilo vo väzeniach len preto, že nezapreli Krista! Musíme sa poďakovať ľuďom, ktorí prispeli k zdokumentovaniu tohto obdobia dejín. Ako kresťania máme byť právom hrdí na všetkých našich mučeníkov. Máme svedčiť o ich vernosti vo viere.

Strauss prežíval veľkú radosť pri návšteve Jána Pavla II. po páde totality v Československej republike. 21. apríla 1990 sa zúčastnil na stretnutí kultúrnych, umeleckých a vedeckých pracovníkov s pápežom Jánom Pavlom II. v Prahe.
V slobodnej spoločnosti sa dočkal aj ocenenia. V januári 1991 prebral Cenu Slovenského spisovateľa za knihu Rekviem za živých. 21. mája 1992 mu Vedecká rada Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach udelila čestný doktorát filozofických vied. Ešte v tomto roku mu Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie udelilo Cyrilometodskú putovnú medailu. V roku 1993 v televízii pláno-vali vytvárať sériu profilov,kam ho tiež zahrnuli. Poznamenáva: „Nepasuje to do môjho života a do tých životných koncepcií môjho typu. Mne ide len o cestu k spáse a nevypadnúť z Božej evidencie.“¹¹ Uznanie, ktoré sa mu dostalo na konci života, bolo v kontraste s celým jeho životom, počas ktorého bol takmer stále v opozícii, prenasledovaný a nepochopený.

1 P. STRAUSS.: Sme mocnejší než čas. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slov. spisovateľov 2005, s. 160.
2 Porov. A. ČERVEŇÁK.: Ťažký osud prvolezcov. In: P. STRAUSS.: Sme mocnejší než čas s. 173-174.
3 Porov. P. STRAUSS.: Sme mocnejší než čas, s. 161.
4 Tamže, s. 161.
5 Tamže s. 139.
6 Tamže s. 164.
7 STRAUSS, P.: Kolíska dôvery. Trnava : Dobrá kniha 1994, s. 68.
8 Tamže, s. 68-69.
9 STRAUSS, P.: Odvrátený hlas. Bratislava : Slovenský spisovateľ 1994, s. 131 – 132.
10 J. RYBÁK.: Z prechádzok do gelnického okolia (Záznamy zo Zápisníka 2000 – 2003). Prešov: Vyda-
vateľstvo Michala Vaška, s. 90.
11 P. STRAUSS.: Listy sebe s. 26.