(K 30. výročiu úmrtia J. Felixa: 27. 5. 1913 – 14. 4. 1977)

Pavol Strauss: Jozef Felix

Keď si chcem zaspomínať na jeho osobnosť, nevdojak sa mi vtíska do povedomia jeho nekompromisný formát, jeho hľadačstvo pravdy pre literatúru i pre Slovensko. Natíska sa mi osobnosť superkritika Francie, Seinte-Beuve, ktorý bol podľa výroku Flauberta „najväčším prosektorom literárnej posluchárne“. Svoje podobizne považoval „za príležitosť vykonať početné autopsie nadobro živých duší“.
Svoj prechod od medicíny k literárnej kritike komentoval Sainte-Beuve nasledovne: „Bolo mi zvláštnym potešením nájsť relatívnu pravdu každej veci, a to ma priviedlo k rade skúseností, ktoré mi boli dlhým kurzom morálnej fyziológie.“

Keď sa púšťam do osobnosti Jožka Felixa ako Lipták do Liptáka, viem, že ide o dôležitú postavu nášho kultúrneho života európskeho formátu, ktorý vykonal skoro nadľudské dielo v mnohých oblastiach kultúrnej zodpovednosti.
Sú určité spoločné rysy, ktoré pregnantne stimulujú cestu J. Felixa životom literatúry. Primárne mu ide o vymanenie slovenskej literatúry z provincializmu, a po príklade Maxima Gorkého radil poobzerať sa po cudzích literatúrach. Vedel, že aj naši veľkí (Hviezdoslav, Krčméry) neboli ľahostajní k veľkým fenoménom svetovej literatúry. On sám citoval nášho prvého veľkého literárneho kritika Vajanského, ktorý napí-sal, že literatúra, ktorá nepreniká do života, rovná sa obrazu, zavesenému na večné veky v tmavom sklepe. A v tejto koncepcii preniká do rôznych oblastí našej literatúry a vytvára zo seba všestrannú osobnosť, aká sa spravidla nájde u velikých národov, ako u Nemcov a u Francúzov.
Celým jeho životom sa ťahajú kritériá ako (nečit. slovo; zostup?) do prúdu života a umelecké formy ako sekundárna hodnota.
Žil v zložitých časoch a naša generácia, nakoľko prežíva i do dnešnej doby, neprežila menej zložitú dobu. Neprežila a neprežíva menej dobových antagonizmov.
V každom diele od recenzií poézie, prózy, divadelnej tvorby sa cítil zodpovedným za kultúrnu, morálno-etickú a humanizujúcu úroveň slovenského človeka, a v tomto duchu sa to nieslo a vždy v tendencii rozšíriť a prehĺbiť vkus, rozhľad a ľudské kvality cez literárne objekty.
Stovky recenzných pohľadov venoval dielam poézie. Už skoro sa stal spolupracovníkom Mrázových Slovenských pohľadov ako recenzent. Neskôr patril ku kritikom v Smrekovom Eláne. Sledoval dlhšiu dobu diela našich popredných básnikov od Laca Novomeského, Jána Smreka, Jána Kostru, E. B. Lukáča, V. Beniaka po Ruda Fábryho. Vždy sledoval od subjektívnych prvkov, po ich odraz spoločenskej reality. Dlhé roky sme sa stretali a tak som videl a vedel, že okrem štúdií a recenzií súčasne vždy niečo prekladal, najviac z francúzštiny alebo iných románskych literatúr, však bol romanista vyštudovaný i na Sorbonne. Pritom mal aj vedľajšie úväzky, učil na gymnáziu a neskôr na filozofickej fakulte.Mal polyfonicky organizovaný život. Len neraz mu bol deň prikrátky. Toho svedkom bola manželka. Vskutku, život si premenil v dielo.
Všetkých našich veľkých básnikov mal rád, no jeho predilekčným bol Novomeský, v ktorom sa spĺňala jednota emotívna zložka s životným pohľadom reality. Ireality života i s racionalitou. A tento pohľad i so zložkou humanitnou bolo mu kritériom i pri analýze prózy i divadelnej tvorby. Z podnetu Novomeského bol ustanovený za dramaturga Národného divadla.
Tie jeho životné a estetické kritériá ho viedli celým jeho tvorivým polyfonickým životom. V tých jeho početných prekladoch (však ich bolo do päťdesiat) počnúc naturizmom Ramusa (Keby sa slnko nevrátilo a Vrch hrôzy – Derborance). Vehementne kritizoval aj preberanie vplyvov zahraničných literatúr až po preberanie ich lyrizovanú prózu až po tvorenie ich plagiátov s prevalenciou emocionality a vynikanie sledu metafor ako zbytočnej ornamentalistiky. Len chcel vyvrátiť tvorivý názor, ktorý ani len nechcel byť ideotvorný, a žiadal, aby si v našej próze držali rovnováhu umenie štrukturálne a rozumové poznanie. Kde bol konformný s duchom Šaldovým.

