List o lacnom, ľahkom a úsmevnom
zabúdaní

Zabúdanie duchov a ich výtvorov je
(nečit. slovo – J.R.) svetová história,
charakterových defektov názorov i
jednotlivcov, z ktorých pozostávajú.

Zabúdanie nemožno odsunúť ako
vinníka do oblasti prešmyku niektorých
bielkovinných komplexov v mozgu. Skôr
je to izolovaná funkcia z izolovaných
psychologických faktorov.

Kto zabudne na zabúdanie, príde k
sebe. To je prvá a posledná stanica.Vždy
sa čaká na prípoj na obe strany. Kým sa
ruka nepošmykne k dobru.

Vítaná chvíľa príde neohlásená. A do nej
sa pomestí všetko, čo bolo a čo mohlo
byť. Knižnica času ako pohrebisko
možností. A všetko v nás. Obraz
obráteného obrazu sveta.

Pohorie z jambov nezacláňa noci. Veď
zabúdanie je aj pomoc. Jazvy sú
vyhojené bolesti. I každá rakovina môže
zjazvovatieť. I najbolestnejší pohreb
končí na hranici večnej radosti. Sny len
oživujú každý koniec. Sny sú prestávky
nášho utrpenia. Transpozície do inej
tóniny.

Zabúdanie je aj obrana. Stále
pripomínanie našich slabostí a
nedokonalostí kruší našu
obranyschopnosť. Veď stále rastieme
alebo môžme rásť. Nie sme len zmes
chýb. Veď máme vlohy narásť cez seba a
nad seba. Opak vyvoláva úzkosť. Nik nie
je celkom dobrý a nik celkom zlý.
Vyzeráme tak trochu ako mozaika našich
možností. A sme aj ozvena našich túžob.
Pozostávame z nezmerného množstva
zárodkov a všetky nepovyrastú.

Ale zabúdanie je aj zabijácka zbraň. A
nakoľkoje duchovná potencia, najmä v
duchovnej oblasti. Šípy zabúdania sú
nastavené všetkými smermi. A vždy do
duchovných organizmov živých i už
neživých.

No, najľahšie sa zabudne na to, čo
nevieš a čo nechceš vedieť. Záveje dní a
rokov všeličo prikryjú. I sám sa stávaš
vlastnou minulosťou. Tak čo tí druhí.
Sám pred sebou sa zamlčíš, ba
umlčíš.

I čas má obrátené strany. Len hudba
nemá odstavec zabúdania, lebo
pozostáva zo skroteného času.

Všetci zapriahnutí do káry ducha
ostávajú večne prítomní. Nik a nič sa
nemôže stratiť. Trvanie v nekonečne
možných variáciách je nemenný osud
všetkého stvoreného. Okrajom
nejestvujúceho sa tmolí ríša zabúdania.
Zabúdanie ako vytúchnutý vzťah, ako
driemoty duše.

V zabúdaní je aj nepriateľstvo.
Nenapísaná strana pred zabudnutou
hanbou, keď čas zamrzol pred vlastnými
vrátami. Zabúdanie sa nedá
charakterizovať ako zvrátená a
vykoľajená funkcia mozgu, nie, má
korene v duchovnej scéne, v
eticko-estetickej, a v mravnej a
psychologickej. Je vždy disfunkciou
obranného, sebaobranného a a
gresívneho úseku vnútra človeka a doby.
Zabúdaniu vždy podlieha to, čo chceme
zabudnúť, alebo čo nás núti spoločenská
a ľudská konštelácia doby alebo jej
vyhradeného úseku.

Môže zabudnutý písať o zabúdaní. A
ktorá oblasť života je doménou
zabúdania. Je to možno sebaobranná
reakcia. Na ktorú sa skôr zabudne ako
na živý okolitý svet. Zabúdanie nie je
deštrukcia, len ideový pokus o anihiláciu.
I čo nebolo, môže byť. Tak
ako môže nebyť, čo bolo.

Trvanie je najvýraznejšia radosť z
života. Vyrvať zániku každú možnosť.
Adaptabilné stanice všetkých foriem
dezintegrácie svetielkujú dňom i nocou
života.