Chronologický rozbor publikácií, ktoré sú z pozostalosti osobného archívu autora.

Zhrnujúci pohľad na odborno-medicínske publikácie MUDr. Pavla Straussa.

Odborno-medicínske zhodnotenie publikácií MUDr. Pavla Straussa je spracované ako kvalifikovanáinformáciao ich obsahu. Vzhľadom na veľký časový odstup sa pri hodnotení nevyjadruje analyticko – komparatívne hľadisko. V takomto prípade by bola informácia viac zameraná na pokrok medicíny v ostatných piatich desaťročiach ako na obsah publikácií. Pri každej publikácii sa viac zohľadňuje jej obsah v porovnaní s časom jej vzniku. Táto skutočnosť bola základným princípom hodnotenia. Myslím si, že som primerane informo-vaný o pokroku medicíny za ostatného polstoročia. Od r. 1958 som sa zúčastňoval všetkých každotýždňových schôdzí Spolku slovenských lekárov. Dokonca som bol zapisovateľom a pripravoval som odborné informácie z prednášok a z diskusií k nim. Tieto sa uverejňovali v odbornej tlači. Niekoľko rokov som bol zapisovateľom v zastúpení tzv. „oficiálneho zapisovateľa“. Pamätám si, čo sa na Spolku slovenských lekárov „preberalo“. Preto som si dovolil zaujať stanovisko v niektorých prípadoch, ktoré je oceňujúce s prihliadnutím na vtedajší rozvoj medicíny.
Najprekvapujúcejšie na publikáciách Dr. Pavla Straussa je to, že vôbec vznikli. Odborná medicínska spisba bola v čase ich vzniku takmer výlučnou záležitosťou klinických a akademických pracovísk. Nikde nie je zmienka o pohnútkach, ktoré primäli MUDr. Pavla Straussa k takej rozsiahlej odborno-literárnej činnosti. Najskôr išlo o poznatkovú oblasť a o predkladanie výsledkov vlastnej me-dicínskej práce. Myslím si, že neskôr sa jeho záujem o podstatu medicínskych problémov mimoriadne vystupňoval. Rozhodol sa robiť experimentálne sledovania na animálnych modeloch. Dokonca zapojil do tejto práce ako svojich spoluautorov aj akademických pracov-níkov. Z tejto orientácie nevznikla jedna publikácia, ale niekoľko. Nenašiel som informácie o tom, že by bol Dr. P. Strauss pobudol niekedy a niekde na experimentálnom pracovisku. Pri pohľade na prezentovanie výsledkov jeho práce je zrejmé, že bol systematikom najvyššieho stupňa. Zostavenie pokusov obstojí aj z dnešného pohľadu. Ich prezentácia je presná, neskresľujúca a dokonalá. Z postavenia pokusov sa môže odvodiť spôsob jeho uvažovania. Pri uvádzaní výsledkov rešpektuje všetky zásady vedeckej práce. Možno, že tieto skutočnosti iba odhaľujú jeho osobnosť s vysokým stupňom citlivosti voči pacientom, so zodpovednosťou „za ich osud“ ale aj s túžbou odhaľovať podstatu každého sledovaného javu. Výsledky jeho experimentovania nie sú deskripciou, ako sa to často robilo a aj teraz robieva. Prekvapujúce je to, že nezdôrazňuje niektorý jav tak, aby z toho „vyťažil viac“ ako je únosné. Naopak prezentuje dvojaké videnie. Všetko dobré prináša niečo neželané. Pri všetkej úcte si dovoľujem povedať, že prechovával skryté túžby, ktoré smerovali k oprave zlého alebo pokazeného. Ako inak by sa mohol tak vehementne sústrediť na regeneráciu nervov. Možno jeho túžba „opravovať to, čo sa prírode nepodarilo, alebo čo sa pokazilo“, mohla byť primárnym stimulom aj pre jeho odbornú literárnu činnosť. Myslím si, že toto je úloha pre schopných posúdiť túto skutočnosť, tento jav.
S veľkým odstupom času možno uvažovať aj o tom, že MUDr. Pavol Strauss dokázal ľahko a zrozumiteľne formulovať svoje myšlienky nielen verbálne, ale aj v písanej forme. Možno spojenie jeho odbornosti s touto schopnosťou mali svoj podiel na tom, že mal úprimný vzťah k „písaným odborným informáciám, že poznal ich účel pre rozšírenie poznania lekárskej obce a v konečnom dôsledku pre pacienta“. Jeho publikácie neboli sebachválou, ani poukazovaním na výnimočnosť, alebo na vlastné úspechy. Tieto skutočnosti sú zrejmé pri hlbokom štúdiu všetkých hodnotených prác. Zdôrazňoval význam poznaného, formuloval pravidlá, zásady, ale nepoučoval z pozície skúsenejšieho.
Systematický prístup MUDr. Pavla Straussa k možnej transplantácii periférnych nervov je nad všetky očakávania. Do svojho zámeru zapojil v rámci vtedajšej republiky najpovolanejších odborníkov – vedeckých a klinicko-vedeckých pracovníkov. V prvom kroku ho zaujali možnosti prechovávania periférnych nervov ako potenciálnych nervových štepov. Následne ich experimentálna transplantácia a súčasne aj problém regenerácie periférnych nervov. Výsledky tohto experimentálneho bádania publikoval a prednášal na najvyššom vtedajšom chirurgickom fóre v republike. Jeden zo spolupracovníkov „ostal verný“ problematike ultraštrukturálnych zmien nervových vláken počas celého svojho života. Túto problematiku „priniesol“ aj na svetové pracoviská v zahraničí. Z uvedeného veľmi jednoduchého a iba informatívneho konštatovania je možné uvažovať o interpolácii predstáv a túžob Dr. Straussa. Boli úžasné, ale hlavne nadčasové ako všetko, čo sa spája so životom a s činnosťou autora.

