Kto sa len trochu „udomácnil“ v textoch Pavla Straussa, tomu sa určite prihodí – ako sa nám stalo už neraz – že si v istej chví­li pri počúvaní nejakej kázne povie: „To chcelo teraz zacitovať Pavla Straussa!“ – Namiesto toho počujete citáty a odkazy na autorov od výmyslu sveta, ale na Straussa akoby nebolo dovi­dieť jednoducho preto, že je „blízko pod lampou“.
O to viac človeka poteší, keď sa vám stane ako mne pred rok­mi, že ma moja sestra na návšteve v Nižnej privítala slovami: „Máme nového kaplána, ktorý v kázni citoval Straussa!“ Uká­zalo sa, že tým kaplánom bol Martin Koleják, s ktorým sme sa boli stretli pri besede o Pavlovi Straussovi ešte ako s klerikom na Spišskej Kapituli. V mojom Zápisníku sa našiel o tom takýto záznam:

(5. máj 1995) Na včerajšej besede na Sp. Kapituli sa zišlo okolo 20 poslucháčov. – Mal som z nich dobrý dojem; otvorené hlavy. Na Kapituli je straussovské zrno (nielen vďaka tejto besede, prav­daže) dobre zasiate.

Od tých čias odtieklo už hodne vody a Martin Koleják prešiel pár farností, kým sa ako prednášateľ na Spišskú Kapitulu vrá­til. – V rukách mám texty niekoľkých jeho „straussovských“ (aj rekolekčných) kázní. Žiada sa mi vybrať z nich ukážky, aby sa názorne ukázalo, čo to spraví, keď sa vedľa kazateľa „postaví“ Pavol Strauss (ktorý neraz uvažoval, či nemal byť vlastne kňa­zom). (J. R.)

1

 „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“  Duch Svätý vedie Cirkev k plnej pravde – k pravde o Bohu, o človeku, o hrie­chu, o modlitbe, o láske, o náboženstve , o ľud­stve, atď. „Všetky ideály ľudstva boli, sú a budú len obmeny alebo spotvoreniny ideálov kresťanstva,“ –  napísal Pavol Strauss.

Duch Svätý vyučoval apoštolov hlavne počas ich modlitby. Pe­ter pochopil a vyslovil to podstatné o Ježišovej osobe vo chvíli, keď ho videl, ako sa modlí v jednote s Otcom. Kto je Ježiš, vidí človek podľa evanjelistu Lukáša až vtedy, keď ho vidí modliť sa. Vzdelaný Pavol z Tarzu v modlitbe prichádza k momentu, kedy oslobodený od slepoty, nielen vonkajšej ale aj vnútornej, začína byť vidiaci. Kto sa modlí s láskou, začína vidieť; modlenie a videnie spolu súvisia. Podľa Jána z Kríža je rozum disponovaný prijať Boha, keď je ako prázdna jaskyňa. A dodáva, že Dávid to prirovnáva k smädu jeleňa. Nič väčšieho k porovnaniu nenachádza. Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou (Ž 42,1). A to je smäd po vodách Božej múdrosti, ktorá je predmetom rozumu. „Skutočný pokrok v kristológii,“ – hovorí Ratzinger, „nikdy nemôže vychádzať iba zo školskej teológie, ani z tej modernej, ako je prezentovaná v modernej exegéze, dejinách dogiem, humanisticky orientovanej antropológii a pod. To všetko je dôležité, ale nestačí to. Musí sa pri­dať teológia svätých, ktorá je teológiou skúsenosti. Každý skutočný pokrok teologického poznania má svoj prameň v pohľade lásky, v jej schopnosti vidieť.“ Myslím, že Faustina Kowalská povedala, že v modlitbe jej Pán Boh niekedy dá v jednom okamihu poznať viac, ako dokážu spoznať teológovia rokmi štúdia. (…)

Čo všetko dnes ohrozuje pravú vieru?

