(K 15. výročiu ich úmrtia: Strauss – 3. jún 1994, Strmeň – 16. október 1994)

„Povolanie ku kňazstvu a k zasvätenému životu predstavuje osobitný Boží dar, kto­rý je súčasťou veľkého plánu lásky a spásy, ktorý Boh pripravil pre každého človeka i pre celé ľudstvo. Apoštol Pavol – ktorého si v tomto jubilejnom roku pri príležitosti dvojtisíceho výročia jeho narodenia oso­bitne pripomíname – vo svojom Liste Efe­zanom  dosvedčuje, že „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“, si nás v ňom „ešte pred stvo­rením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (1, 3-4). V univerzálnom povolaní k svätosti pôsobí osobitná Božia iniciatíva, ktorou si Boh niektorých vyvolí, aby jeho Syna Ježiša Krista nasledovali viac zblízka a stali sa tak jeho služobníkmi a privilego­vanými svedkami. Božský majster osobne povolal apoštolov, „aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“ (Mk 3, 14-15). K nim sa pridali aj ďalší učeníci, ich verní spolupracovní­ci v misijnej službe. A tak sa po stáročia nespočetné zástupy kňazov a zasvätených osôb v Cirkvi úplne oddali službe evanje­liu, odpovedajúc tak na Pánovo povola­nie, a v poslušnosti voči Duchu Svätému. Vzdávame vďaky Pánovi za to, že aj dnes povoláva robotníkov do svojej vinice. Hoci je pravda, že v mnohých oblastiach sveta pozorujeme  znepokojujúci nedostatok kňazov a že putujúca Cirkev sa stretáva s rôznymi ťažkosťami a prekážkami, pred­sa nás podopiera neochvejná istota, že po cestách času nás k definitívnemu uskutoč­neniu Božieho kráľovstva pevne vedie on: Pán, ktorý si slobodne vyberá ľudí rôznych kultúr a rôzneho veku a pozýva ich, aby ho na základe nevyspytateľného plánu jeho milosrdnej lásky nasledovali.“

(Z Posolstva Svätého Otca Benedikta XVI.)

Pavol Strauss

Kňaz a dnešný laik

Cirkev je mozaika Kristovej podoby; živá a žitá mozaika: utrpenia, vzoru i činnosti. Naše storočie možno smelo nazvať storočím Katolíckej akcie. A práve pre vystupňovanie síl a možností laického apoštolátu sú interferencie práce, života i cieľovostí kňaza i laika častejšie ako doteraz v dejinách Cirkvi. Zintenzívnením duchovného života sa stretajú častejšie ako u sviatostí, sviatostným životom sa častejšie zhodujú vo formovaní individuálneho bytia, za svätosťou zacieleným bytím sa zídu v apoštoláte a metafyzike zodpovednosti.
Metafyzika zodpovednosti je východiskom a kľúčom k veľkosti a tragike kňazského stavu i každého živého apoštolátu.
V občianskom živote je jedno, kde je človek; ide o to, akým je. Nie miesto robí človeka veľkým, človek robí miesto významným. Jedine kňaz je povýšený svojím kňazstvom. Ak je malý, stáva sa menej malým; ak je veľkým, stáva sa väčším.
Svätý Augustín sa k tomuto bytostnému príhovoru Božiemu stavia takto: „Nie ty sa zmeníš vo mňa, ale ja sa zmením v teba.“ Z tejto oslepujúcej výšavy, do ktorej je človek vyzdvihnutý, treba chápať dýchacie ťažkosti úzkoprsejších duší i závraty a vyhýbanie slabých.

Niet vznešenejšieho stavu nad kňazský. Ba nie je ani pomysliteľný. Byť kanálom sviatostí a Božej milosti. Jeho zástupcom, lekárom, otcom a záchrancom ľudí v ich posledných potrebách, v krajnostiach súženia a radosti, je vrcholom ľudskej moci.
Svet je plochý pre plytkého, nudný pre nudného, chorý pre neduživého. Ale ako Romain Rolland povedal: „Každý je natoľko opustený, ako sa sám opúšťa.“ A preto nutne musí vládnuť určitá koincidencia medzi formátom srdca a ducha a danou úlohou. A tu sme u celej problematiky naznačenej témy.

