Relácia odznela 25. 03. 2016 na Veľký piatok v rádiu Regina vo verejnoprávnom rozhlase.

Tvorcovia relácie: hudobná redaktorka Zuzana Jurišová, zvuková majsterka Lucia Olšovská, redaktorka relácie Andrea Eliášová

Vďaka za fonetický prepis patrí Mgr. Pavlovi Ondríkovi

redaktorka Andrea Eliášová: V posledných rokoch začíname na Slovensku znovu objavovať život a dielo výnimočného lekára, MUDr. Pavla Straussa, ktorý bol zároveň aj prekladateľom, filozofom, znalcom hudby, spisovateľom a konvertitom z judaizmu na katolicizmus. Jeho výnimočné lekárske schopnosti a vzácne ľudské charakterové vlastnosti vám chceme, milí poslucháči, priblížiť v relácii „Veľká noc v živote MUDr. Pavla Straussa“. Vyberte sa spolu s nami na túto takmer polhodinovú cestu do Skalice, kde doktor Pavol Strauss prežil nesmierne tvorivých takmer jedenásť rokov, až kým bývalý režim nepretrhol túto plodnú niť jeho života a života jeho rodiny. V Skalici – perle Záhoria – sme našli ľudí, ktorých cenné spomienky, okrem už pred časom vydaného Súborného diela Pavla Straussa, dotvárajú jeho osobnosť a pritom sú verejnosti pomerne neznáme.

Narodil sa na konci augusta, v roku 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Osobnosť starého otca, mikulášskeho mestského lekára, doktora Bartolomeja Kuxa, nadobro ovplyvnila jeho rozhodnutie stať sa lekárom. Po maturite absolvuje štúdiá vo Viedni i v Prahe. S komunizmom sa radikálne rozchádza v roku 1936, keď Stalin zakáže Šostakovičovu operu. Nadaný literárne, čo už v mladom veku dokumentujú dve nemecké zbierky jeho veršov. I hudobne, veď ako znalec hudby hrá na klavíry a vyjadrí sa, že nieto čistejšej modlitby, ako hudba. Až po dočasnom očarení indickou mystikou a najmä stretnutí s rodinou konvertitov, Munkovcov v Ružomberku, prežíva svoju ozajstnú Veľkú noc obrátenia. V knihe „Kolíska dôvery“ o tom píše:

Pavol Strauss: „Žil som pod duchovným svetlom rodiny Munkovcov. Ale trvalo to skoro dva roky, kým sa od nich zasiate semienko vo mne ujalo. Začiatkom roku 1942 som zašiel za pánom kanonikom Dr. Kožárom a požiadal som ho o výučbu pred svätým krstom. Láskavo a ochotne sa začal so mnou zapodievať. Za pomerne krátky čas mi povedal, že ma drží za zrelého. No ja som ho poprosil, aby sme to odložili na deň sv. Augustína.

Najväčšia chvíľa vnútorného rozhodnutia za Krista bolo vyznanie viery, prosternované pred oltárom! A na konci som dlho kľačal pod sochou sv. Terezky z Lisieux a prosil som sv. Pavla, sv. Augustína a ju, aby moje kroky viedli rozbúrenou dobou vo vernosti k Bohu.

Ani všetky možné vybočenia uprostred cirkvi, centrifugálne prúdy a skupiny ma neboli schopné otriasť. Ani pochybní teológovia a pošmyknutí moralisti a všetky štiepne produkty uprostred cirkvi, nemenia jej stabilitu a trvanie, ani veľkosť hlavy cirkvi.“

redaktorka Andrea Eliášová: V jeho živote sa podivuhodne prelína Veľká noc s Krížovou cestou. Obe zažil aj počas jedenástich rokov v Skalici, kde bol v tamojšej nemocnici primárom chirurgického oddelenia a istý čas i riaditeľom Nemocnice Milosrdných bratov. Nastúpil sem 15. marca v roku 1946. Počas tohto obdobia zároveň pripravuje rukopis esejí „Všetko je rovnako blízke a ďaleké“. Rozvíja osobnú spoluprácu s vydavateľstvom i časopisom Verbum, vychádzajú mu knižné preklady, časť denníkových záznamov. V lekárskych časopisoch publikuje odborné práce, ktoré žnú ohlas a záujem. Za jeho éry skalická nemocnica zažíva rozkvet. Budovanie i rozširovanie. Škoda, že v reholi Milosrdných bratov sa nezachovala kronika, zápisky z tohto obdobia. Súčasný prior komunity Milosrdných bratov na Slovensku, Richard Jombík k tejto kapitole prezradil:

Richard Jombík, prior komunity Milosrdných bratov na Slovensku: „Ako spomínali bratia, ktorí s ním robili, bol to lekár, ktorý sa dokázal prihovoriť rovnako chorým, rovnako svojim spolupracovníkom a bol na úrovni vedeckej lekárskej, alebo aj na úrovni kultúrnej a teologickej. Keď sa stal kresťanom, chcel dokázať, že ide cestou nasledovania kríža, cestou Ježiša Krista. Aby ukázal, že nie je elitársky, že ide cestou svojho obrátenia. Pri mene Pavol Strauss si vždy spomeniem na nášho viceprovinciála, ktorý prevzal po roku 1990 úrad Slovenskej viceprovincie Milosrdných bratov, Fabiána Mačeja. On mu robil inštrumentára na operačnej sále a rozprával tam aj zážitky o tom, ako vedel liečiť povzbudivým slovom. Z inej oblasti si zase spomeniem, keď rozprával veselé zážitky s ním, že pred operáciou miesto premedikácie dal „skalický koňak“, ako prípravu na narkózu a po operácii, miesto transfúzie krvi podával „skalický rubín“, keď mohli už piť, aby boli zdraví…“

redaktorka Andrea Eliášová: Istý čas sa uvažovalo, žeby Skalická nemocnica mohla niesť meno MUDr. Pavla Straussa. V akom štádiu sú takéto snahy?

Richard Jombík, prior komunity Milosrdných bratov na Slovensku: „Boli to len také úvahy. Nedokončilo sa to. Nemocnica je síce súkromnou, patrí VÚC a časť je aj majetok rehole, ale po Pavlovi Straussovi sa zbierajú len materiály. Ešte je to vzdialené od názvu Nemocnica Pavla Straussa…“

redaktorka Andrea Eliášová: Pán Rudolf Štefaner pracoval v skalickej nemocnici na chirurgickom oddelení u primára Straussa ako vrchný ošetrovateľ šesť rokov. Napriek jeho vysokému veku sa nám podarilo ešte zachytiť jeho výpoveď. V záhoráckom dialekte si s odstupom rokov zaspomínal na uvedené obdobie takto:

Rudolf Štefaner: „V padesátem roku sem k nemu nastúpil. Já osobne sem schopnejšího lekára nepoznal. A robil som ve zdravotníctve štyricettri rokú. Ale šikovnejší, charakternejší, perfektnejší člověk tam nebyl. To byl chirurg, kerý robil aj ortopédiu, aj plastiku.. robil šecko. Neurochirurgiu robil napríklad. Prednášal o tom v Hradci Královém. Tenkrát to byl najlepší špitál v republike – Hradec Králové. Strauss byl osobnost totiž. On do tej svojej lekárskej praxe vkladal šecko. A potom písal a hrál. Nedá sa povedat že bol prísny, ale vyžadoval. On nás védél, že sme museli študovat. Napríklad, on mi povedel: „No, za mesác si Rudko povieme niečo z farmakologie…“ Já sem vědel, že farmakologiu si preštuduju jak sa patrí, lebo bys na to doplatil. A stalo sa napríklad, že zrovna sestrička říka, že „pán šéf ťa volá“… On sa holil a „pán sadni si a povyprávame si něco z farmakologie“. Pamatám si, že sme začali „salicilátama“. Co bylo uňho veľmi milé a príjemné, že povedel mi: „Víš co, prečítaš si včil takúto knížku, nebo hentakú knížku“. A to vždycky byli knižky náboženského razenia. Pochopitelne vtedy… Napríklad si pamatám „Otvorenými očama v Božej prírode“ od Perlaky – sa mi vidí. Potom Dostojevského dosť on čítal, Tolstého… Potom pravda svatého Františka, Augustína… Já sem ináč luterán, ale to on mi nikdy v živote nespomenul, ani nevytkél. Nikdy! Moc sme s panem debatuvali. On napríklad nebyl, jak teraz lekári musá mnět auto, sanitku a tak, ne. On chudák pješky chodil. Niekedy ked išel pješky domú, tak mi povedal: Poď ma vyprevadiť.“ To sem išel s ním až domú…“

redaktorka Andrea Eliášová: No a ďalej sme sa ešte od pána Rudolfa Štefanera dozvedeli:

Rudolf Štefaner: „O Bohu on pri každej vizite cosik poviedel. To slovo Boží, víte, jak dobré símie rosíval tady, kady šel. On byl nesmírne vzdelaný po všeckých stránkách. Pre mňa to byl prínos veliký. Mnoho krát naňho spomínam… My sme za tých šesť rokú, co sem tam jako mladý chlapec nastúpil, my sme byli všeci jak jedna rodina. Napríklad na Vánoce mne Strauss poviedel: „No vieš Rudko, tí starí ludé budú tu sami…“ A tak sme ich sústredili na jednu izbu a stal sa tam stromeček, a proste sme see zaspívali a on byl k ľuďom perfektný. A to svoje náboženské presvedčení on dal pocítiť na každém kroku. Ten kresťanský závan tam furt panoval. Aj tá židovská rodina, čo mu napomáhala. to byli tí Munkovci, aj o tém vím.. To byla taká požehnaná doba… Požehnané stretnutí s ním. Už je málo ľudí tu takých, kerí ho poznali.“

redaktorka Andrea Eliášová: Manželia Straussovci mali dvoch synov. Pavla a Jozefa. Jozef je dnes lekárom ako jeho otec. Do mozaiky spomínania na skalické obdobie svojho otca prikladá tieto cenné reflexie:

MUDr. Jozef Strauss: „Napriek tomu, že väčšinu času trávil otec v nemocnici, po jeho príchode domov nastal pre mňa sviatočný čas. Otec bol vždy plný elánu, humoru, vždy láskavý a nežný. Pôvodné boli prechádzky po Skalici a jej okolí. Rybačka na slepých ramenách rieky Moravy bola pre malého chlapca vždy atraktívnym zážitkom a pre otca oddychom. Jeho častú absenciu doma som si kompenzoval frekventovanými návštevami nemocnice. Najviac na chirurgii, ale aj na iných oddeleniach. Boli to hviezdne časy nemocnice. Vtedy tam boli zamestnaní Milosrdní bratia a rádové sestry „križiačky“. Všetci ma poznali. Uvedomoval som si, akou veľkou autoritou bol otec nie len pre mňa, ale aj pre personál, a hlavne pre pacientov. Vtedajšiu atmosféru v nemocnici vytvárali hlavne rádové sestry a Milosrdní bratia svojou láskavosťou, trpezlivosťou, vysokou profesionálnou erudíciou. Preto ma ako dieťa šokovalo a dlho som nevedel pochopiť, keď týchto dobrotivých ľudí, z jedného dňa na druhý odvliekli do neznáma, keď v päťdesiatich rokoch boli násilne zrušené kláštory. Už ako dieťa som si uvedomoval, aké dôležité je lekárske povolanie, ak ho robí niekto z láskou a veľkou empatiou k pacientom. Otec udržiaval v nemocnici veľmi priateľské vzťahy, úžasné ovzdušie dôvery. Na druhej strane vysokých nárokov a vysokej erudície. S otcom som často chodieval na rôzne návštevy a aj doma sme prijímali veľa hostí. Jasne si spomínam na ateliér vynikajúceho akademického maliara, krajinkára, Júliusa Korešku. Ale aj na povestné „skalické búdy“, kde sa moji rodičia často stretávali s priateľmi pri dobrom vínečku. Napriek tomu, že išlo o temné päťdesiate roky, pre mňa to boli idylické časy. V tom bol kumšt môjho otca, že nás deti dokázal ochrániť pred vtedajšími traumatickými udalosťami. Ale boli aj chvíle, ktoré som ako dieťa nedokázal pochopiť. Častý smútok mojej matky, napätie, keď bol otec vypočúvaný na ŠTB a dlho sa nevracal, alebo nepríjemné návštevy ľudí, pracujúcich pre ŠTB, pred ktorými sa nás snažila matka skryť. Zrazu sa aj pomery v nemocnici zmenili. Prestala tá srdečnosť a otvorenosť. Objavila sa atmosféra strachu a podozrievania. To som už vnímal ako školák v prvej a druhej triede, kedy som sa dostal do sporu s učiteľkou, lebo sa vysmievala zo svätých a anjelov. Že vraj „kto ich kedy videl?“… Na to som sa postavil a povedal som jej: „vy ste ich nevideli, lebo ich môžu vidieť iba svätí a vy nie ste svätá…“ Hneď boli rodičia predvolaní k riaditeľovi. V týchto rokoch bola obrovskou oporou – a vlastne aj navzájom – predovšetkým rodina Loveckých. Ďalej rodina pána profesora Sosnu zo Skalice, rodina Kulčarová zo Skalice a rodina doktora Štefana Vidlára z Holíča. Veľmi podnetné bolo priateľstvo so zaujímavou pani Máriou Austovou z Hodonína. Najväčšou oporou v živote môjho otca však bola jednoznačne jeho „žitá viera“. Tento pojem otec často používal. Od známych a od mojej matky som sa dozvedel, že nikdy a v žiaden deň nevynechal účasť na svätej omši pred začatím pracovného dňa. Jeho spolupracovníci mi neskôr rozprávali ako ho často videli pohrúženého v modlitbe – pred, alebo medzi operačnými zákrokmi. V čase, keď sa odstraňovali kríže z verejných budov, otec neposlúchol a vo svojej pracovni mal zavesený kríž. Len skutočná viera ho dokázala preniesť cez ťažkosti a prenasledovania tých krutých rokov. Možno to bolo aj preto, že aj u nás doma sme všetky rodinné problémy riešili spolu a na kolenách pred krížom.“