A v novej funkcii dramaturga ND došlo (k?) prelomu kritiky s novým poznaním našej dramatickej spisby (Stodolu, Barč-Ivana, Petra Zvona), ale aj starších (Palárik, Urbánek, Chalupka). Ale koncentroval sa na francúzsku dramaturgiu, najmä Moliéra, ktorého aj prekladal. Ale forsíroval aj zahraničných klasikov (Schillerovho Viliama Tella, Hugovho Hernaniho), kde mal možnosť zlapidárniť svoju dobovú kritiku aj aristokratickej, ale i malomeštiackej spoločnosti so zločinnosťou vojnových zbohatlíkov a karieristov. V tie časy ma naviedol i na preklad Sartra (Nepochovaní) a Giraudoua. V uvedených a preložených Moliérových hrách, v ich humore a v ich kúsavej irónii šľahal dobové úkazy, najmä fašizujúce tendencie. Cez dobu 2. svetovej vojny neprestal sa držať na úrovni Hugových pokrokových ideálov slobody, demokracie, spravodlivosti a spoločenskej rovnosti… Nebol len formovateľom estetických a literárnych hodnôt, ale chcel vyburcovať umelcov, aby nezabŕdli len vo svete estetickom, ale aby si uvedomili potreby umeleckej tvorby na pokrokové uplatnenie v spoločenských formáciách. Do tohto údobia patrí aj Felixov príklon k Slovenskému národnému povstaniu. V tie časy sme sa zoznámili Nemcami zajatí v koncentračnom tábore v Bojniciach. A to bolo nerozborné doživotné priateľstvo.

Časy sa menili, ideály zostali. Žijeme vo svete – najmä – duchovných atmosférických porúch, ako to bolo v údobí po druhej svetovej vojne až dodnes. A to si držal za úlohu Jožko Felix paralyzovať v sebe ale i pôsobením v obci literátov. Ako dramaturg SND chcel „posunúť divadlo priamo do stredu súčasného životného diania“. Čo nenašiel u nás a vo francúzskej dramaturgii, hľadal aj v ruskom dramatickom divadle a v klasickom dramatickom divadle, ale aj v perspektívach existencialistických dramatikov Francie. Ale jeho pozornosti neušla ani poézia a jej teoretické problémy.
Mal veľa kultúrnych ašpirácií a podľa toho aj menil alebo zladil svoje pôsobiská. V tie časy bolo u neho v popredí SNP,
v ktorom videl revolúciu slovenského ľudu. Bola núdza o vhodné texty, a tak siahal i za hranice.
Po odchode zo Slovenského národného divadla sa stal vedeckým pracovníkom Literárnovedného ústavu SAV a odtiaľ
odišiel do Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry, čo bolo najproduktívnejšie údobie jeho života. Tam bol skoro 20 rokov a potom sa vrátil do akadémie. V tie časy obhájil aj kandidatúru, pri čom mu bol oponentom Václav Černý, ktorého si veľmi vážil. Kandidátska práca bola kniha štúdií a statí Harlekýn nad vodou. Vtedy sa stal docentom a učil na filozofickejfakulteromanistiku. Plánoval ešte viaceré mono-grafie.
Jožko bol po celý život orientovaný na niekoľko podstatných tendencií: vždy mal na mysli výskum a doriešenie mnohého, čo sa týkalo výskumu a vyriešenia úloh, ktoré sa týkali i v jazykovede problémov slovakistiky, potom mu ležali na srdci početné, najmä veľké diela románskych literatúr. Preložil Villonov Malý testament s Kostrom a Veľký testament so Smrekom. Ďalej prekladal Cervantesa, Corneilla, Huga, Camusa a Vercorsa. Všade pridal osobnostnú charakteristiku autora a množstvo komentárov. Danteho Božskú komédiu preložil s Vilom Turčánym. Najprv to textovo preložil, k tomu dodal vecné komentáre a komentáre pre prekladateľa. Sám som to u neho zažil s Vilkom Turčánym, ktorý to všetko prebásnil.
S tou istou svedomitosťou sa venoval i prekladu divadelných textov. Vynikajúci je preklad Moliéra v štvorzväzkovom diele, veľký dar pre vzdelané obecenstvo a divadelníkov.
Zanechal Summu svojho literárneho diela v šiestich zväzkoch. K vrcholom patrí to, čo venoval dielu Danteho. Ešte pamätám, keď bol na svetovom zjazde danteológov v Avignone. Talianski, francúzski a ruskí danteológovia s ním rátali ako s jedným z najvýznamnejších.

