Človek bol stvorený ako muž a žena. Sám muž a sama žena sú akosi neúplní. Ovšem, tak ako určité látky majú len v určitom pomere a za určitých okolností možnosť reagovať a sa zosyntetizovať v niečo nové a vyššie, tak je to i s manželstvom. Keď sa vyberie len určitý výsek možností, nedôjde k vzniku toho nového. Len keď všetky možnosti a danosti od duchovného vzťahu cez spoločne konzumovanú a vytváranú krásu, ekonomické výhody až po sexualitu budú zapojené do spoločného života, vyplnia sa i možné očakávania.
Každé manželstvo v určitom zmysle stroskotá, ak sa buduje len na jednej zložke. Stane sa až púšťou a peklom. Ako každá – i zakrytá – izolovanosť.
Ale láska sa časom stáva vážnym a zodpovedným vzťahom, cez vzájomné objavovanie možných hĺbok poznania, až po ich prežívanie. Stáva sa krásnou a vážnou úctou. Stáva sa lupou pre malé zázraky života.
Sama mladosť nie je bohatstvom. A sama staroba nie je zásluhou. Len mladosť vystupňovaná tvorivou fantáziou a zrelosť spriesvitňujúca mnohovrstevnatosť všetkých fyzických i duchovných javov, sú puncom pravosti nádejného života.
Kde sa dvaja nájdu, a čo by po mnohých rokoch, zaiskrí sa i pre iných vchod do možných hĺbok bytia. Veľkosť života začína vždy len tam, kde seba konzumujeme pre iných.
(Sám za sebou)

Kde nieto vzájomnej lásky a oddanosti, vysychá i slnko ako vyschnutý kýpeť stromu. Všetko je plné kyslíka, a dýchať sa nedá. I hudba sa len šmýka povrchom citu.. Zdá sa, akoby bolo zbytočné žiť. Lebo život sa začína a končí láskou.
(Odvrátený hlas)

Katolík, ktorý žije bez zásad katolíckej etiky v súkromnom i rodinnom, i verejnom živote, a sviatostným životom a stálym duchovným životom sa nezapája do stálej Božej prítomnosti, aby Božiu prítomnosť zapojil do života, je mŕtvy úd a hrobár vlastnej i celej budúcnosti.
Títo prakresťania sú len pakresťania! A sú väčším problémom v ekonomike spásy než misie u ľudožrútov.

Píšem mladomanželom:
Žiť je umenie. Žiť s iným alebo inými je hrdinstvo. Žiť v dnešných časoch s inými je to najťažšie. (…)
Zmysel spolužitia musí byť potenciovanie kvalít. – Kresťanovi sa chce vidieť celý svet len ako pôžičku od Stvoriteľa. Chcieť žiť znamená nutnosť tvorby. Všetka práca a tvorba znamenajú všetko zlepšovať alebo priviesť všetko k tej dokonalosti, aká bola v Stvoriteľovej dlani. Žiť znamená teda v každej fáze a forme splácať dlh.
Manželia majú teda možnosť urýchliť tento proces návratu a vyrovnávania. Veda a umenie tomu slúžia v oblastiach mimo našej osobnosti, etika a viera sa týkajú našich bytostných pomerov.
Všetko veľké – je ťažké. Nerobte si pseudoproblémy, ale nerobte si to priľahkým. Sme indivíduá. A preto sme indivíduá, aby sme svoje in-dividuálne vzťahy k všetkému našli. Každý má svoj problém. A ten nemôže zaňho iný riešiť.
Stretli ste sa dvaja. Aby ste sa prenikali, aby ste sa korigovali, aby ste sa vyvíjali a rástli: v poznávaní, v dôvere a v ľudskej dôstojnosti. Ale verte, že tá najbezprostrednejšia ľudská blízkosť nevie byť taká intenzívna ako stretanie sa v treťom, vyššom. A toto je záhada možnej krásy a dokonalosti katolíckeho manželstva, že sa stretnú v nekonečne intenzívnej žiare lásky Kristovho srdca.
Pri týchto stretaniach sa vyriešia záhady našich slabých sŕdc a našich malých vytrvalostí a veľkých netrpezlivostí. Krása vie preto tak oduševniť, pretože je schopná vystupňovania. Ale verte, že i krása je len akási chudobnejšia forma dobra, najspodnejší šteblík Absolútna.
A veď hádam nejde o nič iné len o to – Dobro.