Má ona stránku historicko-vývojovú, stránku psychologickú i stránku metafyzickú.

Cez stáročia bol kňaz jediným poverencom Kristovým, jediným a akosi jedine oprávneným apoštolom. Objektom jeho apoštolskej činnosti bol laik. Všetka sila hierarchického apoštolátu bola vynaložená na získanie a zintenzívnenie laického sveta. Čo získalo srdcia? Veľkosť Kristovej Pravdy a nekompromisné nasledovanie Krista a oddanosť v živote svätých. Tých najlepších z radov laických si i pre apoštolát privábila neochvejná, v živote i v slove s pravzorom Kristom súhlasiaca živá viera, jej plnosť a neoblom-nosť vo vytváraní žertvy vlastného života Večnej Obety Božej.
Dlho sa muselo klopať na srdcia primurované zvyškami pohanstva, kým do duší zasvietilo neodvolateľné rozhodnutie pre slnko Kristovho života. Ale keď sa ho raz mozoľnaté a úprimné srdcia chytili a celkom sa mu odovzdali, žiadali to veľké a tvrdé, čím boli získané, predovšetkým od tých, ktorí ich tým získali. A keď tu nastali kolízie, odfarbili sa i v životných vzťahoch. To je vývojová stránka hodnoty laického apoštolátu v pomere ku kňazovi.

Obsahom a zmyslom svätej drámy kňazského a rehoľného života je toto: žiť v Bohu, v žiare jeho centra a pre neho, cítiť ho čím najintenzívnejšie, čím najintímnejšie.
Kňaz je Kristov pomazaný a súdiť ho prislúcha iba Kristovi podľa sv. Kataríny Sienskej. A keď sa odvažujeme dotknúť problematiky kňazskej existencie, smie sa to vždy iba po náležitom uvedomení si veľkosti kňazského stavu.
Veď čo je nad to: dať sa cele a bezvýhradne Najvyššiemu. Vzdať sa seba samého, ba i svojich ľudských záväzkov, vzdať sa natoľko, že sa podoba blíži Božiemu vzoru. K ťažkostiam údelu ťažkého ľudského bytia sa dobrovoľne priberajú ťažkosti ľudskej osihotenosti a neoblomnosť strážcov a správcov Božích tajomstiev. Všetko veľké prečnieva. I kňazský život prečnieva nad životnú šedivosť a všelijaké hrmavice sa okolo neho odohrávajú. Je izolovaný nielen zjavom, ktorý už samotný je vyznávačstvom v týchto zdivených časoch, ale často vrodeným údelom. A v tomto je tiež kus vznešenej tragiky. Kňaz by sa svojimi rozumovými vlohami uplatnil na popredných miestach civilného života – a predsa nemôže nebyť kňazom. Je v tom kus svätej kliatby.

Byť človekom znamená trpieť. Byť kňazom znamená podľa Demla „tajomne trpieť v tajomnom tele Kristovom“. Kňazovi je Božou dôverou pridelený väčší úsek na spoluvykupiteľskom diele. Kňaz a obeť sa vnútorne rýmujú. A heroizmus mu je prisúdeným postojom.
Kňaz je spojivom ku Kristovi a prvý vzor za Kristom. Kňaz je cesta, na ktorej sa hmatateľne a oficiálnestretámesKristovou láskou, dobrotou, čistotou a ostatnými božskými čnosťami.
Kňaz je darcom vrcholnej pravdy tým, že nám dáva život Božích detí. Kňaz je ostatnou možnosťou ľudského vývoja.
Aby sa žilo v tejto výške, treba kňazovi udržiavať na bode varu svoj vnútorný život. Lebo veď všetko je formované duchom, všetko je vytvorené vnútri. Ak sa kňaz vyšmykne z takejto vnútornej intenzity, ktorá by prežarovala sama sebou i všetok jeho život praktický, narazí v dnešných časoch predovšetkým na laického apoštola a na každého zbožného veriaceho.