Bola to úžasná celoživotná a ťažká práca. Sedel od rána do večera za stolom, pritom vypil do obeda termosku čiernej kávy a poobede druhú. K tomu 80 cigariet. A to mu dorantalo srdce. A tomu podľahol v ťažkých anginóznych bolestiach 14. 4. 1977. Úvodnú štúdiu napísal Miloš Tomčík a na poslednej ceste sa s ním aj rozlúčil. Veľký slovenský život zhasol.
(1993)

(Zo Straussovho rukou-pisu pripravil J. Rybák.)

(4. 11. 1985)
Vyšiel I. diel spisov Jožka Felixa. Má sa to zozbierať v piatich zväzkoch. Nemôžem nenapísať pár spomienok.
Boli sme si blízki od duše k duši. Prvé, skoro anonymné stretnutie bolo v zajateckom tábore Nemcov, po SNP, kde som tie dva mesiace strávil ako chirurg. Prvý pohľad spečatil afinitu.Ažpotomsatovyvinulo v blízkosť ľudskú a príbuznosť v kultúrnom zameraní. Však spoločenský ideál doviesť slovenskú kultúrnosť na európsku úroveň, zakorenenú vo výdobytkoch nemeckej i frankofónnej kultúry, nás zbližoval. Znalosť francúzštiny a nemčiny nás spojila.
No že sme mali úprimnú lásku a oddanosť voči sebe, bolo to hlavné. A úctu. Vážil som si predovšetkým jeho suverénny pohľad na francúzsku literatúru a na francúzske myslenie. Však žil s nimi a mal stály kontakt i návštevy autorov i kritikov.
Neviem si predstaviť usilovnejšieho človeka. Najbližší sme si boli, keď bol v Akadémii a na katedre francúzštiny. S pietou prechovával fotografieKraskuaPaulaValéryho. Bol spolu s Matuškom najrozhľadenejší kultúrny historik. Nekonečný počet recenzií má vždy tento podtón.
Pamätám sa na scénu pred vyjdením Pekla od Danteho, keď nám recitoval Turčány a tvrdil, že kapacita jeho mozgu je 500 veršov. Viac sa vraj nepomestí a tie staršie akoby sa vymazali.
Pamätám sa na inú scénu. Čítal som jeho recenziu objemnejšej knihy a opýtal som sa, ako to tak rýchlo prečítal. Nato on: „Keď chceš vedieť, aké je víno, nemusíš celý sud vypiť.“
A tak sa šinuli roky. On za stolom, ja v chirurgickej robote. On utiahnutý do krásnej a tvorivej samoty pri svojej čiernej káve a pri Zorkách, či čo to fajčil, krátke tenké cigarety. Lenže ich vyfajčil do 80 kusov a vyprázdnil cez deň dve termosky čiernej kávy. K tomu nekompromisne sedavý život.
Raz som ho vytiahol i s manželkou Elenou do Skalice. Samozrejme do búdy. Však sme sa chceli rátať do hektoliterárnej spoločnosti. Načúval som, ako ho informoval gazda, majiteľ búdy: „Víte, pane dochtore. Ja si všecko delám sám, i role, vinohrad, plot i deti. Skrátka všecko.“
No a nemôžem nespomenúť, keď mi Purkyňova spoločnosť usporiadala oslavu 60-ky, boli slávnostnými rečníkmi pán prof. Čársky a Jožko a recitoval Gusto Valach. Mám to nekvalitne zachytené na páske.
A tak sa míňal čas. Aj my sme sa začali míňať. Ja som po havárii akviroval cukrovku a Jožko začal mať ťažkosti so srdcom. Prvý raz som ho dostal k primárovi Dr. Gressnerovi do Topoľčian. No vtedy ešte neboli podstatné zmeny na EKG. Čoskoro sa ischemická choroba prudko rozbehla. Jedine Adalát prinášal úľavu. No potom sa to rapídne zhoršovalo. Čo som už mohol pomôcť, ako chirurg!
Lenže čo už vieme o úzadí stretania duší? Taký múdry, jemný a vzácny duch, akým bol Jozef Felix, nebol len človekom kultúry, ale cez celé jeho dielo sa tiahne niť etiky a humanity. Autorov, ktorých prekladal a komentoval, volil podľa ich vzťahu a postoja k hodnotám ľudským, či to bol Dante, či to bol Moliér, či to bol Saint-Exupéry. Či dielo poetické, či dielo dramatické, či prozaické – to bol vždy generálny bas. A tak sa i náš vzťah menil z čisto literárneho na duchovný. A postupne sa zo skeptika stal spiritualisticky orientovaný mysliteľ. I konečné fázy jeho hrozného utrpenia niesli sa týmto smerom. Z jeho cesty k veľkým sa stala jeho cesta veľkou
svojou odovzdanosťou a svojím konečným zacielením.