Informatívno – analytické priblíženie jednotlivých publikácií

Strauss, P.: O chirurgii v Zürichu.
Slovenský lekár 1947, 9(1), 22–28.-

V predloženej publikácii ide o detailnú odbornú analýzu, ktorá sa týka najmä chirurgie, ale poskytuje podrobné informácie o vybavenosti chirurgických oddelení a o úrovni medicíny v Zürichu. Autor pravdepodobne pobudol dlhší čas v zürišskej kantonálnej nemocnici. Nie je bez zaujímavosti to, že každý pacient mal už vtedy možnosť počúvať z vankúša niekoľko staníc a každý pacient mohol z postele telefonovať podľa vlastného želania. Klinika, na ktorej autor istý čas pracoval, má dlhú a slávnu tradíciu. Na jej čele bol aj slávny chirurg Billroth a ďalší. Profesor kliniky Sauerbruch konštruoval so Slovákom Aurelom Stodolom kyneplastické náhrady končatín s pohyblivými prstami. S obdivom sa vyjadroval o organizácii chodu nemocnice. Opísal priebeh niektorých zložitých operácií, ktoré sa vykonávali ako rutinné metódy. Opísal podávanie jódu deťom v školách. V tom čase mal vlastne každý Švajčiar strumu. Využívanie odberov krvi pre následné transfúzie bolo na veľmi vysokej úrovni. Hrudná chirurgia bola takisto na vysokej úrovni. Príčinou rozvoja bola pľúcna tuberkulóza a lobektómie ako metóda liečenia. Podrobne opísal využívanie elektrokoagulácie a používanie kúskov fibrínunamočenéhodotrombínunahemokoaguláciu. Autor v tejto práci nevynechal ani jednu oblasť chirurgie. Preto je práca dobovou mozaikou podrobných informácií. Podstatný je jeho záver, posledné vety. Oceňuje to, že sa v takomto špičkovom zariadení možno mnohému naučiť. Avšak dodáva, že v takomto zariadení sa naučíme hlbšie spoznávať a oceňovať vlastné hodnoty. Takýto záver jasne dokumentuje, že nebol iba obdivovateľom, ani ustráchaným „prišelcom“, ale chirurgom, ktorý vedel, čo vie a čo dokáže.