Katolícki laici, ktorí vedú intenzívnejší duchovný život, by v obraze kňaza alebo rehoľníka radi videli premožené svoje slabosti. A tu de facto treba zistiť, že kňaz nie je súkromníkom ani na chvíľu. Remeselník, úradník, robotník si odrobia svoje, a hotovo: sú len niekoľko hodín denne vo svojom zamestnaní. Zhodia pracovné šaty a sú inými ľuďmi. Kňaz nikdy neprestáva byť kňazom, je ten, ktorého údelom je rozdúchavať Kristovu pahrebu v dušiach. Niet tej chvíle, že by z tejto zodpovednosti vypadol. Lebo u kňaza a rehoľníka platí duplom veta sv. Jána z Kríža: „Každou myšlienkou, ktorá nesmeruje k Bohu, okrádame Boha.“
Ale dnešný laik-apoštol stretá sa na svojej horlivosťou podmienenej ceste napríklad s mrazivým zjavom, s osobnosťou nie zbožného kňaza, kňaza, ktorý zahorí, ak ide o umenie alebo o spoločenskú zábavu, o politiku alebo o vinohradníctvo, ktorý však tlie pri problémoch náboženských a nábožensko-filozofických,alebodokonca i pri náboženských úkonoch. Jedno príšerné slovo je u nás zaužívané v súvislosti s náboženskými úkonmi: slovo odbaviť. Niet strašnejšej blasfémie ako odbaviť breviár alebo pohreb, alebo už čokoľvek, čo sa týka oblasti náboženskej. Toto slovo muselo vzniknúť pri najnižších stupňoch náboženskej horlivosti. Vieme, že sa pri častejšom opakovaní i veľkých vecí ľahko otupí myseľ i srdce; ale bôľne je milujúcemu srdcu, keď chce vidieť Milovaného, milovaného každým, tobôž jeho vyvolenými.
Ťažko padne vidieť v rekordnom čase odslúžené omše, pri ktorých sa kríže robené nad kalichom podobajú skôr na gestá, ktorými sa odháňajú muchy, ako hovorí Fiedler v knihe Warum im Zick-Zack gehen. Veď je vylúčené percipovať čo len rozumom bleskovým tempom chrliace modlitby, nieto ešte ich prežitie, čoby aspoň vôľou uvedomované, alebo ich precítenie. Ťažko padne vidieť ba-gatelizovať úkony askézy. Ťažko padne vidieť občas minimálny záujem o pastoračnú činnosť.

To nie sú premrštené požiadavky. Veď na každom slove svätej omše sú zosnované stáročia a na každom je zoschnutá krv mučeníkov a vyznávačov. A dnešný zbožný človek si to veľmi živo uvedomuje, a práve dnešné časy ho nútia k tomuto postoju úplnej vnútornej odovzdanosti veci Kristovej. A živé kresťanstvo bez zriekania je kontradikcia a apoštolská činnosť je základom všetkého.
Nie z jalového kriticizmu sa tieto veci spomínajú; fakt je, že nedostatky sa vidia najostrejšie v očiach lásky a v zrkadle nenávisti. Nie pohania a bezbožníci sú natoľko zodpovední za pohromy tohto sveta, ale my všetci, predovšetkým laici a kňazi, ktorí sme krviprísažní, ale často falošní svedkovia Ježišovi. Naše plytké srdcia nesú hlavnú ťarchu viny.
Boh nedostane od človeka nikdy dosť. I všetko mu je len málo. Ale keď sa z mála všelijakými koncesiami a detskými vykrúcačkami uberá, ostane o chvíľu menej ako nič. Ale skoro nevedomosť o svojom stave nie je ešte nevedomie alebo bezvedomie. A preto je spoločné a otvorené uvedomenie zdravým a uzdravujúcim, lebo spoločný cieľ a spoločná služba tomuto cieľu zaväzujú k vzájomej pomoci.