(P. Strauss, Odvrátený hlas, s. 160-161.)

Jozef Felix: Nad touto knižkou

Knižka Pavla Straussa, nazvaná Zápisky diletanta, o ktorej mi prichodí napísať niekoľko poznámok, má viac aspektov, ako každá dobrá kniha. Najvýraznejší – pretože u nás najnezvyčajnejší – je jej aspekt aforistický. Pristavme sa teda najskôr pri ňom.
Priznám sa: v tej miere, ako mám rád aforistické vyjadrovanie, hutnú skratku v umeleckej próze a briskný vtip v literárnych esejach, neľúbim pásovým systémom vyrábané aforizmy, respektíve to, čo sa nám pod týmto menom zavše predkladá v našej dennej i periodickej tlači. Hneď sa však priznám aj k druhej veci: mám rád aforizmy tohto autora. Je totiž rozdiel medzi básňou a básňou, románom a románom, drámou a drámou. A je aj rozdiel medzi aforizmom a aforizmom. Straussove aforizmy, tvoriace podstatnú časť tejto knižky, majú osobitý ráz.
Pred niekoľkými rokmi tento autor (súkromne ináč lekár) uverejnil v českom lekárskom diári sériu svojich aforizmov – na každý týždeň jeden – a v jednom aforizme podal zároveň aj jeho definíciu.Doslovnenapísal:„Aforizmusjezdravýúsmevmúdrosti.“
Nuž, o nič iné nejde vo všetkých Straussových aforizmoch než naozaj o „zdravý úsmev múdrosti“, alebo – ak chceme byť skromnejší – o „zdravý úsmev intelektu“. Týkajú sa najrozličnejších vecí, faktov i problémov, ako ich pred autora stavala denná i nočná chvíľa, a úsmevy v nich sú dozaista aj veľmi rozdielne: na niektorých zostala zreteľná stopa úsmevu zhovievavého, na iných stopa úsmevu ironického, ba na niektorých aj stopa úsmevu sarkastického, nemajúceho ďaleko k úškľabku. (Ako napríklad na aforizme, kde Strauss hovorí o „objektivistoch“ ako o „čítankových gágajúcich anachronistoch“, alebo o „otvorenej hlave i srdci kritiky“ a „opičom zadku poézie“. Pozri na str. 102). A všetky zachovávajú podstatnú a základnú črtu svojho druhu: iskrivú formálnu hutnosť, pri ktorej práve stupeň iskrivosti je dôkazom hlbších inte-lektuálnych preniknutí do skutočnosti. No pritom napospol všetky sa výrazne líšia od oných aforizmov, o ktorých som sa vyššie vyjadril ako o vyrábaných pásovým spôsobom. Ak tieto posledné sú zväčša len duchaplníckymi hrami (a neraz iba hrami slovnými) so sklonom až k samoúčelnej vtipnosti, Straussove aforizmy nie sú ani zďaleka výsledkom vôle k vtipu. Vtipkárenie nie je ich cieľom. Ináč povedané: Nie sú to aforizmy pre aforizmy a tým menej aforizmy – pre pobavenie. Sú výsledkom hlbokého pozorovania života samého a lapidárnym výrazom autorových poznatkov. Na jednom mieste tejto knižky Strauss napísal, že „životná pravda sa zmestí i do riadku“ a že je teda zbytočné písať „traktáty“. A presne o toto ide vo všetkých jeho aforizmoch: Ak slovo aforizmus pôvodne znamenalo definíciu(aká náhoda, že sa prvý raz aplikovalo na lekárske definície starého Hippokrata!),Straussove aforizmy majú a zámerne chcú mať hodnotu definícií určitých právd o svete a živote. O svete objektívnom i o živote subjektívnom. Presne tak: všetky sa zrodili z hĺbania nad samým sebou i nad spoločnosťou, z onoho klasického „inspectio sui et mundi“.