Strauss, P.: Niekoľko poznámok k problému post operatívnych atelektáz.
Slovenský lekár 1948, 10(10), 296–300.-

Atelektázy pľúc sa v minulosti vyskytovali často. Príčinou bola celková anestéza, látky podávané na uvoľnenie svalstva a dýchanie bez podpory v tých prípadoch, v ktorých sa to v súčasnosti považuje za nevyhnutné. Atelektázy boli problémom, ktorý mal vlastnú dynamiku. Vysoký stav bránice po brušných operáciách bolesť pri dýchaní zhoršovali ventiláciu pľúc. Preto atelektázy mohli „rozhodnúť“ o konečnom výsledku chirurgickej liečby. Autor podrobne opísal symptomatológiu atelektáz a ich klinickú manifestáciu. Opisuje pacientku, u ktorej sa podarilo kolaps zvládnuť medikamentózne a malým pneumotoraxom. K tomuto konštatovaniu pridáva, že tzv. malý pneumotorax spoznal na zürišskej klinike.

Strauss, P.: O tkaňovej terapii podľa Filatova.
Slovenský lekár 1949, 11(14), 355–356.-

V práci autor pojednáva o transplantácii očnej rohovky. Jeho predchádzajúce publikácie o transplantácii periférnych nervov ho odborne oprávňujú na zaujatie stanoviska k tejto problematike aj keď do jeho odboru nepatrí oftalmológia.Problematika je založená na pôvodnej predstave Bierova o tzv. orgánovej liečbe. Filatov sám preskúmal prežívanie corney, tukového tkaniva, peritonea, kože, svalu, nervového tkaniva, placenty a parenchymatóznych orgánov. Indikáciu tkanivovej liečby považuje autor za „mnohtnú“. Týmto výrazom „sa nechcel asi dotknúť“ sovietskej medicíny. Nie je prekvapujúce, že nabáda k dvom hľadiskám. K jednému kritickému a druhému empirickému. Pri chronických ochoreniach môže byť výsledok prekvapujúco dobrý. Celý problém ohraničuje a nevychvaľuje ani jedno stanovisko. Takýto postoj je obrazom výnimočnej ekvilibristiky nesúhlasu. Aj s odstupom času je jeho stanovisko vo všeobecnosti východiskom pre mnohé tzv. ideálne postupy, ktorými hýri súčasná „medicína z televízie a z reklám“.

Strauss P.: O intraarteriálnych injekciách.
Lekársky obzor 1954, 3(5), 303–305.-

S touto prácou autor prichádza v čase intenzívneho rozvoja liečebných a diagnostických metód, ale aj v čase vyššej dostupnosti liekov, ktoré sa môžu použiť pri urgentných stavoch. Vlastné skúsenosti ohraničil na problémy, choroby ciev a choroby končatín. V týchto prípadoch podrobne analyzuje vlastné poznatky. Usiloval sa intraarteriálnou liečbou navodiť vazodilatáciu pri hroziacich gan-grénach. Neváhal aplikovať ani penicilín pri hnisavých ochoreniach končatín. Intraarteriálnu aplikáciu kombinoval so znížením odtoku krvi z postihnutej končatiny. V závere práce nabáda na širšie využitie týchto postupov, ktoré sa v tom čase využívali iba na pracovisku profesora Čárskeho a profesora Kukuru.

Strauss P.: Cystosis hepatis.
Rozhledy v chirurgii 1955, 34(6), 377–381.-

Polycystická pečeň je v súčasnosti známe ochorenie, ktoré býva spojené s nálezom polycystických obličiek. Jeho príčinou je mutácia génu kódujúceho proteín hepatocystín, ktorý je substrátom pre proteínkinázu C. Z tohto konštatovania mohlo byť autorovi práce známe iba spojenie cystosis hepatis s podobným obrazom poruchy, ktorá sa týka obličiek. Autor v práci túto skutočnosť aj uvádza. Potom podrobne opisuje pacientku 44-ročnú. Pred príchodom na oddelenie autora bola u pacientky stanovená diagnóza Ca vesicae felleae a neskôr pri opakovanej hospitalizácii Ca hepatis. Vzhľadom na tieto diagnózy bol pre autora prekvapujúci stacionárny stav pacientky. Jej celkový stav sa nezhoršoval. Po diagnostických procedúrach sa rozhodol pre laparotómiu. V dutine brušnej siahala pečeň až po crista ilica. Pečeň obsahovala cysty veľkosti hrášku až slepačieho vajca. Autor peroperačne pungoval všetky dostupné cysty, čím sa pečeň zmenšila tak, že nepresahovala rebrový oblúk. Po operácii sa mala pacientka veľmi dobre. Pribrala 8 kg a nemala žiadne zdravot-né ťažkosti. Odber vzorky pečene, ktorý autor urobil, ukázal, že išlo o epiteliálne cysty s cylindrickým a kubickým epitelom. Cysty nekomunikovali so žlčovými cestami. Ich obsah bol číry. Diagnostický a terapeutický postup autora vo vtedajšom čase vzbudzuje aj v súčasnosti obdiv a uznanie.

