Kde je aká-taká sloboda, nepíše sa filozofia slobody. O slobode sa píše tam, kde sa po nej dychtí, kde jej niet. Pravda, sloboda je viac ako filozofia slobody.
Pre kresťana je tento svet mozaikou relatívnych hodnôt. I vrcholná sloboda je tu možná len v určitej naštrbenosti ako kompenzačná túžba po dokonalosti.

Svet si ju bežne predstavuje ako vrcholné sebectvo. Každá tá takzvaná liberálna sloboda je vždy na úkor niekoho. A každého síce zaujíma sloboda – ale predovšetkým vlastná. Zlodejovi je sloboda môcť kradnúť beztrestne, prostitútke prostitúcia, politikom obyčajne ich pomýlenosti, keťasovi zbojstvo.
A nik si neuvedomí, že na svete, kde niet absolútnych hodnôt, len túžba po nich, nie je ani možná absolútna sloboda. A vrchol možnej slobody je uznávať niečo nad sebou. Vrchol možnej slobody je pokora, nepokladať sa za to najvýznamnejšie. A iný vrchol možnej slobody je láska; milovať všetko viac než seba. A medzi týmito dvoma je napnutá blaženosť ako posledný zmysel slobody.

Svet hľadal slobodu v zle, sebectve, vo vojne, v hriechu. Hľadal v zle a hriechu to, čo môže byť jedine v Bohu.
Sloboda je víťazstvo nad zlom. Sloboda neznačí jesť, čo chceme, ukradnúť, čo chceme, urobiť, čo chceme, ale nezjesť, neukradnúť, neurobiť. Len láska nás robí slobodnými, lebo láska je zacielenie našej duše na Boha. „…dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1 Jn 4, 18).

Som presvedčený, že i mnohí svetoznámi politici, ktorí majú v ústach stále slobodu, nerozmýšľajú o nej. Uspokojujú sa svojimi pozíciami a ideologickými schémami. Každá politická strana má inú predstavu slobody. A podobne je každý viac alebo menej jej úprimným reprezentantom.

Väčšina chápe slobodu ako nespútanosť – alebo sputnanosť niektorých podľa vlastnej politickej fazóny.
Kiežby už začali hľadať spoločný základ slobody! Ale všetci ju začínajú budovať politicko-diplomatickými úskokmi a falšami, kanónmi a lietadlami, výbušninami a atómovými zbraňami. A tak sa nikdy nebude môcť dosiahnuť ani tej relatívnej slobody, ktorá je možná v tomto svete.
Ide o to najlepšie v človeku, aby sa jeho dobré ja už raz mohlo rozvinúť v najširšom meradle pre dobro ľudstva. Bratskosť a láska človeka k človeku, národa k národu sú sitami budúcnosti a meradlami jedinej možnej budúcej slobody.
Človek bratskosti a lásky je vždy človek milosti. Človek, ktorému je bratskosť a láska samozrejmosťou, ktorý už nemôže iné, než milovať, je jediným osobným i svetovým riešením a naplnením všetkých skutočných budúcich slobôd, lebo ako hovorí Apoštol národov: „…kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2 Kor 3, 17).
(Tesná brána)

+ + +

Určitý obmedzený druh spoločenských, politických a psychologických zvrhlostí sa ťahá všetkými dejinnými údobiami. Paleta dejinných a politických podlostí má – alebo azda len používa – málo obmien a nuansí. Vždy nové intrigánstva a cigánstva striedajú staré, od starého Grécka po dnešok; politické a skutočné vraždy, sexuálna politika svetového meradla, zrady, výmeny politických garnitúr vždy v mene tej istej hlúposti alebo lži; zdanlivo revolučné rozmachy so žalúdočným horizontom, vychodiace z filozofického resentimentu a sentimentálnej historickej falše, ktoré sa končia buď fakticky na vlastných šibeniciach, alebo v priepasti neujasnených koncepcií prázdnych hláv a plných vreciek.

Prečo to všetko? Kto už raz definitívne zastaví tento kolotoč nerozriešiteľných hlúpostí, poháňaný neúprimnosťou všetkých vekov? Naposledy zaznel ľudu úprimný hlas z Vrchu blahoslavenstiev. Zo všetkých ostatných tribún sveta sa od tých čias viac alebo menej luhalo. Už len zlomky a úlomky úprimnosti sú žiarami vo svetovej vyhni tmy.

…Spoločnosť, ktorá sa domnieva, že môže budovať trvalý stav bez týchto základov, zakrátko zbadá, že nik nikomu neverí, že nikomu sprvu na nikom, potom na ničom nezáleží, že degradáciou vzájomých ľudských vzťahov a poprehadzovaním hierarchie hodnôt dochádza k diskvalifikácii výrobných hodnôt, lebo tie nie sú autonómnou oblasťou. Veď všetko, čo prichádza do styku s človekom, neostáva vo svojej materiálnej determinácii, ale je ovplyvnené, mení sa a prenáša i do ľudskej sféry a spolu s človekom i do mimoľudskej sféry, do celokozmickej ekonomiky vykúpenia a zavrhnutia.

Zdá sa, že v žiadnom storočí ľudských dejín nebolo toľko ľudí zbavených slobody v mene obrany slobody ako v našom.
Kristovým príchodom prichádza i sloboda na svet. Nie nadarmo vítal Celsius kresťanstvo s hrôzou ako najväčšiu revolúciu. Ostala ňou a ostane navždy. Ozajstný kresťan, ktorý vidí v každom človekovi len nositeľa duše, neuznal a neuzná vo svedomí nikdy pánov. Typ slobodnej duše v postavení starorímskeho otroka ostáva naveky paradigmou najrýdzejšej slobody osobnosti.

Bez slobody niet plného života. Ani v tom najväčšom materiálnom blahobyte. Dlho vydrží iba tuphlavec žiť pre jedenie.
Naša doba je cibrením všetkého: duchov, charakterov, obnovenej spravodlivosti, lásky a slobody. Podmienkou čírenia je zrazenie a súťaženie protív, ktoré sú v určitom prenesenom zmysle tým istým. A definitívne obstoja len čisté a pravé podstaty.

A tak sa správajú voči sebe i sloboda a tyrania. Pravá sloboda človeka je zážitok úplnej vnútornej a duchovnej nezávislosti od všetkej čiste ľudskej moci. Pocit tejto istoty a presvedčenie o práve na ňu je sociologický základ ľudského šťastia.

Syntéza tejto slobody s vnútorným oslobodením od hriechu, zloby a nedokonalostí tvorí ľudský základ pre vyššiu formu ľudského spolunažívania, kde bude vrcholnou občianskou čnosťou nielen slepo parírovať, ale sa zdokonaľovať v tom najušľachtilejšom smere.
(Tesná brána)