Je azda sama forma aforizmov a vôbec určitý sklon k aforistickému vyjadrovaniu náhodný u tohto píšúceho lekára? Zvolil si azda tento autor takúto stručnú formu iba pre nedostatok voľného času? Len preto, že pri lekárskom povolaní nestihol písať „traktáty“? Domnievam sa, že nie. Formu aforizmov, rovnoznačných s definíciami, zvolil si pre hlbšiu príčinu. Sám na ňu poukazuje na viacerých miestach svojej knižky. Na jednom mieste doslovne napísal: „Nevypovedané zlo je dvojnásobné zlo a vykreslené zlo je polovičné zlo.“ A inde: „Vlastná choroba nebráni lekárovi, aby liečil iných…“ (Pozri na str. 90 a 110). Ak si spomenieme na jeho vyššie citovanú definíciu aforizmu ako„zdravého úsmevu múdrosti“a premietneme ju na oba práve uvedené výroky, objasní sa nám pravá príčina, pre ktorú napríklad Franz Kafka v jednom období svojho života – doslovne na rázcestí osobnej tragiky – jednoducho musel napísať celú sériu aforizmov. V živote človeka sú momenty, keď „neypovedané zlo“, zlo hlodajúce vnútri nás, ale nahlodávajúce nás aj zvonku, je skutočne „dvojnásobným zlom“. No jeho defnovanie, čiže jeho vyjadrenie presnou aforistickou formou znamená nielen diagnózu, ale má hodnotu aj kuratívnu. (Tak dobre o tom vedel André Gide!) Myslím, že práve pre toto písal aj Strauss svoje aforizmy. Všetky sa zbiehajú k osobe – a všetky aj nesú pečať jeho osobnosti. Tá napokon, prirodzene, podmieňuje ich vnútornú jednotu a aj ich štýlovú kvalitu. „Píšeme dobre, len keď myslíme pre seba samého,“ poznamenal raz Renan. A tak akosi písal svoje aforizmy aj tento pozorujúci a hĺbavý lekár.
Prítomná knižka má však ešte aj iné aspekty. Nie sú v nej totiž iba aforizmy, čiže, ak tak možno povedať, iba skryštalizované výsledky dlhších myšlienkových pochodov, ale aj časti, v ktorých sa argumentuje a presviedča. Sú tu nielen výroky, ale i kratšie a dlhšie úvahy na rozličné témy, no predovšetkým úvahy o hudbe.
Lekár a hudba? Hudobný diletant a úvahy o Debussym, Chopinovi či Honeggerovi? Chirurg glosujúci poéziu? Nie je to azda v dnešnom našom špecializovanom svete tak trochu absurdné? Myslím, že nie. A ak som sa vyššie priznal k dvom veciam, priznám sa aj ku tretej. Rád mám píšúcich lekárov. (Píšúcich zrejme aj o čomsi inom než iba zápale os coccygis či o dietetike pre šoférov.) A mám ich rád nie azda preto, že by som im apriórne prisudzoval nejakú vyššiu intelektuálnu kapacitu, než akú majú príslušníci iných povolaní. Lekári však v našej súčasnej mechanickej civilizácii v najväčšej miere prichádzajú do styku s najrozličnejšími ľuďmi, majú azda najväčšie možnosti poznávať človeka zo všetkých jeho strán a vskutku viac než príslušníci iných povolaní majú príležitosť nazerať na život v perspektíve smrti a na smrť v perspektíve života. Ich pohľady na svet – ak sa, pravda, nechytí pera moliérovský doktor Diafoirus – mávajú hĺbku poznania. Vo svetovej literatúre, a čiastočne i v našej, je na to dosť príkladov. Pavol Strauss je iste jedným z nich.
V súvislosti s hudbou (a nielen v súvislosti s ňou) sám seba nazval „diletantom“. Pri modernej špecializácii a pri dnešnom úplnom zmiznutí renesančného „univerzálneho človeka“ dostalo toto slovo pejoratívny význam. Myslím však, že v Straussovom poňatí je takéto slovo výsostnou cťou.