Strauss, P.: Skúsenosti s konzervatívnou liečbou perforovaných gastroduodenálnych vredov.
Bratisl. Lek. Listy 1955, 35(5), 273–279.-

Autor v práci predkladá najskôr aktuálny pohľad na túto problematiku podľa toho, ako bola zaznamenaná vo svetovom písomníctve. K tomu pridáva vlastný pohľad a skúsenosti. Práca je výnimočná v tom, že pri rozbore publikovaných prác uvádza svoje osobné skúsenosti. Teda nie je to prehľad názorov z literatúry a potom uvedené vlastné poznatky tak, ako sa to teraz zvykne robiť. Jeho „skúsenosti“ sú uvádzané mimoriadne presne, čo sa týka postupov, ale aj presných dávok použitých liekov. Pridáva aj podrobný prehľad, ktorý sa týka skupiny 22 pacientov s perforáciou vredu a s následnými komplikáciami. Napriek jeho chirurgickému prístupu zdôrazňuje konzervatívnu liečbu od samého začiatku. Z jeho skupiny pacientov zomrel iba jeden. Aj táto skutočnosť hovorí bez ďalšej analýzy o jeho mimoriadnych skúsenostiach a vysokej odbornosti.

Strauss, P.: O diafragmatických herniách.
Lekársky obzor 1955, 4(1), 32–34.-

Obdivuhodné je autorovo diagnostikovanie diafragmatických hernií s vtedajšími možnosťami. Neprekvapuje jeho podrobný rozbor príčin a druhov diafragmatických hernií. Primerane k času vzniku tejto publikácie podrobne rozoberá symptomatológiu, ktorá uľahčuje diagnostiku a diferenciálnu diagnostiku diafragmatických hernií. Za kruciálne považuje vyšetrenie žalúdka s kontrastnou náplňou v rôznych polohách pacienta. Problémom býva dilatácia bránice. Autor uvádza, že môže niekedy dosahovať až po 3. rebro. Na konci práce uvádza mimoriadne vážny poznatok, ktorým je odporúčanie repozície orgánov iba cez jednu telovú dutinu (laparotómia alebo torakotómia). Neodporúča prístup torakolaparotómiou. Osobitne upozorňuje na to, že nediagnostikované diafragmatické hernie sa môžu manifestovať príznakmi zo strany kardirespiračného systému.

Strauss P.: Konzervovanie nervových štepov.
Rozhledy v chirurgii 1955, 34(5), 279–282.-

Autor v úvode práce pripomína rozvoj traumatológie a s tým súvisiacu transplantáciu tkanív. Veľmi koncízne analyzuje nielen degeneráciu tkanív, ale aj ich regeneračné schopnosti. V čase publikovania tejto práce bol autor stále primárom Chirurgického oddelenia OÚNZ v Skalici. Pritom v práci uvádza svoje veľmi detailné experimentálne výsledky. Išlo o pokusy, ktoré robil na králikoch. Vzorky nervov získal od králikov, ktorým ihneď po ich utratení odoberal n. ischiadicus. Nerv rozdelil asi na cm dlhé vzorky, ktoré prechovával v dvoch médiách. V Tyrodeovom roztoku a v Gayovom roztoku. Vzorky uložil do chladničky. Potom na 6., 11., 17., 21. a 27. deň uložil vzorky do fixačnejtekutiny,abymohlibyť vzorky histologicky spracované. V práci uvádza, že histologické spracovanie a hodnotenie urobili na Lekárskej fakulte UK v Bratislave MUDr. Godál, MUDr. Kapeller a MUDr. Kratochvíl. Pri histologickom spracovaní sa hodnotili osové vlákna a pošvy nervov. Podrobná histologická analýza je dokumentovaná v časopise na obrazovej prílohe. Pri štepoch uložených v Gayovom roztoku vyslovil predpoklad ich opätovnej regenerácie aj po 21. dni prechovávania za definovaných podmienok. Najpozoruhodnejším prínosom tejto práce je opis degenerácie nervových štepov. Možno sa iba domnievať, že využitie nedegenerovaných štepov v ďalšom pokuse mohlo byť skrytým zámerom autora.