Dnešný laik si uvedomuje svoje skromné miesto v hierarchickom apoštoláte a vie, že je bez toho začlenenia len individuálnym, súkromným agitátorom; preto žiada od brata-kňaza viac než vysluhovanie sviatostí a úradovanie. Túži po apoštolskom vzore v kňazovi so všetkými prívlastkami vyznávačskej horlivosti, čistoty a oddanosti. Túži po heroickom vzore v kňazovi so všetkými prívlastkami mučeníckej tvrdosti a lásky.
Doba je jedinečná. Má nevídané rozmery zloby a zločinnosti, nevídané možnosti hrôz a katatrof, nevídané množstvá klamstiev a priepastných úškľabkov. Rozbehy zla sú jedinečne veľké mimo nás i v nás.
Každý chce každého čím vedeckejším, to jest čím ničivejším spôsobom zničiť. Atómové bomby hmoty i ducha čochvíľa budú patriť do starého železa.
A predsa ostane v každom ľudskom srdci kútik, čo aký zastrčený, do smrti pripravený na Božie orosenie. Všetko tápanie len v pozemských slastiach sa raz ukáže v pravej pochybnosti. Nakoniec zažiari všetkým národom i ľuďom jedine žiadúca a nevyhnutná vlasť nebeská. A do tej nás môžu zaviesť len kňazi, ktorí jediní sú predurčení na to, aby z dnešného ľudstva, ktoré už sotva chce uveriť, že je stvorené na obraz Boží, vykresali ozajstné deti Božie.
Svätý Bernard z Clairvaux tvrdieval: „Habet mundus iste noctes suas et non paucas“ (Nech má svet i veľa svojich nocí). Krása a veľkoleposť Cirkvi je v tom, že i z temného horizontu daností šľahá Večné Svetlo. Boh dáva svetu kňazov, aby oni dávali svet Bohu. To je bremeno, slasť i krása kňazského bytia.
(Ecce homo, 1947.)

…Po celej prírode sa zdá rozložený smutný tieň hriechu človeka, akoby i duša prírody bola nalomená. A pohľad človeka, zatiahnutý vlastným zlom i jeho odrazom, potrebuje niečo, čo by ho nadnieslo nad toto dvojaké jarmo. A do tohto zákulisia od-vekého smútku môže nás voviesť len ľahká ruka zasvätenca, očisteného absolútnou radosťou, ktorým je predovšetkým posvätený – kňaz.
V kňazovi je možná najvyššia možná forma tvorivosti, aká je v umelcovi, odhaľovateľovi pravdy. Predstavme si len jas prírody, neba, lúk, kvetov, stromov v duši vydrhnutej posväcujúcou milosťou, ktorá dýcha rytmom rajským, čo vyžaruje ako jemná čiarka, snová spomienka zo všetkého stvorenstva. A predstavme si ľudskú dušu, ubitú a ubolenú všetkým najťažším, čo môže človeka stihnúť, srdce zhorknuté a zovreté, a kňazovi sa podarí čo len na chvíľu rozohnať tie čierne mrákavy a voviesť tento pohľad, zlomený pre všetky diaľky, pred večný trón radosti, pred kráľovstvo Baránka Božieho, do vždy jestvujúcej ríše plesania už večných sŕdc, pred trón Slnka Spravodlivosti. Ako zázračne sa vie spojiť bolesť a radosť, choroba a večné zdravie, narušenosť a krása.
Ako slnko svojou žiarou denne udiera znovu nastavené líca našej zeme, aj človek sa môže vystaviť závanu milosti, bez spupne a odmietavo vyhrnutého goliera duše. A kňaz má voviesť do života túto vnútornú hygienu. Kňaz vrúcny, otvorený na dve strany: k Bohu a k človeku. Kňaz zbavený pofesionálnej otupenosti, ktorého dušu cítime ako prievan Absolútna. Kňaz, ktorý sa pridŕža Kristovo: „Ite euntes“ (Choďte), nie usadnutý, i keď je osadený, ozdravujúci, i keď je chorý, kňaz, ktorý večne prichádza s Kristom, večne rozdáva, neúraduje, ale je súcitný, veľkého srdca a veľkých sĺz. Kňaz lásky, lebo veď vari láska je blízke vírenie Večnosti, pre človeka ináč nepochopiteľné. Kňaz, ktorý nás učí už svojím bytím, že treba byť ustavične pripraveným na Kristov príchod – hoci smrťou – ako náhlou Večnosťou.

(Ecce homo)

Karol Strmeň

Kňazské ruky

Láskavé ruky kňazské? Čo je kňaz,
pochopí ten, kto otca potrebuje
a otca nemá: keď je ako bez rúk,
jak bez rúk chodí, ako bez rúk píše,
sen sa mu mení v slovo bezosné
a hľadá, a nevie, kde a čo by mal.
Ten, vlastným srdcom napomínaný,
vie, kto je kňaz.
Preto sme, dobrí ľudia,
tisíce rokov tomu, v rodnej obci
kľakli a kňazom ruky bozkávali.
To je tá naša škola dejinná.