Pavol Strauss (mimochodom rodák z Liptovského Mikuláša a dnes chirurg v Nitre) je človek široko rozhľadený po celej európskej kultúre. Svoje znalosti nevystavuje nijako na obdiv, ale jeho knižka na každej stránke o nich výrazne svedčí. Pozná intímne svetovú hudbu. (Mimochodom kedysi za mladi ju aj odborne študoval u profesora Feuermanna vo Viedni.) Pozná intímne svetovú poéziu v jej vrcholných zjavoch. (Mimochodom kedysi ho záujem o poéziu priviedol do recitačného seminára profesora Kirschnera pri viedenskom „Volkstheater“ a neskôr na sklonku vysokoškolských štúdií vydal dve po nemecky písané zbierky veršov Die Kanone auf dem Ei, Praha 1936 a Schwarze Verse, Praha 1937; poézii zostal verný dodnes.) Pozná intímne vrcholné zjavy svetového i nášho výtvarného umenia a do okruhu jeho záujmov nesporne patrí aj filozofia.Slovom,jetočlovek,ktorýpoznáa márádumenievovšetkých jeho prejavoch, intímne s ním žije a nič iné od neho ne-žiada, než práve to, čo človek od umenia žiadať má, dokonca i taký človek, ktorý sa ním zaoberá „profesionálne“, a nie iba „diletantsky“: aby mu poskytlo pomoc pri správnom organizovaní vlastného života. Takýto typ „diletanta“ je mi neobyčajne sympatický, pretože sa mi stotožňuje so samým pojmom kultúrneho a vzdelaného človeka. A takémuto typu „diletanta“ priznávam aj plné právo (ba povinnosť) nielen hovoriť, ale aj písať rovnako o Debussym ako Chopinovi, rovnako o Rimbaudovi ako Manetovi či Van Goghovi.
Je možné, že odborník a vari i neodborník nebude súhlasiťso všetkými Straussovými postrehmi, súdmi a tvrdeniami. I keby však v tejto knihe bolo viac miest diskutabilných, tým by sa nijako neznížila jej hodnota. Ide síce o knižku, ktorej autor chcel vydolovať „zrnká múdrosti“, no ešte cennejšie než jeho aforistické definície(tie úsmevné i tie neúsmevné) sú určité jeho postoje k všeobecným kultúrnym problémom našej najsúčasnejšej súčasnosti a aj jeho viaceré kategoricky vyslovené požiadavky. Za čo všetko je táto knižka zaangažovaná? Za prehĺbenie nášho duchovného života. Nesie sa protestom proti malomeštiackej prázdnote, proti ktorej sme sa kedysi búrili, ale ktorú dnes tak často prijímame s trestuhodnou ľahostajnosťou. Nesie sa protestom proti prepjatému racionalizmu v umení, ktorý chce vylúčiť cit i vôľu človeka. (Proti hudobným – a nielen hudobným – komponujúcim strojom.) Nesie sa protestom proti dehumanizovaniu človeka, proti nášmu egoizmu, egotizmu i egocentrizmu. V jej strede je síce stále prítomné autorovo ja, no je to ja, ktoré je si vedomé, že človek musí byť najskôr samým sebou, aby mohol byť niečím pre iných.

Na dne tejto knihy – na samom jej spodku – chveje sa obava o človeka. No na jej vrchole je apel za umenie humanizujúce svet. Domnievam sa, že svojím najvnútornejším zmyslom stýka sa táto knižka s úsiliami, ktoré sú na prvom pláne najlepších diel nielen našej, ale vôbec svetovej literatúry. Na etos dnes často zabúdame. Pavol Strauss nám ho pripomenul. Pre naše umenie i pre náš celý život. Skromne, ale energicky.

15. apríla 1967

(Poznámka. K štúdiu hudby počas vysokoškolského pobytu vo Viedni porov. slová Pavla Straussa: „Súčasne som študoval klavír u slečny Feuermannovej – sestry slávneho čelistu Emanuela Feuermanna, ktorého stále sprevádzala v hre – a recitovať som sa učil u profesora Martina Kirschnera z Volkstheatersemina.“ (Život je len jeden, s. 81 – J. R.)