Godál, A., Kapeller, K., Kalman, E., Strauss, P.: Pokus o transplantáciu konzervovaných nervových štepov (predbežná správa).
Rozhledy v chirurgii 1956, 35(11), 679–684.-

„Utajovaný predpoklad“ v predchádzajúcej práci potvrdzuje táto publikácia. Publikované výsledky boli prezentované na kongrese v Hradci Králové 18. júna 1955. Napriek označeniu v pod nadpise, že ide o predbežnú správu, predložený rukopis osvedčuje experimentálnu a metodickú dokonalosť, ktorá aj po mnohých rokoch udivuje. Podstatné bolo to, že autori získali skúsenosti s prechovávaním nervových štepov. Ich túžbou bolo riešenie problémov transplantácie periférnych nervov. Pokusy teraz robili na krá-likoch a na psoch. Našívali čerstvé štepy a modifikovanéštepy,ktoréprechovávaliv rôznych médiách. V závere pokusov sledovali histologicky regeneráciu štepov. Prerastanie neurónov sa objavilo za 62 dní. Axóny prerastali z proximálneho kýpťa a tvorili hustú sieť. Rozsah štúdie a komparácie hovoria aj o tom, že konzervovanie štepov v embryonálnom extrakte zmenšuje antigénne vlastnosti homotrasplantátu. Táto publikácia dokomentuje autorovu pripravenosť pre rozvoj experimentálnej chirurgie a experimentálnej medicíny v celej šírke. Dokázal iniciovať záujem o problematiku u vedeckých pracovníkov a sám bol členom kolektívu, ktorý tieto sledovania urobil a opublikoval. Aj po rokoch je obdivuhodné správne to, že ako „otec myšlienky“ je v práci uvedený na konci autorského kolektívu.

Strauss, P., Godál, A., Kapeller, K.: Pokus o konzerváciu nervových štepov.
Transplantace. Státni zdravotnické nakladatelství. Praha 1957, 214s.- (111–140 s.)

Ide o publikáciu s podobným obsahom ako majú dve publikované práce a prednáška, ktoré sa týkali prezervácie štepov periférnych nervov a transplantácie nervových štepov. V tejto knižnej publikácii ide o podrobnejší rozbor, ku ktorému patrí aj obrazová dokumentá-cia. Iniciatíva autora je naproste zrejmá. V tomto prípade ide o spracovanie, ktoré pripravil pre tieto účely a preto je prvým autorom. Mimoriadne obdivuhodné je najmä to, že sa touto prácou v tomto knižnom zborníku zaradil medzi vtedajšiu chirurgickú špičku v Československu. Autormi boli vtedajší profesori chirurgie a chirurgických odborov, ktorí „určovali“ vývoj chirurgie. Popri českom profesorovi Bedrnovi, slovenskom Čeveňanskom a Matejíčkovi to boli špičkoví odborníci. MUDr. Pavol Strauss „obstál v tejto najvyššej konkurencii“.

Strauss, P.: Prípad úspešnej embolektómie bifurkácie aorty.
Rozhledy v chirurgii 1957, 36(6), 360–370.-