A keďže všetci naši otcovia
chudobní boli, tvrdí, hriešni ľudia
(jednako stokrát lepší ako my),
a keďže všetci naši otcovia
modlievali sa lepšie ako my,
aby sme boli lepší, my, ich semä
rozviate svetom ako púpava,
my, nový strom, čo bez koreňov kráča
a v spánku vonia, šumí spomienkami
na brehu smrti: povedzme si pravdu.
Hľadáme svojich otcov, neraz mŕtvych,
a s úžasom ich nachádzame, stokrát
nájdeme ich a zabudneme, stokrát
pred nami stoja – kňazi rodov našich.
Nezáviďme tým svätým rukám kňazským,
ktoré sa neraz samy seba boja.
Veď ako môže človek smrteľný
vziať do rúk vlastný osud? Ale kňaz
svoj osud drží v rukách: Krista Pána!
Pozdvihuje si Sudcu, Spasiteľa
a Priateľa.

Ty nedbáš, nie si on –
ale sa, priateľ, pouč. Krista držia
to ruky celkom také ako tvoje.
Do neba vojdeš iba skrze svoje
slabé a márne, denné človečenstvo.
Ty nie si anjel? Sláva! Teda môžeš
sa zachrániť a spasiť. Zdvihni zrak,
vztýč čelo, pozri na tie ruky kňazské:
dvíhajú Krista, prosia za teba.

Sú ruky kňaza ako ruky naše,
veď – tak nás učí Pavol apoštol –
kňaz má byť jeden z nás. Také sú priam
ako i tieto moje, úbohé,
raz mocné a raz ako pribité.
A predsa nie tú také.
Starý kňaz,
odkedy dal sa Ježišovi do rúk
a v rukách nosil Toho, čo ho drží,
je človek premenený. Je to pestún,
ako bol pestún svätý Jozef. Keby…
keby tak mohol s nami hovoriť
jasnejšie od slov, čisto, vzájomne,
ako sa rozprávajú anjeli
a ako kvet sa prihovára kvetu,
zľakli by sme sa ohňa v jeho očiach.
Bremená padli, keď on ruku zdvihol
a rozhrešil a my sme rozrušení
odbavovali letmé pokánie.
Lebo je dobre v Cirkvi. Po spovedi
všetci sme dobrí v dome anjelov.
Ale on, kňaz, je sám! Je jeden z nás,
sám mimo nás,
ako je otec sám
so svojím synom, keď mu dohovára
až z kosti srdca, ale nikdy nevie,
či vlastný syn ho pochopí a uzná.
Vrúcnejú, dozrievajú ruky kňazské,
ktoré ťa krstili v smrť Kristovu,
vylienili ťa z hadej kože hriechu,
dali ti Telo, tebou bičované,
žehnali malú ženskú ruku v tvojej
a čakajú, aby ťa pomazali
pred tvárou anjelov, čo lampu držia.
Teraz už v bielej svätej starobe
trasú sa bázňou. Nájde vieru v tebe
Syn človeka, až príde v oblakoch?
Tratí sa svet jak na kyčine rosa
a ako zora včerajšia. Kňaz svoje má –
na zemi borbu, v nebi úsmev. U nás
čo čaká kňaza? Beda, ak len bystré
a vzletné slovo! Kalich čaká ho,
nie pokál, ale kalich z Getsemani
a horká milosť na dne kalicha
a toto slovo ako živý blesk:
pre lásku Božiu, ľudia, neprestaňte
sa zúčastňovať v mukách Kristových!
Zapáľte sviečku! So mnou vyčkávajte
na nebi kríž a hviezdy žeravé,
aby vás potom – kosti oživené! –
zo zeme pozdvihli a požehnali
láskavé
kňazské ruky
Kristove.