Svadobný vinš bratovi:
(…) Nech Vám náš dobrotivý Otec nebeský dá to ticho v dušiach v spoločnom nažívaní, lebo bude s Vami bdieť, ak Vy budete pred ním bdieť, lebo veď nám sľúbil: “Ak budú dvaja v mojom mene spolu, budem s nimi.”
Vigilate! Bedlite! Pokoj, ktorý Vášmu vnútru želám, nech je boj. Boj o dobro, ktoré si budete vzájomne robiť a svetu rozdávať, boj o rast v Kristu.
Nestraťte perspektívu na správnu hierarchiu hodnôt. Všetkému dajte vo svojich životoch len to miesto, ktoré mu prináleží. Nech nezhypertrofuje vo Vašich životoch a srdciach nič, len túha po Absolútne.
Dobra a čností nie je nikdy dosť. Nikdy nebudeme dosť dobrí, dosť pokorní, dosť čistí, dosť zdržanliví, dosť úctiví, dosť ohľaduplní, dosť jemní, dosť obetaví a kamarátski. A to sú čnosti, ktoré sú v manželstve základné.
Deti moje drahé! Spolu s mojimi deťmi a s mojou ženou ste mi najbližší a najmilší a spolu s mojimi duchovnými bratmi najvzácnejší.
Chcel by som Vás vidieť šťastných a pokojných. Budete nimi. ak sa verne a úprimne budete dobýjať k blízkosti Kristovej. Kristus je alfa a omega a ”rozlúštenie všetkých záhad” manželstva.
Modlite sa osve i spolu, za seba, za nás, za celý svet. Nech je Váš život či v práci, či v oddychu modlitbou, závan dvoch roztúžených sŕdc za Svetlom, za Najčistejším, za Večnou Plnosťou.
(Tesná brána)

Niet väčšmi zneužívaného slova, ako je slovo láska. Celý svet a každý ho má v ústach. Ako je ono hriechom a všetkou mysliteľnou a skoro nemysliteľnou špinou omastenými prstami a perami opotrebované! S akou odpornou a hriešnou ľahostajnosťou ho používajú všelijakí profesionálni alebo diletantskí hazardéri lepšieho, krajšieho, zdravšieho alebo aj duchovnejšieho života! No koľko rozličných predstáv, pocitov alebo možností je ono schopné vyvolať! Veď celá stupnica života od mravných kloák všetkých zhýralých mozgov až po anjelské nadnášanie svätých nosí nálepku s piatimi literami: L á s k a . Ale šedivosť ľahostajnosti v cítení a vyjadrovaní žitia je temer ohavnejšia než intenzita úprimných v zvrhlosti. Láska sa nedá odbaviť mávnutím ruky alebo záchvevom srdca. Láska nie je predmetom na spohodlnenie salónov duše. (…)
Krása, šťastie a harmónia kresťanského manželstva sú teda podmienené predovšetkým vedomým usmernením celého manželského života na Boha a potom úctou a láskou, ktorú prechovávajú obaja manželskí partneri voči sebe ako k dietkam Božím a nositeľom nesmrteľnej duše.
Vysoká škola lásky, ktorej nás učí sv. Pavol v liste Korinťanom, obsahuje i pre manželské spolunažívanie prakticky najpodstatnejšie črty a prejavy lásky. Láska je dobrotivá, trpezlivá, nehľadá svoje vlastné, nežiarli, nemyslí na zlé, ale teší sa pravde, všetko znáša, všetkému verí, všetko dúfa, všetko pretrpí a nikdy neprestáva.
To je kľúč k dokonalému a vyrovnanému manželstvu! Nikto nie je vždy na výške, ani čo sa týka milosti, zdravia alebo psychickej dispozície. Však sme všetci slabí a krehkí ľudia. V duchu pavlovskej lásky chápanom a žitom manželstve sú manželia jeden druhému oporou, vyrovnaním, doplnením a povzbudením. Treníc a ťažkostí je všade v živote dosť a nájdu sa i vo vzornom manželstve. Ale keď jeden nevyužije slabé chvíle alebo nedokonalosť druhého, lež pomáha jemnocitom a dobrotivou nežnosťou prekonať depresívnu fázu, keď jeden druhému pomáha k vyššej úrovni vzdelanosti alebo duchovnej dokonalosti, keď sa, jedným slovom, vnesú do každodenného manželského života od práce a starostí až po intimitu duší a tiel normy Božej lásky a dobroty – výsledok musí byť krásny a požehnaný.
(Mozaika nádeje)