„…Alebo zmes zas spred stvorenia sveta, hmôt a síl rozbroj klbčiaci sa ruch, čo vezme smer, až zazrie, kde mu méta?
Však nad chaosom totým kdeže lieta, jak kedys´ lietal, jasný tvorčí duch?…“

(P. O. Hviezdoslav)

Potiac sa v chorobe zaspávam. Pominul sa 17. November. Ktorý to už? – devätnásty hádam v poradí? Už 19. rokov sa od tých čias prevaľuje, valí postupuje. Pribúda čas od tých čias… Či zmenilo sa vari čosi? Vonkajšok, ten je úchvatný! Úžasný od pestrosti, rôznosti a farebnosti vecí… Ale či sa aj v srdciach ľudí ten skutočný problém – problém neslobody – riešil-rieši? Za 19 rokov, volajúc po slobode tak presvedčivo, kričmo, hlasne, úprimne… a na ako dlho, keď sa tak ľahko na ňu zabudne?! Ponoriac sa v iné otroctvá vecí sveta toho! Vo vonkajšiu okovu – toho čo ťa púta, viaže, strapatí, kmáše, po všelijakých špiny kútoch hádže… A slobody duch? – Jak je to? – zavolať! Zavolať naň s novou silou, pocítiť – znozdriť jeho vôňu, zatúžiť… tak, že i zo z kože vyskočiť, keby to šlo, za ňou sa tak rozbehnúť, minúť tých vonkajších nevoľností, zábran predely, a byť odvážny, vskutku duchom smelý…. a letieť za ňou…
Prešiel dnešný deň – tak slovami hádam väčšmi si pripomnúc tú 19-ročnú udalosť. A akosi tak, v chorobe, pote, v zachrípnutia hlasu, utiahnutý na kúsi chvíľu v svojej izbe, istý čas zas slúžiac Pánu pred oltárom, občas si spomnúc i na našu – bohoslovcov – študentskú aktivitu, po hrdinstve túžbu, po záchrane – spáse – sveta národov…. Nerozumní, oj, nerozumní! Hádam ten môj dnešný deň je pravdivým vyjadrením nielen mnou prežitej skutočnosti dnešného 17. novembra, ale aj obrazom ľudského ducha, ktorý si pripomína, ba rád si spomína na rôzne sviatky, udalosti, zlomy, povstania či revolúcie, lež sám sa potí v horúčke, so sebou má starosti, hlasom schriplým nevie zvolať, skričať – jasno, mocne, čisto, zreteľne… Lebo tu posedká, tam poležká, pre seba si z času zamešká… iste i Bohu, Pánu oddajúc dlžný čas… Nič zvláštne, nič mimoriadne…
A kde ten herold? Kde ten hrdina?! Kde ten skutočnej slobody ducha burcovača duch?! Kde je ten odvážny – nie chorý – vskutku ale telom, duchom zdravý a zrelý pre slobodu človek?! Bude to, bude to dakedy takto na zemi? Či len zostaneme v tom, hoc aj úprimnom, no predsa len v snení…?

Slabí a náchylní sme – jak na chorobu a na bacily, tak i na otroctvo, upísanosť sa veciam sveta tohto. Vonkajšieho rabstva okovy, pokiaľ ten duch sa morí, lebo človek je chorý… Ale túži skutočne po kráse.

Sloboda bez nebeského Lekára nie je možná. Sloboda – to je vlastne On. On, On, On!

O tom som si tak – na prelome končiaceho a o pár minút nového dňa – porozmýšľal vo „veľký“ 19-ročný 17. november.
Pavol Ondrík

Pavol Országh Hviezdoslav: Za jara zavše vídať v dúbrave…

(Úryvky zo skladby, ktorou sa Hviezdoslav prorocky prihovoril Novembru ´89)

Za jara zavše vídať v dúbrave
na bučí ešte lanský visieť list
a chvieť sa vo vetre tak úzkostne,
s tak lkavým svišťom: jak by nariekal,
že musí dolu. Ale prírody
tak ortieľ znie (a proti tomuže
niet odvolania): čo sa vyžilo,
je suché, mŕtve, musí preč a v nič
a miesto svoje tomu postúpiť,
čo svieže, živé je…

Tak, mládniky vy bujné, šľachetné?
To šumocete hlučným šelestom
a nedočkavým, príkrym v súde?…
Nu,
akže ste ozaj, jak si dvoríte
(a neupieram, verím milerád),
strom v krajšiu jara odieť lepotu,
ho časom lepším plodom ovesiť,
v slavianskej povýšiť ho štepnici
i v človečenstva sade znamenať:
tak v práve ste! Vám patrí dedičstvo,
nám trpká pamäť prremrhaných liet
i s ostny výčitiek; vám ružový
list pozvací z rúk budúcnosti, nám
však odrečenia priepust postrkom;
nám zápač, noc, vám svit i výslnie –
I na zdar! K činu! V rozkvet! V obrod! –
A ty veteš, planý rároh, rušaj! Preč,
preč z jablone!…

Však, Bože, niet tak cesty ďalekej,
jak od slova tá k skutku, od jari
sejúcej zľahka, hravo kvitnúcej,
ku zarodenej ťažko jeseni.
Čo všetko môž´ sa zatiaľ prihodiť
až podarí sa zhrnúť výsledok?
Bo medzi slovom-skutkom vášne sú…
Bo medzi jarom tu hen jeseňou
má vládu leto, často búrlivé
i dusné: mnoho príležitosti
v ňom, že sa zmôže hmyz či hrdza, sneť;
tu príval prihrnie, tu scupká hrad…
Vy bezpeční ste, tvrdí kremeňom,
i ako krištáľ čistí?…Noženo!
A heslo nie je ešte veslo, nie
ni čerieslo ver´, ani povrieslo:
by vynieslo z bied, k sláve unieslo –

A potom heslá – čo ich pláva dnes
vo vzduchu!? Ani mušlíc podvečer
za leta, že sa ledva ohrnieš –
či vlastne: ani cestou tehdajšou
kúdolu prachu, vetra fúknutím,
či keď ňou trieli záprah naboba.
Tak naša doba zná sa v prášení,
záporom rýpuc v základ budovy;
tak nové smery mocú pásma riad,
že stezky neznáš, ani pŕťky len,
za akou trafiaovceksalašu…
A kúdol trvá hrozný, koloce
po svete čadu-smudu záplavou,
a búri-zúri duchov zmätenie;
no nebadať, by zrnkom padlo čo
do pôdy zdravým, hodným života…

Tvorca: len on jedine
môž´ borcom byť; bo z rumov chaosu
len on sám môže sceliť opäť svet
či púhym „staň sa“ nový postaviť…

(Porov. Pavol Strauss – Július Rybák: Premožený čas (1989), Compugrapf, Košice 2004, s. 153-159)