Chirurg, kresťanský filozof Pavol Strauss hovorí:
„A na adresu moderných teológov, ktorí sa tak horlivo starajú o se­kularizáciu viery a reprezentujú „sediacu“ cirkev, na rozdiel od za­staranej „kľačiacej“ cirkvi, lebo zamenili vieru za rozmýšľanie o vie­re: Nikdy nik nenahradí modlitbu čiže priamy vzťah k Bohu. Lebo namiesto prehlbujúcej sa meditácie nastúpilo stále sa komplikujúce špekulovanie o spôsoboch prístupu, ktoré nakoniec vústi do samoľú­bivého a samoúčelného a vnútro ochudobňujúceho vákua.“  Matka Tereza povedala, že mnohých prekvapuje ešte aj to, „že si v našich kaplnkách kľakáme na tvrdú skalu, na studenú tehlu, a nie na hebký vankúš alebo na jemnú látku“.

„Mnohé možno robiť na kolene. Ale všetko je možno robiť na kole­nách,“ – povedal spomínaný chirurg, ktorý nie tak dávno určil dia­gnózu doby: „Všetci žijeme vedľa seba v ostatnej štvrtine XX. storočia, keď sa podarilo démonu preintelektualizovanosti a preracionalizova­nosti (ktorý korení v nesmiernom rozmachu technických objavov a v analytických výdobytkoch poznateľnosti hmoty) vytvoriť svet iluzívny, ktorý si chce nahovoriť, že ostatná skutočnosť a situácia našich pred­stáv sa nadobro nekryjú.“

Bol rád, že sa s týmito smermi nestretol pred konverziou. Ho­vorí: „A bolo šťastím, že som sa v tie časy nestretol s degradačnými tendenciami v cirkvi ako dnes. (…) Dodnes sa dištancujem od týchto novopečených spasiteľov, sebaistých a plných sebaobdivu. Ani s takými hyperracionalistickými, i keď s nesmierne múdrymi Küngovcami som sa nestretol. Moja viera chce byť prostá a disciplinovaná.“  Aká hlbo­ká pokora! (…)
Samozrejme, že štúdium je potrebné. Strauss píše: „Najväčšie zlo, ktorým trpíme, sú zvyšky liberalizmu v duchovných veciach. Ne­dostatok intenzity kňazov, kňazi s podpriemernou erudíciou teologic­ko-filozofickou a s plytkou úrovňou spoločenskou, ktorým je vlastný zariadený byt niečo veľmi a životne podstatné, za ktoré sú ochotní robiť ústupky i na poli duchovnom, na poli vlastnej i cudzej spásy. Ne­dostatok výchovy laikov, ktorým bolo servírované vlažné a rozriedené a mimo životného prúdu tlejúce niečo ako katolicizmus. Nedostatok zmyslu pre primát duchovných hodnôt a problému spásy pred spolo­čenskými konvenciami, postavením a kariérou. Viera ako petrefakt (skamenelina) tradovaný na definitívne likvidovanie ďalšej generácie.Systematické ohľady na všetko ľudské, a bezohľadnosť voči všetkému božskému a vznešenému. Ideál plného a pokojného brucha a peňa­ženky namiesto plného srdca a prekypujúcej duše láskou k Bohu a duchovnými dobrodružstvami a slasťami. Liberalistický farský systém nebol vždy a zdá sa, že ho Boh veľmi drastickým spôsobom odstraňu­je.“