„Pretože jeho (Strmeňov) svetonázor je nábožensky fundovaný, nachádza­me u neho priam adoračný vzťah ku všetkému sakrálnemu.Vrcholným spôsobom v reflexívno-evokačnej básni  Kňazské ruky; základný objekt, ruky, stali sa mu všeobsažným symbolom. Je to najkrajšia oslava všadeprítomných kresťansky posvätených rúk – v živote jednotlivca i národa, v rozpätí dejín i kozmu. Ani Strmeňovmu básnickému druhovi Mikulášovi Šprincovi, ktorého vy­svätili v Spišskej Kapitule, sa nepoda­rilo napísať takú výsostnú báseň…“

(Július Pašteka)

Pavol Ondrík

S Tebou, Pane…

„Obsahom a zmyslom svätej drámy kňaz­ského a rehoľného života je toto: žiť v Bohu, v žiare jeho centra a pre neho, cítiť ho čo najintenzívnejšie, čím najintímnejšie.“

(Pavol Strauss)

Bdieť som prišiel s tebou, Pane. Po dni krásnom, nadšenom, za seba i za povolanie, ktoré si mi zveril. Radosť je byť v Katedrále, v družnom, bratskom duchu sláviť krásu liturgie. Šťastie je prežiť v chráme obrady Poslednej večere, kde i seba vidím akoby zo strany a vidím, že ja – to nie som ja… To si Ty. Nie pre moju akúsi – akoby záslužnosť – veď jej niet, ba naopak… Lež pre lásku, ktorou si si ma vyvolil, aby som Ti dal seba.

Radostný deň, krásna liturgia – a národ sa rozišiel, po svojej si šiel práci, povinnostiach, a… Ty si tu ostal sám. Smutná, krutopravdivá história sa opakuje. Opustený v Getsemanskej záhrade, sám… Človek má svoje záujmy, interesy… I slabosť je jeho údel. Ty si sám a je Ti to ľúto – „ani chvíľku ste nemohli so mnou bdieť…?“ Namiesto výhovorky len hlúponechápavý pohľad – že čo sa deje? Veď, len sme zdriemli… čo od nás vlastne chceš…? – Nič, len aby si bol tu. Aby si bol! Bol do mňa a môjho sveta zainteresovaný… Lebo sa idú diať veľké – najväčšie veci, a ty to prespíš, budeš mimo, vedľa…

Ostáva Ti smútok zo samoty, opustenosť. Sám medzi mnohými, cudzí medzi svojimi. Opustený v záhrade, opustený v kostole… Ako vo väzení, kde Ťa až príliš stenami a zámkami chránime. My spíme a Ty bdieš. Sám…
Tak som prišiel aspoň chvíľu a nachvíľu zmierniť Ti tú samotu. Len tak pri Tebe posedieť, s tebou bdieť. A bez slov, v tichu uvidieť zradu, útek, krvi pot i Tvoj strach. Nechceš pomoc, len nechceš byť teraz sám. Preto som si prišiel k Tebe prisadnúť. Do temnice. Síce bezpečnej, ale chladnej a najmä prázdnej. Dúfam, že Ti nezavadziam… – ja viem, to len tak… Dobre, bez zvyšných slov.
Chcem Ti povedať, že dnes sa mi slzy do očí tlačili, lebo si si pre svoj ľud prepožičal mňa. Lebo i na mňa tak pozerali, ako kedysi v Nazarete na Teba, keď si im prečítal z Izaiáša. Hľadeli na mňa a ja som túžil, aby videli teba… Ja som vedel, že vidia Teba… preto sa mi oči spotili.

Umýval som chlapom nohy a ich – a spolu s nimi i ostatných – zachvacovala Tvoja láska. Láska „pokorného služobníka“ (Iz) – Baránka, ktorý slúži a vydáva seba napospas. Nevidel som nič, len ruky lejúce vodu a ručník, ktorý nohy utiera, nežne ich pridržiavajúc, a to ponižujúco-pokorné gesto, keď každému si tú nohu pobozkal. Až samého ma mrazilo v chrbte od toľkej pokory.
Ale dal si nám príklad, aby sme si aj my navzájom takto slúžili.

Keď Ty konáš, hoci aj bez slova, to je viac, ako všetky naše slová. A za pokornú službu – výsmech, pohŕdanie. Len tí, ktorých si sa dotkol, so zahanbením, odnášajú si v srdci lásku. Len Tebe ostáva samota.
Ona vôkol lásky vždy sa motá…
(V Kluknave 9. apríla 2009)