Mária Straussová:

„…Poznal sa so Strmeňom. Keď prišiel Strmeň na Slovensko, vždy prišiel k nám. A je jeden historický obrázok z posled­nej jeho návštevy. Sedeli tak s manželom proti sebe, debatovali… A debatovali tak oduševnene, že sa voľáko chytili za ruky, a táto fotografia existuje: ako sa držia za ruky. A zaujímavé, že po manželovej smrti ako keby sa oni boli držali a išli aj na druhý svet spolu; o dva mesiace Str­meň havaroval a zomrel.“

Vysoké priateľstvo

Tak si asi predstavujem vzájomný styk dvoch priateľov. Gogoľ píše v liste K. S. Aksakovovi: „Pokračujete v svojich zápiskoch? Hľaďte, aby sme sa nemuseli hanbiť, keď sa znova stretneme, a aby sme si mali čo navzájom prečítať.“
Neraz som si už predstavoval ten budúci ideálny (ale zato nie nereálny) čas, keď sa budeme kochať jeden v druhom navzájom, ako teraz v kvietkoch, a keď tento náš obdiv bude bez slov prúdiť od jedného k druhému…
Úplne som mal pred sebou Paľka Straussa, keď som čítal, ako si Aksakov spomína na Gogoľovu návštevu: „Bol ku mne neobyčajne nežný a niekoľko ráz ma chytil za ruky a hľadel na mňa s takým výzorom, aký sa ani opísať, ani zabudnúť nikdy nedá.“

Slová, ktoré napísal Aksakov v liste synovi dva dni po Gogoľovej smrti, sa raz zopakujú aj o Pavlovi Straussovi: „Považujem Gogoľa za svätého, nespresňujúc pritom význam toho slova. To je skutočne mučeník vysokej myšlienky, mučeník našich čias a súčasne aj mučeník kresťanstva.“
(Julo Rybák, Zápisník 20. 4. 1987.)

Drahý Karol Strmeň!

Úprimne som túžil stretnúť sa s vami. A na tých dvoch možných stretnutiach Vás nebolo. Pre mňa to bolo veľké vákuum. Mne už stačí, že ste tam a tým ste mi aj tu. Váš formát je veľa pre Slovensko. My sme nateraz v štádiu minimalizácie nepolitických hodnôt. A čo pridajú národu politické hodnoty, veď sú to najefemérnejšie.
Je zásluha, že máme samostatný štát. Ale musíme si ešte a ešte uvedomiť, že na cene narastieme len v tieni duchovných hodnôt. Veď ten advent k tomu bol výrazne dlhý. Nech nás len Prozreteľnosť obdarí z dielne ducha primeranými hodnotami. Po tom nám prichodí túžiť. Len nech nám aj prifára realizovanú úctu k hodnotám. Na zjazdoch sa to nevydoluje. Sme ešte príliš oklieštení duchom starej totality. Pre mňa ste len Vy a Rúfus stigmatizovaný poéziou. A tomu aj Vám chcem ostať verný.
U p. Litvu v Trnave má vyjsť rukopis, ktorý bol dlho v Kanade. Všetko Vám pošlem a vždy kus srdca
Váš oddaný P.S.
Okrem pozdravu manželky Vám a milostivej panej mám poprosiť manželku o dietne rady a čo nového by bolo na diabetes.

Drahý Karol Strmeň!

Sú údobia, keď strácam zmysel pre časové relácie. A tak i Váš list zo septembra beriem do rúk, trochu s klopaním srdca a isto-iste s pošramoteným svedomím. Ale tá naša vytvorená sústava spojenia v tvrdej škole duševnej polahody nemôže za žiadnych okolností vytvárať škripot. Medzi nami niet priestorov formátu čo by preklenuli atmosféru vzniklú medzi nami, dobrú a dýchateľnú.
Ale vsúvam sem ospravedlnenie za ten veľký hyatus našich kontaktov. Som veľmi rád a mám dobrý pocit, že sú tie dve knihy vo Vašich rukách. Chystám Vám vyexpedovať trilógiu, ktorá nedávno vyšla v Spolku Sv. Vojtecha (Mozaika nádeje, Ecce homo, Tesná brána).
Tú prestávku si vynútila tá medzi tým absolvovaná osemdesiatka s besedami a cestami, seminármi a záplavou korešpondencie.
Teraz je skoro po tom a snažím sa znovu vpratať do tej mojej kútikovej existencie. A tá mi zas otvorila duchovný prieplav k Vám.
Vďačne spomínam tých pár chvíľ, čo mi boli dopriate byť s vami a Vašou milou rodinou. Všetci patríme do sveta modlitby a meditácie.
Tento prechorený svet potrebuje jedine tento recept na odvrátenie najhoršieho zla. Denne ste v mojich vďačných spomienkach i s Vaším nádherným dielom.
Váš Paľo Strauss
28. 10. 92

Poznámka. Použili sme náčrty oboch listov Strmeňovi zo Straussovho zápisníka, ktoré nám ochotne poskytol MUDr. Jozef Strauss. Dúfame, že sa nám raz dostanú do rúk aj Straussove listy z archívu Karola Strmeňa. 12. júna 1994

Vážená pani Straussová,

oneskorene sa dozvedám, aký žiaľ zastihol vás – i nás všetkých. Keď sme boli u vás, Paľko hovoril, že sú to slávnostné chvíle. Trochu sa mi zdalo, že preháňa zo zdvorilosti a lásky. A teraz vidím, že to bola pravda hlboká a svojím spôsobom aj ukrutná, lebo nad Puškinovou ulicou slnko už zapadalo. (Ale aj vtedy bolo zlaté.)
V mene mojej manželky, našej dcéry Kristíny i v mojom mene ráčte prijať úprimný prejav našej účasti na Vašej strate.
Na zemi zhaslo veľké svetlo, ale na nebi sa zažala nová hviezda. (Tak to povedal kazateľ o Piovi XII., ale platí to plne aj v Paľkovom prípade.)
Vám oddaný
Karol Strmeň