redaktorka Andrea Eliášová: V roku 1956 je MUDr. Pavol Strauss z úradnej moci a od operačného stola v Skalici preložený do Nitry, na miesto poliklinického chirurga s možnosťou operovať jeden deň v týždni. Na tomto mieste, v strádaní a obetách zotrvá až do odchodu do penzie. Ponad krušné časy významného lekára, ponad jeho krížovú cestu sa vinie sila svedectva. Podčiarkujú ho aj slová zubného lekára, MUDr. Pavla Loveckého, ktorého rodina sa priatelila so Straussovcami:

MUDr. Pavol Lovecký: „Ja som bol vtedy malý chlapec. O tých svojich konverziách on písal, ale o svojej viere rozprával skutkami; prístup k ľuďom a to že chodil denne do kostola. Na svätej omši bol mimoriadne uzobraný a bol to človek, ktorý – napríklad, keď mu boli pacienti vďační, tak vždycky povedal: „teta, to nie ja, dajte sviečku Panne Márii…“ Lebo vtedy bola ešte kaplička, prakticky… A na chirurgickom oddelení, keď mal ťažkú operáciu, tak vždycky išiel to odovzdať a išiel sa pred tou operáciou pomodliť. Po štyridsiatom ôsmom roku sa začalo pomalým, tichým a potom aj agresívnym prenasledovaním cirkvi, čo sa odzrkadlilo na chode nemocnice Milosrdných bratov tým, že najsamprv ich zobrali aj so sestričkami a potom zistili, že tam nemá kto pracovať. No a čo sa týka ešte jeho vzťahu k viere, tak bolo tam asi myslím trinásť primárov, boli predvolaní riaditeľom a bolo im oznámené, že teda musia prestať chodiť do kostola, alebo aspoň nie v Skalici. Po tejto akcii oni prestali už chodiť do kostola v Skalici, okrem pána primára Straussa. Tie politické autority sa trošku zháčili, lebo vedeli o jeho odborných kvalitách, tak mu to tolerovali do určitého času, keď už sa vyškolili, alebo keď už boli aj známy lekári, ktorí by boli eventuálne schopní ho zastúpiť, alebo ktorí boli politicky oddaní. Keďže to bola nemocnica Milosrdných bratov, no tak každá izba mala kríž. Tieto kríže sa postupom času likvidovali a zostal iba kríž na operačnom sále, kde operoval pán primár Strauss. No tak prišiel predseda strany a zmetákom tento kríž zrazil dole, korpus sa rozbil a vtedy pán primár si kľakol, pozbieral to a povedal: „keď tu nebude ten kríž, tak tu nebudem ani ja“… On si ten kríž potom doma zlepil a mali ho doma v kuchyni. Jemu dali možnosť, že buď sa teda jaksi rozíde s Bohom, alebo teda že nemá tam miesto. On – nakoľko sme bývali na jednej ulici a operoval aj moju matku – sme dosť boli v takom úzkom kontakte a ja som sa aj stými jeho synmi hrával, respektíve som aj pomáhal im pri nákupoch, alebo