Takže pravú vieru ohrozuje na jednej strane rozumkárstvo od­trhnuté od živej viery cirkvi, a na druhej strane neverecký nezá­ujem o poklady viery. Z toho všetkého vyplýva uzáver, že nestačí ani modlitba bez štúdia, ani štúdium bez modlitby. Ale čo v prvom rade študovať, aby sme ostali verní ideálom kresťanstva? Veď platí: „Všetky ideály ľudstva boli, sú a budú len obmeny alebo spotvoreniny ideálov kresťanstva.“
Máme Písmo, cirkevných otcov, Katechizmus, učiteľský úrad cirkvi, vynikajúceho Sv. Otca. V dokumentoch cirkvi nájdeme od­povede na zložité otázky dnešnej doby (o emigrácii, o masmédi­ách, o vzťahoch k menšinám, k iným náboženstvám, o výchove, o katolíckych školách, o láske v kresťanskej rodine, o ľudskej práci, o odovzdávaní života, o starostlivosti o trpiacich a zomierajúcich, atď.).Vernosť učiteľskému úradu katolíckej cirkvi je nám vždy opo­rou.
Strauss hovorí: „Žijeme v dobe konfrontácií. I uprostred cirkvi. Rozkolísané sú istoty. Narážajú na seba veľmi sebaisté rozdielnosti. Ale konvertita túži po vyváženosti istôt. Po jednote viery. V tejto dobe diskusií, kde by každý chcel diskutovať – a diskutovať znamená pre mnohých apriorne spochybňovať – o všetkom, od Desatora po dogmy. Diskutujúcim v podstate ide o rozleptanie istôt. Nik z konvertitov nášho storočia by nebol konvertoval pred tvárou a kvôli týmto rozlep­távačom. Hľadáme svätcov.
A nielen dajaké periférne zjavy to praktizujú, ale i veľké hlavy teológov sa šmýkali po týchto zrázoch. Ale veľká túžba konvertitov mysle a srdca hľadá živého Krista a v tom má všetko vyriešené. Tituly, okiadzania,vyznamenania škodia ľudskej podstate umelca viac ako zaznávanie, príkoria a poníženia. Upchávajú prísunové cesty z nespo­znateľnej atmosféry ducha.“ To isté môže platiť pre kňaza. Štúdium musí byť nevyhnutne spojené s pokorou a službou Cirkvi. V každej dobe má Cirkev dosť živých ratolestí vedených Duchom Svätým, a nielen rozkolísaných teológov.
Niekedy však nestačí len hlásať morálne zásady, ale ich aj apli­kovať na konkrétnu situáciu, lebo nie všeci to dokážu. Arcibiskup Gilson povedal: „Počas vojny v Alžírsku Cirkev nebola schopná po­vedať pravdu silným a mocným hlasom pred očami všetkých, prav­du o nenávisti a vojne. Ona hlásala morálne princípy, ktoré, ako sa zdá, mali malý dopad na skutočné dianie.“
Preto Strauss upozorňuje: „I kňaz, až po najvyššiu hierarchiu, je človek podrobený všetkým psychosomatickým zákonom. Hlúpa, ne­upravená kázeň je hlúpa kázeň, a nie Božie slovo. A nerozhodnosť, i najvyššej cirkevnej vrchnosti, v pravý čas, je neodpustiteľná nerozhod­nosť, ktorá niekedy spôsobila cez stáročia nenapraviteľné chyby a ško­dy, a nie je len úžasná múdrosť dvetisícročnej Cirkvi. Ľudská slabosť je ľudská slabosť, a nie inšpirácia Ducha Svätého.“