Vedeckú a odbornú úroveň dokumentuje táto publikácia neotrasiteľným a nespochybniteľným spôsobom. Embólia v oblasti bifurkácie aorty bola v čase vzniku tejto publikácie neriešiteľným problémom. Treba zobrať do úvahy, že v tom čase – a autor to aj poznamenáva – bolo na celom svete „zvládnutých“ nie viac ako 40 embolektómií. Situácia bola v tom čase mimoriadne vážna. Dokonca redakcia časopisu Lancet vyzvala chirurgov na celom svete, aby zhromaždili vlastné skúsenosti, aby ich zverejnili. Možno aj preto sa autor rozhodol uverejniť túto kazuistiku (case report), aby dokumentoval vlastnú spôsobilosť a vlastnú úroveň poznania a aj chirurgického myslenia a zručnosti. Veľmi podrobne rozoberá celosvetový stav v tejto oblasti a najmä patogenézu embólií brušnej aorty. Problémom bola vtedy aj diagnostika, ktorú autor bezchybne zvládol. Úmrtnosť úspešných embolektómií v tejto oblasti bola veľmi vysoká. Asi polovica pacientov zomierala na neskoré následky.
Obdivuhodný na tejto práci je opísaný podrobný operačný postup. Autor mal mimoriadnu starostlivosť o pacienta aj v pooperačnom období. Pacient sa mal veľmi dobré. V snahe objasniť pôvod embolu ho autor poslal na kardiochirurgickú kliniku za účelom objasnenia pôvodu embolu. Tam sa potvrdila mitrálna chyba. Autor zhrnul aj diagnostické a terapeutické úskalia. Pacient bol vo veľmi dobrom stave aj v čase uverejnenia tejto práce 7 mesiacov po zákroku.

Strauss, P.: Neurosutúra a problém regenerácie periférneho nervového systému
Sborník prác V. dňa Československých chirurgov profesora Kostlivého. Nakladateľstvo Slovenskej akadémie vied a umení. Bratislava 1952, s. 55–72.-

Ide o veľmi rozsiahlu vedeckú publikáciu, v ktorej sú zhrnuté skúsenosti autora spolu s experimentálnymi výsledkami z animálnych pokusov. Na začiatku predkladá podrobný rozbor problémov, ktoré sa týkajú regenerácie. Regenerácia až do súčasnosti ostáva veľmi zložitým procesom, ktorý v detailoch nepoznáme. Jeho pohľad je morfologicko-fukčný. Pochopiteľne z morfologickej stránky sve-telného mikroskopu. Je priam udivujúce, aké rôzne experimenty sa robili v snahe zabezpečiť regeneráciu periférnych nervov. Vytvorenie krvného koagula na premostenie prerušeného periférneho nervu slúžilo ako vhodné prostredie pre regeneráciu. Samotnej futúre nervov venuje mimoriadnu pozornosť. V detailoch opisuje zásady, ktoré treba dodržať. Ide o postup, ktorý by mal obmedziť zmnoženie väziva v mieste sutúry. V celej práci, ktorá by obstála pre udelenie titulu docenta alebo profesora vo vtedajších časoch, sa naostatok autor prejavil ako mimoriadne kritický k vlastným výsledkom. Tieto mohol zdôrazniť, mohol robiť komparácie. K ničomu takému sa neodhodlal. Naopak konštatuje: Bolo by trúfalé z našich malých zostav robiť nejaké apodiktické vývody. Čo je jedine možné? Porovnať výsledky a priklincovať niekoľko faktov pri hodnotení výsledkov a naznačiť určité liečebné výhľady.

Strauss, P.: Poznámky k liečbe aneuryzmy a. brachialis.
Rozhledy v chirurgii 1961, 40(12), 817–819

Rokmi prichádzali zdokonaľovania v cievnej chirurgii. Okrem toho, že boli úspechom z hľadiska zdravia pacienta, predstavovali isté zjednodušenie „riešenia aneuryzmy“. Využívali sa syntetické náhrady ciev, ktoré však prinášali problémy v tom, že stimulovali tvorbu väziva, ktoré mohlo byť problémom z hľadiska dlhodobého úspechu riešia prietoku krvi cez cievu. Autor sa v úvode tejto práce odvoláva na už vtedy uznávané svetové kapacity. Medzi nimi de Bakey predstavoval aj neskôr mimoriadne významnú osobnosť, ktorý sa preslávil obrovskými úspechmi v oblasti kardiochirurgie. Autor uvádza problém neskorej posttraumatickej aneuryzmy, ktorú sa mu podarilo riešiť resekčnou metódou. Úspešnosť autora a jeho „prehľad“ osvedčuje aj to, že pacient s aneuryzmou po jej resekcii pracoval aj po 4 rokoch od resekcie ako automechanik bez akýchkoľvek obmedzení.