keď podporovali sestričky, ktoré boli vtedy na tom veľmi biedne – takže on keďže tu mal zbudovaný aj zverinec s pokusnými zvieratmi, kde on sa trénoval napríklad šiť tenké cievy na zajacoch, bol teda veľmi aj manuálne zručný. Už v roku štyridsať sedem jeho repertoár chirurgických výkonov bol vyšší asi o sedem výkonov, ako v roku 1990. Keďže mal toto zázemie, bol v najlepších rokoch, mal pozíciu, tak sa radil s mojim otcom, že čo má ako spraviť. No a on mu povedal: „pán primár, viete že to je tak, jak ten Judáš. Buď nám ide o korunu, alebo nám ide o princíp…“ On vlastne na vrchole svojej kariéry odišiel do Nitry. On z primára išiel na ambulantného lekára a robili mu také veci, že mu dávali potom tie ťažké prípady operovať, keď vedeli, že on má službu. Postupom času si získal veľkú pozíciu, lebo on bol človek schopný, rozhľadený, preňho nebolo problém študovať zahraničnú literatúru, len teda tá atmosféra politická bola taká, že intelektuálov jednoducho ubíjalo. On bol v podstate znemožnený v Skalici a vyhodený. To vyhodenie bolo s jeho súhlasom, že on odišiel A dali mu na vybratie tak, že vedeli, že on vlastne odíde. V skalickom kostole Milosrdných bratov je takzvaná „Loretánska kaplnka“. Keď sa robila dostavba nemocnice, tá Loretánska kaplnka sa vlastne obstavala a vtedy sa tam dávali nové vytráže. On ako lekár – dal tam Lurdy – tá vitráž sa volá že Lurdy – a je tam teda Lurdská Panna Mária s barlami. On dal túto vitráž spraviť.“

redaktorka Andrea Eliášová: Nie náhodou sa z nitrianskej diecézy a s klubu Priateľov MUDr. Pavla Straussa začínajú ozývať hlasy o zbieraní svedectiev, ktoré by mohli viesť k procesu blahorečenia tohto muža, ktorý vo svojom povolaní žil takmer ako kňaz. Hlboko ponorený do mystéria života i ľudského údelu a Božích tajomstiev v pokore vyznávajúc:

Pavol Strauss: „Celý môj život sa odvíjal v tieni prírodovedeckých a medicínskych rastúcich poznatkov. Dnes viem, že všetko poznanie v živote, ako i samotný život s jeho križovatkami je dielom milosti. Všetku zažitú krásu prírody, umeleckú, všetku prepožičanú tvorivosť, vraciam Pane do tvojich rúk a do tvojho milostivého Srdca. Život nie je pre seba, ale pre všetkých. Spása nie je pre seba, ale pre všetkých.“

redaktorka Andrea Eliášová: Bodkou za naším spomínaním na výnimočnú osobnosť MUDr. Pavla Straussa je jeho citát z knihy „Kolíska dôvery“:

Pavol Strauss: „Najväčšie revolúcie sa odohrávajú vo vnútri človeka.“

Pre RTVS vyrobené vo februári 2016

fonetický prepis: Pavol Ondrík