 2

V Nižnej so mal náuky pre birmovancov. Každú chvíľu niekto utrúsil hlúpu poznámku. Preto som sa rozhodol povedať im o tých veciach, ktoré sa týkajú šiesteho prikázania. Poznámky po tejto prednáške prestali. Ak sa deti dozvedia o týchto veciach na ulici ale­bo z bulvárnych časopisov, nebudú si dať vedieť rady so sebou ani v dospelosti. Potom sa netreba čudovať, že stredoškoláci, aj keď do kostola prídu, vôbec nemajú záujem o to, čo sa tam rozpráva a koná. Kto sa postará o to, aby to bolo ináč?

Prečo veriaci o svojich právach nevedia? A potom prosíme o to, čoho sa máme dožadovať, na čo máme nárok – ako o almužnu. – Ak toto zákony nedovoľujú, tak sú neľudské, totalitné. Treba mať od­vahu to povedať. Pavol Strauss si zaznačil do denníka: „Tragédiou kňazov všetkých čias bolo, že sa politických  činiteľov báli viac, ako Boha.”Ak nám toto všetko ujde, potom sa nám bude ťažko uspokojovať s evanjelizáciou pár dievčatiek po večeroch rozprávaním vtipov a chichotaním sa.

Ešte jedného apoštola by som chcel dnes spomenúť – sv. Jána, ktorý bol panicky čistý. Bol Ježišovým miláčkom. Snáď práve pre túto čistotu. Existuje aj predmanželská čistota, manželská čistota, vdovská čistota… – Tu chcem citovať hlavne Pavla Straussa. Píše:

„V eucharistickej obete sa koncentruje všetka neporušenosť, všetka čistota. Ba treba povedať, že niet nič čistejšieho zo všetkého, čo je člo­veku prípustným. Áno, Boh je príčina, prameň a dôvod čistoty.
Najväčší umelci sveta, Michelangelo, Leonardo, Dante, Beetho­ven, Bruckner, boli veľkými a čistými sluhami Najvyššieho. Akože by mohlo nebyť samozrejmým, že by kňaz, ktorý je v stálom styku s Bo­žími vecami, nežil pod peruťou čistoty?
Áno, byť pravým kňazom je hrdinstvo. V závale triviálností ostať výnimočným, v mori priemernosti vystúpiť z radu znamená strašný odpor voči hordovým chúťkam, ktoré si vyhradzujú právo samozrej­mosti. A pretože vždy na spodku ľudskej nehanebnosti otáva kúsok túžby po nebi, svet je taký citlivý a požadovačný voči kňazovi v oblas­tiach, kde sám najviac hreší. Aspoň niekoho chce vidieť čistého, keď už sám nemôže byť čistým. Zmysel nášho vnútorného života je posväcovanie. A základ rebrí­ka čností je čistota. Čistota je pre kňazovu dušu horizont, na ktorom sa odráža celá scenéria mužnej svätosti, vrcholce pokory a údolia usi­lovnosti, veže trpezlivosti, cesty obetavosti, brány všetkého zbožštené­ho úsilia. Na úzadí zla a hnusu žiari už len to, čo je anjelsky čisté. Len čistý verí v čistotu čistých.“

Ján XXIII. mal zásadu, že ak niekto bude v jeho prítomnosti hovoriť oplzlé reči, jemne ho upozorní, a ak neprestane, na protest odíde z tej spoločnosti. – Strauss ďalej píše:

„To, že celibát je nemožný, tvrdia slabosi, ktorí zo svojich pokles­kov robia cnosť, alebo aspoň prirodzené právo. Áno, sexualita je silná a človek je slabý. Ale len samotný človek je slabý. Ak sa oddá Bohu, prestane sa opúšťať. V spojení s Bohom je človek všetkým. Veríme pevne, že ozaj veriaceho človeka Boh neopustí. A kňaz, ktorý zotrváva stále pod odkvapom Večnosti a milosti Božej, ktorý je v takom úzkom spojení so sviatostným Ježišom, z tohto stáleho závanu Kristovho utrpenia dostáva toľko sily, koľko v ťažkostiach potrebuje. Beda každému kňazovi, ktorý cíti, že ono tisícročné „vigilate“ je zaprášené. Áno, nech bdie. Nech si nikdy nenahovorí, že ho svet prijme za seberovného. Nijaké kaviarenské, pijanské a kartárske spolky ho nemôžu zrovnoprávniť, ani iné porušenia. Niet moderných kňazov“ – toto napísal Strauss už v roku 1948.
Svätý Otec v knihe Dar a tajomstvo píše: „Ak sme teda ponorení so svojím ľudským, kňazským „dnes“  v „dnešku“ Ježiša Krista, niet v podstate obáv, žeby sme sa stali „včerajšími“, alebo zaostalými… Kristus je mierou všetkých časov. V jeho božsko-ľudskom, kňaz­skom „dnes“ zásadne sa vyrieši rozpor – o ktorom sa kedysi tak veľ­mi diskutovalo – medzi „tradicionalizmom“ a „progresivizmom“.
Strauss pokračuje: „Je iba večné kňazstvo. A to je večne mladé. Laici nechcú, aby kňazi boli na ich úrovni. Veriaci ich chcú mať nad sebou. A neveriaci chcú v nich vidieť ospravedlnenie vlastnej úbohos­ti. Kňaz je teda alebo anjelsky čistý, alebo diabolsky zhnusený. Lebo na pozadí jeho posvätného úradu je každý fliačik osobitne výrazný. Každý pokus o dajaké banálne skmotrenie so svetom je prvá vizita inferna.
Keď všetko spustne, kňaz musí ostať prameňom vody múdrosti a spásy. Keď všetko zamĺkne, v strede Cirkvi prehovorí. Lebo vždy prí­du časy, keď zdravé učenie neznášajú. Keď všetko vychladne, kňazovo srdce musí k nám prenášať rytmus Božského srdca. A to i vtedy, keď všetko bude nečisté. A to bude vtedy, keď sám ostane čistým a svä­tým.
Svet je rozleptaný. Potrebný je nový, tvrdý, smelý, verný a teplý, milujúci človek s pevnou vnútornou štruktúrou, ktorý by musel na­hradiť dnešného uhladeného, salónneho, laboratórneho, športového, ….šedivého mäkkýšovitého tvora.“
Bloy hovorí: „Potrebujeme zas kresťanstvo z čias, keď horúca krv Pána Ježiša Krista kolovala v žilách prvých svätcov.“
A o to sa máme pričiniť hlavne my kňazi. „Veď Boh dáva svetu kňazov, aby oni dávali svet Bohu. To je bremeno, slasť i krása kňaz­ského bytia.“

3

 …Keďže pravé šťastie je iba v Bohu, národ, ktorý opúšťa Boha, opúšťa pravé šťastie. Talianska biskupská konferencia vydala do­kument, v ktorom sa zamýšľa nad krízou vlastného štátu v dnešnej dobe. Píše: „Nedá sa vybudovať spravodlivejšia spoločnosť pre všetkých (…) bez toho, aby sa nevyriešili najhlbšie príčiny, ktoré sú v základe dnešnej krízy, zvlášť úpadok morálky a strata tých hodnôt, ktoré boli niekedy všeobecne prijímané a ktoré majú svoje korene v kresťanskej kultúre a tradícii nášho ľudu.“ Kde niet morálky, tam rastie egoizmus, sebectvo, úplatkárstvo, klientelizmus, zneužívanie človeka človekom, krádeže, zločinnosť, mafiánstvo.
Jeden z veľmi dôležitých bodov dokumentu hovorí o rodine. Iba rodina založená na manželskej vernosti muža a ženy je zdravou ro­dinou, ktorú má štát chrániť, ak chce chrániť dobro svojich občanov. (…) Ak rodina žije podľa evanjelia, je miestom, kde sa človek učí láske. V rodine sa nežije a nemalo by sa žiť jednoducho medzi inými alebo vedľa iných. V nej sa vytvárajú vzťahy vzájomnej pomoci a služby, tam sa navzájom dopĺňajú, nezištne sa obdarúvajú, čo je ďa­leko od egoistickej logiky, ktorá vládne v spoločnosti. Takáto rodina dokáže byť svetlom pre tých, ktorí hľadajú Krista, ako bola rodina Munkovcov pre Pavla Straussa. Našiel v nej tak intenzívne prežíva­né kresťanstvo, ako si dovtedy nevedel predstaviť.
V knihe Mozaika nádeje, kde vysvetľuje, prečo sa stal katolíkom, napísal: „Dva najpálčivejšie problémy sveta, problém sociálny a prob­lém mieru, najlepšie ukazujú, ako všetci doterajší „lekári“ zlyhali… Mnohí vedia, že svet je chorý. I ja som to bolestne pociťoval a takto som rozmýšľal: základom a bunkou sveta je človek; všetko, čo sa robí, robí človek; a všetko, čo sa robí, robí sa pre človeka. Obnovovatelia sveta, tvorcovia dejín sa oňho starajú len natoľko, nakoľko ho môžu použiť, využiť a zneužiť. Menia sa politické a hospodárske systémy, menia sa štátne hranice, menia sa metódy vedenia vojny, mení sa technika; nové vlády a nadvlády, nové stroje, nové tanky, nové lieta­dlá, nové lode, nové strely – všetko sa mení, všetko je nové, len človek ostal taký, aký bol v predkultúrnom čase: stále je dravým, surovým, sebeckým, neľútostným, zlým tvorom. Všetky pokusy o obnovu sveta a zlepšenie pomerov sú teda fantasmagóriami, kým sa človek syste­maticky nezačne zlepšovať. A o to sa systematicky stará len Cirkev pomocou spytovania svedomia a sviatostí, pokánia a Eucharistie. Len zdokonalený človek, ktorého Cirkev dá spoločnosti k dispozícii, obnoví tento svet. Kým si to neuvedomia a úprimne nevyhlásia páni z Orga­nizácie Spojených národov, musia zbankrotovať všetky konferencie a každý koniec vojny bude len začiaktom prípravy na novú.“